V roku 1995 prišli na svet v americkom štáte Massachusetts dve dievčatká – dvojčatá Keri a Brielle Jacksonové. Narodili sa o celé tri mesiace skôr, v 28. týždni tehotenstva. Každá z nich vážila len o málo viac než kilogram – boli tak krehké a útle, že aj najjemnejší dotyk mohol zanechať stopu. Ihneď po pôrode ich umiestnili do oddelených inkubátorov, ako to vtedajšie neonatologické postupy striktne vyžadovali.

Keri postupne začala vykazovať drobné, no stabilné zlepšenia – dýchala pokojnejšie a pomaly naberala na hmotnosti. Stav Brielle sa však dramaticky zhoršoval. Jej slabé telíčko akoby s každým dňom vyhasínalo: pokožka nadobúdala modrastý odtieň, dych bol prerývaný a srdce bilo v nebezpečných nepravidelných rytmoch. Lekári bezmocne dohliadali a rodičia žili v neustálom strachu, že o svoju dcéru prídu.

Uprostred tohto zápasu o život vyslovila jedna zo sestier, Gayle Kasparianová, nečakaný návrh:

— Čo keby sme dievčatká uložili do jedného inkubátora?

Takýto postup odporoval nemocničným pravidlám, pôsobil nezvyčajne a dokonca riskantne. No keďže nádej sa stenčovala, lekári sa po váhaní rozhodli súhlasiť.

A vtedy sa stalo niečo, čo neskôr nazvali zázrakom. Len čo sa Keri ocitla pri svojej sestre, jemne vystrela rúčku a dotkla sa Brielle – akoby jej bez slov hovorila:

— Vydrž… som tu s tebou.

V priebehu niekoľkých okamihov sa Briellin stav začal meniť. Dýchanie sa upokojilo, srdcový rytmus sa stabilizoval a modrastý nádych pokožky sa vytratil. Akoby sa do nej vrátil život vďaka tomuto drobnému, inštinktívnemu objatiu.

Tento okamih zachytila kamera a fotografia dostala názov „Objatie, ktoré zachránilo život“. Obletela celý svet a stala sa jedným z najdojímavejších symbolov v dejinách medicíny.

Sila tohto objatia však ďaleko presiahla múry jednej nemocnice. Príbeh Keri a Brielle sa stal impulzom k širokému rozšíreniu tzv. „kengurej metódy“ – kontaktu koža na kožu medzi predčasne narodenými deťmi a ich rodičmi, prípadne medzi dvojčatami. Neskoršie výskumy potvrdili, že takýto dotyk pomáha regulovať dýchanie, srdcovú činnosť, telesnú teplotu a vytvára životne dôležité emocionálne puto.

Uplynulo takmer tridsať rokov a tento príbeh nám dodnes pripomína, že niekedy práve tie najjednoduchšie prejavy lásky – dotyk, objatie, tichá a hrejivá prítomnosť – majú moc vrátiť nádej tam, kde sa už zdalo, že navždy zhasla.