"Poď sem! Kriste, poď sem! Poď sa pozrieť, čo tam má? Veď... Ona tam nemá... Dierku? Má to... Má to... Zrastené?!"  Zdenka kľačí pri posteli a pozerá medzi nohy svojmu dievčatku. 'V takom Anglicku by ma asi aj zavreli,' pomyslela si.

Prebaľovala ju, klasika, a zrazu sa jej tam dačo nezdalo. Vrátila oči späť a tam... Šuška zlepená tenučkou priesvitnou blankou. Len hore, pri vrchu, malá štrbinka na cikanie.

Telom jej prebehla triaška. Muž sa prizerá, v duchu porovnáva tú malinkatú šušku s tým, čo pozná on. Je mu to asi aj trošku nepríjemné. Porovnávať niečo také nevinné a krehké s tou dospeláckou „verziou“.

Zdenka ho núti: "Poď sa pozrieť! Čo to má?" Muž sa prizerá, bezradne prikúka a hovorí: "Ja, ja neviem..."

So spoteným čelom a trasúcimi rukami ťuká Zdenka do mobilu a hľadá odpovede. Hádže z brucha kľúčové slová do vyhľadávača a premýšľa, ako to čudo vlastne nazvať.

Zrastená šuška, zlepené pysky... Očami prebieha diskusiu za diskusiou. Hltá každé slovo a chytá ju zdesenie. Zanedbaná hygiena... Cíti sa ako z osady.

Na niektoré otázky nie sú správne odpovede. Univerzálna pravda neexistuje. Sú len pocity, normy a dogmy, ktoré si určujeme my sami a ktoré nám určuje spoločnosť okolo nás. A tá pravda je niekde uprostred. A presne tam uprostred je aj odpoveď na otázku, kedy má matka začať pracovať?

Nie som etnológ, ani nemám v talóne prieskum verejnej mienky. Len tak, na základe sedliackeho rozumu, si trúfnem konštatovať, že Slovensko je konzervatívne v otázke pracujúcich mám. Predovšetkým tých mám, ktoré majú doma dietko malé a majú nárok byť s ním, venovať sa jeho výchove a uspokojovaniu potrieb.  Ľudia vidia cestu skôr v skromnejších životných podmienkach, ako v ponechaní dieťaťa v starostlivosti jasiel, škôlky či rodinného príslušníka.

Realita

Materské je dávka, ktorá zapláta na určitú dobu „pomyselnú“ dieru v oslabenom rodinnom rozpočte, ak má naň žena samozrejme nárok. V skutočnosti, je to len príprava na krutú realitu, ktorá prichádza v podobe almužny menom rodičovský príspevok.

Zrátané, podčiarknuté, asi žiadna z mám neprehadzuje doma vidlami eurá, aby jej nesplesneli. Slovom dvestotri eur a dvadsať centov. Čo to je? Pre niekoho celomesačné stravné pre štvročlennú rodinu, pre niekoho kabelka či večera.Ak partner nepatrí k lepšie zarábajúcim, alebo sa matka stará o dieťa sama, vyžiť sa stáva otázkou prežitia.

Niekedy však žena jednocho pracovať chce a cíti, že je to tak lepšie.

A už je to tu. Prvý výmenný lístok od doktorky k špecialistovi. Držím v ruke na recepte vytlačené odporúčanie k očnému. Bambuľka spí, zababušená vo fusaku v kočíku. Vyťukám telefónne číslo, ktoré sestrička prilepila krikľavo ružovým papierikom na zdravotnú kartičku. Vybavím to po ceste domov.

• „Očné, prosím...“

Začala som habkať do telefónu. Zaskočili ma. Naučená, že musím skúšať zo päť krát, kým sa mi podarí nejakému lekárovi dovolať, som jednoducho nečakala, že tak rýchlo zodvihnú.

• „Dobrý deň, chcela by som sa k vám objedať na vyšetrenie s dcérkou, má tri mesiace a stále má zahnisané očko. Kvapkali sme už kvapky, čo nám predpísala pediatrička, no nepomohlo to,“ vysvetľujem do telefónu.       

