Raz sme sa s manželom dohodli, že pôjdem skôr z roboty, ale že mu presne zavolám kedy, on ma počká pri Tescu, ja tam vystúpim a pôjdeme na nákup, zmrzku ... tak mu volám, že teda vyrážam z BA, podla zápchy budem pri Tescu cca za 45 min ...neberie .... reku asi kaká (neviem prečo ma to napadá vždy, keď niekto neberie tel, asi som fakt divná :D), tak volám o 4 min. zasa ...neberie ....to už vo mne rástla nervozita, tep sa stupňoval .... volám 3x - čo myslíte ...jasne, že neberie ... volám 4 - 30x - NEBERIE !!!! od nervov som začala normálne v tom buse plakať a hovorím známemu vodičovi, či si nemôže pohnúť, že môj muž je doma sám, že sa mu určite niečo stalo ... videla som ako na neho padol luster, ako prudko vstal z gauča, zatočila sa mu hlava a narazil do steny či dverí a krváca ...ako dostal mozgovú príhodu .... ako možno aj opustil byt a havaroval ...spadol zo schodov ...praskol mu žalúdočný vred, ktorý mimochodom v živote nemal... no a to si neviete predstaviť, keď pri namestí sme stretli hasičov ...samozrejme by som ruku dala do ohňa, že idú k nám! Chudák šofér busu mal nervy na dranc spolu so mňou. A pointa mojej hormónmi podčiarknutej story polomŕtvy manžel???????? Sedel za pc, na ušiach sluchátka a hral novú hru, ktorú mu doobeda toho dna doniesol kamoš a nemohol sa od nej odtrhnúť, lebo bol už v asi 20 leveli a zabil hádam už 100 zombíkov ...
Naše plány mal samozrejme prudko na saláme a zabudnuté. Inak sme ale úplne v norme čakatelia bociana, ktorý sa síce ešte ani na let nedal, ale minimálne našu rezerváciu už eviduje :D