"Dobrý deň, hľadáte niekoho?" spýtala sa so záujmom Lenka, ktorá práve prechádzala okolo neho. Peter sa otočil k nej a chvíľu ju sledoval. Potom sa opäť otočil k Tomášovej menovke. Nie je slaboch. Už nie, postaví sa problému čelom. Už neutečie, ako kedysi.

"Idem na konzultáciu, k pánovi doktorovi." vyslovil Peter vážne a trikrát rázne zaklopal. Lenka si ho so záujmom prezerala, keď okolo neho prechádzala ku svojej izbe. Na tom mužovi sa jej zdalo niečo zvláštne. Najskôr hľadal sestru Sabovú a teraz Tomáša. Bude si musieť zistiť, kto vlastne v skutočnosti je.

Peter čakal s očami upretými na dvere, keď Tomáš otvoril dvere. Jeho pokojná a veselá tvár sa okamžite skryla do vážnosti. Chvíľu si Petra mlčky prezeral. Nečakal jeho návštevu. Riaditeľka mu totiž, v dnešnom nečakanom stretnutí s Alenkou, zabudla podať informáciu o Petrovej návšteve.

"Prosím, poď ďalej." prerušil to zvláštne ticho medzi nimi Tomáš. Peter mlčky prikývol a vošiel dnu. 

Lenka si z diaľky prezerala ich napäté tváre. Stále viac ju jej ženská intuícia viedla k tomu, že ten novoobjavený muž na ich oddelení, ešte bude mať čo povedať do vzťahu Zuzky a Tomáša. Spokojne sa usmiala a pomaly vošla dnu do svojej izby.

Tomáš sa pri dverách zhlboka nadýchol a pomaly zatvoril dvere. Chvíľu odtiaľ pozoroval Petra, ktorý sa posadil oproti jeho stolu a so záujmom sledoval na stene jeho lekárske úspechy. Po pár sekundách, keď cítil, že sa jeho srdce upokojilo, už pokojnejšie prešiel okolo neho a posadil sa mu oproti. Petrova tvár bola vážna a chladná.

"Zuzka Sabová, tá, ktorú si Matúško odzačiatku obľúbil, akoby bola jeho vlastná, je jeho sestrou aj naozaj?" šokovane skonštatovala, skôr sama pre seba. To poznanie ňou tak otriaslo, že aj zabudla, že oproti nej stále sedí Alenka. "Nemôžem tomu uveriť. Všetko to do seba tak zapadá. Keď si spomeniem na naše prvé stretnutie a jej pohľad. A vlastne zakaždým, keď som sa na ňu pozrela, akoby som videla Sebastiana. To je neuveriteľné." poslednú vetu povedala šepotom, pretože sa jej zlomil hlas.

"Možno som ti to mala povedať už skôr, ale nebola som na to pripravená. Keď však za mnou prišla Silvia, aby ma odhovorila, rozhodla som sa, že je načase, aby pravda vyšla na povrch. Myslím si, že ty a Zuzka si zaslúžite zmierenie. Rovnako aj Sebastian. Aj keď, teraz ma mrzí, že som tak dlho otáľala. Možno by to všetko dopadlo inak." smutne sklonila hlavu a mlčky sa snažila prehltnúť slzy, ktoré ju začali páliť v očiach.

"Nič si nevyčítaj, Alenka. Všetko je to moja chyba. Keby som pred mnohými rokmi nebola pod vplyvom matky a dokázala by som Sebastianovi už vtedy povedať pravdu, všetko by bolo iné. Ja som príčinou všetkého zlého. Keď sa človek rozhodne stavať život na slabých základoch, ľahko sa mu zosype." bolestne stiahla obočie na Alenku a privrela oči. Snažila sa predýchať výčitky, ktoré na ňu zaútočili zo všetkých smerov.

