Keď dieťa prekročí prah školy, nesie si so sebou dva batohy.

Jeden z nich je viditeľný — sú v ňom zošity, učebnice a možno aj desiata.

Existuje však aj druhý — neviditeľný. A práve ten je v skutočnosti najdôležitejší.

V tomto druhom batohu sa ukrývajú všetky pocity, ktoré si dieťa prináša z domu: drobné víťazstvá z predošlého dňa, obavy, ale aj ťarcha očakávaní, ktorým sa usiluje dostáť. Niekedy je v ňom uložené ranné objatie rodiča a spomienka na úsmev vo dverách. Inokedy ho zaťažuje ozvena hádky, ktorá sa odohrala ešte skôr, než prišiel školský autobus.

Vo vnútri sa skrýva pocit prijatia — alebo, naopak, osamelosť. Sebadôvera — či úzkosť.

A niekde celkom naspodku zostáva ukryté aj to, čo dieťa ešte nedokáže pomenovať; to, čo si tak veľmi želá, aby si niekto všimol — hoci len preto, aby sa tento batoh stal o čosi ľahším.

P. S.

Tento druhý batoh nemožno vidieť.

No ak sa zahľadíme pozornejšie, môžeme ho rozpoznať v detskom pohľade, v tichu alebo v spôsobe, akým sa dieťa správa.