Kapitola 1.

„Starnem.“ Toto zistenie na docenta Františka Kováčika, CSc., doľahne každé ráno s pravidelnosťou raňajšej stolice. V sne býva všetko inak. V ňom je mladý, žiadaný, na vrchole kariérneho rebríčka. A skutočnosť? Už na nočnom stole nehľadá len okuliare na diaľku, ale aj zubnú protézu. Bez nej sa nepohne. Pohľad na bezzubé ústa ho desí. Pripomína mu priepasť, na dne ktorej číha smrť. Keby sa nebál, viac by sa zamýšľal nad zmyslom života. Ale na to docent Kováčik nemal odvahu. Pozrel sa doprava. Božena ležala naboku, kedysi, pred takmer štyridsiatimi rokmi, sa na vankúši rozprestieral vejár jej hustých gaštanových vlasov. Postupne sa menila ich dĺžka, farba a František by prisahal, že aj konzistencia. Pri letmom dotyku si spomenul na chemlón. Možno kvôli trvalej. Božena u kaderníka strávila niekoľko hodín a podľa Františkovho názoru odchádzala odtiaľ stále rovnaká. Keby mal hrať hru „hľadaj päť rozdielov“, prehral by na plnej čiare. A on nerád prehráva. Veď je docent. Titulom sa predstavoval všade. Aj pri kúpe cestovného lístka do vlaku, nech každý vie, s kým má tú česť.

Odšuchtal sa do kúpeľne. Pred týždňom oslávil šesťdesiatku. To číslo mu naháňalo strach. Dostal viac kytíc než nebožtík pri poslednej rozlúčke. Aj papuče, poukaz do kúpeľov a župan. K šťastiu mu už chýbalo hrobové miesto na cintoríne. Sám videl, ako rýchlo letí čas. Nerád sa pozeral sám na seba. Pod očami vačky, z kútov na čele vznikla vyleštená pláň, na ktorej by bez navigácie zablúdil. Čo už. Pomaly sa stráca vo vlastnom byte. Hneval sa sám na seba a svoju bezmocnosť. Zatočila sa mu hlava. Dal si dve tabletky na vysoký tlak, jednu malú na cholesterol, ďalšiu na alergiu a ďalšiu proti zápalu. „Tak, a som najedený,“ usmial sa s iróniou. Od zajtra. Od zajtra skončí s tabletkami. Každý rok mu pribudol aspoň jeden kus. František začne cvičiť. Bude behať popri rieke a ktovie, možno natrafí na nejakú fešandu. Božena preňho nepredstavovala žiadne terno. Menila sa na tieň, ktorý mu síce varil, pral a upratoval, no inak z nej nebol žiaden úžitok. Do spoločnosti ju zásadne nebral. Kolega sa mu vysmieval, že mu pripomína Columbovu ženu. Všetci vedeli že existuje, no málokto tušil, ako vyzerá. Čerstvý šesťdesiatnik ani nemal potrebu ju ukazovať svetu. Načo? Aj tak je škaredá, stará a zbytočná. Je načase ju vymeniť.  

Po Veľkej noci som som sa neodvážila hneď odvážiť. Len čo mám v úmysle postaviť sa na váhu, hneď mi v mysli prebehne celovečerný film, v ktorom som, sťa hlavná hrdinka, porušila všetky pravidlá zdravej výživy. Mekáč, majonézový šalát, rezne, veterníky a kopec zákuskov. Diétna kola (údajne) bez cukru s malou cherry paradajkou ma nevytrhne z biedy. Nakoniec som dostala odvahu. Stala som na váhu, pričom aplikácia začala po mne kričať. „Skontrolujte správnosť vášho profilu. Je tento profil naozaj váš? Registrujeme prudký nárast hmotnosti.“ 

