Nekonečný smútok...

Kde začať...asi tam kde som skončila.
Revize v stredu a od vtedy sebaľútosť. Od pobytu v nemocnici mám pocit ako by mi chýbal kus samej seba. Ten dôležitý kus,vďaka ktorému som bola schopná sa tešiť zo života,smiať sa.,fungovať normálne,spať...
Cez deň som ešte ako tak schopná predstierať,že sa držím,že je to v pohode. Ale večer to už nezvládam. 
S manželom sa nerozprávame. Radšej. Každé jeho slovo vyvoláva vo mne hnev,zlosť. Viem,že on nemôže za to čo sa stalo. Nemohol to ovplyvniť. Ale hrozne ma hnevá,že nechápe,že som nešťastná. Že pre neho to nebolo dieťa,pre neho to bolo len niečo neforemné,len koliesko na ultrazvuku. Hnevám sa na neho,že dokáže byť šťastný,smiať sa...proste všetko čo ja neviem. Rozmýšľam nad našim vzťahom,ako sme si sľubovali,že si budeme oporou v dobrom aj zlom. Teraz je tu to zlé a cítim,že som na to sama.
Vo štvrtok som odniesla papiere k gyn. Striedajú sa tam dve dr a natrafila som práve na tú druhú. Dlho mi vysvetľovala,že to sa stáva,koľko percent tehotenstiev skončí takto a blabla. So slzami v očiach som jej povedala,že sa to stalo tretí krát. Začala sa pozerať do karty a mohla sa len na to,že sa mám objednať keď dorazí prvá MS po revizi.

Piatok-CAR

Doktor sa pozeral na všetky možné výsledkyvyšetrení a povedal,že som úplne v poriadku. Dokonca skontroloval aj výsledky z manželovho spermiogramu a pvedal,že to nie je až tak zlé. Sám nevedel prečo sa nám to stáva. Dohodli sme sa,že skúsime IVF a genetické vyšetrení embryi. Teda on rozprával a ja som len prikyvovala. Ak pojde všetko dobre tak po prvej MS začneme stimulovať a v januári prebehne transfer. Dostala som igelitku injekcií a išla som domov. V aute som o tom rozmýšlala. Dalšie IVF. Sama nedokážem povedať či to vobec chcem. Či si to dovtedy nerozmyslím. 

Mala som celý víkend čas rozmýšlať. Asi to robí všetko horším.

Žila som pol roka na ulici,umrel mi snúbenec,rodinu som nevidela vyše roka,zvládla som 2 potraty,tažkú autonehodu ale nikdy som sa necítila takto na dne.  Manželstvo v háji,v práci som ostala len skrz tehotenstvo-už tam nechcem byť,s kamarátmi som sa nevidela a ani ich pravdupovediac vidieť nechcem....

Potrebujem nejaké znamenie,že to bude lepšie...potrebujem aspoň malú nádej....