Mala som už 27 rokov a tak mi prirodzene napadlo, že by sme mohli začať plánovať rodinu. Manžel sa však vyhováral a odkladal túto záležitosť na neskôr. Nechápala som prečo sa príchodu dieťaťa tak strašne bráni. Nenapadlo mi vtedy, že môže mať panický strach kvôli nespracovaným traumám z detstva. Bol nechcené dieťa, putoval po pestúnoch kým ho adoptovali. Dnes, keď som napísala knihu na podporu sebavedomia adoptovaných detí už viem, že také niečo je zásah do osobnosti človeka, ale vtedy som to netušila.

Po roku som ho nejako ukecala a konečne sme sa začali pokúšať o bábo. Dodnes si pamätám ten zmätok v duši, keď som v ruke držala môj tehotenský test. Dve čiarky, som tehotná! Radosť a vzrušenie vyhŕkli z môjho srdca. Ale ako mu to poviem? Bojím sa, že sa bude hnevať. Zvykol totiž často vybuchnúť aj kvôli maličkostiam.

Nechcela som byť pritom, keď sa to dozvie. A tak som zbabelo položila test na nočný stolík, aby si "našiel správu". Nebola som ďaleko od pravdy. Trpiteľsky znášal moje tehotenstvo. 

Mala som pocit, že pod srdcom nosím len moje dieťa, nie naše dieťa. 

Po prvej strane ma zmohol záchvat plaču. Myslela som si, že je to bežná rozprávková kniha, ale keď som do nej nazrela, stalo sa niečo, s čím so vôbec nepočítala. Prešli týždne, kým som ju bola schopná prečítať.
V tom období sme sa nachádzali v mojej hĺbkovej terapii vo fáze 0-3 roky života. Vyrastala som v detskom domove do 3 rokov, následne ma adoptovali...

Teraz, keď už viac týždňov som schopná prečítať knihu do konca, aj čítať dcére a vnímam, že knižku zbožňuje, dokážem o nej napísať.

Ale prečo je táto kniha taká veľká vec?

Lebo popisuje presne to a takým spôsobom, v čo verím a snažím sa dennodenne dať svojej dcére. A z čoho sa mi nedostalo v mojom detstve ani štipka.

Najskôr to boli len také pocity, že niečo nehrá, keď sa  s niekým rozprávali o tom, že som celá po tatkovi a tie kradmé pohľady a nevyslovené otázky... 

Pani Martina bola ako dieťa adoptovaná. 

S manželom mali plán, že budú mat 2 deti a keď už im deti podrastú, tak si jedno ešte adoptujú. Zároveň si plánovala, že svoje adoptované dieťa bude vychovávať inak ako jej matka, aby predišla hrubým zraneniam, ktoré sa stali na jej detskej dušičke.

foto: Pixabay

Pán Boh, to však zariadil inak. Keď mal náš biologicky syn 8 rokov, manžel ochorel a tak už sme ďalšie deti mať nemohli. Rozhodli sme sa preto pre adopciu. Na dieťatko sme čakali v poradovníku  5 rokov...Sem tam sa nám zdalo, že to už ani nepríde, ale zrazu, celkom nečakane nám zavolali....

Naša dcérka k nám prišla ako 10 dňová. Dnes má 2 roky a 4 mesiace.

Bežne sa na dieťa v adopcii čaká aj celé roky. Pani Alena s manželom však objavili spôsob, ako čakanie skrátiť na minimum a tak mali vytúžené dieťa do pár dní doma. Ako sa to presne dá zrealizovať, vysvetľuje pani Alena vo svojom príbehu.

Kedy ste sa rozhodli adoptovať si dieťa a čo tomu predchádzalo? 

Katka je zdravotná sestra, pracovala v Saudskej Arábii a neskôr sa stala adoptívnou mamičkou malej Dorotky. Kedysi plakala pri negatívnych tehotenských testoch, ale dnes je šťastná, že sa s manželom rozhodli pre adopciu. Verí, že ich dcérka bola zrodená práve pre ich rodinu. Podla Katky je téma ADOPCIE spojená s obrovským strachom a predsudkami, preto sa rozhodla pomáhať aj iným rodičom na ceste za šťastím.

Ste mamou malej Dorky, kedy vo vás dozrelo rozhodnutie adoptovať si dieťa a čo tomu predchádzalo?

Ako každý pár, ktorý sa ľúbi, sme túžili založiť si rodinu. Všetko bolo naplánované, najskôr sme sa vzali, potom čakali, kým splatíme lízing na auto a keď prišiel ten "správny čas" mať dieťa, tak dieťaťu sa k nám zrazu akosi nechcelo. Po pár negatívnych tehotenských testoch, ktoré samozrejme spôsobili plač a slzy, jeden deň prišiel z práce manžel a len tak navrhol, či si neadoptujeme malú černošku. Brali sme to tak, že veď si zažiadame a medzitým sa určite podarí vlastné. A tak sme vlastne celý proces adopcie brali len tak s nadhľadom. Samozrejme, že sme si prešli užívaním vitamínov, detoxom, hľadali sme iné zábavky na rozptýlenie, no nič z toho nefungovalo. Ale mali sme aspoň "zadné vrátka" v podobe adopcie otvorené.

Ako dlho trvalo od podania žiadosti, kým u vás zazvonil kúzelný telefón? Ako ste prežívali obdobie čakania, čo bolo pre vás najťažšie a čo vám naopak dodávalo sily?

ADOPCIA PO 40-KE? ÁNO ČI NIE?

Podľa niektorých sa deti ženám po 40-ke už nerodia, a preto by ani nemali mať nárok na adopciu. Ako to vnímate vy? O svoj príbeh sa podelila pani Ružena. 

Adoptovať dieťa po štyridsiatke? 

Pani Ruženka s manželom túžili po dieťatku. Čakali šesť rokov na to, kedy im zazvoní kúzelný telefón. Ale stále nič. Ich nádej postupne slabla, vek im narastal a začali pochybovať.