Veď hej. Sama som to videla. Za posledných 36 dní som pribrala cez tri kilá. Držala som diétu, pri ktorej som čo-to zhodila a po jej skončení som vyžrala chladničku. „Nič to! Nie každý deň je nedeľa. Mám svoj vek a ako vravela moja babka: Aj veľká riť vie očariť. A žena bez brucha je ako hrniec bez ucha.“ V záujme záchrany vlastného sebavedomia som si spomenula na všetky "motivačné" frázy, ktoré mi boli na dve veci.
Keďže nechcem do konca života nosiť legíny či nadčasové kaliopky s dlhou flanelovou košeľou, rozhodla som sa, že schudnem. Žiadna diéta. Ale zdravá strava a pohyb. Keď som to zvestovala svojej polovičke, videla som v jeho očiach zdesený výraz. Prichádzame do obľúbenej fázy nášho vzťahu, ktorú by som nazvala v "dobrom a v zlom". Zatiaľ čo ja chudnem, on priberá. Pri chudnutí pečiem. A veľa. Pomáha mi to zamestnať sa. Tak sa u nás cez víkend zhmotnil biskubský chlebík, kváskový chleba, muffiny. A muž? Keďže sme v tom spolu, začal to pomaly do seba tlačiť. Dcéru som na tento počin nenahovorila. Keď som za ňou lietala s voňavým koláčom, len mi oznámila: „Mami, veď vieš, že sladké nemám rada!“ Prečo som sa ja na ňu nepodala?!
Dnes ráno si na váhu vstal manžel. Ostal ticho. Ja len čakám, kedy aj jemu príde taká optimistická správa. Nech sme v tom spolu. Ako sa patrí na dlhoročných manželov. 🙂

Dnes už priznávam, že kupovanie malého, rozkošného šteniatka nie je rozhodnutie, ktoré by sa malo robiť pri vytrhávaní obočia. Nutkavá potreba mať psa "hneď teraz", mi pomohla na chvíľu zabudnúť na bolesť. Išla som za manželom, hodila naňho jedno vytrhané obočie a oznámila mu, že už je najvyšší čas.
Predstavovala som si to jednoducho. Dcérka mala 3,5 roka, bude mať perfektného parťáka a ja si tiež užijem maličké šteniatko, bezbrannejšie ako ja za volantom uprostred zápchy vo veľkomeste. (Dodnes netuším, kedy mám dať prednosť električkám, preto sa vyhýbam šoférovaniu mimo rádiusu 15 kilometrov v mieste môjho trvalého bydliska).

O chove psov (tobôž o ich kupovaní), sme mali s manželom len chabú predstavu. Nie, nepoučili sme sa na Maxíkovi, ktorý sa tešil z nových majiteľov. Do bytu sa nemecký ovčiak príliš nehodí. Rozhodli sme sa vstúpiť dvakrát do tej istej rieky. Tentoraz sme sa nespoliehali na žiadnych bratrancov, sesternice, pratety, strýkov a ujčiné (áno, existuje aj takýto výraz), pretože sme sa rozhodli všetkých prekvapiť. A veru sme prekvapili. Najviac samých seba.
Rozkošného mini yorkshírika sme sa rozhodli kúpiť cez najznámejší portál vecí z druhej ruky, kde môžeš kúpiť fakt všetko. Yorkshírik mal dobrú cenu. Jeho majiteľka si za neho pýtala ani nie 200 eur, na fotke vyzeral malý. Sľubovala, že veľmi nepodrastie. Vraj má kvality aj na papiere, ale nebudeme sa predsa zdržovať nejakými formálnosťami, však?
Tak sme kúpili psíka. Malo ma trknúť, že kúpa psa sa na parkovisku pred Lídlom nerobí. Že by stálo za to vidieť aspoň jeho mamu, keďže otec je (doteraz) neznámy. Malo mi trknúť, že to šteňa vyzerá nejako choro a hnačka nemusí byť vždy len zo stresu. Malo by trknúť, že šteňa je výsledkom nelegálneho množenia. To všetko by som si naštudovala, keby som sa tak hlúpo nedala strhnúť impulzívnym nápadom. Teraz alebo nikdy! Toto životné motto ma už niekoľkokrát dostalo do poriadnej brindy.
Psíka sme si zamilovali. Takmer nám však do týždňa zdochol. Niekoľko dní strávil na veterinárnej klinike, kde nám pre istotu predpísali všetko možné aj nemožné. Keď videl tú faktúru náš veterinár, len sa smial: "Tí sa na vás teda poriadne nabalili," uškŕňal sa, že náš chlpáč by sa obišiel bez drvivej väčšiny produktov. Ale keďže sme ho raz mali, rozhodli sme sa na peniaze nepozerať. Náš pes (nie je to fenka Daisynka), má samozrejme aj meno. Do užšieho výberu sa dostal Alexander. Volali by sme ho Šaňo. Nakoniec sme ho pomenovali Jerry. Ten sa nám za výber mena odvďačil tým, že začal... rásť.

