Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
mykaellle
14. mar 2017
269 

Tajomstvo - 2. kapitola

Irena.

Nikdy som nepremýšľala o smrti. Myšlienky na ňu som nechávala dôchodkyniam, ktoré márne každý víkend čakali na vnúčatá s napečenými koláčmi. Teraz, keď sa pre mňa stala realitou, dostalo sa mi s ňou poznanie, ktoré mi umožňovalo dostať sa do hlavy pozostalým. Škoda len, ze na druhej strane mi tie informácie boli na figu. Nemohla som sa pomstiť. V pivnici, kde som si hovela medzi nákladnými uhorkami, som si vypočula rozhovor.

„Prečo si ma neudal?“ ozvalo sa z kuchyne. Milan otváral dvierka starého kredenca. Určite tam hľadal saponát na umývanie podlahy. Len koňovi, čo chodí po dome s klapkami na očiach, napadne hľadať ho v kuchyni! Keby si lepšie všímal, čo robím, vedel by, že od čias Sovietského zväzu mám saponát vo vedre pod umývadlom v kúpeľni. Cítila som ho. Jasné, že nie fyzicky, ale pocitové vnímanie sa vôbec nestratilo. Práve naopak. Všetko sa zintenzívnilo, ako keď cez sklo dioptrických okuliarov necháte pôsobiť jeden slnečný lúč. A ten čerstvý vdovec ma bytostne nenávidel. To som bola naozaj taká slepá?!

„Neviem,“ započula som synov príjemný hlas, ktorý sa na chvíľku vzdialil, aby sa vrátil s vedrom a saponátom. Nechcela by som upratovať ten bordel. Ak sa nemýlim, to môžu rovno vymaľovať. Len doma sa nerobili zmeny aj z iného dôvodu. Keď to moje mladšie chlapčiatko príde domov, načisto sa pominie. Nemá ich rád. Kedysi mi psychologička hovorila, že je debilom, no nedala som sa. Síce nemám vysokoškolský diplom, ale čítam všetko. Od encyklopédií, ktoré som si doniesla z Moravy, po zloženie toaletného papiera. Písmenká ma fascinovali. Preto po diagnóze okresnej psychologičky, ktorá ju stanovila od dverí, som sa vybrala do Bratislavy. Milan síce trochu hundral. Nechcelo sa mu merať toľkú vzdialenosť v starej rachotine ruskej výroby, ktorá fungovala len silou vôle a mojich neúnavných modlitieb.

„Robíš to pre svojho syna!“ Vľúdne som mu pripomenula jeho otcovskú povinnosť. Po diaľnici sa bál ísť, aj tak neviem, či by nás tam pustili, keďže ten náš zázrak nešiel viac, než šesťdesiatkou. Muža som párkrát musela poriadne zbuzerovať, aby dal na môj orientačný zmysel, lebo keby bolo podľa neho, ideme rovno za nosom, až skončíme pri Balatóne. Cesta do hlavného mesta sa nám vyplatila. Dobre, že som dala na svoj materinský inštinkt. Nedozvedela som sa, že Erik je debil. Starý psychológ sa chytal za prešedivenú bradu z povrchnej diagnózy kolegyne z malého mesta. Vraj je Erik autista. A ten potrebuje špeciálny prístup. Len... Vysvetľujte to ľuďom v dedine, ktorá sa hrdí tým, že si zopár desaťročí do seba nepustila žiadneho cudzinca. Keď som sa vracala domov z autobusovej zástavky, len na našej ulici som napočítala sedem imbecilov okolo štyridsiatky. Za to môže predovšetkým kríženie bratrancov a sesterníc. Napriek tomuto faktu nikdy môjho synčeka za chrbtom neprestali nazývať debilom...

Nado mnou sa rozhostilo ticho. Chlapci asi upratovali. Určite tú bielu záclonu nenamočili do studenej vody, ani nenasypali soľ na fľak. Ale čo si vybrali, to majú. Čas plynul na mojej strane bytia akosi rýchlejšie. Ani som sa naplno nestihla venovať analýze poslednej hodiny, keď niekto zazvonil. Predstavila som si Milanovu tvár. Určite stuhol ako nebožtík (viem, na moje pomery trochu nemiestne prirovnanie), hodil mokrú handru do kúta a zamkol spálňu na kľúčik. Mala som pravdu, utvrdilo ma v nej škrípanie dverí, ktoré nemal kto namazať. Chlapci si niečo šuškali.