S manželom sa rozhodli, že na dieťa je už asi príliš neskoro. Keď pani Ruženka zavolala úradníčke s tým, že žiadosť rušia, ostala v šoku z toho, čo jej úradníčka povedala…

Ich príbeh začal pred šiestimi rokmi, keď sa pani Ruženka dozvedela, že prirodzenou cestou dieťa nebude mať.

Jedného dňa som išla ku kaderníčke, hovorí pani Zuzana. Posťažovala sa, že má adoptovanú dcéru, je už v puberte a že nemajú sa dobre, lebo jej to tajila a dcéra sa to dozvedela nevhodne. Dcéra sa cíti byť podvedená, na rodičov sa hnevá a zároveň je nešťastná, že nevie, kto vlastne je. Aj o tom je adopcia…

Veľmi ma zaujala samotná idea adopcie, nakoľko sme nemohli mať deti. Začala som „krížový“ výsluch, ako to prebieha. Po príchode domov som mala potrebu sa okamžite podeliť s týmto s manželom. Jeho odpoveď na nezodpovedanú otázku, ktorá visela vo vzduchu znela: „Ideme do toho zlato… veď na toto sme čakali“, spomína s úsmevom pani Zuzana. 

Adopcia je výzvou

Podali si žiadosti, absolvovali prípravu a o štyri mesiace im zvonil telefón z úradu. Zdvihla som a pani sa nás milo pýta, čo robíme, lebo má pre nás trojročného chlapčeka. Manžel jej kričí „berieme“. Na druhý deň ráno sme mali stretnutie. V miestnosti sme stáli s pani riaditeľkou, keď vošiel s profi rodičmi a zoznámili nás, že: „Toto je tvoja mamina a tatino, ak budeš chcieť.“ Dali mi ho rovno do náručia, on sa okamžite privinul a ja som začala v tichosti plakať, aby ma nik nevidel a nepočul… Manžel sa ako magnet ovinul okolo nás do spoločného objatia a stáli sme tam a nehýbali sa, aby sme nezničili túto chvíľu… 

Ja som z neho nemohla spustiť oči a ovoniavala som ho, och bože, dodnes si pamätám, ako voňal, aký bol maličký a mäkučký. Manžel úplne onemel a užíval si túto chvíľu rovnako detailne. Povedal zrazu: „Treba cikať!“ vzal ma za ruku a viedol ma na wc… spravili sme, čo bolo treba. A ja som vedela, že takto má byť. Oslovoval nás hneď mamina a tatino. Bolo to naučené od profi rodiny, ale myslím, že aj to bolo podnetom na spustenie veľkého silného pocitu, opisuje pani Zuzana. 

Dnes má už ich synček Tobiasko štyri roky, užívajú si vzájomnú lásku a majú pred sebou aj nové výzvy. Zuzana mu nechce tajiť, že bol adoptovaný, nerada by bola aby to dopadlo tak ako u jej kaderníčky.

Ako šafránu! Ak by ste si ich však chceli kúpiť, možno zistite že sú väčšinou len v elektronickej podobe, niektoré sú dlhodobo vypredané a iné zase len v českom jazyku, prípadne že tieto knižky už máte doma.  

Chceli by ste vašemu dieťaťu spraviť radosť krásnou vytlačenou ilustrovanou knihou? V tom prípade je tu skvelá príležitosť podporiť vznik prvej slovenskej knihy na podporu sebavedomia adoptovanych detí.

Prehľad slovenských kníh pre adoptované deti:

 Zori a opustené vajíčko

Autorka: Daniela Šmigová

Terapeutická rozprávka. Čo sa stane, keď sa o opustené vtáčie vajíčko začne starať žirafa? Online verzia na Návrat.o.z.

Představa většiny lidí o matkách, které se rozhodly dát dítě do adopce, není příliš přívětivá. "Musí to být ženy, které nejsou schopny mateřského citu. Kdyby byly, určitě by se o své děti postaraly. No, možná ve výjimečných případech mohlo jít o velmi mladou matku a celá rodina se shodla, že bude lepší, když dostuduje, a o dítě se postarají adoptivní rodiče."

Jaká je pravda? Pojďme se hlouběji podívat na příběhy žen, jejichž děti vyrůstají v adopci. V České republice není žádný výzkum, který by se tomuto tématu věnoval. Existují výzkumy z jiných zemí, které potvrzují naše české zkušenosti. Obecně platí, že právě biologické matky jsou nejméně sledovanou skupinou v triádě adopce (dítě - adoptivní rodiče - biologičtí rodiče).  

Následující řádky tedy opírám o zkušenosti svoje ( tj. autorky tohoto článku Petry Pávkové) i mnoha dalších kolegů. Od roku 2005 průběžně pomáhám dospělým adoptovaným v bezpečném a smysluplném propojení s biologickými rodiči, nejčastěji s matkami. V posledních letech přibývají i adoptivní rodiče, kteří vychovávají ještě nezletilé děti a potřebují s kontaktem pomoc. V rámci této práce se vždy, než uděláme jakýkoliv další krok (výměna dopisů, fotografií, informací), nejprve setkám s biologickou matkou. Vysvětluji, proč ji kontaktuji a proč jsou informace, případně i setkání, důležité pro adoptované. Zároveň zjišťuji, jaký byl důvod jejího rozhodnutí pro adopci, jakou měla podporu rodiny, partnera, jak se v těhotenství cítila a jaké měla sama dětství.

"Mami, môže niekto nechcieť svoje dieťa?" - spýtal sa ma náš prvák, najmenší z troch detí. Z jeho prekrásnych hnedých očí sa kotúľali slzy po opálenej tvári. Privinula som ho k sebe a vybavilo sa mi, ako som svoje deti chcela, spomína pani Katka Brňáková. 

Najstaršie, aj keď som bola slobodná matka, druhé, plánované, už v manželstve. Tretie, ktoré odišlo do neba pred narodením a to najmenšie, narodené do roka a do dňa po spontánnom potrate.

Tentokrát sa deti pýtali na dieťa v našom okolí, prenádherné dievčatko, milované, obklopené láskyplným prostredím. Poklad rodičov, koho zobrali domov priamo z pôrodnice. Aj keď ho nesplodili oni, no cestami osudu bolo určené práve do ich rodiny.

