Takmer dvadsať rokov — približne od polovice päťdesiatych rokov až do svojej smrti v roku 1976 — žil Howard Hughes ako väzeň vlastného strachu.

Zhoršovanie jeho stavu sa čiastočne pripisovalo nadmernému užívaniu kodeínu. Podľa svedectiev životopiscov sa však jeho vnútorné väzenie začalo budovať oveľa skôr.

Hughes stelesňoval mnoho podôb naraz: bol legendárnym letcom, miliardárom, filmovým producentom i obchodným magnátom. Mužom, ktorý akoby zosobňoval absolútnu moc nad technikou, peniazmi aj vlastnou vôľou.

A predsa strávil posledné roky života márnym úsilím ukryť sa pred neviditeľným nepriateľom.

Pred mikróbmi.

Na sklonku života prebýval ako samotár v hotelových izbách ponorených do ustavičného prítmia, presvedčený, že si tým vytvára priestory „zbavené akejkoľvek kontaminácie“.

Podľa dobových svedectiev čoraz prísnejšie obmedzoval každý kontakt s vonkajším svetom. Chodidlá si ovíjal škatuľami vyplnenými papierovými obrúskami. Ak niekto v jeho blízkosti ochorel, údajne mohol prikázať zničiť jeho odev.

Vonkajší svet sa preňho premenil na nepretržitú hrozbu.

Myseľ, ktorá kedysi navrhovala lietadlá, tvorila filmy a budovala finančné impériá, napokon uviazla v zajatí nutkavých rituálov, diktovaných hrôzou z nákazy.

Izolácia sa stala absolútnou.

Obrazy jeho posledných dní ostro kontrastujú s fotografiami z mladosti: odvážny, sebavedomý a elegantný mladý muž — a vedľa neho neskoršie zábery vychudnutého, krehkého, takmer nepoznateľného človeka.

Howard Hughes zomrel obklopený preventívnymi opatreniami, no bez pokoja.

Jeho príbeh pripomína, že moc, bohatstvo ani genialita nedokážu človeka ochrániť pred vlastnou psychikou.

Niekedy sa aj tie najväčšie impériá zrútia bez jediného zvuku — v zamknutej izbe, uprostred ticha, keď strach začne vládnuť tomu, čo sa kedysi zdalo byť neporaziteľné.