• „Môžete tak o hodinu? Máme voľné,“ zaskočili ma na očnom už druhýkrát, že nebudem čakať dva týždne a ani nepýtajú 10 eur za konzultáciu. Nie za objednanie na čas. Pozor! To už sa nedá. Ale konzultovať môžete koľko len chcete, a tiež to stojí desinku. Nečakane.

Termín som potvrdila, veď to je tak 15 minút cesty. Utekala som domov, zaparkovala kočík. Vyparkovala auto. Vyzliekla dieťa, prebalila, nakŕmila, oblieka malú aj seba. Posadila Bambuľku do vajíčka. Pripla do auta. Naložila kočík. Niečo cítim vo vzduchu. Nie, nie je to zlá predtucha.

Stojím pred zrkadlom v kabínke. Som už v siedmom obchode. Funím ako „divočák“ v reklame na Kofolu a snažím sa narvať do riflí. Zapnem gombík. Otáčam sa sprava doľava a späť. S hlavou stále v jednom uhle, s očami uprenými do zrkadla. Dĺžka sedí. Zadok tiež ujde. Ešte raz pohľad sprava doľava a zľava doprava... Pri druhom kole otočky mi spoza úzkeho pásu nohavíc vyskočí niečo, čo vyzerá ako pizza calzone. Viete, tá plnená, preložená napoly...

Utekám teda do obchodu, kde som si pred rokmi kupovala sexy podväzkové pančuchy, no dnes si pýtam kazajku na brucho skryté pod hrubou vetrovkou. Moje prvé sťahujúce nohavičky. S hrôzou zisťujem, čo za ne chcú a že to bude pravdepodobne najdrahší kúsok outfitu na blížiaci sa veľký večer.

O pár dní ma čakala stretávka zo strednej. Desať rokov... Kedysi bolo desať rokov polovica môjho života a pripadalo mi to ako večnosť. Teraz je desať rokov toť nedávno. Začínam chápať moju babku, ktorá prívlastkom 'mladý chlapec' označuje 57-ročného syna jej susedov. Aj my sme mali len „včera“ stužkovú.

Čím viac sa blížil deň D, tým viac ma chytal bruchabôľ. Po 14 mesiacoch povinnej mamovskej služby, s hodnosťou kapitán domácnosti, nadporučík nemotorizovanej kočíkovej jednotky, veliteľ poľnej kuchyne a permanentný člen nočnej hliadky, som mala nechať našu malú drndu v opatere manžela a mňa čakal opušťák. Žiadna vychádzka. Do školy som chodila cca 100 km od môjho dnešného domova, čakal ma skutočný opušťák ako sa patrí. Na polovicu víkendu, rozumej jeden deň. Ale polovica víkendu znie lepšie, dlhšie :-P.

A tak som vytiahla kufor, balila sa vo veľkom štýle. Z kabelky som vyložila podbradník, lyžičku, piškóty a jednu SOS plienku. Skutočne nič z toho nebudem potrebovať?! To je sen! Miestami som si nebola istá, či sa teším viac na starých priateľov, alebo na fakt, že budem môcť spať, dokedy chcem. Po dome som behala v opätkoch, aby si moje skrátené šľachy na členkoch opäť zvykli. Krok som mala „ladný“ asi ako Tina Turner v klipe Simply the Best.

A tak prišiel deň D a stretli sme sa na stretávke. Pozerali na mňa miestami, akoby som desať rokov šňupala kypriaci prášok. Triedna ma prvých pár sekúnd nevedela zaradiť. Rozpaky boli očividné na oboch stranách.

Mama má Emu. Ema má mamu. Tak hovorí šlabikár. Alebo aspoň kedysi. Ako vyzerajú tie dnešné, nemám šajnu. Niekedy sa však stáva, že mama Emu nemá. A zase, že Ema nemá mamu. A prečo s tým niečo neurobiť?