Je na nás, v akom svete žijeme, presne taký svojim deťom predstavujeme. 

Moje deti milujú príbehy, často nejaké spoločne vytvárame.. Takže, mohlo to byť aj takto...

Bolo raz jedno malé dievčatko, ktoré snívalo o veľkej rodine. Predstavovala si, ako bude svoje deti pestovať, variť im , naháňať sa s nimi i učiť ich milovať otca. Dievčatko vyrástlo, stala sa z nej krásna žena. Postretlo ju všeličo, rodičia jej zomreli, ťažko pracovala, aby prežila.

ADOPCIA PO ŠTYRIDSIATKE?Pani Ruženka s manželom túžili po dieťatku. Čakali šesť rokov na to, kedy im zazvoní kúzelný telefón. Ale stále nič. Ich nádej postupne slabla, vek im narastal a začali pochybovať. 

S manželom sa rozhodli, že na dieťa je už asi príliš neskoro. Keď pani Ruženka zavolala úradníčke s tým, že žiadosť rušia, ostala v šoku z toho, čo jej úradníčka povedala ...

Kedy ste sa rozhodli pre adopciu a čo tomu predchádzalo?

Pro adopci jsme se rozhodli před šesti lety. V roce 2022 v únoru to bylo 6 let od podání žádosti. Předcházelo tomu to, že nemám vlastní, biologické děti. Jsme s partnerem zdravý, ale dítě jsme své neměli. Já odmítala podstupovat nějaká vyšetření, umělá oplodnění. Celkově pokud nemusím, tak  k lékařům nechodím. Nejsem žádný vyznavač nebo nevyznavač něčeho, ale nějak lékaře a takové instituce nemusím. Takže jsme své děti neměli. Jelikož mám vystudovanou pedagogickou školu a tak nějak všeobecný mírný přehled věděla jsem, co je to adopce. Ale ihned jsem věděla, že nechci jít do pěstounské péče a to díky tomu, že jsem se vždy bála, že by někdo mohl přijít a dítě mi mohl vzít. Vím že to zní jednoduše a postup je asi složitější, ale vždy jsem se pěstounské péče bála. Takže adopce. Po dohodě s partnerem jsme se rozhodli podat žádost. Samozřejmě tomu přecházeli otázky, které i dnes "řešíme": 

Budeme mít cizí dítě rádi?

Boli sme roky šťastný bezdetný pár, spoznávali sme seba, svet a pomaly sa zabezpečovali, hovori mamička malého Tobiho.  

Postupom času sa nám začala myšlienka dieťaťa premietať niekde na "pozadí", neskôr som pátrala po mojej rodinnej anamnéze kde som zistila že zdravotné riziká ktoré hrozia môjmu bio dieťaťu nie sú dobré vyhliadkovo do budúcna ani preň, ani pre mňa, ani pre rodinu, i keď lekári nám dali možnosti my sme si vybrali inú cestu. Manžel ma plne podporoval bez výhrad. Ale vedeli sme že chceme deti. 

Jedného dňa som šla k novej kaderníčke, a ako každá žena z dlhej chvíľky posťažuje sa na to - či ono a tak začala svoj príbeh že má adoptovanú dcéru, je už v puberte a že nemajú sa dobre, lebo jej to tajila a dozvedela sa to nevhodne. Samozrejme som začala "krížový" výsluch, ako to prebieha tá adopcia, čo to obnáša a podobne... Nakoľko sme adopciu poznali maximálne z televízie. 

Keď mi povedala postup tak som sa úplne čudovala, že je to trocha byrokracie pár sedení a potom sa čaká- celkom ľahko to znelo... v konečnom dôsledku i bolo. Po príchode domov som mala potrebu sa okamžite podeliť  s informáciami s manželom, lebo vo mne boli zmiešané pocity. Úplne som si nebola istá a mala som aj neistotu, manželovi som teda vyrozprávala nové informácie a jeho okamžitá odpoveď na nezodpovedanú otázku, ktorá visela vo vzduchu, odznela: 

"Ideme do toho zlato... veď na toto sme my čakali" 

Na druhý deň sme zatelefonovali na Úrad práce sociálnych veci a rodiny, aby sme zistili kde začať, dostali sme pozvanie na prvé sedenie v deň mojich narodenín. Prípravu sme začali v júni a ukončili začiatkom septembra, ale posudok sme dostali až v októbri a teda niekedy koncom novembra nás zapísali do zoznamu žiadateľov a začali sme proces čakania. 

Martinko bol odmalička veľmi živé dieťa. Typický chlapčisko, plný energie. Keď mal tri roky, išiel prvýkrát do škôlky. Tešil sa na nových kamarátov, hoci mu bolo smutno, že bude cez deň bez maminky. Nástup zvládol a zdalo sa, že všetko ide podľa plánu až do momentu keď sa jeho stav zhoršil. Bol veľmi podráždený, často chorý a začal sa báť rôznych vecí. Zo škôlky mal panický strach. Rodičom sa to nepozdávalo a šípili, že niečo nie je v poriadku. Snažili sa zistiť, čo sa deje, ale bolo veľmi ťažké dostať zo syna nejaké informácie. Dokola len opakoval, že on tam nechce ísť. Ubiehali mesiace a keďže sa jeho stav nezlepšoval, vyhľadali pomoc detskej psychologičky.

Jej sa podarilo odhaliť, že majiteľka škôlky zatvárala Martinka za trest do izolácie. Nezvládala totiž situácie, keď bol po obede unavený a podráždený. Kričala na neho a prikazovala mu, aby okamžite spravil to a to. Tento prístup nielenže nezabral, ale Martinko upadol do amoku a hodil sa o zem. Keď sa ho učiteľka pokúšala nasilu postaviť, bránil sa kopaním. A vtedy jej už rupli nervy a odvliekla ho na samotku. Toto sa opakovalo veľakrát. V snahe podmaniť si náročné dieťa, začala predstierať, že telefonuje s jeho mamou. Zistila, že zaberá keď predstiera, že mu jeho mama odkazuje to a to a zakazuje to a to a bude sa na neho veľmi hnevať, ak to nedodrží.

