Irena.

„Ja mu dám Honzu, kreténovi jednému nevyvinutému!“ Obracala som sa vo svojom pomyselnom hrobe pri slovách, ktoré vypúšťal. Keď som sa trochu upokojila, škodoradostne som sa usmiala. Nech si nemyslí, že so mnou vybabral. Som zvedavá, ako sa budú tváriť vyšetrovatelia, keď sa dozvedia o Ondrejovi. Začalo to presne pred rokom. Tiež tiesne po dušičkách. Asi to je nejaké magické obdobie, v ktorom ľuďom hrabe väčšmi, než obvykle. Inak si to neviem vysvetliť. V utorok doobeda som strážila čertov a anjelikov odpočívajúcich na škôlkárskych lehátkach. Nudila som sa. Fyzicky božeuchovaj, doma som mala roboty ako na kostole. Ale chýbal mi vnútorný impulz. Taký, čo núti ľudí zo seba niečo vydolovať, urobiť sa lepšími. Chýbala mi zmena. Na starom počítači, na ktorom sme sa obvykle prihlasovali na obed, som zapla internet. Služby si striedam so staršou kolegyňou, ktorá nemá paru, aké možnosti skrýva malá modrá ikona. www.pokec.sk, naťukala som ukazovákom do klávesnice. Milo strávil nejeden večer vysedávajúc pri zánovnom notebooku, ktorý som mu kúpila, aby nemusel písať práce do školy u spolužiakov. Stačilo mi priniesť vyžehlené tričká a nenápadne nakuknúť cez synovo plece. Neskôr nám domov priniesol frajerku Katku, dievča s obrovskými očami, chuďučkú ako latka a skromnú ako môj učiteľský plat. Hneď mi bola sympatická. Keď som pri miešaní segedínskeho gulášu od nej sondovala, ako sa to zoznámila s mojím hanblivým Milom, zalial jej rumenec, keď priznala, že cez internet. Žoviálne som mávla rukou nad úprimným priznaním, nech si mladí nemyslia, že som starou korytnačkou, ktorá bude svojho syna posielať s dychovou hudbou na vohľady. Kráčam s dobou a nebojím sa technológií. Škoda len, že prídem o veľa. Nebudem na Milovej stužkovej, ktorá bude o dva týždne. Dám ruku do ohňa, že starému to vyfučalo z gebule.

Milan upratoval. Započúvala som sa do rytmického šúchania mopu po kuchynskom linoleu, na ktorom určite ostanú šmuhy, pretože ho ani nenapadlo vymeniť špinavú vodu za čistú. Spomenula som si na inzerát, ktorý som narýchlo skoncipovala.

„Vôbec nič nehľadám. Ani manžela, ani sponzora, ani milenca, ani mladého šušňa, ktorý trpí nereálnymi erotickými snami. Mám záujem vymeniť si pár slov, bez vedľajších úmyslov. Nechcem vedieť tvoje meno, ani bydlisko. Stačí, keď ukážeš, že myslíš aj na niečo iné, než na chladené pivo, sex a futbalové zápasy. Som ako orech. Navonok možno tvrdá, no stačí ho otvoriť a objavíš to, čo očiam býva ukryté. Zuna.“

Podpísala som sa ako Nevesta hôľ, postava, ktorá mi bola literárne najbližšie. Už len ten, kto príde na to, že to nie je meno pre psa, získa u mňa body navyše. Nemohla som však čakať na odpoveď. Zobudil sa Mojžiš, chlapčiatko, s doživotnou traumou zo svojho biblického mena.

„Pančelka, mne sa už nechce spať!“ zahlásilo tenučkým hlasom. Nič mi neostávalo, len vypnúť počítač a potichu sa venovať malému chlapcovi, pretože keď sa zobudí jedno dieťa, zvyčajne z toho býva reťazová reakcia.

Na Milov počítač som ísť nemohla. Pozná kadejaké finty a verím, že raz-dva by vystopoval moju aktivitu. Vtedy, v tú noc, keď nám novembrový dážď išiel vybiť staré okenice, som takmer oka nezažmúrila. S nechuťou som sledovala mužové rituály, ktoré mi išli na nervy dve desaťročia. Na nočný stolík si položil fľašu piva. Nadarmo mu vysvetľujem ako bezprízornému, že keď už musí byť takým prasaťom, nech si dá aspoň pod fľašu podložku. Ráno to budem musieť poutierať. Na chlpatý zadok si natiahne rozťahané trenky, tie, ktoré som mu už zopárkrát vyhodila, no vždy sa nejakým zázrakom ocitli pod jeho vankúšom. Bude sa ma snažiť pobozkať, opäť stiahne brucho a bude sa tváriť zvodne a pritom ma ťarbavo chytí za prsník. Prevrátim oči, pretože už nemám silu mu vysvetľovať, že na ženských prsiach sa nenachádza gombík, ktorý by ma prepol na erotickú vlnu. Párkrát som sa mu pokúšala naznačiť, že erotika je v hlave. To, že bez príkazu umyje riad po večeri, je len taká predohra. Keby sa sprchoval častejšie, ako v stredu a v sobotu, možno by vrstvu štipľavého potu prebil prirodzený feromón. Ale Milan mu nedal šancu. Bol zato, že správny chlap má voňať pivom, cigaretami a potom drevorubača. Aj vtedy, keď som si stokrát v hlave prehrávala znenie emailu, vzdychla som si nad chrápaním neatraktívnej hmoty muža ležiaceho vedľa mňa. Akoby vedel, o čom premýšľam, spokojne si vypúšťal bioplyny pod spoločnú perinu, naivne si mysliac, že jeho pozíciu nemôže nikto ohroziť.

