Jeden deň pozeráte ako fetnuté do detskej postielky a roztápate sa blahom, dušujete sa, že by ste neobetovali rolu matky za žiadnu kariéru, voľnosť či cestovanie. Druhý deň by ste išli radšej robiť do fabriky za pás s namosúreným fúzikatým Nemcom, ktorý vám vykrikuje spoza chrbta schnell! Cestu do Hornej Maríkovej autobusom „dedinákom“, čo stojí pri každom kríži pri ceste, by ste vnímali ako let Fly Dubai s troma prestupmi. A o voľnosti radšej ani nebudem začínať. Možno len načrtnem - čo tak aspoň súkromie na toalete... No ale o inom som chcela.
V jeden deň D, ktorý začal tým, že vstala pred 6. ráno (už to je samo o sebe zlá konštelácia), mi nakompletku prečúrala matrac na moje posteli, ktorý som pár týžňov dozadu ozlomkrky zvliekala a prala. Len tak, z čistej roztopaše. Už som vedela, že dnes je ten deň, kedy snívam aspoň o tej Maríkovej a hučiacom Nemcovi.
Vytočilo ma to do nepríčetných výšok a najviac fakt, že je to mojou lenivosťou, lebo sa mi do odplienkovania nechcelo; a bod dva, že som to mohla všetko absolvovať v lete, kedy by som preprala jedny gaťky. Kdežto v novembri, pri piatich stupňoch vonku, musím prať gaťky, body, pančušky a nohavice. O tom, o koľkých takýchto „sadách“ denne hovorím, som nemala v skutočnosti ani šajnu.
Deň prvý:
Katastrofa. Toto jedno slovo by stačilo na úplné komplexné vystihnutie toho, čo sa dialo. Ona bola ako také polievacie autíčko. Odcvrkávala, kade chodila. Pri otázke: „Bianka, chceš cikať?“ zdrhla a povedala: „Neceš“. Ešte sa to koncové "š" ani nestihlo rozplynúť v priestore a už som videla, že chodí obkročmo ako dunajskostredský mafián v 90. rokoch. Žeby jej to vadilo, alebo ju to chladilo? Pche?! Nič. Ani náznak. Tak som ju posadila na záchod nasilu, či chce, či nechce. Zaznel výkrik: „Nede to!“ a zoskočila dolu. Päť minút na to kričí: „Bibka cikala, šikuka.“ Jasné, že do gatiek. Aaaa, Bože, daj mi silu! A tak ma čaká práčka plná precikaných minigatiek, pančušiek, tepláčikov, dokonca aj ponožiek a tričiek. Ak bude zajtrajšok rovnaký, asi si skôr zvyknem na to, že bude používať plienky do 10 rokov. Držte palce zajtra.
Ako by odplienkovávanie malo vyzerať, si môžete prečítať tu, stačí kliknúť. Rovnako sa poteším, ak sa podelíte s vašou odplienkovávacou (bože, to je slovo) skúsenosťou do WIKI. (Klik)
Zlatko, toto veľmi dobre poznám pri prvej. Bolo leto a snažila som sa ju naučiť pýtať sa cikať, no ona namiesto toho si vždy doniesla plienku ( a to som bola u kamarátky na prázdninách, ktorá má koberce, tak si vieš predstaviť večné tepovanie, ak sa stala nehoda). Prestala som ju presviedčať a ona o 2 mesiace neskôr sama od seba odmietala plienku a chodila na nočník. No s kakaním to bol horor, len do pienky takmer do 2 rokov. A na posteľ som potom kúpila podšité plachty a mama bola kľudnejšia. No neviem ako to dopadne pri druhej . Ešteže máme všade dlažbu a plávajúcu podlahu, lebo tepovať sa mi nechce 😀.
P.S. Konečne sa zastav na kávu!