Kým sa rodičia dopracovali k tomuto zdrvujúcemu poznaniu, Martinkovi sa už blížili štvrté narodeniny. Za tento čas nadobudol silné presvedčenie, že je veľmi zlý chlapec. Nezaslúži si nič iné, len hrubé správanie a tresty. Jeho vnútorný smútok, strach a hnev sa navonok prejavoval ako podráždenosť, agresia, či neschopnosť sústrediť sa. Fiktívne odkazy a vyhrážky narušili jeho pocit bezpečia a preto sa bál doma povedať, čo sa v škôlke deje. Myslel si totiž, že sa bude naňho mama hnevať. Vytvorila sa prasklina v dôvere k vlastným rodičom, napriek ich najlepšej snahe.

Po tomto škandalóznom odhalení zmenili škôlku a začali chodiť so synom na psychologickú terapiu, aby sa mu zahojila nabúraná sebahodnota.

Ako uľahčiť dieťaťu nástup do škôlky a predchádzať takýmto situáciám?

Dieťaťu môžeme pomôcť naprikald ubezpečením, že ho rodičia ľúbia aj keď spraví nejakú chybu. Pomáha vybudovať si dôveru, že sa môže na rodičov s čímkoľvek obrátiť. Môže sa priznať a nemusí sa báť, že bude za to potrestané. Takéto vedomie pomôže dieťaťu cítiť sa bezpečne a informovať rodičov, ak sa v škôlke deje niečo zlé. Rodičia tak môžu zavčasu zasiahnuť a riešiť situáciu. Deťom pomôžu osvojiť si tieto princípy aj zajkove príbehy v knihe Som skvelé dieťa - 7 pilierov detského sebavedomia.

Po príchode mladšieho súrodenca sa niekedy staršie dieťa cíti na vedľajšej koľaji. “Prečo dávajú toľko pozornosti jemu a nie mne?” 

Od starších súrodencov chceme, aby boli samostatnejší, aby ustúpili, aby chápali, že pozornosť sa musí deliť medzi viacerých. Ale aj staršie dieťa potrebuje pochopenie rodičov.  Ked nedostáva, čo potrebuje, vynucuje si pozorost neplechami, plače, robí naprieky, začne sa pocikavať, alebo napríklad robí zle mladšiemu súrodencovi. 

1. Dieťa túži vedieť, že je ešte stále dôležité a milované. 

2. Potrebuje uistenie, že má v rodine svoje miesto, ktoré mu nikto nemôže zobrať. 

3. často potrebuje aj pomoc s objavením novej identity, pretože zrazu už nie je mamičkin jedináčik - maznáčik. “Kto teda som? Som tu prijatý alebo ma už niekto nahradil?” 

Tieto témy sú narocné na vysvetlenie, kedže malé deti vnímajú veci skôr emocne než logicky. Ako to teda dieťaťu sprostredkovať? Na pomoc si môzeme zobrať príbeh. Spoločným čítaním knižky sa tieto témy prirodzene otvoria a dieťatko dostane odpoveď na otázky, ktoré sa nevie samé spýtať, ale veľmi tuzi vedieť. 

V strede vyučovacej hodiny vstúpila do triedy najobávanejšia učiteľka. Dúfala som, že tam nie je kvôli mne, ale mýlila som sa. 

V ten deň som našla vonku stravné lístky a napadlo mi, že ich budem predávať. Mala som len osem rokov, tak som ešte nepoznala etiku zarábania. Správa o ponuke lístkov sa rozšírila. Prišiel za mnou spolužiak, ktorý si svoj zabudol doma. Jeden som mu teda veľkoryso dala. V jedálni si však kuchárky hneď všimli, že má inú farbu. Zisťovali odkiaľ ho má. Chlapec prstom ukázal na mňa: “Tá v tej červenej sukni predáva obedové lístky.” Neďaleko stála obávaná učiteľka a nútila nejakého chlapca, aby dojedol obed z taniera, do ktorého sa práve povracal. Kuchárky ju privolali a ukazovali mojim smerom. Zbledla som. Rýchlo som dojedla a upaľovala preč. Myslela som si, že najhoršie je za mnou. Ale kdeže!

Učiteľka sa najprv obrátila na triedu s otázkou.“Čo spravíme, keď si niekto zabudne lístok?” Deti zborovo odpovedali: “Vypýtame si v jedálni náhradný.” V tom ukázala prstom na mňa a hrozivo zarevala. Alebo si ho kúpite od Michali! Že sa nehanbíš! A okamžite poď sem a dones tie lístky. Všetky zraky padli na mňa, najradšej by som bola zmizla. Roztrasene som ich vybrala z krabičky a prišla pred tabuľu. Učiteľka mi ich vytrhla z ruky. Kým som sa stihla otočiť, hlásil sa spolužiak. Pani súdružka, ona má ešte dva v krabičke, pozrite! Súdružka sa ešte viac rozčúlila. Bránila som sa tým, že posledné dva sú moje, ale zobrala mi aj tie. 

Cítila som sa ako zbitý pes. Celá trieda bola proti mne, a ten nevďačník, ktorému som lístok dala zadarmo ma ešte nabonzoval, že som neodovzdala všetky. Neskutočne som sa hanbila, pretože som si myslela, že som spravila tú najhoršiu vec na svete. Preto som nikdy o tom rodičom nepovedala.

Nikoho nezaujímalo, že som týždeň pred tým korektne odovzdala peňaženku, ktorú niekto stratil. Nezobrala som z nej ani korunu. Jednalo sa totiž o situáciu, s ktorou som bola oboznámená, ako sa má riešiť. 

Vďaka tejto pedagogičke, som uverila, že som nehodná a všetci sú proti mne. Tieto presvedčenia ďalej rástli a tak nebolo prekvapením, že som bola hanblivá a osamelá. Kedysi som do školy chodila rada, ale po tejto príhode mi spolužiaci začali hovoriť nepekne prezývky. Postupom času som prišla o všetkých priateľov. Keď v piatom ročníku prišla príležitosť prestúpiť na inú školu, neváhala som. Nemala som čo stratiť. 

