Ako sa rodia cisárovné – 2. časť

Prebudenie po sekcii nie je prechádzka ružovou záhradou. Dostávate do žily niečo proti bolesti, pravidelne vás kontrolujú, stláčajú brucho, aby odišla prebytočná krv...Ale čo vám, mamám, budem hovoriť. Toto sú len hmlisté spomienky, na ktoré máme my, matky nejaké pomyselné tlačidlo „delete“. 

Po sekcii som sa trápila najmä tým, či budem kojiť. Na pooperačke som bola dva dni, malinkú mi nosili ale o nejakom pravidelnom prikladaní či prisatí sa nedá hovoriť. V náručí som si ju poriadne vychutnala až na tretí deň, keď ma previezli na izbu. Na moje prekvapenie sa nám postupné zoznamovanie (prso – pusinka) darilo, mliečko sa pomaly tvorilo. Úplné rozbehnutie kojenia sa nám podarilo približne na piaty deň a o ďalšie dva sme už išli domov. Spokojné – obe. 

Po príchode domov sa nám úplne zmenil svet – stala sa z nás trojčlenná rodina. Boli sme šťastím celý bez seba. Na moje „zlyhanie“ pri pôrode som veľmi rýchlo zabudla. No žiaľ, rovnako rýchlo som si na neho znovu spomenula. Pýtate sa prečo? Stačilo na to pár poznámok, otázok, konštatovaní, rád, múdrostí, poľutovaní od blízkych, známych aj menej známych. 

A nie je ti ľúto, že si nerodila normálne? / Prečo sa to skončilo sekciou, to museli?/ To by ma kleplo, keby musím ísť na sekciu. / Ty prespíš ešte aj pôrod. / To nevadí, čo si už mala robiť, niekto tú bolesť nezvládne proste / Neboj, ďalší pôrod isto zvládneš./ 

Možno sa divíte, čo to mám okolo seba za ľudí, ale oni to možno ani tak nemysleli. Ale ja som si postupne pripúšťala tieto „pravdy“ bližšie a bližšie k sebe. A tak sa nečudujte, keď napíšem, že vidina druhého pôrodu bola pre mňa niečo ako reparát. Ako druhá šanca, možnosť zahviezdiť, vydržať to, dať to, zvládnuť to, nesklamať...Koho? Tak to už dnes ani presne neviem povedať. 

Otehotnela som po dvoch rokoch a troch mesiacoch. Veľmi sme sa tešili a tehotenstvo som si opäť vychutnávala. Keď som bola v šiestom mesiaci, dozvedeli sme sa, že pravdepodobne čakáme druhé dievčatko. Veľmi sme si ho aj priali, akosi sme sa nastavili na dve dievčatká v našej rodine. 

Opäť som veľa času venovala „príprave“ na pôrod. Čítala som o tom, ako ženy aj po sekcii rodia prirodzene, bez problémov. Už som sa videla na sále, ako všetko hladko zvládam, s manželom sme celý bez seba, keď nám prvýkrát ukážu maličkú. Tu by som chcela povedať, že môj manžel vôbec nechápal tieto moje myšlienkové pochody a neustále ma uisťoval, že všetko som zvládla na výbornú, že je šťastný, že som mu dala zdravú dcéru. Lenže mne to akosi nedochádzalo, ja som si išla svojou vysnívanou cestou. A potom prišla Veľká noc. 

Presne si na ten deň pamätám. Bola Biela sobota. Moja mamina, ktorá býva o niekoľko domov ďalej vtedy vždy pečie posúchy. Ráno som sa zobudila v spálni, vedľa mňa spala naša skoro trojročná dcéra. Zrazu som pocítila vlhko, lepšie povedané, akoby zo mňa prúdom vytieklo množstvo vody. Hovorím si, veď som v siedmom mesiaci, čo to je? Keď som odostrela perinu, zbadala som na plachte množstvo krvi. Postavila som sa a pomaly išla po chodbe za manželom. Krv zo mňa neustále tiekla. Bola všade. Stekala mi po nohách v prúdoch. Keď to manžel uvidel, ani nevedel, čo má povedať. Jeho zdesenie v očiach však hovorilo za všetko. Zaujímavé je, že ja som bola celkom pokojná. Žiadna hystéria, žiadna panika. Povedala som mu, aby zavolal mame, obliekol sa a pôjdeme do nemocnice. Ja som vošla do sprchy a umyla sa. Krvácanie prestalo. 

Ani raz za ten čas mi nenapadlo, že dieťatko vo mne nežije. Jednoducho táto myšlienka bola úplne absurdná. Pomaly som sa obliekla a zbalila si základné veci. Keď prišla mama a uvidela tú krvavú spúšť, skoro sa zrútila. Na reči však nebol čas, išli sme do nemocnice. Tú cestu si živo pamätám. Bola pokojná a v rámci možností cestnej premávky rýchla. Manžel nepovedal ani slovo, len šoféroval. Kúsok pred nemocnicou som si po prvýkrát, ako som začala krvácať, priložila ruku na bruško. Netrvalo dlho a pohla sa. Pohla sa pre mňa. Aby som vedela, že je živá...

Pokračovanie o týždeň.

/Kto si nestihol prečítať prvú časť, nech sa páči/: článok.