Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.

    Zdravím dámy,
    Máte niektorá podobnu skúsenost?

    Vo štvrtok som bola u dr. A vyšetrovala ma aj zrkadlami aj pohmatom, som v 11tt. Pri pohmate ma nič nebolelo ale cca 2hod po vyšetrení začala pomerne silná nepravidelna bolesť v podbrusku. Prisudzovala som to kontrole s tým, že to prejde..bohužiaľ bolí to doteraz…

    <3

    meggy33
    27. sep 2015    Čítané 0x

    Nekonečný smútok...

    Kde začať...asi tam kde som skončila.
    Revize v stredu a od vtedy sebaľútosť. Od pobytu v nemocnici mám pocit ako by mi chýbal kus samej seba. Ten dôležitý kus,vďaka ktorému som bola schopná sa tešiť zo života,smiať sa.,fungovať normálne,spať...
    Cez deň som ešte ako tak schopná predstierať,že sa držím,že je to v pohode. Ale večer to už nezvládam. 
    S manželom sa nerozprávame. Radšej. Každé jeho slovo vyvoláva vo mne hnev,zlosť. Viem,že on nemôže za to čo sa stalo. Nemohol to ovplyvniť. Ale hrozne ma hnevá,že nechápe,že som nešťastná. Že pre neho to nebolo dieťa,pre neho to bolo len niečo neforemné,len koliesko na ultrazvuku. Hnevám sa na neho,že dokáže byť šťastný,smiať sa...proste všetko čo ja neviem. Rozmýšľam nad našim vzťahom,ako sme si sľubovali,že si budeme oporou v dobrom aj zlom. Teraz je tu to zlé a cítim,že som na to sama.

    Vo štvrtok som odniesla papiere k gyn. Striedajú sa tam dve dr a natrafila som práve na tú druhú. Dlho mi vysvetľovala,že to sa stáva,koľko percent tehotenstiev skončí takto a blabla. So slzami v očiach som jej povedala,že sa to stalo tretí krát. Začala sa pozerať do karty a mohla sa len na to,že sa mám objednať keď dorazí prvá MS po revizi.

    Piatok-CAR

    Doktor sa pozeral na všetky možné výsledkyvyšetrení a povedal,že som úplne v poriadku. Dokonca skontroloval aj výsledky z manželovho spermiogramu a pvedal,že to nie je až tak zlé. Sám nevedel prečo sa nám to stáva. Dohodli sme sa,že skúsime IVF a genetické vyšetrení embryi. Teda on rozprával a ja som len prikyvovala. Ak pojde všetko dobre tak po prvej MS začneme stimulovať a v januári prebehne transfer. Dostala som igelitku injekcií a išla som domov. V aute som o tom rozmýšlala. Dalšie IVF. Sama nedokážem povedať či to vobec chcem. Či si to dovtedy nerozmyslím. 

    Mala som celý víkend čas rozmýšlať. Asi to robí všetko horším.

    Žila som pol roka na ulici,umrel mi snúbenec,rodinu som nevidela vyše roka,zvládla som 2 potraty,tažkú autonehodu ale nikdy som sa necítila takto na dne.  Manželstvo v háji,v práci som ostala len skrz tehotenstvo-už tam nechcem byť,s kamarátmi som sa nevidela a ani ich pravdupovediac vidieť nechcem....

    Potrebujem nejaké znamenie,že to bude lepšie...potrebujem aspoň malú nádej....

    Prvý článok pomohol. Nevedela som ako sa vyrovnať s tým čo sa stalo. Ani ako začať.
    Tak hrozne chcem byť znova schopná dýchať,smiať sa,normálne sa rozprávať s ľuďmi.

    Do toho štádia som sa ešte nedostala. Ale spravila som prvý krok=prvý článok,ktorý mi pomohol už len tým že som niečo zo seba dostala. Bezmocnosť,nespravodlivost,hnev,žiaľ....
    Pomohly mi aj komentáre konikoviek. Ten pocit, že na to nie je človek sám. To asi pomáha najviac. Môžme mať najlepších chlapov domaa,najlepšie kamarátky,rodinu..ale kto to nezažil ten to nepochopí.

    Budem písať...
    Budem písať kým nebudem znovu schopná sa smiat.
    Budem písať kým nebudem znovu schopná sa rozprávat s luďmi.
    Budem písať kým sa ynovu neodhodlám to skúsiť....

    meggy33
    24. sep 2015    Čítané 0x

    Tretí pokus..alebo toľko krát sa človek pokúša o dieťa,kým ho to nepoloží

    Potrebujem sa vypísať. Zo všetkého.

