Irena.

„Ja mu dám Honzu, kreténovi jednému nevyvinutému!“ Obracala som sa vo svojom pomyselnom hrobe pri slovách, ktoré vypúšťal. Keď som sa trochu upokojila, škodoradostne som sa usmiala. Nech si nemyslí, že so mnou vybabral. Som zvedavá, ako sa budú tváriť vyšetrovatelia, keď sa dozvedia o Ondrejovi. Začalo to presne pred rokom. Tiež tiesne po dušičkách. Asi to je nejaké magické obdobie, v ktorom ľuďom hrabe väčšmi, než obvykle. Inak si to neviem vysvetliť. V utorok doobeda som strážila čertov a anjelikov odpočívajúcich na škôlkárskych lehátkach. Nudila som sa. Fyzicky božeuchovaj, doma som mala roboty ako na kostole. Ale chýbal mi vnútorný impulz. Taký, čo núti ľudí zo seba niečo vydolovať, urobiť sa lepšími. Chýbala mi zmena. Na starom počítači, na ktorom sme sa obvykle prihlasovali na obed, som zapla internet. Služby si striedam so staršou kolegyňou, ktorá nemá paru, aké možnosti skrýva malá modrá ikona. www.pokec.sk, naťukala som ukazovákom do klávesnice. Milo strávil nejeden večer vysedávajúc pri zánovnom notebooku, ktorý som mu kúpila, aby nemusel písať práce do školy u spolužiakov. Stačilo mi priniesť vyžehlené tričká a nenápadne nakuknúť cez synovo plece. Neskôr nám domov priniesol frajerku Katku, dievča s obrovskými očami, chuďučkú ako latka a skromnú ako môj učiteľský plat. Hneď mi bola sympatická. Keď som pri miešaní segedínskeho gulášu od nej sondovala, ako sa to zoznámila s mojím hanblivým Milom, zalial jej rumenec, keď priznala, že cez internet. Žoviálne som mávla rukou nad úprimným priznaním, nech si mladí nemyslia, že som starou korytnačkou, ktorá bude svojho syna posielať s dychovou hudbou na vohľady. Kráčam s dobou a nebojím sa technológií. Škoda len, že prídem o veľa. Nebudem na Milovej stužkovej, ktorá bude o dva týždne. Dám ruku do ohňa, že starému to vyfučalo z gebule.

Milan upratoval. Započúvala som sa do rytmického šúchania mopu po kuchynskom linoleu, na ktorom určite ostanú šmuhy, pretože ho ani nenapadlo vymeniť špinavú vodu za čistú. Spomenula som si na inzerát, ktorý som narýchlo skoncipovala.

„Vôbec nič nehľadám. Ani manžela, ani sponzora, ani milenca, ani mladého šušňa, ktorý trpí nereálnymi erotickými snami. Mám záujem vymeniť si pár slov, bez vedľajších úmyslov. Nechcem vedieť tvoje meno, ani bydlisko. Stačí, keď ukážeš, že myslíš aj na niečo iné, než na chladené pivo, sex a futbalové zápasy. Som ako orech. Navonok možno tvrdá, no stačí ho otvoriť a objavíš to, čo očiam býva ukryté. Zuna.“

Podpísala som sa ako Nevesta hôľ, postava, ktorá mi bola literárne najbližšie. Už len ten, kto príde na to, že to nie je meno pre psa, získa u mňa body navyše. Nemohla som však čakať na odpoveď. Zobudil sa Mojžiš, chlapčiatko, s doživotnou traumou zo svojho biblického mena.

„Pančelka, mne sa už nechce spať!“ zahlásilo tenučkým hlasom. Nič mi neostávalo, len vypnúť počítač a potichu sa venovať malému chlapcovi, pretože keď sa zobudí jedno dieťa, zvyčajne z toho býva reťazová reakcia.

Milan.

Otázka alibi mi nedávala spať polroka. Pri fantázii na úrovni črievičky papučkovej som mal veru čo robiť, aby som sa nezamotal. Pri sledovaní detektívok som objavil vraha až pri záverečných titulkoch, čo pri plánovaní vraždy nie je bohviečo. Samozrejme, že mi napadlo použiť internet. Ovládal som ho na úrovni priemerného chlapa, ktorý pol pracovného života strávil na stavbách v cudzine a teraz si spokojne maká ťahaním dvanásťhodinových zmien v neďalekom závode. Poznal som Facebook, dokonca som disponoval aj mailovou stránkou. Ale nebol som natoľko padnutý na hlavu, aby som sa odvážil cez Google vyhľadávať inšpirácie na alibi. Predpokladám, že ak sa tu náhodou objavia policajti, história webového prehľadávača ich bude určite zaujímať. Nájdu tam zopár stránok, kde som musel potvrdzovať, že mám osemnásť, niečo o rýchlych autách, pretože tie patria k chlapom a sondovanie cien v jednotlivých stavebninách. Hovorím, že nič také, čo by sa vymykalo priemeru.

Ľudmilka ma hypnotizovala šedým zákalom a mne na čele vyrazili kvapky potu. Milo sa tiež na mňa neprestával pozerať.

„S Irenkou sme sa pohnevali,“ začal som, ignorujúc výraz nesúhlasu, ktorým ma obdaril starší syn. Ešte stále som bol v pohode, vari si nemyslí, že svojej rodnej sestre sa pochválim, že som si ženu odprevadil na onen svet. Hoci, ako ju poznám, určite by ma pochválila za dobrý skutok. Som však dospelý chlap a tak si svoje problémy musím vyriešiť sám.