Už po pár mesiacoch som vedela, že Jerry alias Šaňo sa mi do kabelky nezmestí. Ledaže do športovej tašky. Z chorôb sa vystrábil a ja som si začala užívať venčenie. Pes je však meteosenzitívny. Za nepríjemného počasia ho musím vyniesť doslova na rukách. Rozbehne sa za všetkým, čo sa pohne a najradšej si v lese pochutí na fekáliách. Čím väčšie, tým lepšie. Mohlo to byť aj horšie. Vplyvom génov, ktoré zdedil po tatovi, nešteká. Taký vhodný pes do bytu. Dodnes sa dohadujeme, či jeho mama nemala pechtle mechtle s chrtom. Pri jeho dlhých nohách by som sa tomu nečudovala. Jerryho máme šesť rokov. Je to člen rodiny. Prekvapivo nasadil latku vysoko, no dnes už viem, že výber psa netreba podceniť. Bez papiera by som psa nekupovala. Ak by som však chcela predsa len dať šancu pouličnej zmesi, obrátila by som sa na útulok. 

Fakt. Už ako malé dievčatko som snívala o tom, že budem mať psa. Ale takého naozajského. Mestského. Ktorý bude živou verziou plyšovej hračky. Typicky dedinského som nechcela. Za mojich detských čias chlpáči poznali len reťaz a podomácky zmajstrovanú budú z materiálov, čo dom dal. Tým šťastnejším sa ušiel ručne tkaný koberec od babičky. Tým menej šťastnejším ostalo veriť v hustú srsť, teplejšiu zimu a výdatnú stravu. Keďže neraz slúžili ako drtička na kuchynský odpad, ušlo sa im fakt kadečo. Od zemiakov cez chlieb, sviatočné koláče, až po zeleninku. Havkáči pouličnej zmesi to väčšinu zvládali. Ako sa im podarilo dožiť vysokého veku, to mi je dodnes záhadou. 

Ja, ja som takého psa nechcela. Chcela som chuťňučkého yorkshírka, ktorý by sa zmestil do malej kabelky, aby som s ním mohla chodiť do mesta ako veľká dáma. Mali by sme rovnaké mašle vo vlasoch. Bola by to fenka Deisinka. Myslím, že to znamená nejaký kvet. Asi karafiát, už si nepamätám.

Keď som teda vyrástla, kúpili sme si do rodiny prvého psa. Muž ma však prehovoril že na dvor sa yorkshire nehodí. Na veľkú záhradu treba predsa veľkého psa. To dá logiku. A tak sme kúpili nemeckého ovčiaka. A viete, ako to chodí. Keď si kupujete psa od bratranca z tretieho kolena, ktorého ste naposledy videli s vypadanými mliečnymi zubami, dopadne to zle. Miesto chutňučkého šteniaka vlčiačika sme domov doniesli polročné šteňa. Posledné z vrhu, ktoré nikto nechcel. Nechceli sme ho ani my. No v rámci udržania neutrálnych rodinných vzťahov sme ho zobrali domov. “Nevadí,” pomyslela som si. Aj s vlčiakom môže byť sranda. Môžem s ním behať, presne tak krásne, ako je to vidno vo filmoch. Ty, pes, západ slnka, krásna tepláková súprava a žiaden pot. No, sranda bola. No iná, než som si myslela. Náš pes, Max, sa rozhodol nestrácať čas zbytočným čakaním. Len čo som ho dala na vodítko, prepáčte, na vôdzku, začal ma ťahať od plota k plotu. Keď som sa za ním rozbehla, zobral to ako výzvu a začal ťahať a besnieť ešte viac. Keď sme sa dostali do poľa za dedinskou slepačiarňou, zbystrili sme pozornosť. Obaja. 