Vonku sa blýskalo, bola tma a vietor narážal s dažďom o dom. Pozerali sme s manželom film, keď v tom prišla jeho osemročná dcéra a sťažovala sa, že nemôže spať. Nástojila, aby s ňou bol niekto v posteli, lebo sa bojí búrky. Ponúkla som sa, že ju naučím jednu fintu. 

Keď sme sedeli v jej posteli, spýtala som sa jej čoho sa bojí. "Počujem vonku zvuky, praskanie halúzok a predstavujem si, že je tam vonku nejaké strašidlo." odpovedala.  

Navrhla som jej. "Zavri oči a skús si predstaviť, že si vo vnútri veľkej bubliny, ktorá ťa ochraňuje. Máš tam všetko, čo chceš, je tam útulne a nič zlé sa tam nemôže dostať. Dobre, skúsim to, pritakala. “Ako sa cítiš v tejto bublinke?”, spýtala som sa. Príjemne, usmiala, sa, je tu fajn, páči sa mi, že tu mám veľa plyšákov.  

Keď sa prestala sústrediť na nekonečne veľký priestor vonku so strašidlami a miesto toho sa sústredila na malý bezpečný priestor s jasnými hranicami, prirodzene sa začala cítiť bezpečnejšie. O chvíľu v pokoji zaspala.

Čoho sa bojí vaše dieťa? Chceli by ste mu tiež pomôcť prekonať strach? 

Koncept bublinky bezpečia, resp. ochranného štítu som odpozorovala v praxi pri NLP cvičeniach. Je to mentálny zdroj, ktorí podvedome používajú aj dospelí na zvládanie náročných situácií.  V knihe "Som skvelé dieťa" je bublinke bezpečia venovaná jedna kapitola. Rozprávka vás uvedie do témy. Dieťa sa prirodzene naučí, ako si bublinku vybudovať. 

Mohla som si vybrať len jednu vec spomedzi nádherných nálepiek a odznakov. Pri nástupe do základnej školy nás uvítala učiteľka zbierkou vecičiek. Oči mi žiarili a preskakovali medzi lákavými možnosťami. Veľmi sa mi páčila nálepka s mackom, ale z nejakého záhadného dôvodu som si nakoniec vybrala odznak s pionierskou hviezdou. Bol síce pekný, ale celý deň som bola nespokojná, že to nie je celkom ono. 

Sama som nechápala prečo som si nevybrala to najlepšie, keď som mala príležitosť. Niekde v hĺbke duše som bola presvedčená, že nemôžem mať to, čo chcem. Vôbec som netušila, že už vo mne pracovali podvedomé programy, ktoré spochybňovali, či mám na to právo a či si to zaslúžim. Takéto seba sabotujúce pohnútky odkláňajú dieťa od naplnenia jeho cieľov a znižujú sebavedomie. 

Keby išlo len o výber nálepky, tak sa nič také dramatické nestalo, ale ako sa môže takýto podvedomý program prejaviť neskôr v živote? A odkiaľ sa vôbec nabral?

Celé mi to začalo dávať zmysel až o 30 rokov neskôr. Objasním vám to na príbehu Martiny. Prišla za mnou na NLP koučing. Sťažovala sa, že v živote nikdy nemôže mať, to čo skutočne chce. Vždy má len nejakú alternatívu B, či už sa jedná o vzťahy alebo kariéru. Pre Martinu to znamenalo to aj to, že sa nikdy nevydala a nemala deti. Keď si uvedomila, čo všetko v živote zmeškala, rozplakala sa. 

Postupne sme sa dostali do ohniska problému. Jej dominantným pocitom v detstve bola osamelosť, pocit nedôležitosti a zahanbenia. Hoci Martina vyrastala v normálnej rodine a rodičia ju mali radi, väčšinou na ňu nikto nemal čas. Zdanlivé maličkosti, ako napríklad, že si z nej široká rodina uťahovala na oslavách a nikto sa jej nezastal, v nej postupne budovali presvedčenie, že nie je dôležitá. Nezáleží na jej pocitoch, ani na tom, čo by chcela. Rokmi skúseností sa utvrdzovala v týchto presvedčeniach. Pri našej práci identifikovala, čo by bola potrebovala v tých detských situáciách. Jej rodičia to však nemohli vedieť a ona ako dieťa nevedela o to požiadať. 

Keby vaše dieťa vedelo vyjadriť svoje emocionálne potreby ako dospelák, o čo by vás požiadalo? 

Boli pohádaní, stáli na zastávke MHD a každý sa díval inam. Nechápala som prečo je to tak, mala som len tri roky. Ale jedno som vedela úplne presne. Chcela som, aby sa moji rodičia mali radi, aby boli spolu, aby som mala rodinu, kde patrím a kde sa cítim v bezpečí. A tak som ich ako malý špunt začala tlačiť k sebe, natáčať smerom jeden na druhého. Keď už konečne stáli tvárou v tvár, zobrala som ich ruky a spojila ich, aby sa držali. Nakoniec im to prišlo vtipné a napätá atmosféra sa uvolnila. Bola som spokojná, že som si spravila rodinu, aká vyhovovala mojej detskej predstave lásky a bezpečia. Moja túžba a detská viera, že môžem dosiahnuť, čo chcem, rozjasnila v ten deň život celej rodine.

Po akej atmosfére túži vaše dieťa? Aké potreby by sa mu tým naplnili? Vaša rodinná situácia nemusí byť dokonalá, dokonca to nemusí byť ani úplná rodina a napriek tomu je možné podporiť naplnenie emocionálnych potrieb dieťaťa. Pre dieťa je podstatné, že niekam patrí, že ho niekto má rád a že je v bezpečí. Tým sa posilňuje aj jeho sebavedomie.

Aj týmito témami vás vo forme rozprávky prevedie malý zajko. Doplňujúce námety pre rodičov prirodzene otvoria rozhovor s vašim dieťaťom a zistite, kde pripadne potrebuje viac uistenia. 

Nabudúce sa dozviete príbeh ako to môže vyzerať, keď dieťaťu nenápadne začne ubúdať zo sebavedomia a ako môžete taký neželaný vývoj zavčasu odhaliť.