„S manželom sme sa krátko po svadbe rozhodli pre ďalší krok – potomka. Nakoľko som vedela, že to nepôjde bez komplikácií, doktor ku mne pristupoval už od začiatku ako k problematickému prípadu. Cykly sme museli vyvolávať. Na začiatku agolutin, ktorý mal vyvolať menzes, clostylbegyt mal na starosti rast a dozrievanie vajíčok, po ovulácii a styku zase Duphaston atď., atď., atď,“ spomína na začiatky cesty k rodičovstvu Lenka.

Po niekoľkých neúspešných pokusoch o otehotnenie ju doktor po relatívne krátkej dobe poslal na laparoskopiu. Keď sedela u neho v ordinácii s výsledkami v ruke, v kolónke „diagnóza“ napísané „ženská neplodnosť, bližšie neurčená“, vyvstala otázka - čo bude ďalej?

„Nevedela som čo chcem, ale vedela som čo nechcem – ísť do centra asistovanej reprodukcie. Vedela som, že ďalej nasleduje rozhovor s mojim manželom. Bola som rozhodnutá, že touto cestou sa ďalej uberať nemienim. Keď človek opomenie náladovosť, zmeny libida, váhy a ostatných vecí spojených s nepretržitým užívaním nejakých hormonálnych liekov, je tu ďalšia, omnoho dôležitejšia vec – a to je váš vzťah. Nech by bola moja túžba po dieťati akákoľvek, náš vzťah som tomu obetovať nemienila. Zo sexu sa stala povinnosť – povinný čas abstinencie, povinný styk v určených intervaloch. Neviem si predstaviť, ako niekto môže niečo obdobné prežívať niekoľko rokov a nezblázniť sa. Ešte k tomu, keď výsledok nikdy nie je zaručený. Je to ako mať 10 eur a kúpiť si za ne los. Buď vyhráte majland alebo vám nezostane ani na rohlíky. Za seba som bola rozhodnutá – to čo máme je príliš cenné na to, aby som s tým hrala vabank. Manželstvo mojej kamarátky stroskotalo presne kvôli tomuto.“

Papiere a testy

Paradoxne ten, kto sa k adopcii postavil zo začiatku odmietavo, bol manžel. Napriek tomu, že muži nie sú tehotní, nenosia dieťa pod srdcom 9 mesiacov, je pre nich ťažšie prijať fakt, že dieťa, ktoré vychovávajú, nie je ich biologický potomok. Nakoniec sa však rozhodli, že kým padne definitívne nie, aspoň si o tom zistia viac. Zamierili na Úrad práce.

Meluzína oblizuje krov strechy a hrá na škridlu ako na cimbal. Na stole dohárajú adventné sviece a stekajúci vosk modeluje vianočné sochy po krajoch venca. Vôňa škorice a klinčekov vo varenom víne šteklí chuťové poháriky jazyka. Zo šálky sa ťahá para a krúti sa do špirálky ako v reklame na kávu.

Zabalená v deke podídem k oknu a otvorím ho dokorán. Tvár mi pokryje ľadový zábal a korenistú vôňu vína usekne mrazivo ostrý vzduch. Vonku je ticho. Anjelské zvonivé ticho.

Zahľadím sa na panelák oproti. V oknách sa mihocú svetielka stromčekov a sem tam sa mihne postava.

Cez Vianoce si málokto zastiera okná. Všimli ste si to? Každý akoby sa chcel pochváliť svojim kúskom šťastia a okná, malé výklady ich životov prezrádzajú príbehy ľudí z bytov oproti.

Na nahej pokožke ma popŕhli husia koža. Zatvorím okno a pritúlim sa k nemu na gauč. Ľadové nohy si poprepletám pomedzi tie teplé...

Maaam, Maaamaaam... Späť do reality. Facka. Volá sa dieťa. Snažím sa ešte zachytiť kdesi v pare sa strácajúci vzdušný zámok, poskladaný z nedosiahnuteľných snov a pekných spomienok. Áno, aj takto nejako vyzerali kedysi naše Vianoce. A dnes... Maaam, Mamaaa.