"Myslím si, že hľadať vinníka v tomto všetkom, je nepodstatné. Každý máme určitý podiel viny. Silvia, ja i ty. Podstatné však je, aby sme si to uvedomili a pokiaľ je to aspoň trošku možné, uľahčili to tým, ktorí budú najviac zranení z poznania tej pravdy. Je čas, Vilma." vyznala sa Alenka pokojne. Vilma na ňu uprela oči plné neistoty.

"Mala som čas nad tým všetkým premýšľať. A viem, že je to trúfalé, od teba ešte niečo žiadať, ale ja nechcem, aby sa Zuzka dozvedela, že som jej biologická mama. Chcem, aby si jej mamou ostala navždy iba ty. To iba vďaka tebe z nej vyrástla taká výnimočná žena. Túžim iba potom, aby sa spoznala so svojím skutočným otcom a aby si vynahradili tie stratené roky." Vilma sa zhlboka nadýchla a pomaly sa postavila k oknu. Chvíľu mlčky sledovala okolie. Ak by jej aj Zuzka odpustila všetku tú krivdu, ktorú jej spôsobila, ako by to mohla prijať? Stratené roky už nevráti a tak si zaslúži, aby v tých výčitkách a bolesti žila až dokonca svojho života. Nech je to jej trestom.

"Zaslúžiš si, aby si pocítila tú slobodu odpustenia. Ježiš zomrel aj za teba, nechce, aby si zotrvávala v bahne. On ťa vykúpil a to veľmi draho." vytrhla Vilmu z bolestného ticha Alenka. Vilma sa otočila a chvíľu si prezerala jej tvár.

Zuzka pomaly otvorila oči a so zamilovaným úsmevom sa zahľadela na Tomáša, ktorý spokojne oddychoval hneď vedľa nej. Potešila sa, že večer neodišiel. Potom sa pozrela na hodiny. Nahnevane stiahla obočie a rýchlo sa posadila. Nečakala, že bude toľko hodín. Už dávno mala byť v nemocnici. Mamu už určite prepustili. Tomáš prekvapene otvoril oči a zahľadel sa na Zuzku, ako sa snaží čo najrýchlejšie obliecť.

"Asi sme trochu zaspali, však?" pokojne sa usmial a pobavene sledoval Zuzku ako sa snaží potichu otvoriť dvere. Prekvapene sa zvrtla jeho smerom. Tomáš sa pomaly postavil a odkráčal ku nej.

"V kľude si ešte oddýchni, ale ja musím utekať. Mamu už určite prepustili. Bude sa čudovať, prečo tam nie som." povedala vážne. Tomáš ju nežne pobozkal na pery. Jej tvár okamžite zjemnela.

"Ak ju už prepustili, za chvíľu ju uvidíme doma, nemyslíš?" objasnil jej s ľahkým úsmevom. Zuzka pokrútila hlavou.

"Ale ja chcem byť s ňou už v nemocnici." povedala vážne.

"Láska. Poznám tvoju mamu krátko, ale nemám z nej pocit, že by sa na teba hnevala, keby si náhodou prišla neskoro alebo by si ju privítala doma. Určite pochopí, že sme zaspali. Neskúsiš sa upokojiť?" nahol sa k jej lícu a podaroval jej tvári niekoľko hravých bozkov, aby ju rozveselil. Zuzka sa k nemu privinula a spokojne sa nadýchla.

Peter prechádzal cez schodisko až na oddelenie, kde ležal Juraj. Myšlienky na Zuzku v ňom ešte stále pretrvávali, ale neboli také intenzívne. Keď zaklopal bratovi na dvere a ticho vošiel dnu, práve pozeral nejaký film. Prekvapene zdvihol obočie, keď ho uvidel.

"Peter? Čo tu robíš tak neskoro večer?" zmätene sa spýtal a položil tablet na stolík.