Pes preto, lebo zacítil kuracinu, ja preto, lebo som sa rozhodla nepustiť ho za žiadnu cenu. Resumé? Odreté koleno, zničené tepláky a uslzená tvár. Aspoň ten pes mal z prechádzky radosť. Druhýkrát sme to vzali z opačného konca. Nešli sme bežať, ale na bicykel. Dve kolesá sú predsa rýchlejšie, než štyri nohy. To dá logiku. Teda, ak počítam aj tie manželove. Pes nás však opäť prebehol. Manžel nestihol ani vysadnúť na bicykel, už ho ťahal po zemi. Aj s bicyklom. Max bol pre mňa skvelý učiteľ. Každý deň ma učil trpezlivosti. Chlpaté psisko, ktorý mal rád spoločenský život. Vždy, keď hlásil dedinský rozhlas, obrátil sa smerom k búde a spustil tú svoju. Nerozumel základným povelom, no základy akustickej fyziky ovládal dokonale. Búda niesla jeho decibely široko-ďaleko. Len som si vzdychla a zavrela okno. Prečo sme si nekúpili malú yorshírku? Môj sen sa splnil po niekoľkých rokoch. Do našej rodiny prišlo šteňa. Na yorshíra sa podobal len počas prvých týždňov. No to už je iný príbeh. 

 Umývačku riadu vymyslela žena. A to už v roku 1886. Dávno pred automatickým kávovarom, ktorý je najobľúbenejší člen našej domácnosti. Josephine Cochranovú mrzelo ručne umývať riad po bujarých večierkoch, ktoré usporiadala. Vravela som to manželovi. Že umývačka riadu nie je žiadne novodobý výmysel a preto ju tak veľmi potrebujem. Tento argument u Tibora neprešiel. Brali sme sa v roku 2012. Zatiaľ čo sa ľudstvo chystalo na koniec sveta podľa Mayského kalendára, my sme sa pripravovali na nový spoločný začiatok. 

Novomanžel, ktorý zvykol všetko konzumovať z plastových dóz, čistý riad prakticky nepotreboval. Mamička mu s láskou zabalila sviečkovú s ôsmymi knedľami. Keď bol v štádiu akútneho hladu, neobťažoval sa prihrievaním. „V žalúdku to aj tak všetko vychladne,“ tvrdil mi, keď som naňho neveriacky pozerala zamilovanými očami. Pred svadbou sme sa chodili najesť. Nebol to žiaden luxus. Päťeurové menučka, sem-tam mekáč a keď sme sa naozaj chceli buchnúť po vrecku, išli sme do čínskej reštaurácie. Nesympatická čašníčka sa tvárila, že ju naša prítomnosť otravuje. Hodila pred nás umastený jedálny lístok a po dvadsiatich sekundách sa prišla spýtať, či sme si už konečne niečo vybrali. Ukázala som na prvé jedlo, na ktoré mi padol zrak. Nechcela som byť vyberavá, aby ma nevykričala rovnako, ako súdružka učiteľka v materskej škôlke. Chyby minulosti neradno opakovať. 

Po svadbe som vo veľkom začala variť. Zeleninovú polievku sme jedli štyri dni, až kým nezačala meniť nielen svoju vôňu, ale aj skupenstvo. Umývanie riadu som však neznášala. Prvé mesiace som poctivo drhla všetky šálky, poháre a strúhadlá. Úhlavným nepriateľom sa pre mňa stal lis na cesnak, ktorý sa v drese váľal aj niekoľko dní, v nádeji, že ho moja polovička umyje. Neumyla. Len sem-tam zdvihla obočie s rečníckou otázkou: „Nevieš, čo to tu tak hrozne smrdí?“ Vtedy som vyrukovala s plánom. „Mali by sme si kúpiť umývačku riadu. Vieš, že umývanie riadu neznášam,“ vsadila som na úprimnosť. „Pozri sa, máme malú kuchyňu, ledva sa v nej otočíme, umývačka by nám len zavadzala. Okrem toho, moja babička pochádzala z dvanástich detí, všetko stíhala, umývačku riadu ani nepotrebovala,“ dával mi za príklad svoju babičku, ktorá zomrela krátko po päťdesiatkou. Predpokladám, že od zodratia. 

