Tie horšie dni

Aby ste si milé moje nemysleli, že ako tie moje vyrehotané slniečka sú tuti fruti poslušné bábätká, ako sa stále smejú a poslúchajú, dovolila som si zaznamenať jeden deň z môjo všedného života:

7:00 Budíček. Nie, dva budíčky. Z vedľajšej izby sa ozýva krik, ktorý sa nedá dlhšie ignorovať. Dnes poradňa, musím odobrať dve vzorky moču.

7.30 Jeden sáčik som nalepila Ninke na zber moču a niekam sa odplazila, kým som sa to isté snažila urobiť s Eliškou. Kým som ju našla, odplazila sa Eli. Chvalabohu, Ninka tam mala aspoň nacikané, rýchlo prelievam do skúmavky. Eliška medzitým mizne v kúpeľni, nájdem ju podľa mláčky na parketách - sáčok sa odlepil. Zoberiem, dám na podložku, medzitým sa Nina vyváľala v moči. Super. Nalepím Eliške nový sáčok a nalievam ju čajom, nech sa pociká. Prezliekam Ninu.

8.10 Stále nič, pridŕžam Eli aby mi neušla, keď v tom zrazu zbadám Nine v ústach prázdnu skúmavku na moč. Nechcem vedieť radšej, čo vyjde z tej vzorky. Nanešťastie si ju strčila tak hlboko, že sa povracala. Rovno na koberec. Jednou rukou teda držím Elišku, druhou utieram grcky (Vďaka Ti vynálezca vlhčených utierok).

8.45 Vycikala sa! Rýchlosťou blesku prelievam tých 5 kvapiek do skúmavky (umytej) a prisahám, že si zaobstarám set na cievkovanie detí.

9.15 Napchala som do nich jogurt, komplet obliekla do zimných overalov. Nina sa posrala. Smola, Eliška vreští, lebo jej je teplo a ja rozmýšľam či ju fakt musím prebaliť a či by to tej doktorke predsa len nedala. Usúdim, že mne by pokakanej tiež nebolo príjemne a prebaľujem Ninu. Eliška vreští.

9.30 Deti v autosedačkách, každá do jednej ruky a vyrážam na poradňu. Som zvedavá koľko majú kíl, lebo mne sa zdá, že minimálne 50. Ovešaná ako vianočný stromček a spotená ako prasa prichádzam k autu, nasadím deti dovnútra a myslím na nedopitú kávu. Rozmýšľam, prečo v čakárni u pediatričky nemajú automaty na kávu, podľa mňa nie som jediná zúfalá matka, ktorá by si dala. (Automaty na víno by som brala tiež).

10.15 "Vy ste tu sama?" No nie, myslím si, 30 ľudí tu je so mnou v pracovný deň. Sestrička mi túto otázku dáva zakaždým, zakaždým som sama a zakaždým sa zdržím komentára.

10.30 Obe deti vyzlečené, odvážené, prebalené, oblečené. Uffff. Nemajú 50 ale len 9 kíl. Aj keď nie som si až taká istá, či tá váha funguje správne.

11.00 Prichádzam domov, vyzliekam obe deti, pozerám na kávu, Eliške nevyšlo postavenie sa popri gauči, kričí ako keby mala zlomené minimálne tri kosti, zabúdam na kávu, utešujem dieťa.

11.30 Šúpem zemiaky, deti usilovne asistujú, podľa mňa zjedli viac šupiek ako obeda. No nič, imunitu budú mať dobrú.

12.30 Obed je všade len nie v deťoch. Nenávidím kŕmenie. Chcem kávu. A raňajky. A panáka.

13.30 Eli to vzdala a spí. Nina do nej hádže hračky a dúfa, že ju zobudí.

14.00 Nina spí.

14.15 Raňajkujem a pijem studenú kávu. Mám ešte 15 minút, kým Eli vstane. Za týchto 15 minút stihnem pustiť práčku, pozametať a utrieť stoličky po obede, najesť sa, vypiť kávu, uvariť si ďalšiu do zásoby, ísť na záchod, pozrieť čo nové na koníku (zásadne na záchode), niekedy aj sprchu.

15.00 Prečo ešte nie sú hore? Divné to je, čo mám robiť? Utrela som prach. Vysávať by sa zišlo, pozerám aj na zacapkané zrkadlá.

15.30 Hovorila som, že neznášam kŕmenie? Už nech jedia samé. A chodia. A chodia do škôlky hlavne! A do školy a hlavne niekam. Hmmm, lenže ja som si už odvykla chodiť do práce. Ťažká dilema.

16.00 Vyrážame na nákup a prechádzku. 20 minút pri labuťkách, 20 minút v obchode, nechcú byť v kočíku ani za svet. Obchody ich nudia, v tomto po mne asi nebudú. Po otázkach či sú to dvojičky, chlapci, párik, dievčatá (dosaďte si tam čo len chcete, každú otázku dostanem denne minimálne 2x), či pekne papajú a spinkajú (zaujímavé, že už sa ma nepýtajú či dojčím) a polozúfalých/poloobdivných ale hlavne súcitných pohľadoch okoloidúcich, ktorí majú deti, sa vraciame domov. Zaujímavé je, že mamy s jedným dieťaťom mi bežne tvrdia, že: "Toto by som nedala". Hmmm, ani ja nie, si myslím a tvárim sa nad vecou.

17-20 Vyzliekam, prebaľujem, štopem jedlom, hráme sa, niekedy v zúfalstve pustím aj tú strašnú telku.

20.30 Okúpané dva kusy detí ukladám do postieľky. Približne 8-12krát tam následne idem, zatrhnem rehoty a vstávanie v posteli, uložím, odídem.

21.00 Vzdali to, vyhrala som!

21.30 Káva. Teplá káva! Počujete to ticho? To úžasné, krásne ticho? Ja áno 🙂

Odporúčame

Nič, nič, nič. Ten najväčší dar ste vy.

Si matka. Si silná. Vyber si miesto, kde ti tú silu neukradnú

alexandra2010

21.30 preco káva.,..?a nie vinko....😀