A tak prišiel deň, kedy nás pustili z nemocnice. Zubaté novembrové slnko zafúkal vietor za sivasté mraky. A len zablúdené lúče odkrývali lízance na oknách. Volala som manželovi, aby prišiel pre nás, že už čakáme len na prepúšťaciu správu.

Na pol zadku si sadnem na nemocničnú posteľ, ťuknem posledné volané. A tam vybafne teta, číslo, ktoré voláte, je momentálne nedostupné. Prevrátim oči raz doprava, raz doľava a volám na druhé číslo. A čuduj sa svete, zase tá istá ženská. Číslo, ktoré voláte je

momentálne nedostupné.

Adrenalín stúpa. Začínam predýchavať. Nádych. Výdych. Skúsim ešte raz. Číslo, ktoré voláte... A ešte raz. Číslo,... Začínam behať ako lev v klietke. Toto dokáže len môj muž!!! Niežeby čakal a hypnotizoval displej telefónu, kedy sa mu jeho drahomilovaná manželka ozve, aby si pre ňu konečne prišiel a odviezol si ju aj s malinkou princeznou domov a tam si ich bude hýčkať... a budú žiť šťastne a bla bla bla... Hormóny pracujú. Namiesto toho, číslo, ktoré voláte...

Volám svojmu otcovi. Podám si ho. On si včera zavolal svojho zaťka, že musia zapiť jeho prvorodené vnúča. Tak nech ide pekne k nám domov, ak bude treba, nech karate chmatmi vyrazí dvere a zobudí toho starostlivého novopečeného otca a ráči mu oznámiť, že čochvíľa nás z nemocnice vyhostia. V tom pip pip, smsky. Číslo, ktoré ste kontaktovali je opäť dostupné. Jeho zobudilo asi 10 strážnych anjelov. Lebo inak... O minútu mi zvoní telefón: „No čo maminka, ako ste sa vyspinkali?“

Prosím ťa a kde ty si? Prečo si si nenabil telefóny,... a blaa blaaa blaaa. Radšej nepokračujem. Kým pre nás prišiel, pobalila som sa. Toto by si zaslúžilo článok samo o sebe. Mamičky, ktoré ešte majú pôrod pred sebou. Prosím starostlivo vyberajte, čo si necháte od návštev priniesť. Domov som šla ako predavačka z Miletičky, igelitky plné jabĺk, keksíkov, koláčov, džúsov, minerálok. No hrôza. Do toho moja cestovka s vecami, malej cestovka s vecami, kufrík vzoriek, čo dostanete v pôrodnici, vajíčko so 4 kilovým dieťaťom. A samozrejme miesto na parkovanie pred nemocnicou žiadne. Ale vravím si, rozpačitý začiatok dňa, lepší bude koniec.

Zvoní budík. Rezonuje v striedmo zariadenej izbe. Odráža sa od smotanových stien a prebodáva ušné bubienky. Svoju tvár ponára hlbšie do podušky a nahlas zastoná. Poťažky vystrie ruku k telefónu a vypína ten otravný, uši trhajúci zvuk.

V tej chvíli má pocit, že v jej hlave niečo vybuchlo a tlaková vlna jej nadvihne „dekel“. Bolesť pulzuje do spánkov a odtiaľ sa po povrchu preplazí až na temeno hlavy. Pomaly si sadá, podvihne si vankúš za chrbát, hlboko sa nadýchne a vyfúkne vzduch do dlaní, v ktorých má zaborenú porcelánovo bielu tvár. Natiahne sa po pohár odstátej vody, ktorú si nechala večer na nočnom stolíku. Presne pre tento prípad.

Malý glg priezračnej tekutiny stiekol hrdlom a príjemne ho osviežil. Zrazu má pocit, že kým prišiel do žalúdka, zmenil sa na vytečenú kyselinu z tužkových bateriek. Dýcha plytko a modlí sa, aby si „nepokrstila“ čisté návlečky. Pozná tento stav. Zažila ho po akcii, na ktorej sa menej hovorilo a viac pilo, a ktorá bola tak super, že si z nej nikto nič nepamätá. Ach to mládí!