Ďalšie ráno som sa vo dverách škôlky takmer zrazila s kuchárkou.

„Čo ste tu tak skoro, Irenka?“ oslovila ma. Väčšinou som netrávila v škôlke viac, než nevyhnutne potrebný čas, ale teraz som sa nachádzala v stave najvyššej pohotovosti. Milana som vyslovene musela ťahať z postele, aby nezabudol chlapcom nachystať desiatu a zaviesť Eričenka do stacionáru. Nemusí sa predsa zakaždým so mnou trepať autobusom.

„Ale, čakajú ma papierovačky. Doma nemám veľa pokoja, tak to chcem stihnúť, kým je ešte kľud.“ V krátkosti som ju informovala, pretože naozaj mi neostávalo veľa času, dokiaľ sa do škôlky začnú hrnúť prví haranti. Vonku vládla absolútna tma a kým som si zalievala kávu, zívala som ako kobyla. Nikdy si nezvyknem na skoré vstávanie.

Aj v posmrtnom stave si pamätám to sklamanie, ktoré mnou prebehlo, keď som sa prihlásila na Pokec. Žiadna odpoveď, ktorá by sa na intelektuálnej úrovni hrabala aspoň na prvý stupeň základnej školy. Pár návrhov na sex, sľubujúce diskrétnosť, nič viac. Žiaden princ, ktorý by ma zachránil z nudného, dlhého života, v ktorom najväčším vzrúšom bolo vyskúšať nový recept na ríbezľový džem.

Možno môj princ nemá prístup na internet, prebehlo mi mysľou, no verím, že v dnešnom svete bezplatného wifi pripojenia, by sa mu žiaden človek úplne nevyhol. Vtedy som sa rozhodla trošku dopomôcť šťastiu. Nastavila som si smartfón, ku ktorému som prišla jediným podpisom potvrdzujúcim predĺženie doby viazanosti u mobilného operátora, na samospúšť. Rozpustila som si vlasy. Gaštanové, jemne sa točiace v kučerách, v ktorých som ešte neobjavila známky starnutia. Zasvietila som len jedno malé svetlo, nemusím sa predsa fotiť pod neúprosnou neónkou. Stačilo pár záberov a hneď som vedela, ktorý z nich zavesím na internet. Ten, na ktorom nie je na prvý pohľad badať moju identitu. Ktovie, či si aj nejaká stará dievka zo Strakova nehľadá na internete manžela. Ľahko by sa to mohlo doniesť do uší môjmu Milanovi. Síce som ho za tie roky ako tak vycvičila, ale nemusím zbytočne riskovať.

Fotografiu sa mi podarilo nahrať práve keď som započula hlas prvého ranného odloženca. V duchu som poďakovala nebesiam za správne načasovanie a utekala som venovať sa pracovným povinnostiam. Deň sa mi vliekol neskutočne pomaly. Ledva som vydržala, kým počas obedňajšieho oddychu zaspalo aj posledné dieťa. Chvíľu mi trvalo, kým sa mi podarilo prihlásiť, pretože nervozita urobila svoje. Išla som sa pominúť od šťastia, keď som medzi rozmnožujúcim sa hnojom perverzných správ našla tú jedinú.

Milá Nevesta hôľ (uznajte, že už len to oslovenie svedčí o tom, že prečítal viac, než aktuálny program v televíznej prílohe),

hľadám presne to, čo ty a vlastne nehľadám. Ubíja ma monotónnosť všedných dní, márnenie života pred televíznou obrazovkou, absencia kritického myslenia a stádovitosť spoločnosti. Tvoj list mi vlial do dňa inakosť a ako vidím, si pôvabná. Nie tuctovým spôsobom vyžehlených vlasov a našpúlených pier. To by si sa nemohla volať Zunou. Ak som ťa zaujal, budem rád, ak mi venuješ pár virtuálnych okamihov. Som Ondrej, muž Zďaleka.

Samozrejme, že som mu hneď odpísala. Úplne som sa odtrhla od reality a v dlhočiznom maili som mu opísala milión vecí, nad ktorými som fantazírovala už ako dieťa. Že verím na duálne duše (aj keď ich na Facebooku spomínajú akosi pričasto), že mi nezáleží na fyzickom vzhľade, len na vnútornom súznení. Nemala som mu dôvod písať o nepodarenom manželovi, ktorý sám od seba nevie ani smeti vysypať, o dvoch deťoch a robote, ktorá ma už pradávno prestala napĺňať. Asi som mu mala niečo z toho prezradiť. Potom by ľahko prišiel na to, kto ma zavraždil.

Milan.

Otázka alibi mi nedávala spať polroka. Pri fantázii na úrovni črievičky papučkovej som mal veru čo robiť, aby som sa nezamotal. Pri sledovaní detektívok som objavil vraha až pri záverečných titulkoch, čo pri plánovaní vraždy nie je bohviečo. Samozrejme, že mi napadlo použiť internet. Ovládal som ho na úrovni priemerného chlapa, ktorý pol pracovného života strávil na stavbách v cudzine a teraz si spokojne maká ťahaním dvanásťhodinových zmien v neďalekom závode. Poznal som Facebook, dokonca som disponoval aj mailovou stránkou. Ale nebol som natoľko padnutý na hlavu, aby som sa odvážil cez Google vyhľadávať inšpirácie na alibi. Predpokladám, že ak sa tu náhodou objavia policajti, história webového prehľadávača ich bude určite zaujímať. Nájdu tam zopár stránok, kde som musel potvrdzovať, že mám osemnásť, niečo o rýchlych autách, pretože tie patria k chlapom a sondovanie cien v jednotlivých stavebninách. Hovorím, že nič také, čo by sa vymykalo priemeru.