"Snažil som sa ti dovolať, ale nedvíhal si, tak som prišiel neohlásene. Potreboval som spoločnosť a napadol ma spontánny nápad, navštíviť ťa. Ak ti to však vadí, môžem odísť." ukázal prstom na dvere.

"Nie, len som už nečakal, že by ešte niekto mohol prísť. Ale samozrejme ostaň, som rád, že si tu." vážne sa zahľadel na jeho tvár. "Čo ťa trápi?" rozhodol sa spýtať. Peter si oprel ruky o stehná a rezignovane sklonil hlavu. Prstami si vošiel do vlasov.

"Je zvláštne, že som skončil práve tu. Nikdy sme spolu nemali veľmi blízky vzťah. Prečo myslíš, že to tak bolo?" zodvihol hlavu k nemu a úprimne mu pozrel do očí. Juraj zovrel pery a otočil hlavu k oknu. Nebol pripravený viesť takýto druh rozhovoru. Hlavne nie potom, čo sa priznal Zuzke. Ešte stále premýšľal nad tým, ako k nemu tak nečakane prišla a povedala, že mu odpúšťa.

"Prišiel si, aby si u mňa hľadal odpovede? Neviem, či som na to schopný rečník a či je vhodný čas, aby som ti poskytol vysvetlenia." otočil hlavu naspäť k nemu a vážne zovrel tvár. Peter si ticho vzdychol a pokrútil hlavou.

Zuzka zatvorila dvere, položila tašku a usadila sa za stôl.

"Ešte len si odišiel a už mi voláš? Veď sa za chvíľu vrátiš." s hravým úsmevom sa pohrávala s retiazkou, ktorú jej Tomáš daroval.

"Chcel som počuť tvoj hlas. Lepšie sa mi potom šoféruje." povedal s rovnakým tónom hlasu. Zuzka sa zasmiala.

"Nevedela som, že mám také schopnosti. Čo by si si dal na večeru?" postavila sa od stola a so záujmom si prehliadla obsah chladničky.

"Vôbec si nerob starosti. V kľude sa vystri na sedačke, ja po ceste niečo kúpim. Môžeme si ešte spraviť príjemný večer pri dobrom filme. Barras sa určite tvojej spoločnosti veľmi poteší. Inak volali mi z oddelenia, že tvoju mamu zajtra ráno prepúšťajú z nemocnice." povedal veselo.

"Áno, viem. Volala som s ňou. Už sa cíti výborne. Bolo to počuť z jej hlasu. Hovorila mi, že ju chce Patrik vziať niekam do hôr, aby sa nadýchala čerstvého vzduchu. Mám taký zvláštny pocit, že si v sebe nesie niečo, čo ju veľmi ťaží." zamyslene si povzdychla.

Vonku už bola tma, keď Zuzka ležala vedľa Tomáša, ktorý sa zamilovane hral s pramienkami jej vlasov. V izbe znela romantická hudba a osvetľovalo ich niekoľko zapálených sviečok na skrinkách a stolíku.

"Čo si robila, kým som spal?" nežne jej prstom pohladil spánok a s láskou si prezeral jej tvár. Zuzka zvážnela a chvíľu sa zahľadela do jeho očí. Tak milovala, keď sa na ňu pozeral. S toľkým pokojom a obdivom. Zdvihla svoju ruku a vošla mu prstami do vlasov.

"Volala mi Veronika. Ozrejmila mi nejaké novoty z práce." odmlčala sa a zamyslene privrela oči. Chcela si spomenúť na ten pokoj, ktorý k nej prúdil, keď sa snažila dohľadať východisko, zo svojho zvláštneho bludiska neistôt a vlastných poloprávd, v Božom pôsobení. Po chvíli ticha pocítila jemný dotyk na ruke, ktorou Tomášovi vošla do vlasov. Tomáš sa nadvihol, oprel sa o ruku a so záujmom ju začal sledovať trošku pozornejšie.