„Preboha, choď sa rýchlo poumývať,“ zavelil syn otcovi a mňa prekvapilo, ako sa mi zlepšil sluch. Na pravé ucho by som započula vari len megafón. Zatajila som dych, keby som mala nejaký k dispozícii. Kto to môže zvoniť tak neskoro? K nám návštevy predsa nechodia. Ak aj niekomu náhodou napadlo stlačiť zvonček, väčšinu sme sa tvárili, že nie sme doma, i keď nás prezrádzalo svetlo v kuchyni. Párkrát, keď som sa snažila ešte zapadnúť medzi dedinčanov, otvorila som dvere nejakým prepnutým optimistom, ktorí sa mi pokúsili vopchať do rúk vraj pôvodnú verziu Biblie.

„Verím len v to, že pôjde hore cena potravín,“ odrovnala som ich a tým bola pre mňa vybavená celá záležitosť. A dnes? Milan sa asi pomiatol, alebo je stále v šoku, pretože keby bol pri rozume, dvere by za nič na svete neotvoril.

„Bože, máte tu smrad ako v Carihrade,“ započula som hlas švagrinej Ľudmily, s ktorou sme sa nikdy nemuseli. Možno preto, že bola od Milana takmer o pätnásť rokov staršia, chcela silou-mocou supľovať jeho mamu. Ich rodičia sa priskoro vybrali na druhý svet a to priamo v tejto chalúpke, ktorá je ako vystrihnutá z hororových snov. Ľudmila chodila na učňovku, kde sa učila za krčmárku. Môj muž bol ešte len batoľa. Starkí sa rozhodli uvariť si obed na plynovej bombe a Milanka od istej smrti zachránilo len to, že sa ho v to horúce letné poludnie nechať spať na dvore. Keď sa Ľudmila vrátila domov, najprv pristúpila k plačúcemu dieťaťu, ktoré mala sople rozťahané až k obočiu, aby ho poriadne vycápala po zadku. Nepatrí sa predsa vyrevúvať na celý dvor. Potom vstúpila do chalupy, hladná ako Čenkovej deti na trinástej strane, pretože by ste neverili, koľko toho poje jedna krčmárka vo vývine. Stačil jeden pohľad na rodičov spiacich na kanape, aby si uvedomila, že sa z nich stali siroty. A pre mňa to malo následok, že som sa nikdy nemusela pasovať s tvrdohlavou svokrou. Na druhej strane ju zastupovala ešte tvrdohlavejšia švagriná. Čo tá robí v našej predsieni? Veď neraz sa dušovala, že v živote neprekročí prah našej chalupy a toto pravidlo niekoľkokrát do roka porušuje.

„Ahoj Ľudmilka,“ zaliečavo sa ozval ten mameluk. Pri staršej sestre strácal aj to jediné zrnko asertivity, ktorú mu nadelil Stvoriteľ. O niečom sa rozprávali. Kúsok rozhovoru mi unikal, pretože Erik začal kričať ako zmyslov zbavený. Stokrát som jej prízvukovala, že do každých dverí musí vstúpiť pravou nohou. Iba tak sa mu podarí zachovať si svet založený na rituáloch. Ale moja švagriná je presvedčená, že synova choroba je len obyčajný výmysel. Vraj mu nič nie je a každý jeho vrtoch vyrieši bitka, krik a železné pravidlá. Na Erika nič z toho nefungovalo. Ani som netušila, že nebol v stacionári. Milan mi asi niečo zatajil. Som mŕtva niečo cez hodinu a na vrch presakujú veci, ktoré ma nemilo prekvapili. A to je len začiatok.

Kroky sa presunuli nad moju hlavu. Milo chodil jemne, ako baletka. Vysoký, ako topole zasadené vedľa vozovky, vrhal okolo seba dlhokánsky tieň. Výšku zdedil po otcovi, no zrýchlený metabolizmus mu ešte nedovoľoval ukladať tuk na bruchu. Sadol si na stoličku, presne, uprostred kuchyne. Asi aby Ľudmilke nenapadlo pozrieť pod koberec, zdvihnúť poklop a vysnoriť, čo za dobroty skrýva naša pivnica.