Ľudmilka ma hypnotizovala šedým zákalom a mne na čele vyrazili kvapky potu. Milo sa tiež na mňa neprestával pozerať.

„S Irenkou sme sa pohnevali,“ začal som, ignorujúc výraz nesúhlasu, ktorým ma obdaril starší syn. Ešte stále som bol v pohode, vari si nemyslí, že svojej rodnej sestre sa pochválim, že som si ženu odprevadil na onen svet. Hoci, ako ju poznám, určite by ma pochválila za dobrý skutok. Som však dospelý chlap a tak si svoje problémy musím vyriešiť sám.

„To sa dalo čakať,“ nahrala mi do karát. S jej politickým presvedčením, ktoré sa blížilo k radikálnemu extrémizmu, sa jej ani nečudujem, že nikdy úplne neodsúhlasila, že som si zobral ženu z inej republiky. Aj keď v tých časoch sme tvorili jeden celok, ale to je už iná pesnička.

„Vravela mi, že si tu nikdy nezvykla. Hundrala na celé Strakovo, vraj ľudia sú tu prízemní, nevzali ju medzi seba a ja som sa vraj tiež zmenil,“ využil som fakt, že po dvoch desaťročiach v zväzku manželskom dokonale poznám Irenine sťažnosti. Všetko jej vadilo. Používanie nárečia, susedy, ktoré ju na ulici obchádzali oblúkom, pivné brucho, ktoré ma premenilo na hajzľového pavúka a pre nevyhodenú rolku od toaletného papiera by dokázala rozpútať tretiu svetovú. Milo asi pochopil, kam mám namierené a trochu sa uvoľnil.

„Hádali sme sa. Teda ja nie, vieš akú mám pokojnú povahu, ale ona hučala od rána do večera. Málo som zarobil, zle som umyl riady, na vynesenie smetí vraj potrebujem manuál. Preto, keď sa mi s tým priznala, viditeľne mi odľahlo. ..“ Ľudmila vytreštila oči a keď sa chopila slova, ani som ju nechcel prerušovať. Tušil som, že povesť klebetnice nezískala intenzívnym čumením do borovice. Okrem toho rada zveličovala a toho sa môžem chytiť.

„Ja som to vedela,“ pľasla si rukou po stehne a automaticky siahla po voľnej stoličke. Oprel som sa o kredenc. Zrazu na mňa doľahla neskutočná únava a do postele je ešte ďaleká cesta.

„Išlo jej to z očí, že ťa podvádza.“ Chvalabohu, že myslela na to najhoršie. Tak to má byť. Na Irene nesmie zostať ani jedna nitka suchá, žiadna cnosť, treba z nej spraviť negatívneho hrdinu, nech si obyvatelia Strakova vydýchnu, že konečne odpráskla z ich nudného života. Milovi pri tých slovách zabehol dúšok chlórovej vody, ale Ľudmila tomuto gestu neprikladala veľkú váhu.

„Už keď si ju prvýkrát priniesol domov, vedela som, že to nie je žena pre teba. Tú češtinu som nemohla ani zniesť. Prsiská vytŕčala na všetkých chlapov navôkol, to nespraví žiadna poctivá žena. Ktovie, koľkokrát ti nasadila parohy,“ zaklincovala a veru, mal som čo robiť, aby som sa nerozosmial. Nevýhodou klamania je, že musíte byť stále v strehu, inak sa môžete nepekne prezradiť. Spomenul som si na Irenine prsia. Kusiská, sto percent bio kvalita. Keď som ich uvidel raz, veril som, že nikdy nepodľahnú gravitačnému procesu. No po dvoch dojčeniach a poctivého odmietania nosenia podprsenky po tom, čo si prečítala, že vraj to spôsobuje rakovinu, jej klesli niekde k pupku. To by sa dalo zvládnuť, veď už aj na mojom tele začínajú byť viditeľné známky starnutia. Kúty sa mi rovnomerne urobili po oboch stranách čela, už dávno nechodím vystretý ako televízny vysielač a potencia... Neradno sa na ňu spoliehať. Moja žena bola v posteli hocijaká, len nie vášnivá. Ležala a čakala, kým sa to skončí. Neviem si predstaviť muža, ktorý by ju rozvášnil. A Ľudka div že z nej nespraví nymfomanku! Naposledy sme tuším sexovali, keď sme počali Erika. Nie, nebolo to plánované. Predtým som jej musel odprisahať, že si budem dávať pozor, no pridlhá sexuálna absencia hrala proti mne. Odvtedy sa zaťala, vraj sa na ďalšie dieťa necíti, stačia jej tri čo má doma, pričom nezabudla zdôrazniť, že ja som to najväčšie.

„Dobre si ju odhadla, sestrička,“ pritakal som. Mila som radšej poslal do izby za Erikom, pretože som sa bál, aby zo seba nevysúkal nejakú blbosť. Bez toho bol dosť v pomykove z informácií, čo sa dozvedal. Netreba mu ešte viac pomútiť rozum.

„Viem to zopár mesiacov. Najprv som si myslel, že to udržím pre dobro rodiny, pretože ja som ju miloval,“ zľahka som z ľavého oka vytlačil hranú slzu. Naposledy som plakal, keď sme sa nekvalifikovali na Majstrovstvách sveta vo futbale. Sestra mi to však zhltla aj s navijakom, páčilo sa mi jej nefalšované zdesenie.