„To sa dalo čakať,“ nahrala mi do karát. S jej politickým presvedčením, ktoré sa blížilo k radikálnemu extrémizmu, sa jej ani nečudujem, že nikdy úplne neodsúhlasila, že som si zobral ženu z inej republiky. Aj keď v tých časoch sme tvorili jeden celok, ale to je už iná pesnička.

„Vravela mi, že si tu nikdy nezvykla. Hundrala na celé Strakovo, vraj ľudia sú tu prízemní, nevzali ju medzi seba a ja som sa vraj tiež zmenil,“ využil som fakt, že po dvoch desaťročiach v zväzku manželskom dokonale poznám Irenine sťažnosti. Všetko jej vadilo. Používanie nárečia, susedy, ktoré ju na ulici obchádzali oblúkom, pivné brucho, ktoré ma premenilo na hajzľového pavúka a pre nevyhodenú rolku od toaletného papiera by dokázala rozpútať tretiu svetovú. Milo asi pochopil, kam mám namierené a trochu sa uvoľnil.

Irena.

Nikdy som nepremýšľala o smrti. Myšlienky na ňu som nechávala dôchodkyniam, ktoré márne každý víkend čakali na vnúčatá s napečenými koláčmi. Teraz, keď sa pre mňa stala realitou, dostalo sa mi s ňou poznanie, ktoré mi umožňovalo dostať sa do hlavy pozostalým. Škoda len, ze na druhej strane mi tie informácie boli na figu. Nemohla som sa pomstiť. V pivnici, kde som si hovela medzi nákladnými uhorkami, som si vypočula rozhovor.

„Prečo si ma neudal?“ ozvalo sa z kuchyne. Milan otváral dvierka starého kredenca. Určite tam hľadal saponát na umývanie podlahy. Len koňovi, čo chodí po dome s klapkami na očiach, napadne hľadať ho v kuchyni! Keby si lepšie všímal, čo robím, vedel by, že od čias Sovietského zväzu mám saponát vo vedre pod umývadlom v kúpeľni. Cítila som ho. Jasné, že nie fyzicky, ale pocitové vnímanie sa vôbec nestratilo. Práve naopak. Všetko sa zintenzívnilo, ako keď cez sklo dioptrických okuliarov necháte pôsobiť jeden slnečný lúč. A ten čerstvý vdovec ma bytostne nenávidel. To som bola naozaj taká slepá?!

„Neviem,“ započula som synov príjemný hlas, ktorý sa na chvíľku vzdialil, aby sa vrátil s vedrom a saponátom. Nechcela by som upratovať ten bordel. Ak sa nemýlim, to môžu rovno vymaľovať. Len doma sa nerobili zmeny aj z iného dôvodu. Keď to moje mladšie chlapčiatko príde domov, načisto sa pominie. Nemá ich rád. Kedysi mi psychologička hovorila, že je debilom, no nedala som sa. Síce nemám vysokoškolský diplom, ale čítam všetko. Od encyklopédií, ktoré som si doniesla z Moravy, po zloženie toaletného papiera. Písmenká ma fascinovali. Preto po diagnóze okresnej psychologičky, ktorá ju stanovila od dverí, som sa vybrala do Bratislavy. Milan síce trochu hundral. Nechcelo sa mu merať toľkú vzdialenosť v starej rachotine ruskej výroby, ktorá fungovala len silou vôle a mojich neúnavných modlitieb.

„Robíš to pre svojho syna!“ Vľúdne som mu pripomenula jeho otcovskú povinnosť. Po diaľnici sa bál ísť, aj tak neviem, či by nás tam pustili, keďže ten náš zázrak nešiel viac, než šesťdesiatkou. Muža som párkrát musela poriadne zbuzerovať, aby dal na môj orientačný zmysel, lebo keby bolo podľa neho, ideme rovno za nosom, až skončíme pri Balatóne. Cesta do hlavného mesta sa nám vyplatila. Dobre, že som dala na svoj materinský inštinkt. Nedozvedela som sa, že Erik je debil. Starý psychológ sa chytal za prešedivenú bradu z povrchnej diagnózy kolegyne z malého mesta. Vraj je Erik autista. A ten potrebuje špeciálny prístup. Len... Vysvetľujte to ľuďom v dedine, ktorá sa hrdí tým, že si zopár desaťročí do seba nepustila žiadneho cudzinca. Keď som sa vracala domov z autobusovej zástavky, len na našej ulici som napočítala sedem imbecilov okolo štyridsiatky. Za to môže predovšetkým kríženie bratrancov a sesterníc. Napriek tomuto faktu nikdy môjho synčeka za chrbtom neprestali nazývať debilom...

Nado mnou sa rozhostilo ticho. Chlapci asi upratovali. Určite tú bielu záclonu nenamočili do studenej vody, ani nenasypali soľ na fľak. Ale čo si vybrali, to majú. Čas plynul na mojej strane bytia akosi rýchlejšie. Ani som sa naplno nestihla venovať analýze poslednej hodiny, keď niekto zazvonil. Predstavila som si Milanovu tvár. Určite stuhol ako nebožtík (viem, na moje pomery trochu nemiestne prirovnanie), hodil mokrú handru do kúta a zamkol spálňu na kľúčik. Mala som pravdu, utvrdilo ma v nej škrípanie dverí, ktoré nemal kto namazať. Chlapci si niečo šuškali.