Čakala som svoje prvé dieťa a tak bolo pre mňa dôležité, aby sa narodilo do príjemného prostredia, aby nám bolo umožnené byť od prvého momentu spolu, aby po celý ten čas manžel s nami. Preto som zvažovala pôrod v Česku.
Samozrejme, ako prvorodička som si od začiatku študovala čo budem potrebovať, na čo to budem potrebovať, ako prebieha tehotenstvo, či samotný pôrod. A vtedy prišlo na otázku výberu pôrodnice. Do úvahy prichádzal Trenčín a Považská Bystrica, do obidvoch to máme cca 30km.
Stále viac som však počúvala o skúsenostiach rodiť v Česku a bola to samá chvála. Povedala som si - prečo nie? Jediné, čoho som sa stále bála bolo, že by sme nestihli na Vsetín včas doraziť. Cesta od nás trvá asi hodinu.
Asi mesiac pred termínom sme si urobili výlet a vybrali sa omrknúť priestory, kde mal prísť na svet náš drobec. Ochotné sestričky nám všetko ukázali, porozprávali, bola som plná dojmov.
Týždeň pred termínom som mala prísť na kontrolu. Vyšetroval má mladý, sympatický, výrečný lekár. Vysvetlil mi všetko, čomu som dovtedy nerozumela, keďže môj lekár až taký zhovorčivý nebol. Rutinná prehliadka prebehla bez problémov a ja som odchádzala úplne rozčarovaná z úžasného prístupu toho mladého fešáka. Bol pondelok a tak som sa mala ukázať aj na ďalší, čo bolo deň PRED. Tentokrát má prijala milá lekárka s lámanou češtinou. Bolo zjavné, že pochádza zo Slovenska. Všetko bolo OK, nič nenasvedčovalo tomu, že o deň by som mala rodiť a tak som sa už videla s vyloženými nohami na dedinskej akcii, ktorá mala byť v nedeľu.
Termín bol však vypočítaný presne
,,Láska vstávaj." ,,A to už prečo?" ,,Vstávaj, odtiekla mi voda."
Bol utorok ráno, asi sedem hodín. Do hodinky sme boli v pôrodnici. Nemala som žiadne bolesti. Vítala nás usmiata sestrička. Zobrali ma na vyšetrenie, otvorená som bola asi na prst. Opäť má vyšetrovala lekárka, ktorá aj deň predtým, síce som bola trošku sklamaná, že nemá zrovna službu ten fešák spred týždňa. Poviem úprimne - bol zhovorčivejší a celkovo sa mi zdal väčší odborník. Papiere sme vypísali už na kontrole, takže nás ,,ubytovali" do útulnej izbičky, dostala som nočnú košeľu, vložky (!) Každú chvíľu bol pri mne personál - ochotné, milé a usmiate sestry, asistentky a doktori. Merali odozvy, mne tlak, dostávala som antibiotiká kvôli streptokoku... Avšak nič sa so mnou nedialo hodinu, dve, tri... Čakali sme do poobedia, potom do večera... Nič. Žiadne kontrakcie, neotvárala som sa. Večer som sa rozprávala s doktorkou, že ak sa v noci nič neudeje, ráno dostanem čípok na vyvolanie.
Tak aj bolo, hoci som mala v noci kontrakcie, boli slabé, akurát čo ma budili zo spánku. Manžel bol so mnou celý čas, odkedy sme prišli na Vsetín. Do rána sa nič neudialo, tak sme dúfali, že čípok zaberie, predsa len, boli sme unavení po prebdenej noci a našej fazuľke sa stále nechcelo ísť von.
Stále TO neprichádzalo
Od rána do obeda som dostala dva čípky na vyvolanie, čo spôsobilo len väčšie kontrakcie... Súhlasila som s infúziou oxytocínu, čo mohlo pôrod vyvolať. Nič. Bola som zúfalá, unavená. Plakala som od bolesti zo zvyšujúcich sa kontrakcií, od únavy. Ešte som mohla vyskúšať epidurál. Odporučenie lekárky, že niekedy vie rozbehnúť pôrod. Bola to bolesť. HROZNÁ. Za to po zaúčinkovaní mi bolo dobre. Hodiny však plynuli a mne sa pôrod vôbec nerozbiehal.
A potom to prišlo. V stredu večer, bolo asi pol siedmej, mi lekár veľmi jemne a milo povedal, resp. sa ma spýtal, či by som to nechcela ukončiť. Radšej teraz, ako by sme to nechávali na neskôr, kedy by mohla byť ohrozená malá... Bolo mi jasné, že myslí cisársky rez. (Cisársky rez? Doteraz som všetky články o ňom prelistovala bez čítania. Veď ja som ,,mala" rodiť prirodzene.)
Cievkovanie a už som kráčala na sálu. Najhorší pocit - ľahnúť si na dokonale rovný stôl a ležať bez pohnutia, uspatá od brucha dolu. Bolo mi na zvracanie, zvláštne pocity... A potom? Potom prvý krát zaplakala.
Plakala som. Moje dieťatko, moja Karolínka bola na svete. KONEČNE! Priložili mi ju na prsia, síce len na chvíľu, ale my sme si to už vynahradili. Ale o tom už nabudúce...
😘babatinko krasnucke hlavne ze ste v poriadku