„Mal si ju hneď poslať do psej matere, som si myslela, že som ťa naučila morálnym zásadám,“ začala kázanie. Ach, ako som to na nej neznášal, keď sa pasovala do pozície premúdreného rodiča. Ale dnes som zaťal zuby.

„Vedel som, čo robím. Okrem toho vieš, že rozvod mi je proti srsti. V Strakove by si všetci na mňa prstom ukazovali, nestačí, že nás ohovárajú kvôli Erikovi?“ zaútočil som. Nedovolil som v tomto štádiu sestru viac pustiť k slovu, pretože by som mohol stratiť niť.

„Menila sa. Začala sa o seba viac starať, zmenila účes, mám pocit, že aj schudla niekoľko kíl.“ V skutočnosti by som si na jej výzore všimol zmenu len vtedy, keby jej narástli dve hlavy, ale to je asi ojedinelý prípad. Zdala sa mi čoraz uhundranejšia, nervóznejšia, pulírovala viac, ako obvykle a sústavne si hundrala niečo popod nos. Len pri Erikovi sa jej tvárou mihlo niečo podobné vrúcnym citom, ale láska to nebola. To by som si všimol.

„Fiflena! Jedna z tých, čo si nevedia ceniť, čo majú doma a preto hľadajú šťastie v cudzích nohaviciach,“ nespokojne zavrtela hlavou. Aj tak si myslím, že z nej vravela žiarlivosť. Ostala starou pannou, pretože žiaden muž by nesplnil jej kritické nároky. Musím uznať, že oproti jej ťažkej povahe bola moja Irena hotovou sväticou. Aké čudné je vravieť o nej v minulom čase.

„Ono sa to nakoniec vyriešilo samé. Dnes ráno, keď som ti doviedol Erika, sa mi zdala nejaká iná. Pozerala na mňa nejako zvláštne, akoby si ma chcela zapamätať. Asi ju chytil oné... Sentiment. Ale možno som si to len namýšľal. Keď som prišiel z roboty, už tu nebola. Nechala mi list.“

„Tak mi ho ukáž!“ chytila sa udice.

„Už ho nemám! Tak ma nahnevala, že som ho spláchol do záchodu. Stálo v ňom, že pri mne je nešťastná, že ju psychicky týram a že si našla nejakého Pepa, či Honzu, ktorý sa jej nebude vysmievať za to, že nevie povedať guľôčka,“ vysypal som zo seba jedným dychom. To bolo dobré s tou guľôčkou, pochválil som sa v duchu. Čo sme sa s Milom nasmiali, keď sa to pokúšala povedať. Chvíľu som zvažoval, že ten list napíšem sám, ale ktovie, či by to potom neskúmal nejaký grafológ. Irena písala nádherne, bola predsa učiteľkou, aj keď po presťahovaní do Strakova neodučila ani jednu hodinu. Zamestnala sa v materskej škôlke, kde mohla do sýtosti buzerovať malých zasranov. Samozrejme, nadávala na nízky plat, vraj má na viac, než na utieranie osratých zadkov, ale myslím si, že by nebola spokojná, ani keby sa z nej stala pani prezidentovou. Pozorne som sledoval sestru. Vyzerala, že rozmýšľa, a to je dobré znamenie. Čím menej konkrétnych informácií poskytnem, tým lepšie pre mňa. Tušil som, že to bude v suchu.

„Prespím tu a zajtra vám niečo dobre navarím,“ informovala ma po chvíli ticha. Sestrina strava bola rovnaká ako ona. Bez štipky chuti a fantázie. Každá polievka, ktorú mi v detstve navarila, mala takú čudnú vechtíkovú príchuť. Ako jediný som neskôr nenadával na stravu v školskej jedálni. Nevedel som si predstaviť, že tu bude nocovať, zatiaľ čo budeme pucovať zakrvavenú obývačku.

„Ďakujem za podporu, ale na Erika by to bolo veľa. Milo ťa zavezie.“ Staršiemu synovi som hodil kľúče od auta, na ktorého hlučnosť sa sťažovali všetci susedia a sfučanú sestru som odprevadil na dvor. Však ona časom spľasne. Sme jediná pokrvná rodina.

Irena.

Nikdy som nepremýšľala o smrti. Myšlienky na ňu som nechávala dôchodkyniam, ktoré márne každý víkend čakali na vnúčatá s napečenými koláčmi. Teraz, keď sa pre mňa stala realitou, dostalo sa mi s ňou poznanie, ktoré mi umožňovalo dostať sa do hlavy pozostalým. Škoda len, ze na druhej strane mi tie informácie boli na figu. Nemohla som sa pomstiť. V pivnici, kde som si hovela medzi nákladnými uhorkami, som si vypočula rozhovor.

„Prečo si ma neudal?“ ozvalo sa z kuchyne. Milan otváral dvierka starého kredenca. Určite tam hľadal saponát na umývanie podlahy. Len koňovi, čo chodí po dome s klapkami na očiach, napadne hľadať ho v kuchyni! Keby si lepšie všímal, čo robím, vedel by, že od čias Sovietského zväzu mám saponát vo vedre pod umývadlom v kúpeľni. Cítila som ho. Jasné, že nie fyzicky, ale pocitové vnímanie sa vôbec nestratilo. Práve naopak. Všetko sa zintenzívnilo, ako keď cez sklo dioptrických okuliarov necháte pôsobiť jeden slnečný lúč. A ten čerstvý vdovec ma bytostne nenávidel. To som bola naozaj taká slepá?!

