Druhý príspevok série Takto fotí tatko opäť začnem citátom – tentoraz od legendárneho fotografa Roberta Capu: „Ak vaše fotografie neboli DOSŤ DOBRÉ, tak ste vy neboli DOSŤ BLÍZKO". Položme si ruku na srdce – pri prehliadaní galérie v mobile tam okrem selfičiek určite nájdeme množstvo fotiek, ktoré treba „prizoomovať“, aby sme zistili, kto na nich vlastne je. Priveľkou vzdialenosťou od fotografovanej osoby tak často prichádzame o jednu z najúžasnejších výhod fotografie – zachytenia emócie nášho dieťaťa.
Moje najobľúbenejšie fotografie v archíve sú tie, pri ktorých fotení som sa mohol našich tajfúnov takpovediac dotknúť rukou. Tieto fotky „na dotyk“ ma pri ich prezeraní dostanú oveľa bližšie k atmosfére chvíle, kedy boli zachytené ale najmä k tomu, čo v tej chvíli dieťatko prežívalo. Pohľad, grimasa, radosť, smútok, ústa od šľahačky – o to všetko často prichádzame, keď sa od dieťatka pri fotografovaní vzdialime na viac ako 2 – 3 metre. Nemali by sme zabúdať na to, že dôležitejšie ako nové šaty môžu byť prvé pehy na nose, ligot v očiach pri otváraní krabice s darčekom alebo slzy pri prvom neúspechu. A nielen pri detailnom fotografovaní tváre nikdy nezabudnite, že ostriacim bodom musí byť práve oko dieťatka.
Takže mojím tipom číslo 2 je: Choďte bližšie a foťte „na dotyk“!
Tatry boli krásne, ale zabudli sme doma Horalky a nohy toho už mali dosť... Ten pohľad vraví za všetko.
Fotka takmer bez emócie - deti fotené "na diaľku" vo Vlkolínci
Čím ste bližšie, tým viac pieh sa ku vám dostane.
Klasika z galérie v mobile.
Ale túto mám oveľa radšej...
Určite ma potešia vaše komentáre so skúsenosťami s fotením. 📷
A aby som nezabudol:
Naučte sa počúvať vaše dieťatko. A začnite srdiečkom.❤️
©️ Všetky fotografie použité v článku sú z archívu autora.
Pekný článok a súhlasím, že fotky odzrkadľujúce pravé pocity (a to nemusí byť len šťastie a úsmev od ucha k uchu) sú mi milšie a ma prinútia zastaviť sa a zamyslieť nad nimi. Možno o to viac, že dnes sa väčšinou človek potkne na sociálnych sieťach už len o dokonalé fotky.