Keď videl, že ma tým nepresvedčí, prešiel na iný level: „Sme dvaja. Nezašpiníme veľa riadu. To SA predsa raz-dva umyje.“ Tá veta ma naštartovala. U nás doma nebýval ani „to sa“, ani „sa to.“ Za tri dni sme minuli všetky šálky, taniere, hrnce, škrabky, nože, dokonca aj ozdobný porcelán so zlatým lemovaním, ktorý tak príšerne prskal v mikrovlnke. Na rad prišli plastové dózy, po nich papierový, jednorazový riad. Keď sa v kuchyni už naozaj nedalo pohnúť, manžel sa prestal vyhovárať na Japonca a spýtal sa ma, či by som si nenašla pár sekúnd na umytie pár riadov. Čas som si nenašla. Z kuchyne som vyše hodiny počula vzdychanie, bohovanie a pád črepov. Asi hora umytých kryštálových pohárov nemala pevné základy. Čo sa čudujem, keďže Tibor pracuje ako stavebný inžinier. Možno chyba v projekte? Netuším. Jedno mi však bolo jasné. Toto je vojna, ktorú chcem vyhrať. A tak za týždeň v kuchyni montoval umývačku riadu. Síce najmenšiu a najlacnejšiu, ale bola. Keď o pár rokov prišiel s teóriou, že nám netreba robotický vysávač, pretože SA TO raz dva povysáva, len som sa usmiala. Sa to sa u nás ani po mesiaci vyčkávania neobjavil. A Tibor? Vynašiel sa a objednal robotický vysávač. Obsluhuje ho zásadne sám. Myslím, že preto, aby mohol kamarátom rozprávať, ako veľmi mi pomáha v domácnosti. A vy ako? Tiež čakáte na Japonca Sa ta? Alebo vám vystačí Slovák Samo? 
PS: Príbeh je vymyslený. Len som sa po rokoch vrátila k písaniu 🙂

Spomenula som si na slová starej mamy, ktorá zažila druhú svetovú vojnu. „Bieda, hlad, strach o deti, o manžela. Dve mi v dôsledku vojny zomreli na zápal pľúc.“ To bolo všetko, čo mi povedala, keď som sa v čase dospievania snažila vydrankať od nej viac informácií. Radšej mlčala.  Vraj načo oživovať tie hrôzy. Aj tak mnohému ľudia neuveria. Pohladila ma  po vlasoch a povedala: „Len aby ste to, dieťa moje nemuseli zažiť.“

Dnes to síce na vlastnej koži nezažívam ja, no vo svete prebieha mnoho  vojenských konfliktov. Niektoré sú medializované viac, niektoré menej. Nechcem ísť však do politiky. To je len hra pre publikum. Aj tak to najdôležitejšie sa deje za oponou. Prekvapuje ma, že my, ako ľudstvo, súhlasíme s vojnou, súhlasíme s tým, že posielať zbrane tej či onej strane je absolútne oukej. 

Akoby v zabíjaní človeka bola cesta, ako dosiahnuť mier.

Veď je to absurdné! Nejde mi to do hlavy. Keď sa nevedia dohodnúť vlády a ich predstavitelia, nech sa mlátia navzájom. Vari im tak rýchlejšie vychladnú horúce hlavy. Ale aby na ich hlúposť a nenažratosť doplatili obyčajní ľudia... Toto naozaj ukazuje, že s naším svetom nie je všetko v poriadku.

 Nestihli žiť...

Prezrela som si historické fotografie. Na záberoch z I. svetovej vojny som videla chlapcov, mladších ako 18 rokov. Nestihli skončiť školu, mnohí zažiť prvé lásky a už umierali v zákopoch po tisícoch. Sama som mama a pevne presvedčená o tom, že žiadna matka nerodila dieťa, aby jej umieralo vo vojnách.

Môžeme žiť inak. Pretože sme ľudia. A ja verím v ľudskosť. Preto všetok svoj voľný čas venujem dobrovoľníckemu projektu Tvorivá spoločnosť. Pretože v ňom je najväčšia hodnota - život človeka. Keby dnes bol najvyššou hodnotou v spoločnosti skutočne ľudský život, (žiaľ je to tak - len na papieri), keby to bolo naozaj, všetko by sa zmenilo. A ono sa to zmení. Keď sami sa staneme súčasť tejto zmeny. Aby už nikto nemusel zomierať vo vojnách.