Ak budeš zo svojich detí unavená

Matka troch detí o materstve. Ak se vám bude zdať, že vás starostlivosť o deti  úplne vyčerpala, prečítajte si, čo napísala.

Keď jsme priniesli novorodenú dcérku domov, boli to jej bratia, ktorí za mnou pribehli vždy, keď plakala, keď mrnčala, alebo podozrivo smrdela. „Mamička, niekto ťa potrebuje! Malá plače!“ Na minútku som sa posadila i s vedomím, že malá už sa prebúdza, a vzápätí som počula: „Mamička! Potrebuje ťa!“ Už už, ja viem…

A to nehovorím nič o tom, že nároky novorodeniatka nie sú nič v porovnaní s nárokmi dvoch malých čertíkov. Jeden z nich je určite hladný, druhému je treba ošetriť odreté koleno,  podať druhú ponožku alebo spraviť čaj, utrieť nos, objať, porozprávať rozprávku, dať pusu. Odpovedať na dvadsaťsedem neodkladných otázok. Niektoré dni mi pripadali nekonečné a večné opakovanie situácií, kedy „ma niekto potreboval“, ma vyčerpávalo. Hovorila som si, že by to mohlo už niekedy skončiť!?

Lenže potom som si, náhle, ako bleskom osvietená, uvedomila, že potrebujú MŇA. Nie kohokoľvek na svete.Potrebujú svoju MAMIČKU.

O čo skôr som prijala túto skutočnoť, že materstvo znamená, že nikdy nič nestíham, o to skôr som bola schopná nájsť svoje miesto a získať kľud i v nekonečnom zhone, ktorý zaplnil dôležitú etapu môjho života. Tým skôr som si uvedomila, že „byť mama“ je moja povinnosť,  privilégium a česť. A bola som pripravená byť  tam, kde ma je treba, v ktorúkoľvek dennú i nočnú hodinu.

„Mama“ znamená, že som o štvrtej hodine ráno sotva dokŕmila maličkú a uložila ju do postieľky a presne v tú chvíľu môjho trojročného synčeka začala trápiť nočná mora. „Mama“ znamená, že žijem z kávy a z toho, co deti nedojedli.

„Mama“ znamená, že sa celé týždne s manželom nemôžeme normálne v kľude porozprávať.

„Mama“ znamená, že detské potreby kľadiem nad tie svoje, automaticky a bez premýšľania.

„Mama“ znamená, že ma bolí celé telo a moje srdce prekypuje láskou.

Viem s istotou, že príde deň, kedy ma nebude potrebovat nikto. Moje deti sa rozbehnú na všetky strany a budú pohltené vlastným životom. A ja budem sedieť niekde v domove dôchodcov a pozorovať, ako uvädá moje telo. Vtedy ma už nebude potrebovat nikto. Možno budem dokonca na obtiaž.

Samozrejme, že ma budú navštevovať, ale moje ruky už nebudú ich azylom. A moje bozky už pre nich nebudú mať uzdravujúcu moc. A už nebudú žiadne malé topánočky, z ktorých bude treba zotrieť blato. A nikomu nebudem uťahovať bezpečnostné pásy v aute. A rozprávku budem pred spaním čítať len tak sama sebe, kľudne sedemkrát za sebou. A nebudem viac vďačná aj za tie nejmenšie chvíľky oddychu. A nebudú žiadne batohy, ktoré bude treba večer chystať a potom zase vypratávať, žiadne krabičky s desiatou.

Som si istá, že moje srdce bude plakať a túžiť, aby aspoň eště raz, jedenkrát počulo tie tenké hlásky oznamujúce „Mamička, niekto ťa potrebuje!“

Teraz sa mi tie pokojné, tiché kŕmenia o štvrtej ráno zdajú byť prekrásne. Sedíme s maličkou samé v našej malej, útulnej detskej izbe. Pozeráme sa, ako tíško padá sneh a ako po rovnom, zasneženom trávniku uteká zajac. Len ja a moja maličká. Všade u susedov je ešte tma a ticho. Len my vidíme, ako vychádza bledý mesiac a po stenách detskej izby tančia tiene. Len my dve, ona a ja počujeme, ako v diaľke húka sova.