„Neviem,“ započula som synov príjemný hlas, ktorý sa na chvíľku vzdialil, aby sa vrátil s vedrom a saponátom. Nechcela by som upratovať ten bordel. Ak sa nemýlim, to môžu rovno vymaľovať. Len doma sa nerobili zmeny aj z iného dôvodu. Keď to moje mladšie chlapčiatko príde domov, načisto sa pominie. Nemá ich rád. Kedysi mi psychologička hovorila, že je debilom, no nedala som sa. Síce nemám vysokoškolský diplom, ale čítam všetko. Od encyklopédií, ktoré som si doniesla z Moravy, po zloženie toaletného papiera. Písmenká ma fascinovali. Preto po diagnóze okresnej psychologičky, ktorá ju stanovila od dverí, som sa vybrala do Bratislavy. Milan síce trochu hundral. Nechcelo sa mu merať toľkú vzdialenosť v starej rachotine ruskej výroby, ktorá fungovala len silou vôle a mojich neúnavných modlitieb.

„Robíš to pre svojho syna!“ Vľúdne som mu pripomenula jeho otcovskú povinnosť. Po diaľnici sa bál ísť, aj tak neviem, či by nás tam pustili, keďže ten náš zázrak nešiel viac, než šesťdesiatkou. Muža som párkrát musela poriadne zbuzerovať, aby dal na môj orientačný zmysel, lebo keby bolo podľa neho, ideme rovno za nosom, až skončíme pri Balatóne. Cesta do hlavného mesta sa nám vyplatila. Dobre, že som dala na svoj materinský inštinkt. Nedozvedela som sa, že Erik je debil. Starý psychológ sa chytal za prešedivenú bradu z povrchnej diagnózy kolegyne z malého mesta. Vraj je Erik autista. A ten potrebuje špeciálny prístup. Len... Vysvetľujte to ľuďom v dedine, ktorá sa hrdí tým, že si zopár desaťročí do seba nepustila žiadneho cudzinca. Keď som sa vracala domov z autobusovej zástavky, len na našej ulici som napočítala sedem imbecilov okolo štyridsiatky. Za to môže predovšetkým kríženie bratrancov a sesterníc. Napriek tomuto faktu nikdy môjho synčeka za chrbtom neprestali nazývať debilom...

Nado mnou sa rozhostilo ticho. Chlapci asi upratovali. Určite tú bielu záclonu nenamočili do studenej vody, ani nenasypali soľ na fľak. Ale čo si vybrali, to majú. Čas plynul na mojej strane bytia akosi rýchlejšie. Ani som sa naplno nestihla venovať analýze poslednej hodiny, keď niekto zazvonil. Predstavila som si Milanovu tvár. Určite stuhol ako nebožtík (viem, na moje pomery trochu nemiestne prirovnanie), hodil mokrú handru do kúta a zamkol spálňu na kľúčik. Mala som pravdu, utvrdilo ma v nej škrípanie dverí, ktoré nemal kto namazať. Chlapci si niečo šuškali.

„Preboha, choď sa rýchlo poumývať,“ zavelil syn otcovi a mňa prekvapilo, ako sa mi zlepšil sluch. Na pravé ucho by som započula vari len megafón. Zatajila som dych, keby som mala nejaký k dispozícii. Kto to môže zvoniť tak neskoro? K nám návštevy predsa nechodia. Ak aj niekomu náhodou napadlo stlačiť zvonček, väčšinu sme sa tvárili, že nie sme doma, i keď nás prezrádzalo svetlo v kuchyni. Párkrát, keď som sa snažila ešte zapadnúť medzi dedinčanov, otvorila som dvere nejakým prepnutým optimistom, ktorí sa mi pokúsili vopchať do rúk vraj pôvodnú verziu Biblie.

„Verím len v to, že pôjde hore cena potravín,“ odrovnala som ich a tým bola pre mňa vybavená celá záležitosť. A dnes? Milan sa asi pomiatol, alebo je stále v šoku, pretože keby bol pri rozume, dvere by za nič na svete neotvoril.

„Bože, máte tu smrad ako v Carihrade,“ započula som hlas švagrinej Ľudmily, s ktorou sme sa nikdy nemuseli. Možno preto, že bola od Milana takmer o pätnásť rokov staršia, chcela silou-mocou supľovať jeho mamu. Ich rodičia sa priskoro vybrali na druhý svet a to priamo v tejto chalúpke, ktorá je ako vystrihnutá z hororových snov. Ľudmila chodila na učňovku, kde sa učila za krčmárku. Môj muž bol ešte len batoľa. Starkí sa rozhodli uvariť si obed na plynovej bombe a Milanka od istej smrti zachránilo len to, že sa ho v to horúce letné poludnie nechať spať na dvore. Keď sa Ľudmila vrátila domov, najprv pristúpila k plačúcemu dieťaťu, ktoré mala sople rozťahané až k obočiu, aby ho poriadne vycápala po zadku. Nepatrí sa predsa vyrevúvať na celý dvor. Potom vstúpila do chalupy, hladná ako Čenkovej deti na trinástej strane, pretože by ste neverili, koľko toho poje jedna krčmárka vo vývine. Stačil jeden pohľad na rodičov spiacich na kanape, aby si uvedomila, že sa z nich stali siroty. A pre mňa to malo následok, že som sa nikdy nemusela pasovať s tvrdohlavou svokrou. Na druhej strane ju zastupovala ešte tvrdohlavejšia švagriná. Čo tá robí v našej predsieni? Veď neraz sa dušovala, že v živote neprekročí prah našej chalupy a toto pravidlo niekoľkokrát do roka porušuje.