„Tá tvoja tu už poriadne dávno neupratovala,“ snažila sa prekričať krik môjho milovaného. Škoda, že ho nemôžem privinúť. Dostal sa do štádia emocionálneho vrcholu, kedy už nepomôže nič, než čakať, kým sa mu načisto vybijú baterky. Ako na diaľkovom ovládači. Bola u nás len pár minút a už ma nahnevala. Z našej dlážky by sa dalo za bežných okolností večerať. Nemá mi čo pindať do domácnosti.

„Práve sa snažíme dať to tu trochu do poriadku,“ Milan mykol plecami a keby to bolo v mojich silách, tak by som ho zabila. To, že celé dni som sa po dome presúvala štvornožky, aby som dočiahla pod každý kus nábytku, si samozrejme, nikto nevšimne.

„Počkaj, pomôžem vám,“ švagrinej napadla geniálna myšlienka. Som zvedavá, ako by sa zatvárila, keby sa rozhodla vyprášiť koberec, ktorý zakrýval šmuhy po krvi. Jedinou nádejou pre Milana by bol fakt, že Ľudmilka je slepá ako ulica pri jej dome a v skutočnosti čím menej vidí, tým viac si domýšľa. No na tento fakt sa neradno spoliehať.

„Netreba,“ ozvali sa otec a syn dvojhlasne a v tej chvíli som uverila na dedičnosť. Doposiaľ Milanove gény ani omylom neleteli okolo staršieho syna a zrazu hľa, ako ich spojí jedna udalosť. Spoločná robota zbližuje, škoda len, že si nevybrali rúbanie dreva. Eričenko milovaný neprestával revať. Určite sa otec zaňho hanbí, akoby to robil naschvál. Vedela som si živo predstaviť ten jeho priposratý výraz, ktorým hovoril, že on za to nemôže, že má syna debila. Našťastie ho používal len v prítomnosti Ľudmily. Pri sestre sa menil na kôpku plastelíny bez názoru. Keby som pred rokmi nezasiahla pri dedičskom konaní, ten môj mameluk neschopný by jej prepísal celý dom a my by sme ostali na ulici.

„Ako chcete!“ Urazila sa.

„Aspoň tú kávičku ti spravím,“ snažil sa zachrániť si reputáciu.

„Netreba. Ešte by som chytila nejakú pliagu z tých špinavých pohárov,“ kričala, pretože syn nestíšil decibely.

„A načo ste tu?“ vyhŕklo z úst Milovi, samu ma prekvapila jeho odvaha.

„Ale, tento tu začal vrieskať ako najatý, práve keď som pozerala večerné správy. Vrieskal, mama, mama! Aj keď mu pánbožko nedal priveľa rozumu, pochopila som, že bude ziapať dovtedy, kým ho nedonesiem domov. Tak som sa obetovala, hodinu sme stáli na zástavke, až kým sa nad nami nezmiloval nejaký pánko, čo išiel okolo na takom veľkom aute. Videl, že som žena v rokoch, trápim sa s tým chudákom, tak mi ho pomohol naložiť do auta a priviezol ma až k vašej bráničke.“

Z otca i syna som cítila zdesenie. Všetci traja sme mysleli na tú istú vec. On to vycítil.

„A mimochodom, kde je Irena?“ nedala im vydýchnuť v premýšľaní. Milan sa zhlboka nadýchol. Vedel, že vymyslieť si alibi má len raz. A na jeho odpovedi bude sakramentsky záležať.

    Tesim na dalsi diel supeer

    14. mar 2017

    Ehm, predvčerom sa mi snívalo, že sme takýto zarolovany koberec mali doma a stále sa v ňom ešte niekto hýbal... 😀

    14. mar 2017

    ...super napínavé,teším sa na pokračovanie..

    14. mar 2017

    Uplne to zeriem 😲👏

    14. mar 2017

    Super ... Skvelý nápad písať to z oboch ,,uhlov pohľadu " 🙂
    ( Len môj blbý nápad čítať to v túto ,,nekrestansku " hodinu pred spaním 😅 - minule som len pizzu jedla red spaním a sa mi snívalo ,že môj muž doniesol domov mŕtvolu v rozklade ,lebo že ju musí vyšetriť 😀 no čistý blud 😀)

    6. apr 2017

    Super. Rada Ta zase citam. 🙂 Akurat v prvom odseku si asi myslela nakladane uhorky, nie nakladne. 🙂

    10. apr 2017

    @kofoluska dakujem, opravím 😉

    11. apr 2017

Odporúčame