"Niečo z toho sa ťa dotklo. Myslíš si, že tie pocity, ktoré ťa ovládli, určujú to, kde máš byť a čo tým získaš. Opak je však pravdou. Musíš to cítiť a určite si to spoznala neraz. To najcennejšie nedostávame za naše skutky. Všetko požehnanie, ktoré máš, nevyplýva z toho, ako sa rozhodneš v kritickej situácii zareagovať a či si zlyhala alebo obstála v Bohu. Ježišova podstata ťa určuje lepšie. On nás miloval skôr a rozhodol sa venovať nám všetko ešte predtým, než sme boli hriešni. A to všetci. Otvor oči." povzbudil ju potichu. Zuzka k nemu uprela pohľad. "Ak ťa ja milujem natoľko, že nevidím žiadne prekážky medzi nami, čo myslíš, že v tebe vidí samotný Stvoriteľ vesmíru, keď sa rozhodneš k Nemu volať vo svojej slabosti?" vyslovil s nežným úsmevom.

"Zistila som, že si v sebe nesiem nedostatok. Niekedy ma moje pocity tak prevalcujú, až mám pocit, že nedohliadnem k Božím obzorom. Vtedy sa začnem báť, že sa stratím. Pri tvojich slovách, ktoré mi pomáhajú v tom, aby sa mi srdce rozšírilo v tej správnej hĺbke, zisťujem, že práve v tej slabosti Boh dokáže nádherne pracovať. Získavam v Ňom odvahu a múdrosť, uvedomiť si cenu slobody, ktorú nám Ježiš vydobil na kríži." vyslovila spokojne. Cítila, ako sa jej tvár uvoľňuje. Tomáš ju skryl do náručia a veselo jej do vlasov vplietol bozk.

"Som veľmi šťastný, že mi Boh podaroval možnosť nadychovať sa tak blízko Jeho vzácneho pokladu, ktorým si ty sama. Moja ľalia. Nádherná koruna v Hospodinovej ruke, kráľovský turban v dlani nášho Boha." Zuzka si položila hlavu na jeho hruď a spokojne sa usmiala. Áno, Boh to vie. Zmeniť jej neisté okamihy váhania, na pokojné údolie plné neočakávaných krás. Stačí len vyčkať a nasýtiť sa dôverou v Neho. Veď Jeho myšlienky sú jasným dôkazom toho, že Jeho moc je zvrchovaná a spravodlivá. Aj napriek tomu ju však napadla jedna myšlienka. 

Keď Tomáš šoféroval auto naspäť do hotela, Zuzka si všimla, koľká únava mu sadla na tvár. A tak ihneď ako vošli do izby, trvala na tom, aby si Tomáš ľahol a pospal si. Aj napriek tomu, že spočiatku nechcel, nakoniec sa jej podarilo presvedčiť ho. Zaspal takmer okamžite, ako si ho privinula k sebe a nežne ho začala hladiť vo vlasoch. Tesne predtým, ako zatvoril oči, stihol ešte s jemným úsmevom šepnúť:

"Moja jemná víla, teba sa nedá odmietnuť."

Zuzka ho s úsmevom ľahko pobozkala na líce a potichu sa vytratila z izby. Posadila sa na terasu. Páčil sa jej výhľad, ktorý sa tu rozprestieral. Po chvíli ticha sa rozhodla zavolať Patrikovi. Ten jej v tichu šepol, že mama sa má dobre a teraz oddychuje. To ju presvedčilo, že ich už viac rušiť nebude. Utvrdila sa, že mama je v Patrikovej prítomnosti v bezpečí. Po pár minútach jej zazvonil mobil a ona prekvapene zdvihla. Bola to Veronika.

"Ahoj Zuzi, neruším?" spýtala sa nevinne.

"Ahoj. Nie, nerušíš. Čo si potrebovala?" Zuzka sa zhlboka nadýchla a spokojne sa usmiala. Okolo sa rozprestierala samá zeleň a to jej v srdci vytvorilo nádherný pokoj.