    V normálnom živote nosím masku silnej ženy. To,že je to len maska som sa dozvedela včera.

    Ale po poriadku...

    Začalo to v r.2009. Mala som skvelého chlapa a rozhodli sme sa,že založíme rodinu. Podarilo sa ihneď ale jedného dňa som začala krvácat a už sa to sypalo.V nemocnici plakal chlap,plakala som ja. Verdikt bol jasný-spontánny potrat 7tt+2. Nasledovala kyretàż a. O dva dni som šla domov. Smutná ale nezlomená. Malaa som osemnásť,času pred sebou dosť. Rok nato sme sa rozišli.

    2014. S priateľom sme uz žili 2roky spolu povedali sme si,že prišiel ten správny čas. Obaja sme vedelli,že chceme ostať spolu,vziať sa a mať rodinu. Vtedy som to mala náročné v práci,doma sme stále niečo vymýšľali,prerabali. A tal som si nevšímla,že nedosla mrcha. Zvesela som sa vybrala na sluzobku do Prahy kde som začala krvácať. Hovorím si,mrcha dorazila. Silná a bolestivá. Nič až tak neobvyklé. Keď krvacanie neprešlo ani po dvoch tyzdnoch,šla som na pohotovosť. Vzalii krv,utz a ako som sedela a čakala kým si do počítača napíše čo potrebuje tak sa na mňa obratil dr a pyta sa ma ci viem,ze som tehotná. Otázka ma zaskočila,odpovedala som,ze som o tom nemala ani tušenia. Zamračil sa a písal ďalej. V nemocnici som rovno ostala a ráno o ôsmej znova revize. Celý čas od pohotovosti po prepustenie som plakala. Potrebovala som to dostať zo seba. Pomohlo to. Doma sme si povedali,že sa budeme snažiť ďalej.

    Jún/August 2015
    Keďže sa nám stale nedarilo,navštívili sme CAR. Kvoli zlemu spermiogramu sme sa dohodlli na IVF. Ja som medzitým dala výpoveď v práci,potrebovala som zmenu. Začali sme stimulovat dlhý protokol,najprv Provera,potom injekcie Dipherelline.aké bolo moje prekvapenie keď som si jedného dňa naa základe nejakeho tušenia spravila test a noli tam dve čiarky. Slabé ale boli. So stimuláciou sa prestalo a ja som zacala chodit na krv a ultrazvuk. Vsetko vyzeralo dobre až do jednej prehliadky- v pondelok som bola u svojej dr. 7tt+0. Stále nevidella srdiečko ale vzhľadom na krátku MS,stimulaciu a nepravidelnú ovulaciu sme tomu ešte dali šancu. V ten istý týždeň som sa v nedeľu zobudila na bolesť a vlhko. Bolo cca päť hodín ráno. Zobudila som manžela a vydalli sme sa smerom pohotovosť. Vychytalaa som "úžasného" doktora. Po utz mi hovori,že budem musieť na vyskrab. Je 6:15 takže o osmej bude ten bordel preč z tela. V tom momente som si vzala veci a šla preč. V pondelok som si zašla za svojou dr. Hodinu sme sedeli a rozoberali možnosti a nakoniec sme sa zhodli na revizi. Soom dosť náročná co sa tyka doktorov a keďže moja gyn. pracuje aj v nemocnici v Boskovicich,dohodli sme sa,že pojdem tam a bude to robiť ona. Musim velmi kladne ohodnotiť nemocnicu. Skvelý personál od sestriciek po doktorov. Vyliezla som si na stôl a kým ma chystali,prisla moja doktorka a upokojovala ma až kym som nezaspala.

    A teraz sa konečne dostávam k tomu,ako som zistila,že nie som silná žena. Keď som sa prebrala z narkozy,stala nado mnou dr a mala som bolesti. Zacalla som nekontrolovatelne plakat. Nebola som schopná vysvetliť,že ma hrozne bolí telo pretože ma ešte viac bolela duša. Uplakanu ma viezli na izbu kde som so slzami zaspala. Večer si po mna prišiel manžel.

    Bola som na seba pyšná,drzalla som sa u dr. Drzala som sa pred zákrokom. A potom som sa zosypala ako domček z karát.

    Neviem čo bude. Pomaly si priznávam,ze sa s tým neviem vyrovnať. Jednu chvilu si citam články o tom ako ženy uspesne otehotneli po revizi,v druhý moment si hovorím,že už nikdy nechcem byť tehotná-ten strach z toho ,že to dopadne rovnako je neskutocny


    Netuším čo prinesie zajtrajšok...

    Netuším ako a kedy sa tým vyrovnám...