Uslzené oko, uplakaný deň

A už je to tu. Prvý výmenný lístok od doktorky k špecialistovi. Držím v ruke na recepte vytlačené odporúčanie k očnému. Bambuľka spí, zababušená vo fusaku v kočíku. Vyťukám telefónne číslo, ktoré sestrička prilepila krikľavo ružovým papierikom na zdravotnú kartičku. Vybavím to po ceste domov.

„Očné, prosím...“

Začala som habkať do telefónu. Zaskočili ma. Naučená, že musím skúšať zo päť krát, kým sa mi podarí nejakému lekárovi dovolať, som jednoducho nečakala, že tak rýchlo zodvihnú.

„Dobrý deň, chcela by som sa k vám objedať na vyšetrenie s dcérkou, má tri mesiace a stále má zahnisané očko. Kvapkali sme už kvapky, čo nám predpísala pediatrička, no nepomohlo to,“ vysvetľujem do telefónu.

„Môžete tak o hodinu? Máme voľné,“ zaskočili ma na očnom už druhýkrát, že nebudem čakať dva týždne a ani nepýtajú 10 eur za konzultáciu. Nie za objednanie na čas. Pozor! To už sa nedá. Ale konzultovať môžete koľko len chcete, a tiež to stojí desinku. Nečakane.

Termín som potvrdila, veď to je tak 15 minút cesty. Utekala som domov, zaparkovala kočík. Vyparkovala auto. Vyzliekla dieťa, prebalila, nakŕmila, oblieka malú aj seba. Posadila Bambuľku do vajíčka. Pripla do auta. Naložila kočík. Niečo cítim vo vzduchu. Nie, nie je to zlá predtucha.

Vyberám malú z vajíčka, vyzliekam seba, vyzliekam malú, rozbaľujem... Toto si pýta sprchu. A tak odznova. Vyzliekam dieťa nakompletku, osprchujem, dám plienku, obliekam malú, obliekam seba. Posadila som bambuľku do vajíčka. Kočík už naložený bol. Aspoň niečo.

Auto sa hýbe dole ulicou a v tom vidím svietiť „pažravé oko“. Rezerva. Zabudla som natankovať. Skôr sa mi nechcelo. Sú veci, ktoré si vás nájdu. A tak na pumpe cvrknem do nádrže narýchlo za dvacku, aby to dlho netrvalo. A viem, že budem nadávať, prečo som nevzala plnú, keď už som tu bola. Pretože, ako vždy, vypomstí sa mi to zase raz, keď to budem najmenej potrebovať.

Malá sa zatiaľ vo vajíčku vypína a hučí. Utekám zaplatiť. Stále ju mám na očiach. Z diaľky, spoza výkladu a cez zatvorené okná vyzerá ako Peter Dvorský spievajúci Svet lásku má. Ústa dokorán, hlavou myká zboku na bok, ruky rozpažené, že by objala celý ten milujúci svet.

Mňa po materskej musia zamestnať v nejakej logistickej, špedičnej firme. Aj napriek nepredvídaným situáciám to vždy nejako stihneme. A tak o celej, keď otvorí sestrička dvere, sme tam. Ja som mokrá,akoby som absolvovala Spartan Race. To som však netušila, že ešte sa len poriadne zapotím.

V ordinácii som sedela na starej koženej stoličke, ktoré boli kedysi povinnou výbavou všetkým čakární u lekára. Krížom cez ňu viedla veľká prasklina. Vnútorný molitan vykúkal von a stvrdnuté okraje koženého tapacíru ma tlačili do zadku. Podvedome som sa ošívala. A obzerala si skúmavo ordináciu. Všakovaké nástroje, prístroje... Cítila som sa asi ako môj muž, keď bol prvý krát u gynekológa. Nie ako pacient. Ako doprovod. Keď som šla na sono omrknúť Bambuľu v bruchu. Aj keď jemu to asi bolo predsa trošku viac cudzie, no ja som u očného ešte nebola, oči mám ako sokol ( nie ten v sukni z Trnavy a nie tak blízko pri sebe, ako ten ozajstný; mám jednoducho bystrí zrak sokolí).

A tak som možno pôsobila trošku nervózne. Sestrička ma chlácholí: „Nebojte sa, to nebolí, deťom sa len nepáči, že ich držíme.“ Hm. To znie logicky. Veď ja sa nebojím, myslím si. A čoho by som sa mala, že mi napíše pre malú kvapky s veľkým doplatkom? No nevedela som, čo nás čaká.