"Chcela by som ísť na drink, ale nemám parťáčku. Nešla by si? Potrebujem zresetovať hlavu. Vďaka Bohu, že riaditeľka sa v pondelok vracia. Normálne som mala už chuť začať si písať výpoveď. Ten človek je stroj na ničenie ľudskej dôstojnosti. S ničím nikdy nie je spokojný. Je si Tomáš istý, že je jeho synom?" vyslovila s úškrnom. Zuzka ticho pokrútila hlavou.

"Milujem ťa, Tomáš." šepla, keď tiež privrela oči a vychutnávala si tichú chvíľku, ktorá patrila iba im dvom. Po chvíli začuli tiché klopanie na ich dvere. Tomáš ešte raz na ňu zamilovane pozrel a pobozkal ju na líce. Potom išiel otvoriť. Zuzka medzitým vošla na terasu a s hlbokým nádychom si vychutnávala nádherný pocit plnosti. 

"Môj Pane, taký si úžasný. Úžasný Boh. Zakaždým, keď mám pocit, že padám do tmy, nečakane ma chytíš svojou mocnou pravicou a vtiahneš ma naspäť do svojho svetla. Nevzdáš sa toho, čo vo mne tvoríš, však? Tvoja vernosť je neopísateľná. Tvoja milosť bezhraničná. Obdivne skláňal svoju dušu v tichu a túžim ti darovať svoje srdce. Tak slabé a neisté. Lebo v Tebe som celistvá. Ty mi tam, kde Ťa nachádzam, dávaš to, čo moje srdce potrebuje." vyznávala sa tichým hlasom, opretá o zábradlie, s pohľadom upretým do nebies. Obloha bola úplne jasná, akoby dostávala odpoveď na slová, ktoré pred chvíľou vyslovila s toľkou odovzdanosťou, pokorou a úctou. 

"V tieni mojich poloprávd ma presvetlila tá skutočná, Pravda právd. Tá, ktorá nesie to najkrajšie meno. Môžu ju ukrižovať a Ona vstane o tri dni v ešte silnejšom svetle. Lebo sama je Svetlom. Áno, je s nami, je v nás, preniká cez naše vedomie. Ak necháme, stane sa ohňom. Pulzujúcim a stravujúcim. Strhne našu malovernosť a pretaví sa do hĺbky srdca. V celej šírke, dĺžke a výške, ktorú sami nedokážeme obsiahnuť. Ježiš, si Pravdou vo mne. A ja viem, že spolu s Otcom tvoríte tú časť mňa, ktorá ničí moju slabosť. Nádherné majstrovské dielo v rukách skutočného Umelca. Adonai Ahuvi. (môj milovaný Pán)" pridal sa Tomáš s hlbokým hlasom, tesne blízko nej s rovnakou odovzdanosťou ako ona sama pred chvíľou. Zuzka sa otočila k nemu a nežne sa usmiala. Nadšene sledovala jeho pokojnú tvár, ktorú zdvíhal k slnku a ticho vyslovila:

"Amen." potom natočila tvár na rovnakú stranu ako on a v tichu si vychutnávala blízkosť muža, ktorý presne chápal, pri čom jej srdce i duša kvitnú. 

Tomáš so Zuzkou si vychutnávali obed na terase. Pocit čerstvého vzduchu z rozpreztietajúcej sa prírody im v chuti do jedla pomáhal. Dopriali si aj dezert. Keď Tomáš dojedol, zaujato sa zahľadel na Zuzkine oči, ako s nadšením behali sem a tam. Bolo zjavné, že sa začala cítiť veľmi dobre a to Tomáša tešilo. 

"Pamätám si, ako si mi kedysi hovorila, že by si sa rada dostala na úplný vrchol jedného z kopcov na tvojom mieste. Teší ma, keď ti môžem plniť želania. Rozprával som sa s recepčným a prezradil mi jednu túru na miesto, kde je krásny výhľad. Čo ty na to?" so širokým úsmevom čakal na jej odpoveď. Zuzke sa zaleskli oči očakávaním. 

