Zúfalstvo, krik, plač, vyjednávanie, váľanie sa po zemi... Keď k vám zavíta obdobie vzdoru, razom sa rodinná idylka mení na nočnú moru a väčšinou sa jej nevyhne žiadny člen vašej domácnosti.
"Neurobím, nechcem, nebudem, nepôjdem..." počúvate jedno NIE za druhým a nech robíte, čo robíte, s malým tvrdohlavcom jednoducho nepohnete. Každý, kto si so svojou ratolesťou prešiel týmto náročným obdobím, už vie, že bez poriadnej dávky trpezlivosti to nepôjde.
Obdobie vzdoru sa nedá presne vymedziť. Zatiaľ čo u niekoho sa preženie za pár týždňov, inde s ním bojujú aj niekoľko mesiacov. Môže pokojne trvať mesiac, potom sa na dva mesiace niekde "zašije" a následne opäť vypláva na povrch. Dieťatko skúša hranice zhruba od roku a pol až do 4 rokov, kedy naberá vzdor na sile a je skutočnou skúškou rodičov.
"U staršieho syna to začalo presne v dvoch rokoch a u mladšieho v 15 mesiacoch. Lekárka mi povedala, že vzdor graduje do štyroch rokov a mala pravdu. Pri staršom sa to v 4,5 roku začalo trochu mierniť, u mladšieho sa to stále stupňuje," zverila sa na fóre Modrého koníka jedna z mamičiek.
Dieťa si vzdorom formuje svoju osobnosť
Vďaka bohatej slovnej zásobe si už drobec dokáže naplno presadzovať to svoje, postaviť si hlavu a vás tak poriadne vytočiť. Nevešajte hlavu a vôbec sa netrápte tým, že ste zlá matka alebo že ste vo výchove zlyhala. Dieťa to nerobí kvôli tomu, aby vám ublížilo. Práve naopak, formuje si tým svoju osobnosť, učí sa hovoriť NIE a hľadá, kde sú hranice. Často nerozumie tomu, prečo nemôže alebo musí to či ono urobiť a nemá ešte v malíčku sebakontrolu, preto tie záchvaty zlosti a výkyvy nálad.
Obdobie vzdoru vie nejednu mamičku priviesť k šialenstvu. Aj keď mnohí radia, že je potrebné zachovať chladnú hlavu, vysvetľovať pokojne a s kamennou tvárou, nie vždy sa to v takej situácii dá.
Svoje o tom vie aj ďalšie mamička: "Môj starší syn mal prvé obdobie vzdoru vo veku dvoch rokov a bolo to hrozné. Potom sa to tak nejako upokojilo, ale teraz sa to zase vrátilo. Je to už ale lepšie v tom, že mi povie, čo chce a občas si dá povedať. Ale keď to naňho príde, to by som sa najradšej vyparila. Mladšiemu synovi je skoro 14 mesiacov a už sa poriadne hnevá a protestuje, keď sa obliekame. Strihanie nechtov je tiež hotová katastrofa, len čakám, kedy na nás pošle niektorý zo susedov sociálku, počas toho totiž plače, ako keby sme ho rezali. Veľakrát to zhlboka rozdýchavam a niekedy zase kričím, ale rovnako to nepomáha."
Možno budete mať niekedy pocit, že sa váš vytúžený anjelik mení na krvilačnú šelmu, keď to na vás začne skúšať. "U nás to začalo po prvom roku. Prebaľovanie, hotová katastrofa, vrtí sa ako had, a keď niečo nie je podľa nej, začne sa váľať po zemi, škriabe a hryzie," zverila sa v diskusii mamička. Ďalšia potom tiež pripojila svoju skúsenosť: "U nás to prišlo v dvanástich mesiacoch. Od tej doby sa hnevá, kope, búcha hlavou o zem, všetko rozhadzuje, kvôli všetkému plače, nedá sa prebaliť, nedá sa obliecť atď. No úplná tragédia."
Ako si so spurným dieťaťom poradiť?
Čo teda s tým? Každé dieťatko je iné, preto si pri najbližších záchvatoch zlosti budete musieť otestovať, čo platí na to vaše. A keď už budete mať pocit, že ste skutočne v koncoch, nikdy nie je hanbou obrátiť sa na odborníkov, ktorí vám môžu dať cenné rady, ako sa s tým všetkým pobiť.
1. Skúste dať drobcovi za pravdu
Nikdy nemôže byť po vašom, pretože drobec musí vždy urobiť opak toho, čo po ňom chcete vy? Jedna z mamičiek na to má svoj overený recept: "Jednoducho som s ním vypiekla. Vo všetkom som s ním súhlasila a tým, že to znegoval, sme sa nakoniec dostali tam, kde som ho chcela mať. Ako to vyzeralo v praxi? JA: Pôjdeme na prechádzku. ON: Nie, nepôjdeme. JA: Dobre, tak nepôjdeme. ON: Ale áno, pôjdeme. "
2. A čo takto ignorácia?
Máte pocit, že čím viac to vo vás vrie, tým viac drobec rýpe a ešte viac vo vás emócie graduje?
"Mne sa veľmi osvedčilo nereagovať vôbec - nemá obecenstvo a nie je tak pre koho robiť divadlo. Odísť z miestnosti, zapnúť si televíziu, začať pozerať von z okna (aj keď by som najradšej buchla zlosťou), ale navonok POKOJ. Viem, je to ťažké. Keď raz akokoľvek zareagujete, bude to dieťa skúšať aj nabudúce. Vôbec sa nestresujte tým, či sa bude zlostiť pred škôlkou alebo nie, tam to deti skúšajú len občas, väčšinou len raz, dvakrát, kým nezistia, že účinok je nulový.