Kedysi by sa pomaly, plynulo, hlavne bez prudkých pohybov, zviezla späť do postele a prespala tú nelichotivé rozpoloženie, no dnes musí vstať, obliecť sa, odšoférovať to do práce a ešte sa aj tváriť, že je jej super.

Nacvičenými ťahmi zo seba spraví človeka, vlasy zopne do konského chvosta, keby sa ten glg vody predsa chcel vrátiť hore, a sadá za volant. Vedľa rýchlostnej páky si pokladá tyčinky a opatrne, s rešpektom, zahryzne do prvej. Začína mať pocit, že dnes to nebude až také strašné...

O pár minút stojac v kolóne pozerá do roztvoreného igelitového vrecka a cíti na sebe pohľady zo všetkých áut naokolo. Jasné, pohoršujte sa, určite mám zostatkový, aj tri promile... Asi by som nesadla za volant! Predýchala to, zelenú farbu z tváre pomaly vytlačila červeň. Spomenula si na video, čo videla na nete. Ako sa chameleón prechádzal po slnečných okuliaroch rôznej farby a vždy sa prispôsobil tým, na ktorých práve sedel. Dnes už vystriedala minimálne tri.

Žena drží v náručí svoju malú dcérku. Ako sa približujú k stolu, začína sa hniezdiť, otáča sa z boka na bok, nožičkami kope a rúčkami sa drží ako kliešť. Opiera na mamu vystrašené oči, ktorými prosí: „Nie, dnes nie!“

Ukladá ju na penové puzzle na stole, rozopína plienku. Otočí ju na bruško. Začína plakať. Telíčko jej zrovná s krajom stola, ľavú rúčku vystrie pri tele. Hlávku natočí na bok, priľahne ju svojim telom. Pravú rúčku jej zohne a tlačí na lakťové kostičky. Druhým ukazovákom tlačí na bok šľapy a pätu. Koža belie pod tlakom prstov. Plače, kričí, očami prosí, nech prestane. Druhá noha začína nakračovať. Mama nahlas ráta pohyby. Povzbudzuje ju. "Poď, ešte, vydrž miláčik, neplač, šikovná si, ideš!" Ešte trikrát. Povolí. To isté z druhej strany. Ten istý scenár, tie isté slová útechy. Ten istý plač. Ten istý aj pri ďalších cvikoch. Tie isté slová 4-krát denne. Vždy, keď skončia, pochváli ju, zatlieska, vybozkáva, že je šikulka. Uplakanými očkami pozerá na ňu a už sa smeje. Naučili sa to obe. Smiať sa cez slzy. Aj taká je Vojtova metóda.

Dôvodov prečo ju cvičiť, je veľa. Od vážnych úrazov, postihnutí,  až po drobnejšie odchýlky v psychomotorickom vývine ako je napríklad len obyčajný úklon hlavy k jednému ramienku. A medzi nimi sa našli aj ony - Mama a Bábika. Niekde medzi genetickými vyšetreniami a hrozbami metabolických porúch boli nakoniec radi, že Bábika má len znížené svalové napätie. Nikdy si nevšimla, že to drobučké ružové telíčko je krehkejšie, ako by malo. Ako taká malá handrová bábika. A tak začali cvičiť.

Prvé dni preplakali obe. Druhý týždeň plakala len Bábika. Mama po nociach. Do vankúša. Tiché ťahavé vzlyky, vychádzajúce z hĺbky srdca. Pamätá si na ten pocit, keď sa narodila.