Viac o mojich projektoch na www.sebavedomie.com

Dnes sa s vami podelím s mojim príbehom o detských snoch a ako to súvisí so sebavedomím. Za hlbokého socializmu som sa ako trojročná hrala pred panelákom. Bolo leto. Behala som bosá po tráve pod rozstrekovačom vody spolu s ďalšími deťmi. Pišťali sme od radosti a naše mamy občas vykúkali z balkónov, či je všetko v poriadku. V horúčave som dostala chuť na zmrzlinu. Neďaleko bol stánok so zmrzlinou a tak sme sa tam s kamarátom vybrali. Ledva som dočiahla na predajný pult. 

Pozerala som do výšky na zmrzlinára a hovorím mu: Dobrý deň ujo, prosím si zmrzlinu, ale nemám peniažky, dáte mi jahodovú zmrzlinu prosím? Zmrzlinár pozeral na mňa prekvapene a hovorí: "Choď si vypýtať peniaze od mamy." Ja som s detskou nevinnosťou zahlásila: "Moja mama tiež nemá peniažky, ujo dáte mi jahodovú zmrzlinu prosím?" Hľadela som na neho s nezlomnou vierou, že zmrzlinu dostanem. A tak sa nado mnou zľutoval a podával mi kornútok, so slovami, ale nabudúce si už dones peniaze. "Ďakujem ujo, dovidenia!" Oči mi žiarili šťastím a hrdo som si vykračovala späť na ihrisko. Ani sekundu som nepochybovala, že uspejem. Bola som na seba hrdá a odmena bola naozaj sladká. Mojím snom bolo získať zmrzlinu a to sa mi aj podarilo.

Viete o čom práve sníva vaše dieťa? 

Deti vedia čo chcú, rodia sa už sebavedomé a preto asertívne robia všetko preto, aby dosiahli svoj cieľ. Ale časom niektoré o svoje zdravé sebavedomie prichádzajú. Isto by ste svojim deťom dopriali do života to najlepšie. Záleží teda na tom, aké presvedčenia im odovzdávate. Ako nazrieť do detskej duše, či náhodou dieťa neuverilo nejakým negatívnym presvedčeniam, ktoré uberajú z jeho sebavedomia?

Mojim zámerom je asistovať rodičom aby sa ľahšie priblížili dieťaťu a zistili po čom túži v 7 oblastiach, ktoré tvoria základné piliere sebavedomia. Rodičia si tak môžu skontrolovať aktuálne vnímanie dieťaťa. Zároveň si môžu uvedomiť akú informáciou dieťaťu odovzdávajú o ňom samom a tiež zistiť, kde by pripadne potrebovalo viac uistenia. 

Viac o mojich aktivitách na www.sebavedomie.com

So svojim príbehom, ťažkými momentami ale aj úspechmi sa podelila pani Katarína.

Katarína trpela pri pohľade na to, ako doktori režú jej dieťa a ona mu nevie pomôcť. Kvôli vážnemu zápalu bojovalo v nemocnici o život. Veľmi sa bála, či to vôbec prežije. Mala pocit, že ako matka zlyhala, pretože nedokázala predísť tejto situácii. Neustály strach, výčitky a bezmocnosť jej spôsobili traumu. Hoci sa dieťa nakoniec uzdravilo, Katarína sa kvôli traume opustila.

Veľmi pribrala a nemala silu starať sa o seba ako predtým. Následkom nedostatočnej podpory okolia a vážnej manželskej krízy, okorenenej neverou manžela, sa Katarína takmer zrútila. Prudko chudla, nemala chuť do života, často plakala a nevidela pred sebou už žiadnu budúcnosť. V jedno ráno sa pristihla pri myšlienke “Nebolo by lepšie, keby som nežila?” Zrazu sa ale strhla. “Ale však mám tri deti, čo bude s nimi, ak tu ja nebudem?” Musím sa predsa o nich postarať. Myšlienka na deti bol v tej chvíli jediný záchytný bod. Vďaka deťom našla zmysel začať odznova.

AKO ZÍSKAŤ STRATENÉ SEBAVEDOMIE, KEĎ JE ČLOVEK ÚPLNE NA DNE?

Začala maličkými krokmi. Každý deň hľadala niečo, za čo by sa mohla pochváliť a za čo by mohla byť vďačná. Aj keď len maličkosť, napríklad že vychystala deti do školy. Po čase jej tieto pozitívne minúty dňa pomohli zmeniť pohľad na seba. Uvedomila si, že si v minulosti nevážila samú seba, že sa 35 rokov ničila. Povedala si: “A dosť, toto už nie!” Začala pracovať na svojej sebaúcte. Zúčastňovala sa seminárov osobného rozvoja, zapájala sa do diskusii, písala blog, absolvovala tréningy založené na princípe NLP. 

Uvedomila si, že keď zmení svoje vnútorné nastavenie, zmení aj svoju realitu. Ako sa rozširovalo jej vedomie, zrazu videla jasne svoj diel v tom, že sama dovolila, aby bola v manželstve ponižovaná. Tým, že nemala jasné hranice, dovolila, aby im iní zasahovali do manželstva, až do jeho rozpadu. 

Dnes som sa porozprávala s Katarínou Brňákovou. Kedysi bola ponižovaná, zažila úplne dno a beznádej. Dnes je to úctyhodná žena, sebavedomá podnikateľka, matka troch detí a národne ocenená autorka. Je zakladateľka medzinárodného projektu na osvetu dojčenia a prezentuje svoje názory aj priamo na ministerstve.

Venujete sa téme dojčenia, odkedy vás táto téma zaujíma? 

V 2011 som mala zápal karpálneho tunela, musela som brať lieky, ale nechcela som odstaviť moje dieťa, tak som hľadala riešenie. Pritom som objavila podpornú skupinu pre dojčenie. Organizácia, ktorá združuje poradkyne pri dojčení práve organizovala krst knihy, ktorej krstným otcom bol kanadský lekár Dr. Jack Newman. Jeho prezentácia ma tak nadchla, že som chcela, aby sa aj iné ženy dozvedeli akým veľkým prínosom je dojčenie.