Bolo skoro ráno a Vilma sedela v izbe primára. Snažila sa ho presvedčiť, že chce svojho syna previezť do domáceho liečenia. Ten bol spočiatku trochu proti, keď ho však Vilma ubezpečila, že sa postará, aby na neho dohliadol ten najlepší neurochirurg, akého pozná, súhlasil. Matúškov stav bol veľmi dobrý a každý deň sa cítil čoraz silnejší a plný energie. Milan sľúbil, že jej pomôže počas dňa, aby sa ona mohla opäť, podľa potreby, vrátiť naspäť na svoje miesto. Bola totiž v kontakte s Veronikou a tá jej nepodávala pozitívne správy, čo sa týkalo nového riaditeľa. Jediné, čo ju mrzelo bol fakt, že Sebastiana opustí. Ak však chcela konečne nájsť ich dcéru, musela to urobiť. Keby to bolo na nej, každú svoju sekundu by venovala tomu, aby mu bola nablízku. Tak veľmi túžila opäť vidieť jeho oči a láskavý úsmev. Sľub, ktorý mu dala ju hnal v tom, aby neupadala. 

Keď s Milanom prechádzali po chodbe naspäť do izby ich syna, obaja mlčali. Vilma bola zahĺbená do svojich myšlienok a Milan stále premýšľal nad ich posledným rozhovorom.

"Keď sa vrátiš domov, chceš pátrať po svojej dcére?" začal rozhovor s tichým hlasom. Vilma sa prekvapene otočila jeho stranou a mlčky pozorovala jeho vážnu tvár.

"Prečo sa ma to pýtaš?" smutne stiahla obočie. Tušila, že to všetko pre neho muselo byť veľmi ťažké.

"Chcel som ti navrhnúť, ak by ti to neprekážalo, že by som sa nasťahoval domov. Kvôli Matúškovi. Chcel by som s ním byť čo najviac. Samozrejme by som spal v hosťovskej izbe." trochu spomalil chôdzu a otočil k nej hlavu. Vilma zastala. Milan na ňu upieral sebaistý pohľad. Keď sa nad tým zamyslela, vlastne by to bol dobrý nápad. Predstavila si Matúškovu veselú tvár, keď sa dozvie, že jeho milovaný ocko bude opäť s ním. Ticho prikývla.

"Súhlasím. Kvôli Matúškovi. Bude sa tak cítiť lepšie. Vidím, aký je šťastný, keď si v jeho blízkosti." vyslovila tichým hlasom a zhlboka sa nadýchla. Milan sa usmial a ticho poďakoval. Keď vošli k Matúškovi a povedali mu novinky o jeho prepustení a o tom, že jeho ocko bude opäť bývať s nimi, takmer od radosti vyskočil z postele. Vilma po dlhej dobe konečne cítila radosť a úľavu, že je jej syn šťastný. Po chvíľke, keď podišla k oknu a do mysle sa jej opäť vrátil Sebastian, stíchla a uzavrela sa do seba.

Patrik oddane sledoval Alenkinu tvár a premýšľal nad stretnutím so Silviou. Alenka si toho všimla a jemne ho pohladila po tvári.

"Si smutný?" nežne vzhliadla k jeho očiam. Patrik sa ľahko usmial a pokrútil hlavou.

"Iba ma zaujíma, čo robila Silvia u teba?" spýtal sa potichu. Alenka si vzdychla. Keď si spomenula na sestrine kruté slová, pocítila ako jej na hruď padol ťažký kameň. Patrik ju povzbudivo pohladil po ruke, keď zazrel ako sa jej tvár mení v ťaživom pocite.