Je noc. Pouličné lampy svietia do okien a pod dvere podlieza dotieravé neónkové svetlo. Niekoho šľapky mľaskajú na nemocničnom linoleu. Leží na nepohodlnej posteli v bavlnenej erárnej košeli, ubolená, ale šťastná. Podvihne sa na lakti a privinie si bližšie to tichúčko pradúce klbko. Vie, že tá láska, ktorú cíti, sa berie niekde inde, ako si myslela, či predstavovala. Je v nej, je z nej a nikdy sa nestratí. Neobjavila sa, nezískala ju. Vyšla zvnútra. V mene tej lásky zajtra ráno opäť vstane, slzy a plač nechá v tom vankúši a budú pokračovať v rozohranej partičke.

Prečo deti pri Vojtovej metóde plačú?

Prišla domov. Pokladá nákup na zem a pomedzi ušká igelitky na ňu pozerá ružová krabička. „Sprav si ma! Je to len chvíľka.“ Pretočí očami a zaženie toho pokušiteľa v sebe. Je ešte skoro, nič sa neukáže.

Aj keď logika vraví nie, ona zrazu hypnotizuje ten malý prúžok pijavého papiera a čaká... Vedela to. Zbytočne vyhodené peniaze. Tak to bolo aj s ďalšími troma kusmi, ktoré minula hneď na druhý deň. Myslela, že na obed bude tehotnejšia ako ráno a večer tehotnejšia ako na poludnie... Definícia šialenstva vraj spočíva v tom, že robíte dokola to isté a očakávate iný výsledok. No tá viera v zázrak je to posledné, čo ju ešte drží nad hladinou. Tú veľkú vieru a ešte väčšie sklamanie dôverne poznajú všetky snažilky.

Každá z nás má za sebou inú cestu, kým sa stala matkou. Jedna po tom túžila, druhej sa pritrafilo. Jedna ani nevie ako, druhá si to všetko odmerala, odtestovala, odsledovala a odmakala... Tretia možno ešte kráča. A čaká. A verí že večer bude tehotnejšia ako na poludnie. A tie „koľajnice“ sa na tom pijavom papieriku objavia. A čo ak nie? Koľko je vlastné únosné čakať a veriť. Ako dlho sa snažiť a kedy to zabaliť a hľadať pomoc?

Plodná žena by mala pri pravidelnom pohlavnom styku otehotnieť do 3-6 mesiacov. Ak sa nedarí rok, máte zníženú plodnosť, ak dva, ste neplodná. Alebo váš partner.

A bodka. Koniec. Alebo tri bodky a začiatok? To je už na každej žene. A na mužovi. Kam až sú ochotní zájsť, čo všetko podstúpiť. Lebo poviem vám, nie je to vskutku ľahká cesta. Poslednou zastávkou je IVF – In vitro fertilizácia alebo oplodnenie v skúmavke.

Petra má 27 rokov a zatiaľ žiadne deti. Po ročnom neúspešnom snažení začali s manželom šípiť, že bez pomoci to nepôjde. Absolvovala základné vyšetrenia u gynekológa, ktorý tvrdil, že u nej nevidí žiadny problém. „Ani som nevedela, kedy sa môj manžel objednal na spermiogram. On bol ten, kto nahlas vyslovil dosť. Ideme to riešiť s odborníkmi.“ Niekedy si pár vlastne ani neuvedomí, že môžu mať problém s počatím. Jana nikdy neužívala antikoncepciu. Po 4 rokoch vzťahu sa s partnerom vzali. „Až potom mi dokleplo, že sme sa nechránili, a už som teda mala byť dávno tehotná,“ dodáva. Absolvovali mnohé vyšetrenia a zistili, že problém je u oboch. Má 29 rokov a jej manžel 35. @kikuska_wedge sa so svojim manželom o bábätko snaží už 15 rokov. „Prirodzene sa snažíme celú dobu. Prvé IVF sme podstúpili po 6 rokoch,“ upresňuje.

Maaaam, Maaaam, Mamaaaam,.. Kričí z postieľky. Už je hore.. Bože, koľko je vlastne hodín?! 6:17. To je celkom fajn. Fuuu, ale aj tak.. Skúsim ju vziať k sebe, keď si ju pritúlim možno zaspí. Prd. Metá sa ako kapor. Našla ponožku, super, chvíľu sa s ňou prehrá. Ešte chvíľku chcem mať zatvorené oči.