Učíte teda matky ako správne dojčiť? Ste laktačná poradkyňa? 

Nie, nie som. Neučím AKO technicky správne dojčiť. Vysvetľujem oveľa širší pohľad - ďalšie piliere úspešného dojčenia - vnútorné PREČO, ktoré formuje okolie, aby matky mali podporu, teda S KÝM dojčiť. Dojčenie nie je len spôsob ako nakŕmiť dieťa, ale predovšetkým ako ho spraviť šťastným. Vzťahová výchova napĺňa potreby matky, dieťaťa aj spoločnosti. Z dieťaťa s naplnenými potrebami vyrastie človek s väčšou úctou k sebe, druhým aj k životnému prostrediu.

Ste sebavedomá žena, úspešná podnikateľka a uznávaná autorka. Boli ste vždy taká sebavedomá? 

Ked som mala 27 rokov, tužila som si zaloziť rodinu. Manžel sa však tomu vyhýbal. Po roku som ho nejako ukecala a konečne sme sa začali pokúšať o bábo. Dodnes si pamätám ten zmätok v duši, keď som v ruke držala môj tehotenský test. Dve čiarky, som tehotná! Radosť a vzrušenie vyhŕkli z môjho srdca. Ale ako mu to poviem? Bojím sa, že sa bude hnevať. Nebola som ďaleko od pravdy. Trpiteľsky znášal moje tehotenstvo. 

V treťom mesiaci som zrazu dostala hrozne kŕče. Bála som sa čo sa deje, dúfala som, že je bábätko v poriadku. Ale kŕče neprestávali. Moje obavy sa stupňovali každým dňom. Po týždni som začala veľmi krvácať. Bolo to iné ako normálna menštruácia, boli tam všelijaké hrudky. A potom vyšlo von niečo veľké. S obavou som sa obzrela do záchodovej misy. Bola to placenta! Spustila som strašný plač. Prišla som o bábätko, je preč, zomrelo! Nevedela som sa utíšiť. Vôbec som nepočítala s takou alternatívou. Nikto mi predtým nepovedal, že takto končí 30% tehotenstiev. O potratoch sa nehovorí. A tak som mala pocit, že som jediná, ktorej sa stalo také nešťastie. 

Prešli mesiace. Ked som niekedy otvorila tému rodiny, tak sa manžel rozčúlil a ja som sa schúlila do klbka nešťastia. Strach že nikdy nebudem mať deti narastal. Pri pohľade na cudzie bábätká som mala raz dva slzy na krajíčku. O niekoľko rokov naše manželstvo stroskotalo.  

Čas plynul. Neskôr som mala ďalší vzťah. Často sme sa rozprávali o rodine a o cestovaní. Ako z neba prišla vzrušujúca príležitosť na kariérny postup v Belgicku. Nastúpila som do novej práce. Vyzeralo to, že ma chce čoskoro požiadať o ruku. O to väčšie bolo moje sklamanie, keď sa so mnou rozišiel cez smsku. A tak som sa ocitla sama v cudzej krajine. Môj sen mať rodinu bol úplne v nedohľadne. Po preplakanom víkende som sa musela vzchopiť a ísť do prace. Povedala som si, že tento rozchod ma nemôže položiť. 

Čítala som práve knihu, kde medzi rečou spomenuli NLP (neuro lingvistické programovanie). Rozhodla som sa studovat na NLP Univerzite v Kalifornii. Vďaka NLP sa mi zmenil život. Rozšírilo sa moje vedomie a veci ktoré som predtým nechápala, mi boli zrazu jasné. Došlo mi, že kvôli mojim mentálnym blokom z detstva mám nízke sebavedomie a uspokojovaním druhých sa pokúšam získať lásku. Správam sa ako “dobré dievča”. Čím viac sa snažím, tým menej si ma chlapi vážia. Začala som nové životné obdobie venované osobnému rozvoju. 

Po čase som sa stala sebavedomou ženou. Zaumienila som si, že si idem nájsť nového manžela a že budem mať rodinu. Zaregistrovala som sa v online zoznamke. Bola som akčná a hľadela som si svoj cieľ. Stretávala som rôznych mužov, niekedy aj troch za týždeň. O procese ako sa stat sebavedomou ženou, ktorá si môže vyberať medzi chlapmi som napísala knihu. Čoskoro som sa zoznámila s usmievavým Belgičanom, ktorý naplnil aj moje najtajnejšie túžby. Dnes je to už môj manžel. 

Linda* po deťoch nikdy netužila, ale známi ju presviedčali: "Ak nebudeš mať deti, budeš to neskor ľutovať. Skus to a uvidíš, aká budeš šťastná." Tak to teda, skúsila, ma dve deti a dnes to strašne ľutuje. Nič k nim necíti, zaťazuje ju ich prítomnosť. Mladší ma len necelý rok a starší ma navyše autizmus. Muž pracuje v zahraničí a tak je na deti sama. 

Je nešťastná a najradšej by vrátila čas a žiadne deti nemala. Rada by z domu utiekla niekam veľmi ďaleko. Hovori, že deťom nič nechýba, majú všetko materiálne zabezpečenie, len ona strašne vnútorne trpí a miestami by najradšej zomrela. 

Tento článok je odpoveďou do diskusie na tuto tému. *Meno Linda je náhodne vybraté. https://www.modrykonik.sk/forum/o-tom-sa-tazko-rozprava/najradsej-by-som-vratila-cas-a-deti-nemala/ 

Je lahke ju odsúdiť a povedať, že načo deti vôbec mala, však ju nikto do toho nenútil. 

Mala deti, pretože to je v spoločnosti norma. Od ženy sa to očakáva, že bude ako všetky ostatne. Je tažke isť proti prúdu, hlavne keď človek nevie, prečo je v niečom iný. Nie sme naučení počúvať svojmu vnútro, intuíciu a robiť rozhodnutia podla toho. A tak sa rodia deti tam, kde nie sú vítane a samé si ponesú do života krivdu neprijatia. 

Kedže je na deti sama, je preťažená, a pravdepodobne vyhorená. 