"Rozhovory s mojou sestrou sú vždy veľmi náročné. Tak ako som bola odhodlaná Zuzke povedať pravdu, po jej prítomnosti zo mňa tá odvaha nejak opadla." vzhliadla opäť k Patrikovým očiam a vydýchla, keď to vyslovila nahlas. Patrik sa prisunul bližšie k nej a s láskou si priložil čelo k jej.

"Jediné, čo teraz potrebuješ je oddych a pokoj. Nezaťažuj sa tým, čo bude. Som presvedčený o tom, že Boh ťa svojou múdrosťou povedie po tej správnej ceste. Ja sa o teba postarám. Keď ťa prepustia, vezmem ťa do jedného krásneho hotela v horách. Čerstvý vzduch a nové prostredie ti iba prospejú." zamilovane sa usmial a Alenka mu úsmev opätovala.

"Ďakujem, že si so mnou a si taký starostlivý a obetavý." Patrik si priložil jej ruku k svojmu lícu a chvíľu tak mlčky zotrval. Bol šťastný, že je Alenka v poriadku a môže si užívať jej prítomnosť. Potom jej ruku položil na posteľ a podal jej pohár s vodou, aby sa napila.

Prešlo niekoľko hodín. Zuzka s Patrikom sedeli vedľa Alenkinej posteli a s pokojnejším pocitom sa oddávali tichej modlitbe vďaky k Bohu. Previedol ich cez toto nečakané zatemnenie s takou ľahkosťou, že ešte teraz úplne nechápali, čo sa vlastne stalo. Nakoniec všetky výsledky dopadli v poriadku. Jedine krv ukázala jemnú dehydratáciu. Alenka poprosila Patrika, aby zbehol domov a doniesol jej nejaké osobné veci. On otočil pohľad na Zuzku, ktorá sa pobavene usmiala, keď uvidela jeho neistý pohľad. Tak navrhla, že sa o to postará radšej ona sama. Alenka sa jej poďakovala a chápavo pohladila Patrika očami. Ten veselo zdvihol ramená a ticho sa Zuzke poďakoval.

Keďže na oddelenie priviezli dva vážne stavy, Tomáš nemal čas venovať sa Zuzke a Alenke tak, ako by chcel. V miestnosti, kde sa nachádzali výťahy sa stretli práve, keď Tomáš prechádzal do svojej izby s nejakými papiermi.

"Odchádzaš?" spýtal sa so záujmom. Zuzka sa na neho usmiala a pohladila ho pohľadom. Veľmi ho chcela objať za všetko, čo pre mamu urobil, nechcela však zbytočne vyvolávať klebety.

"Idem mame doniesť nejaké veci, hneď sa vrátim. Inak ďakujem za všetku tvoju starostlivosť, ktorú si mame poskytol." vyslovila nežne a jemne sa usmiala. Tomáš jej venoval pohľad, ktorým dokázal rozochvieť jej srdce zakaždým tak, že niekedy zabúdala dýchať. Keď k nej pristúpil bližšie a ľahko sa dotkol jej prstov, zhlboka si vzdychla. Na malý okamih sa stratili jeden druhému v pohľade. Vyrušil ich zvuk otvorenia výťahových dverí. Zuzka sa neochotne od neho vzdialila a nastúpila dnu. S upretým pohľadom na Tomáša sa strácala za zavierajúcimi sa dverami. Tomáš na ňu v poslednej chvíli ešte túžobne žmurkol, čo jej vytvorilo hravé pocity v podbrušku. Úsmev jej na tvári pretrvával ešte aj vtedy, keď nasadala do taxíka.