Na verejnosti je to samozrejme ťažké, ale NIČ si nerobte z hlúpych poznámok okolia, oni vám v tom nepomôžu. Ja som si vtedy vždy hovorila, že je to zbytočné, že pokojne počkám, až dokřičí, ale tú vec ani tak nedostane, " radí mamička a dodáva: " Pomôže len dôslednosť, vysvetľovanie a nepovoliť ani pod tlakom kriku a urážania sa. Snažte sa ich chváliť aj za drobnosti, pochvala je veľkou motiváciou. Roky pracujem s takými deťmi a roky to na mňa skúšajú, vrátane tých vlastných. "
3. Veďte s dieťaťom dialóg
Deti potrebujú hranice a my, ich rodičia, sme tu preto, aby sme ich naučili žiť v tomto svete a začlenili ich do spoločnosti. Neznamená to ale, že život detí má byť plný zákazov a príkazov. Rovnako ako dospelí, aj deti sú osobnosti, majú svoje predstavy, túžby, fantáziu, potreby ... A je potrebné k nim tak pristupovať.
"Musíme im hovoriť veci na rovinu, nie klamať. Do škôlky alebo k babičke ideš, pretože mamička musí zarobiť korunky na hračky, čokoládku, ... Chvíľu to potrvá, ale pochopí to. Treba to stále opakovať a hovoriť s nimi na rovinu. U nás to zabralo. Keď nechce ísť z domu, povedzte mu, že odchádzate, ono môže zostať doma samo a vy potom prídete po práci. Alebo nech ide vyzlečené, ak sa nechce obliecť - predsa jemu bude zima a jemu sa budú iné detičky smiať, že ide v pyžamku, " radí mamička.
"Dosť mi pomohlo, keď som dcérke dala na výber z viacerých prípustných variantov - či sa to týka oblečenia, prechádzok, hrania, atď. Takže nemala dôvod hysterčit a keď už, tak buď skúsiť dieťa upokojiť alebo ho nechať vykričať, u každého zaberie niečo iné, " delí sa o svoju skúsenosť ďalšia z mamičiek.
4. S hnevom si poradí silné objatie alebo krátke odlúčenie
O silnom objatí sa v spojitosti so záchvatom hnevu hovorí dosť často. Nie u každého dieťaťa to ale skutočne zaberá. Sú deti, ktoré sa po chvíli zápasenie s mamičkou naozaj upokoja, ale sú aj také, v ktorých tento akt napätie ešte viac znásobí. Ktorý prípad je ten váš, si musíte len otestovať pri najbližšom amoku.
Sú mamičky, ktoré na túto metódu nedajú dopustiť: "Terapia objatím pomáha. U nás zaberalo, keď som ho vzala na ruky a silno si ho k sebe pritisla. Novšie skúšame facku a tá účinkuje! Princíp je ten, že keď má dieťa záchvat a nereaguje, váľa sa po zemi, dáme facku zemi - dlaňou udrieme o zem. Škaredá zem, nenúť ma váľať sa po tebe, po tebe sa chodí a nie leží a šúcha sa. Možno to príde niekomu hlúpe, ale nám to pomáha."
Opačnú skúsenosť má jedna z mamičiek na Modrom koníku: "U nás objatie nefungovalo vôbec. Vonku, keď sa mi malý začal váľať po zemi, povedala som mu, že idem domov a až ho to prejde, nech príde za mnou. Keď pochopil, že stále idem a neotáčam sa, tak to vzdal a rozbehol sa za mnou. Doma sme sa museli pri silnom amoku odlúčiť, inak to nešlo. Tak to v oboch gradovalo a nič nepomohlo, že sme museli byť minútku každý sám so sebou. Naučila som ho , že sa má ísť upokojiť do izbičky. Poprosila som ho, aby šiel do izbičky a až sa tam upokojí, nech príde späť a porozprávame sa o tom. Trvalo to nejaký čas, kým to celé pochopil, ale nakoniec to fungovalo skvele. Keď to prišlo, zobral sa a odišiel k sebe, obaja sme to predýchali a potom prišiel so slovami, že už je kľudný. Objali sme sa, porozprávali a išlo sa ďalej."
5. Pokúste sa ho pochopiť
Keď si už naozaj neviete rady a návštevu psychológa si stále nechávate v zálohe, siahnite po literatúre, ktorá vám pomôže hlbšie nahliadnuť do detského sveta.
Jedna z mamičiek má pre vás hneď dva tipy: "Super sú knihy Dieťa potrebuje hranice a Malý tyran. Dieťa potrebuje zistiť, že môže dostať odmietavú odpoveď, je to súčasť jeho vývoja, ale tiež potrebuje zistiť následky svojho správania. V žiadnom prípade by som ho netrestala , chce to nekonečnú trpezlivosť, zaberá možnosť vybrať si z dvoch možností (obe vyhovujú nám, ale dieťa má pocit, že si vybralo), zákazov a príkazov čo najmenej, aby to NIE znamenalo naozaj NIE, ale nebolo to používané príliš často. "
Čo pomohlo vám? Podeľte sa s nami o vaše skúsenosti so zvládaním detského vzdoru.
Určite odporúčam prejsť si lekcie z nevychova.cz!!!!!!!!!!!!