Potom sme k sebe pritúlené pod pokrývkou a ja ju kolíšem, aby znova zaspala. Sú štyri hodiny ráno, som ospalá a unavená, ale to nevadí, protože ma potrebuje. Práve mňa. A zo všetkého nejskôr ja zase potrebuju ju. Pretože zo mňa robí MAMU. Príde čas, kedy bude spať tvrdo celú noc. Príde čas, kedy budem sedieť na vozíku, nebudem nikoho držať v náručí a budem snívať o tých tichých nociach v detskej izbe. O čase, kedy ma potrebovala a boli sme samé dvena celom svete.

Naozaj sa dokážem kochať tým, že ma niekto potrebuje? Niekedy ma to, nepochybne, vyčerpáva. Vysiluje. A nekochám sa vyložene každou minútou. Viem, že je to i povinnosť. Je to však dar, byť matkou. Je to vec, o ktorú som usilovala dlho pred tým, než som ju vôbec pochopila.

Tri voľné dni prežité v intenzívnej blízkosti manželky a potomkov priviedli môjho manžela k pocitom zdesenia a súcitu, s ktorými sa ma pýtal: „Takto je to vždy? Stále?“ Mal tým na mysli nekonečné „Mami, mami, mamička!“, s ktorými sa na mňa obracali chlapci. „No, áno“, potvrdila som mu. „Je to tak každý deň. To je moja práca, vieš?“ Som nútená priznať, že to je vôbec tá najťažšia práca, ktorú som kedy vykonávala.

Kedysi som mávala čas. Pre seba. Teraz by bolo fajn nájsť chvíľku aspoň pre svoje nechty. Podprsenka mi nejako divne sedí. Fén, myslím, nefunguje, ale ani to neviem isto. Nikdy se nesprchujem bez divákov. To je dôkazom môjho materstva. Dôkazom, že ma niekto potrebuje. Práve teraz ma niekto stále potrebuje. Rovnako ako minulú noc.

O tretej ráno počujem capkanie malých nožičiek. Niekto ide ku mne do spálne. Ležím potichu, sotva dýcham. Snáď sa vráti k sebe do izby…

„Mamička!“

„Mamička!“ Hlások je teraz trocha hlasnejší.

„Áno?“, hovorím šeptom. „Čo sa stalo?“

Na chvíľu sa odmlčí, oči sa mu lesknú v tlmenom svetle.

„Mám ťa rád!“

A odišiel. Vrátil sa do svojej izby. Jeho slová však zostali visieť v chladivom nočnom vzduchu. Keby som sa ich mohla dotknúť a uchopiť ich, vzala by som ich a pritiskla si ich na srdce. Ten tichý hlások, ktorý zašepkal tie nejkrajšie slová na svete. Mám ťa rád. Úsmev mi rozšíril ústa, ticho dýcham. Bojím sa, aby tá spomienka nezmizla. Znova upadám do spánku a slová môjho synčeka sa usadili v mojom srdci.

Raz z tohoto malého chlapčeka bude dospelý muž. A už mi nebude šepkať také sladké slová v takú nemožnú hodinu. Budem počuť len trúbenie áut a manželovo chrápánie. Budem môcť kľudne spať po celú noc a nebudú ma trápiť starosti o chorého synčeka, ani plač bábätka. To všetko už budem mať len v pamäti. Budem si pamätať tie roky, kedy ma potrebovali a bolo to také vysilujúce, ale aj také krátke.

Nesnívajte o tom, ako bude raz všetko ľahšie. Pretože pravda je taká: Áno, možno to bude aj ľahšie, ale nič lepšie, ako dnešok, nebude už nikdy. Dnešok, kedy som usoplená a uslintaná od malých chlapčekov. Dnešok, kedy si môžem vychutnávať objatie malých dlaní. Dnešok je dokonalý.

„Raz“ budem mať dokonalú pedikúru a sprchovať sa budem sama aj celé hodiny.

„Raz“ si sama sebe získam späť. Ale dnešok je čas, kedy sa dávam iným, som unavená, celá špinavá, ale majú ma TAKTO radi a preto za nimi zase musím ísť. Niekto ma potrebuje.

Prevzaté z: http://cestyksobe.cz/az-budete-ze-svych-deti-unavena/12385