Tento článok som našla na facebooku (preklad zrealizovala mamila.sk) a nedá mi nepostnúť ho aj tu, keďže sa k nemu neustále vraciam a zrazu som za to moje večne kričiace a niečoho sa dožadujúce dieťa vlastne vďačná. Hovorí však aj o inom - o tom, aby sme nesúdili ľudí, ktorých nepoznáme, pretože nikdy nevieme, čo všetko si zažili.
Milá pani z obchodného domu!
Viete, už som to počula. Že si „rozmaznám bábätko“. Boli ste presvedčení, že sa nikdy nenaučí byť „nezávislá“. Usmiala som sa na vás, pobozkala jej hlavičku a pokračovala som vo svojom nákupe.
Keby ste len vedeli, čo viem ja.
Keby ste len vedeli ,že strávila prvých desať mesiacov svojho života načisto osamotená v sterilnej kovovej postieľke, kde jedinou možnosťou upokojiť sa bolo sať si palčeky.
Keby ste len vedeli ako vyzerala jej tvárička v momente, kedy mi ju po prvý raz sestrička zo sirotinca podala, aby som ju pohojdala – letmé momenty pokoja zmiešané s panikou. Nikdy predtým ju tak nikto nedržal a ona nemala poňatia, čo má robiť.
Keby ste len vedeli, že ležala v postieľke po zobudení a nezaplakala, pretože až doteraz nikto na jej plač nereagoval.
Keby ste len vedeli, že bežnou súčasťou jej dňa bola úzkosť, búchanie hlavičky o tyče postieľky a kývanie sa sem a tam, aby aspoň niečo vnímala a aspoň niečo ju upokojilo.
Keby ste len vedeli, že to bábätko v nosiči je až srdcervúco „nezávislé“ a že spolu strávime minúty, hodiny, dni, týždne, mesiace a roky pokúšajúc sa prepnúť program jej mysle, ktorá kričí „trauma“ a „nebezpečné“.
Keby ste len vedeli, čo viem ja.
Keby ste len vedeli, že toto bábätko teraz mrnčí, keď ho položíme, a nie vtedy, keď ho berieme na ruky.
Keby ste len vedeli, že toto bábätko teraz ráno alebo keď po zdriemnutí dáva najavo, že je hore z plných pľúc, pretože vie, že jeho džavotanie privedie niekoho, kto ho zodvihne a vymení mu plienku.
Keby ste len vedeli, že toto bábätko teraz uspáva hojdanie mamičkinej alebo ockovej náruče, namiesto toho, aby sa uhojdalo ono samo.
Keby ste len vedeli, že toto bábätko rozplakalo všetkých naokolo, keď prvý raz spontánne samo požiadalo o utíšenie.
Keby ste len vedeli, čo viem ja.
„Rozmaznávanie tohto bábätka“ je najdôležitejšia práca, akú som kedy mala, a je to moja výsada. Budem ju nosiť o niečo dlhšie – alebo tak dlho, ako mi dovolí – pretože sa tým učí, že je v bezpečí. Že niekam patrí. Že je milovaná.
Keby ste len vedeli, čo viem ja...
Kelly Dirkes
preložila mamila.sk
originálny článok tu: https://m.facebook.com/story.php?story_fbid=10209592037176963&id=1209079850
Krasne..
A velka pravda. Keby tak ľudia prestali súdiť...