Časť II.

Ahojte.

Občas rozmýšľam, prečo je tak ťažké povedať nahlas:

„Nezvládam to.“

Ako keby tie slová boli hanba.

Ako keby priznanie bolo zlyhanie.

Ako keby som bola menejcenná mama, žena, človek.

Ale pravda je iná.

Pravda je, že občas toho je príliš.

Bez spánku.

Bez oddychu.

Bez slova „ďakujem“.

Že sú dni, keď všetko kričí:

„Nevládzem.“

„Potrebujem pomoc.“

„Chcem len na chvíľu ticho.“

Ale kto to povie nahlas?

Kto nás naučil, že mama musí všetko vydržať?

Že mama nesmie plakať?

Že mama sa nemôže zlomiť?

Ja sa zlámem.

A hovorím to tu.

Nahlas.

Úprimne.

Pretože chcem, aby si vedela, že ak sa lámeš aj ty – nie si sama.

Si človek.

A aj keď si zlomená, stále si dosť.

Stále si mama.

🌼 Tu to dnes končí. Ale v pondelok pokračujeme spolu.