Dnes som sa porozprávala s expertkou na potravinovú intoleranciu. 

Dagmar musela ako malé dievčatko užívať antihistaminiká v sezóne peľovej alergie. Nezamýšľala sa nad tým a považovala to za niečo úplne bežné. Keď mala 18 rokov tráviace ťažkosti ju dohnali na prvé kolonoskopické vyšetrenia. Trápili ju tiež škaredé ekzémy, za ktoré sa ako mladá žena veľmi hanbila, poznačilo to aj jej sebavedomie. 

Zistili jej nešpecifický zápal v sliznici hrubého čreva a intoleranciu na laktózu - mliečny cukor. Vzápätí jej boli nasadené kortikosteroidy na zápal v čreve a odporúčanie, že sa musí dlhodobo vyhýbať laktóze. Vtedy bol rok 2008. Vôbec netušila, že za jej dlhodobými zdravotnými problémami je viac potravinových intolerancií. 

Na ekzémy jej nič nepomáhalo. Musela si neustále škrabať ložiská, ktoré sa každým dňom zväčšovali. Zakrývala si červené fľaky dlhými rukávmi a hanbila sa vyzliecť do plaviek. Vtedy sa rozhodla pre návštevu centra alternatívnej medicíny, na ktoré počula dobré referencie. Tam sa prvýkrát dozvedela o testoch potravinovej intolerancie, ktoré sa robia z kapilárnej krvi. 

Keď jej prišli výsledky, zrútil sa jej svet: kravské, ovčie, kozie mlieko, kazeín, vaječný bielok, žĺtok, pšenica, jačmeň, gliadín, kukurica, ryža, zemiaky, hrášok, pomaranče, pistácie a i. Výsledok potvrdil až 32 potravinových intolerancií! Napriek šoku si povedala, že ide do toho. 

Po dvoch mesiacoch od vysadenia potravín, na ktoré si jej telo tvorilo protilátky, jej kompletne zmizol ekzém na oboch stranách vnútorných lakťov. To bol jej hnací motor, pretože na vlastné oči videla, že eliminačná diéta je naozaj prospešná.

Vzťahy často začínajú úplne iracionálne, keď preskočí iskra. Ale na to, aby si strávila s niekym celý život, tam musí byt aj kompatibilita. Niekto si predstavuje, že kompatibilita znamená, že máte rovnaký vkus na hudbu, filmy a že obaja máte radi psov. Avšak skutočná kompatibilita ide oveľa viac do hlbky. Jedna sa o to, či mate podobne hodnoty a životnú víziu. 

Zoberme si teda príklad, že máš 25-30 rokov, bývaš spolu s priateľom 30-35r v prenajatom byte. Rozmýšľaš už o rodine, rada by si si kúpila spoločne bývanie na hypotéku, kde by bolo dosť priestoru aj pre deti. Šetríš si už na tento účel, ale priateľ to vôbec nerieši. Peniaze mína na zábavu s priateľmi, či svoje hobby a nemá potrebu riešiť svadbu, rodinu, či bývanie. Vyhovuje mu, že ma pohodový život, pravidelný sex, niekto mu navari, operie, tak na čo sa viazať nejakými obmedzeniami. Ty si šikovná, akčná, rozhľadená žena a zisťuješ, že tvoj priateľ akosi nie je na rovnakej vlnovej dĺžke. Keď sa ho do týchto veci snažíš tlačiť, bráni sa a hneva sa, prečo chceš veci meniť. 

Po nejakom čase snaženia vidíš, že to nikam nevedie a prichádzaš k záveru, že vaša životná vízia je nekompatibilná. Ste vo svojich predstavách príliš ďaleko na to, aby ste našli kompromis. Nastáva teda otázka čo ďalej. Môžeš sa buď vzdať svojich predstav, alebo môžeš čakať roky a dúfať že on sa raz zmení, že to nejakým zázrakom pochopí a dospeje alebo sa môžeš rozhodnúť to ukončiť. Avšak nie si mrcha, máš ho rada, zaleží ti na jeho pocitoch a nechceš mu ublížiť. Nie je predsa zlý človek. Niečo ti bráni spraviť ten krok, máš strach a nevieš, čo mu máš vlastne povedať. 

Možno zapasiš s niektorým z týchto pocitov: 

1. Nevieš ako mu to povedať, lebo ti záleží na jeho pocitoch
2. Nechceš byť ta zla, sebecká, ktorá mu ublížila
3. Si zvyknutá byť so všetkými za dobre na úkor seba a toho čo je pre teba správne
4. Nechceš, aby ta ľudia posudzovali, odsudzovali, ohovárali, riešili tvoje postoje
5. Priveľmi ti záleží na tom, čo o tebe povedia iní

To čo ťa teraz mentálne blokuje sa dá otočiť aj z inej strany, tak aby to bolo "výhodne" pre vás oboch. Partner sa necítil dobre, keď si ho tlačila do hypotéky, že?

Možno ste sa brali príliš mladi, keď si ani nevedela čo vlastne od života chceš. Možno vôbec nie ste kompatibilní a najst kompromis je neprekonateľne ťažké, tak ako som to kedysi zažívala ja. Možno v ňom nemáš emocionálnu, fyzickú či finančnú oporu ako by si chcela. Možno ťa dokonca ponižuje či bije. Dôvodov prečo sa chceš rozviesť môže byť nekonečne veľa a každý prípad má svoj príbeh. 

Na druhej strane máš možno malé deti, možno si na ňom finančne závislá alebo máš iné obavy, či rozvod zvládneš. 

Rozvod beriem ako posledné možné riešenie, keď sa už vyčerpali možnosti ako 

- vzájomná komunikácia a hľadanie riešenia

- manželská, resp psychologická poradňa

Čo ta teda čaká ako sa na to čo najlepšie pripraviť?  

Rozvod je ťažké obdobie, sama som si tým prešla. Miestami to môže vyzerať, že nie je žiadna budúcnosť, ale nie je to tak. Pamätám si keď mi vtedy kolegyňa povedala, "aj po rozvode je život".  Plakala som a ťažko som si to vtedy vedela predstaviť.