Prečo na Evereste zostávajú telá zahynutých horolezcov

Vo výške 8 500 metrov, pri severovýchodnom hrebeni Everestu, odpočíva v skalnej nikde telo v neónovo-zelených horolezeckých topánkach. Leží tam od roku 1996. Každý, kto sa z tejto strany vydáva na vrchol, prechádza okolo neho. Počas takmer troch desaťročí sa s ním stretli tisíce horolezcov. Väčšina ho pozná len pod prezývkou „Zelené topánky“.

Jeho skutočné meno bolo s najväčšou pravdepodobnosťou Cevang Paldžor, indický horolezec, ktorý zahynul počas prudkej víchrice 10. mája 1996. Predpokladá sa, že sa ukryl do skalnej niky v nádeji, že prečká búrku, no napokon podľahol mrazu. V neustále panujúcom chlade sa jeho telo mimoriadne dobre zachovalo a postupne sa stalo zvláštnym orientačným bodom pre výstupové expedície:

„Keď dorazíš k ‚Zeleným topánkam‘, do vrcholu zostávajú približne tri hodiny.“

Podľa rôznych odhadov zostáva na Evereste viac než 200 tiel zahynutých horolezcov. Väčšinu z nich je prakticky nemožné dopraviť späť do údolia.

Nad hranicou 8 000 metrov sa začína takzvaná „zóna smrti“, kde množstvo kyslíka dosahuje iba približne tretinu hodnoty na úrovni mora. Každý krok si v takejto nadmorskej výške vyžaduje obrovské fyzické vypätie. Záchranári často nemajú dostatok síl nielen na evakuáciu iného človeka, ale ani na vlastný bezpečný zostup.

Plnohodnotné záchranné operácie s využitím vrtuľníkov sú v týchto výškach mimoriadne obmedzené pre extrémne riedky vzduch. Niektoré telá sa podarilo presunúť do trhlín či skalných zákutí, aby neprekážali na trase. Iné odvial silný vietor. Mnohé však dodnes zostávajú na svahoch najvyššej hory sveta.

Na výstupových trasách sú stále viditeľné stopy tragédií minulých expedícií. Niektorí horolezci a novinári neoficiálne označujú jeden z úsekov ako „Dúhové údolie“ – pre pestré farby výstroja, ktoré kontrastujú s bielou snehovou pokrývkou.

V roku 2006 sa britský horolezec David Sharp ocitol v kritickom stave neďaleko výstupovej trasy priamo pred očami ostatných účastníkov expedícií. Ľudia okolo neho prechádzali smerom nahor aj nadol. Niektorí sa pristavili, jeden z horolezcov mu poskytol kyslík, no pokus o evakuáciu vo výške približne 8 600 metrov mohol znamenať smrteľné riziko aj pre samotných záchrancov.

Sharp napokon zomrel a jeho príbeh sa stal jednou z najdiskutovanejších tragédií v dejinách Everestu.

Everest nie je najtechnickejšie ani najnáročnejšie pohorie na svete. Napriek tomu jeho monumentálna výška priťahuje ľudí, pre ktorých sa dosiahnutie vrcholu stáva životným cieľom. Každú sezónu tam niekto zostáva navždy.

Hora si nepamätá víťazstvá ani rekordy. Uchováva stopy každej expedície, ktorá sa odvážila vstúpiť do jej kráľovstva ľadu, vetra a ticha.