Prišla lekárka, pokecali sme, že či jedno očko slzí, či obe, či hnisajú, či to má od narodenia a tak... Bežný rozhovor.

„Bude lepšie, keď tie očká prečistíme. Má nepriechodné slzné kanáliky.“
Spozorniem. „Prečistite? Čím? Ako?“
„Prepláchneme ich, fyziologickým roztokom.“
„Tak, vy tomu rozumiete, keď sa inak nedá.“

To čo nasledovalo, že uf... Malú položili na zvláštnu stoličku, ktorú sklopili na ležanie. Vyzerala ako lavička v posilňovni, úzka dlhá, akurát na sklápačky. Obmotali to drobučké telíčko bielou plachtou. Od ramienok až po koniec nôh.

Sestrička sa jej postavila za hlavu. Chytila ju oboma dlaňami po bokoch hlavy cez uši. Ja som stála spredu, mala som si ľahnúť na jej drobné telíčko a rukami jej držať hlavu ešte cez sestričkine ruky. Nesmela sa za žiadnych okolností pohnúť. Doktorka vzala zvláštny kovový predmet na konci bol zašpicatený a šla s ním do oka môjmu dieťaťu.

Odvrátila som zrak. Nemohla som sa na to dívať. Tu je ten moment, kedy som sa spotila ešte viac, ako pri fofroch pri chystaní k lekárke. Malá neskutočne plakala. Bolo to skôr ako zavíjanie raneného zvieraťa. V takých chvíľach sa v človeku ozývajú pudy. Ako sa matke po pôrode spustí mlieko, tak ja som chcela dvoma chmatmi knockoutovať setričku, spraviť džudo-kotrmelec cez tú lavičku a dať dole aj doktorku.

No v tej chvíli to skončilo a povedali vezmite si ju na ruky, nech sa upokojí. Neviem, či som im tú plachtu neroztrhala, keď som sa snažila malú čo najskôr odtiaľ vymotať.

Predpísali jej kvapky aj masť. Vysvetlili mi, kedy a ako ich dávať, ako oči čistiť. No nedokázala som rozmýšľať. Sestrička videla, že som v koncoch ako Nemci v 45tom, tak mi len šepla do ucha: „Ak by dačo nebolo jasné, zavolajte.“

Keď som vyšla z ordinácie, vyvaľovalo na mňa oči asi desať pacientov, akoby sme tam malú porciovali pre obchodníkov s náhradnými orgánmi. Aj keď, podľa toho plaču sa ani nečudujem.

Mne sa triasli kolená a očami som hľadala voľnú stoličku. Malá ešte stále plakala. Sadla som si do kúta, prehodila cez nás deku a dala jej papať. Prvé kojenie na verejnosti. Babky skoro dostali infarkt. Dedkom skoro vypadli oči. Len jedna mamička na mňa s pochopením pozerala.

Upokojilo nás to obe. Doma nastala galiba číslo dva. Ako tomu malému tvorovi dať kvapky a masť do oka. Potrebujete minimálne tri až štyri kusy rúk a aj to, aby boli všetky pravé. Niekto jej musí držať ruky, niekto nohy, niekto hlavu, aby ju neodkláňala, ďalší roztvoriť očné viečka a to spodné „vyhnúť“ von, aby som sa tam dostala k jeho vnútornej strane s mastičkou, ktorú som medzitým aplikovala na vatovú tyčinku.

Normálne som sa spotila už len z toho popisovania, už si ani neviem predstaviť, ako sa mi to samej podarilo. Z dvoma rukami. Jednou pravou a druhou ľavou. Keď je deň blbec, tak sú ľavé obe.

Nepriechodnosť slzných kanálikov je vám teda takáto pliaga. Dokonca tým trpí 60-70 % novorodencov. Viac si o tom môžete prečítať vo WIKI, stačí kliknúť sem. A keď kliknete zase sem, tak môžete zanechať aj svoju vlastnú skúsenosť s týmto ochorením. Ako ste ho zvládli, ako prebiehala liečba.

Odporúčame

Si matka. Si silná. Vyber si miesto, kde ti tú silu neukradnú

Strach o vlastné dieťa je ten najparalyzujúcejší pocit, aký rodič môže zažiť

barborka291

Ten vresk, plachtu a pohlady ludi v cakarni mam v zivej pamati... 😀 a to malej len pozerali ocne pozadie...