„Ahoj Ľudmilka,“ zaliečavo sa ozval ten mameluk. Pri staršej sestre strácal aj to jediné zrnko asertivity, ktorú mu nadelil Stvoriteľ. O niečom sa rozprávali. Kúsok rozhovoru mi unikal, pretože Erik začal kričať ako zmyslov zbavený. Stokrát som jej prízvukovala, že do každých dverí musí vstúpiť pravou nohou. Iba tak sa mu podarí zachovať si svet založený na rituáloch. Ale moja švagriná je presvedčená, že synova choroba je len obyčajný výmysel. Vraj mu nič nie je a každý jeho vrtoch vyrieši bitka, krik a železné pravidlá. Na Erika nič z toho nefungovalo. Ani som netušila, že nebol v stacionári. Milan mi asi niečo zatajil. Som mŕtva niečo cez hodinu a na vrch presakujú veci, ktoré ma nemilo prekvapili. A to je len začiatok.

Kroky sa presunuli nad moju hlavu. Milo chodil jemne, ako baletka. Vysoký, ako topole zasadené vedľa vozovky, vrhal okolo seba dlhokánsky tieň. Výšku zdedil po otcovi, no zrýchlený metabolizmus mu ešte nedovoľoval ukladať tuk na bruchu. Sadol si na stoličku, presne, uprostred kuchyne. Asi aby Ľudmilke nenapadlo pozrieť pod koberec, zdvihnúť poklop a vysnoriť, čo za dobroty skrýva naša pivnica.

„Tá tvoja tu už poriadne dávno neupratovala,“ snažila sa prekričať krik môjho milovaného. Škoda, že ho nemôžem privinúť. Dostal sa do štádia emocionálneho vrcholu, kedy už nepomôže nič, než čakať, kým sa mu načisto vybijú baterky. Ako na diaľkovom ovládači. Bola u nás len pár minút a už ma nahnevala. Z našej dlážky by sa dalo za bežných okolností večerať. Nemá mi čo pindať do domácnosti.

„Práve sa snažíme dať to tu trochu do poriadku,“ Milan mykol plecami a keby to bolo v mojich silách, tak by som ho zabila. To, že celé dni som sa po dome presúvala štvornožky, aby som dočiahla pod každý kus nábytku, si samozrejme, nikto nevšimne.

„Počkaj, pomôžem vám,“ švagrinej napadla geniálna myšlienka. Som zvedavá, ako by sa zatvárila, keby sa rozhodla vyprášiť koberec, ktorý zakrýval šmuhy po krvi. Jedinou nádejou pre Milana by bol fakt, že Ľudmilka je slepá ako ulica pri jej dome a v skutočnosti čím menej vidí, tým viac si domýšľa. No na tento fakt sa neradno spoliehať.

„Netreba,“ ozvali sa otec a syn dvojhlasne a v tej chvíli som uverila na dedičnosť. Doposiaľ Milanove gény ani omylom neleteli okolo staršieho syna a zrazu hľa, ako ich spojí jedna udalosť. Spoločná robota zbližuje, škoda len, že si nevybrali rúbanie dreva. Eričenko milovaný neprestával revať. Určite sa otec zaňho hanbí, akoby to robil naschvál. Vedela som si živo predstaviť ten jeho priposratý výraz, ktorým hovoril, že on za to nemôže, že má syna debila. Našťastie ho používal len v prítomnosti Ľudmily. Pri sestre sa menil na kôpku plastelíny bez názoru. Keby som pred rokmi nezasiahla pri dedičskom konaní, ten môj mameluk neschopný by jej prepísal celý dom a my by sme ostali na ulici.

„Ako chcete!“ Urazila sa.

„Aspoň tú kávičku ti spravím,“ snažil sa zachrániť si reputáciu.

„Netreba. Ešte by som chytila nejakú pliagu z tých špinavých pohárov,“ kričala, pretože syn nestíšil decibely.

„A načo ste tu?“ vyhŕklo z úst Milovi, samu ma prekvapila jeho odvaha.

„Ale, tento tu začal vrieskať ako najatý, práve keď som pozerala večerné správy. Vrieskal, mama, mama! Aj keď mu pánbožko nedal priveľa rozumu, pochopila som, že bude ziapať dovtedy, kým ho nedonesiem domov. Tak som sa obetovala, hodinu sme stáli na zástavke, až kým sa nad nami nezmiloval nejaký pánko, čo išiel okolo na takom veľkom aute. Videl, že som žena v rokoch, trápim sa s tým chudákom, tak mi ho pomohol naložiť do auta a priviezol ma až k vašej bráničke.“

Z otca i syna som cítila zdesenie. Všetci traja sme mysleli na tú istú vec. On to vycítil.

„A mimochodom, kde je Irena?“ nedala im vydýchnuť v premýšľaní. Milan sa zhlboka nadýchol. Vedel, že vymyslieť si alibi má len raz. A na jeho odpovedi bude sakramentsky záležať.

Irena

Keby Milan predsa len čítal knihy, ľahšie by si vypočítal, že na zneškodnenie osemdesiat kilovej ženy potrebuje vyvinúť oveľa väčšiu silu, než tú, ktorou sa na mňa zahnal. Ani on nebol žiadnou mušou váhou, no pár glgov borovičky mu urobilo škrt cez rozpočet. Priblížil sa ku mne odzadu, práve keď som pozerala Kriminoviny, avšak nerátal s tým, že ho uvidím v obrazovke televízora. Na tú nenávisť, ktorá mu na tvári priemerného štyridsiatnika vykresala výraz netvora, do smrti nezabudnem. Niežeby mi ostávalo veľa času. Už o pár minút mi vyprší exspirácia.

