Váhala som, ale neľutujem: Terapeutické skupinové stretnutia v Plamienku Eme pomohli

Mala 14, keď sa to stalo. Po niekoľkomesačnom období, keď Patrik ochorel, pochopila aj ona, že to s ním nedopadne dobre. Nádor v hlave lekári nevedeli vyliečiť, rástol si po svojom a skracoval čas, ktorý nám spolu zostával. Nehovorili sme o tom.

Patrik bol len o 3 roky starší ako Ema. Zažili spolu veľa. Boli si blízki, ale chvíľami aj vzdialení. Mali sa radi, ale robili si aj napriek. Škriepili sa, dohadovali a ako to v tomto veku býva, boli aj chvíle, keď k sebe neboli fér. Keď už medzi nami nebol, bolo jej to ľúto. A mňa trápilo, že som jej nevedela pomôcť.

Keď Patrik odišiel, bolo nám ťažko. Cítila som, že Ema sa uzavrela a život ju nebavil tak, ako pred tým. Často si ľahla na posteľ, zavrela sa v svojej izbe a nechcela ísť medzi kamarátov. Sedela za počítacom so slúchadlami od mobilu a život akoby išiel mimo ňu. Nesťažovala sa, ale nevedela som, čo sa v nej deje. Len som cítila, že trpí a Patrik jej chýba. Nemala som silu sa s ňou o tom rozprávať, ani som vlastne nevedela ako. Chýbal nám všetkým, všetci sme smútili. Ako mama som jej dohovárala. Musí sa predsa vzchopiť a niečo si nájsť, čo by ju bavilo. Takto to nemôže ísť ďalej. Organizovala som spoločné výlety, boli sme ako rodina veľa spolu. Aj ja som mala ťažké dni, ani mňa vtedy život nebavil. Myslela som stále na Patrika, predstavovala si znovu chvíle, keď sa narodil, keď bol malý a potom chorý, prehrávala som si opakovane naše posledné dni. Bolesť bola chvíľami neznesiteľná. A keď aj Ema bola smutná, priťažilo sa mi.
Z Plamienka nám ponúkli, aby chodila do terapeutickej skupiny a nechali nám doma brožúrku o Centre smútkovej terapie. Váhala som. Nič mi to vtedy nehovorilo. Nevedela som si predstaviť, čo by tam robila a ako by jej pomohli. Budú sa znovu rýpať v bolestnej minulosti? A na čo? Veď už aj tak máme toho dosť. Čo keď sa jej ešte viac príťaží? Ani Emka nikam nechcela. Nechali sme to cele tak. Dnes viem, že by som ju povzbudila, aby do skupiny chodila.
Po roku znovu prišla pozvánka z Plamienka na tábor. Pozvali len deti, ktoré niekoho stratili. Emka sa rozhodla, že pôjde. Stretla tam deti, ktorým rozumela a ktoré rozumeli jej. Prišla domov nadšená a so zanietením nám rozprávala o tom, čo zažila. Cítila som, že ožila a otvorila sa, odišla z nej ťažoba. Nová energia, ktorú vyžarovala, bola zmena, po ktorej som ako mama dlho túžila. Nikdy by som neverila, ako 7 dní dokáže dieťa nakopnúť, rozprúdiť chuť k životu. Aj mne to vlastne pomohlo.
Keď prišla znovu pozvánka na terapeutické skupiny, spýtala som sa jej znovu, či chce ísť. Bez zaváhania mi odpovedala: „Chcem“. Z tábora poznala ľudí z Plamienka a verila im. Aj ja som im už verila. Verila som, že môjmu dieťaťu pomôžu. Nikdy mi dopodrobna nerozprávala, čo sa presne na skupine dialo. Puberťáci to nemajú v obľube. Vždy mi povedala iba pár slov o akej téme rozprávali a čo tvorili. Netlačila som ju, lebo som videla, že tam chodí rada a cítila som, že jej to pomáha.
Dnes sa máme lepšie, hoci bolesť sa občas vracia. Viem, že je to na dlho, možno do konca života. Som rada, že sme pomoc Plamienka prijali. Na začiatku som váhala, ale dnes neľutujem. Terapeutické skupiny Emke naozaj pomohli.
Pani K.

Ak Vaše dieťa stratilo brata, sestru, otca či mamu, prihláste ho do bezplatnej terapeutickej skupiny v Plamienku. Viac info nájdete tu:

http://www.plamienok.sk/skupinove-stretnutia-pre-deti-adolescentov-a-dospelych.php