Nesmiem zaspať, lebo sa scápe z postele. Stačí keď sa budem aspoň milimetrom dotýkať niektorej časti jej tela. Musím cítiť, kde je. Kde je??? Bože, nezaspala som? Uf, nie, tu je. Pritiahnem ju k sebe a pritúlim si ju. Aaaauuuu. Mám tržnú ranu. Zase ten jej prst prieskumník. Vystrčí ten krpatý ukazovák a zadrapí špeciálnym pohybom do nosnej dierky. Pre spresnenie, vopchá ho do nosa, z vonkajšej strany pridrží palcom, zadrapí necht (už viem, že som ich chcela konečne ostrihať) a potočí. Systematické týranie matky svojim skoro ročným dieťaťom schované za zvedavé bádanie. Je to môj malý sadista. Teraz ma šticuje za mihalnice... Ok, dobre dobre, mier.

Vstávam, ideme hore. Beriem ju na ruky. Ideme spolu odostrieť žalúzie a otvoriť okno. Polahnem ju späť a idem prebaliť. Riť mi otrčí asi 20 krát, vytlačí polovicu rybacej pasty na paplón, čo som včera prezliekla, kopne ma do sánky a ešte aj plače. ONA plače. Mňa behom 10 minút knockoutovala asi 5x a ona si plače. Tak raňajky. Odkrojím krajec mäkučkého chlebíka, natriem maslom, nakrájam na kocky a dávam do pusy. Nie! Keby takto vychytával brankár každú loptu, tak ho svoj team velebí, ako ona dokáže pravačkou vychytať každé sústo, ktoré sa jej snažím vložiť do úst. Ona musí sama. Chcelo by to taký ten chemický skafander  WHO, pretože keď chce papať sama znamená to, že do každej rúčky vezme minimálne jednu kocku chleba, žmýka ju v ruke, útržky chleba vypadávajú pomedzi prsty a maslo sa topí a steká čoraz nižšie k lakťom. Nakoniec si prehrabne vlasy. Úžasný WET LOOK.  To že každý hlt mlieka precedí pomedzi zuby na čisté bodyčko nerátam...Pod stoličkou je omrviniek pre malú farmu.

Vyberiem ju. Ideme do kúpeľne umyť ruky. Kým sa mi to podarí, tak mi 3x zastaví vodu a snaží sa vopchať prsty do zástrčky vedľa umývadla.  Musím konečne kúpiť tie záslepky. Pohodím ju do priestoru, nech sa trošku prebaví, idem spáchať očistu, aspoň vylupnem karpiny a skočím na malú. Stojí pri linke, pod rúrou, cápe po nej rukami a oblizuje sklo, ktoré som tiež včera vyleštila. Tri minúty a je ako ovracané. Počujem pípanie, zapína vysávač, robot vycúva z domčeka a ide po nej. Neskutočný rev a uteká za mnou do kúpeľne, berie sa na ruky. Vysávač vypnem, zaparkujem späť do domčeka. Malú položím na zem v detskej a dám do ruky slúchatká, tie sú u nás teraz TOP. A rýchlo  to sľúbené WCko. Ani sa nenazdám a o chvíľu sa snaží nakŕmiť toaleťákom, zapiť ho Domestosom a srdcervúco sa dožaduje na ruky. Ja sa jej vyhrážam hniezdom záchrany. Zvládli sme to. Tak si chvíľu posedela na kolenách aj na WCku, no veľká veda. Berie hrkálku a urputne sa snaží urobiť s ňou dieru do novej telky. Vlani nám ju doniesol Ježiško. Podľa odporúčaní môjho muža ju hreším a capnem ju po rukách. Rehot a berie na telku drevenú kocku. Ja ju beriem radšej do inej miestnosti. Kŕmi sa pexesom. Vyberám z úst kúsky papiera a na prste mám komplet otlačok zatiaľ len dvojzubého chrupu. Je 7.17...