„Šibe ti?“ vyhŕkla som. Neviem, či som zo seba vôbec vytlačila tie dve slová, už mi po krku stekal prvý krvavý pramienok. Schytalo to ucho. S tým sa dá predsa fungovať. Rýchlo som sa vymrštila z vysedeného kresla, kedysi farby vanilkovej zmrzliny, z ktorej už nezaostala ani spomienka. Strach o vlastný život je ten najlepší motivačný prostriedok.

Inštinktívne som mu strelila zaucho. Skôr ho však zakymácalo z vypitého alkoholu, než z môjho chabého fyzického útoku. Iba čo ho to viac rozzúrilo. Možno keby som sa načiahla po popolníku z tvrdeného skla, ktorý dostal od kolegov k narodeninám, mala by som šancu prežiť. A proroctvo Na poslednú cigaretku, ktorý bol vygravírovaný na popolníku, by nemal kto naplniť. Ono sa ťažko fajčí s rozmliaždenou kotrbou. Milan do mňa začal búšiť tĺčikom hlava-nehlava. Spomenula som si na Toma a Jerryho, rozprávku, ktorú pozerali chalani, keď boli malí. Postavičky sa otĺkali kladivom a ani sa nezdalo, že ich to bolelo. Narozdiel od rozprávky som pocítila každý úder. Buchol ma po hánkach prstov, keď som si ukrývala tvár a tie mi v momente opuchli. Začala som sa báť. Asi sa na konci každá živá hmota usiluje o prežitie. Aj ten záchodový pavúk, ktorého som pripučila papučou. Viem, mala by som narýchlo zrekapitulovať svoj život, zamýšľať sa nad večnosťou a nemrhať vzácny čas malichernými spomienkami. Ešte som sa aj škodoradostne usmiala nad tým, že ten blbec poriadne nevie ani vybrať peniaze z bankomatu, netuší, ako sa varí lečo a triedenie špinavej bielizne je preňho španielskou dedinou. Bezo mňa bude úplne stratený.

„Skap už konečne!“ zúfalo zakričal. Vtedy som už ležala schúlená na koberci v embryonálnej polohe, v ktorej sa všetko končí, aj začína. Okolo mňa sa tvorila mláčka krvi a zvierače zodpovedné za to, že som bola schopná včas dobehnúť na záchod, akosi prestali fungovať.

„Aké príznačné,“ zasmial sa pološialene, „hovnom si bola, hovnom ostaneš,“ dopovedal a zahnal sa neviem koľkýkrát. Zvláštne, v živote mi nenadával. Mlčanlivo žil vedľa mňa a súvetie zo seba dostal len pri zmienke o počasí. Unikala zo mňa životná sila. Snažila som sa predstaviť si mladého Milana, ktorému nikto nepovedal inak ako Milo. Cez leto ho čaká maturita na elektrotechnickej, ten sa bude vedieť o seba postarať. Možno aj otcovi trochu pomôže.

„Otec, tu máš!“ ozvalo sa vo dverách. Keby som neležala na zemi a do očí mi nestekala vlastná krv, uvidela by som staršieho syna poddávajúceho otcovi kuchynský nôž. Fúha! Takto som si synovskú výpomoc zrovna nepredstavovala. Spravodajstvo preťal zvuk otravnej reklamy. Radšej by som umierala pri piesňach od Čechomoru. Asi nikto by nechcel zomrieť pri reklame na vylepšený saponát.

Milan sa na syna chvíľu nechápavo pozeral. Potom zobral ponúkaný nôž, priskočil ku mne, snažiac sa nestúpiť do telesných výlučkov a prudko ma pretočil na chrbát. Prekvapivo si pamätal, kde sa nachádza srdce. Áno, od hrudnej kosti to vôbec nie je ďaleko. Posledná myšlienka vôbec nepatrila Erikovi, synovi, ktorého nikdy neuvidím drať stredoškolské lavice. Niežeby na to mal. Len by som bola rada, keby bolo oňho patrične postarané. Z hlavy som nevedela dostať myšlienku na ten prekliaty popolník. Jedinú vec, ktorá by zo mňa miesto obete urobila vrahyňu, no na spätné rozhodnutia je už trošíčku neskoro.

Milan.

Človek po spáchaní hriechu nemyslí hneď na zlé svedomie. To je naplno prevalcované rozumom, ktorý má na robote iné veci, než sypať si popol na hlavu. V obývačke sme mali väčší svinčík než na zakáľačke brava. Krv sa rozprskla až k snehobielym záclonám. Vedel som, že keby som do nich strčil raťafák, zacítil by som vôňu škrobu. Irena sa aj v zatuchnutom starom dome snažila udržať nadštandardný poriadok. Veď sa ma aj nabuzerovala, ak mi náhodou na koberec spadla omrvinka z rohlíka. Po čase som mal po krk jej kázania. Pre dobro veci som sa však musel podvoliť a večerať v kuchyni. Nedbala na to, že mi medzitým unikali dôležité futbalové zápasy. Hneď ako to tu upraceme, urobím si obložené chlebíčky, ktoré ma nikto nebude nútiť jesť za kuchynským stolom. No mal by som začať odstránením najväčšieho odpadu. Manželkinho tela.

„V záhrade ju zakopať nemôžeme,“ ozval sa Milo, v tvári biely ako liptovská bryndza. Opieral sa o zárubňu, snažiac sa pohľadom ani nezavadiť o matkino telo. Hlas sa mu triasol, no aj tak som bol naňho hrdý. Ešte síce stále mohol zo zadného vrecka nohavíc vytiahnuť mobil, ktorý si vydrankal k osemnástinám, ale asi tušil, že keby zavolal políciu, stala by sa z neho takmer sirota. Erik by skončil u mojej sestry a nechať sa vychovávať ženou, ktorá si vo voľnom čase vyberá ornamenty do rakvy, asi nie je najlepšou predstavou šťastného detstva. Okrem toho... ale to už odbočujem od témy.

„Máš pravdu,“ odkašľal som si, pretože hlas sa mi nechcel vydrať na povrch. Asi som bol v šoku, v ktorom sa celá krv nahrnula do mozgu, pretože potrebuje rozmýšľať a popritom nevydalo na ostatné orgány. Bolo pár dní po dušičkách. Dosť neskoro na ryľovanie záhrady. Okrem toho stará klebetnica Nosáková, ktorá býva na druhej strane ulice, stále obsmŕda v okne a určite by mi neuverila, že v záhrade hľadám zabudnuté pálenô, ktoré tam zakopal môj starý otec. Za jeho čias sedliacky dom mohol pôsobiť hrdo. Nepálená tehla, malé okná a prechodné izby, ktoré nezabezpečovali súkromie. Vtedy sa asi nepočítalo s generáciou pubertiakov túžiacich po vlastnej izbe. Viem však, že nad dedovou prácou nejeden majster úctivo sňal čapicu. Teraz na chalupe nie je čo obdivovať. Vytŕča z poctivého radu zrekonštruovaných domov, ktoré sa zmenili na nepoznanie.

„Oco, počúvaš ma?“ Synovi sa odnechcelo postávať vo dverách. Čas hral proti nám. Erik bol na nedobrovoľnom jednodňovom pobyte u sestry, z ktorého sa vráti za poldruha hodiny. Dobre som si zistil, kedy chodí posledný autobus.

„Hej, len rozmýšľam.“ Vlastne som presne vedel, kam starú upracem. Tam, kde ju v živote nikto nenájde. Samozrejme, že na vraždu som sa vopred pripravoval. Aj keď v chalupe nebol ktovieaký luxus, nevymením predsa nadobudnutú slobodu za väzenskú stravu a pruhované pyžamo. Nie som až takým debilom.

„Zatiaľ ju šupneme do pivnice,“ oznámil som pokojným hlasom. Verím, že i policajt s inteligenčným kvocientom na hranici debility by ju tam išiel hľadať, len čo by vstúpil do dverí. Ale dúfal som, že skôr, ako o štyridsaťosem hodín, ešte nikomu chýbať nebude. Erika zajtra šupnem opäť do stacionára. Ak sa mu tam nebude páčiť, pár buchnátov do pokrivenej chrbtice mu pomôže zmeniť názor.

Starší syn len nechápavo krútil hlavou, no na papuľovanie nenabral odvahu.

„Zajtra pôjdeme nakupovať. Rušia tie malé stavebniny na kraji mesta, ponúkajú likvidačné ceny. Bola by to škoda nevyužiť,“ predostrel som mu časť plánu. Žiaden učiteľ však svojmu žiakovi neprezradí celé tajomstvo. Znalosti znamenajú veľa a čím menej informácií Milo dostane, tým lepšie. Nenadarmo som čakal s akciou do novembra, pregĺgajúc Ireninu hubovú polievku. Konečne som sa dočkal ľudových cien, pretože prerábka domu, to je hotový majetok. Milo len mykol plecami. Torzo tela sme zabalili do koberca. Nikdy by mi však nenapadlo, že vražda to je hotový masaker. Filmová podoba je priam selankou oproti tomu, čo sa dialo v našej obývačke. Bol som si vedomý toho, že krv a fekálie úplne z prašivých chlpov nevyčistím. Koberec musel padnúť pre dobrú vec. Aby sme sa vyhli susedkiným očiam, koberec sme hodili do pivnice, do ktorej sa vchádzalo uprostred kuchyne. Kedysi slúžila ako vínny sklad, no posledné roky sa viniču v okolí nedarilo. Jeden zo zbohatlíkov si v záhrade nasadil nejakú cudzokrajnú odrodu, ktorá s exotikou doniesla aj pliagu ničiacu všetok vinič navôkol. Irena mala o prvotriedny nocľah postarané.

Milan.

Už viem, ako sa cíti Boh. Senzačne. Inak sa ani cítiť nemôže, keď má v rukách pocit absolútnej moci. Mesiace som v sebe zdokonaľoval plán. Bol by som bláznom, keby som ho prezradil papieru. Už len tá predstava slobody, ktorú získam, ma napĺňala rozkošou.

Hej, pred dvadsiatimi rokmi som Irene sľuboval lásku, vernosť a ďalšie ingrediencie v jednom balení, ale čo mi aj ostávalo, keď sa mi ju podarilo nabúchať na prvý raz. Prekliata chmeľová brigáda. Cez deň mi slnko a pohľad do Ireninho výstrihu spiekol mozgové závity a večer som sa dorážal pivom v českej hospode.

Nikdy som nečítal knihy, tie sú len pre tých, čo nevedia žiť, ale verím vo fatálnosť. Všetko malo dospieť k tomu momentu. Jediný presne mierený úder tĺčikom na mäso, ktorým len včera náruživo klepala rezne, ju mal odprevadiť na druhý svet. Ale niečo sa pokazilo.