Peter práve, keď prichádzal taxík k Zuzkinmu domu, vychádzal od rodičov a chystal sa nasadnúť do auta. Pohľad mu okamžite padol na ňu, keď sa skláňala k vodičovi, niečo mu hovorila a potom pomalým, pokojným krokom pristúpila k dverám. Pomaly zatvoril dvere auta a chvíľu si prezeral miesto, kde sa stratila. Pocítil obrovskú naliehavosť. Zdalo sa mu, že práve teraz je tá správna chvíľa, kedy sa s ňou môže stretnúť. Odhodlane prešiel po chodníku, ktorý si tak dobre pamätal. Ešte aj pocit v ňom bol rovnaký ako pred rokmi. Zdalo sa mu, že sa vôbec nič nezmenilo. Veľmi dúfal, že aj Zuzkin pohľad k nemu, bude taký istý ako predtým, než spravil tú najväčšiu chybu v živote. Podišiel k zadnej časti taxíka, ktorý tam na Zuzku čakal a so zamysleným pohľadom sa otočil smerom na cestičku k ich tajnému miestu. Zhlboka sa nadýchol a v mysli si premietal každú jednu spomienku, keď boli ešte spolu. Zaplavila ho nostalgia a s bolestným pohľadom sa otočil smerom k dverám domu. Čo ak už o neho nebude mať záujem? Rázne pokrútil hlavou a zamračil sa. Nie, to si nechce pripustiť. Ich láska bola výnimočná. Zuzka určite nezabudla. Zhlboka sa nadýchol a obišiel taxík. Ešte stále sa neodhodlal pristúpiť bližšie. Mlčky hľadel na dvere niekoľko minút, až kým sa neotvorili a Zuzka nevyšla von. Zrýchlil sa mu dych, keď Zuzka zamkla dvere a s hlavou otočnou na druhú stranu prichádzala k nemu. Po pár sekundách, keď pohľad uprela rovno, Peter zmeravel. Zuzka zastala a šokovane upierala pohľad na neho. Celá hruď sa jej zovrela a z rúk jej vypadla taška, ktorú zbalila pre svoju mamu. Peter na ňu upieral nežný pohľad. Jej oči ho úplne odzbrojili. Taký dlhý čas o nej sníval, že teraz, keď ju videl sa bál, či to stále nie je iba sen. Keď uhla svojim pohľadom a sklonila sa naspäť k spadnutej taške, odhodlal sa k nej spraviť niekoľko neistých krokov. Bol jej takmer na dosah ruky, keď sa opäť zdvihla a s vážnou tvárou zovrela pery. Do srdca ju bodol zvláštny pocit straty. Tvár sa jej stiahla bolesťou a do očí sa jej začali hromadiť slzy, ktoré sa snažila prehltnúť. Par sekúnd na seba mlčky hľadeli. Potom ho Zuzka rýchlym krokom obišla a naliehavo otvorila dvere od taxíka. Keď sa Peter otočil jej smerom, práve nasadala dovnútra. S vážnou tvárou sledoval, ako sa na neho opäť pozrela s tými hlbokými modrými očami, v ktorých vždy nachádzal útechu. Keď ju taxík odviezol preč z jeho pohľadu, ešte pár minút ostal stáť na svojom mieste. Niečo v jeho vnútri ho bolelo. Ale aspoň prvé stretnutie mali za sebou. Hoci si ho predstavoval inak, nevzdával sa. Nádejou mu bola istota, že sa mu podarí Zuzku získať naspäť.

Zuzka sedela v aute a snažila sa predýchať to, čo pred chvíľou zažila. Vidieť Petra v takej nečakanej situácii ňou otriaslo viac ako si predstavovala. Možno reagovala neprimerane, ale nebola pripravená na takú konfrontáciu. Z vrecka bundy si vytiahla kľúčik, ktorý dnes dostala od Tomáša a ticho poprosila šoféra, aby ju odviezol k reštaurácii pri jazere. Ten mlčky prikývol a zmenil smer jazdy.

"Prepáčte, počúvam vás. Ako je na tom?" naliehavo čakal na odpoveď. Sestra sa pokojne usmiala a vyzvala ho, aby sa posadil. Patrik si vzdychol a počúvol ju.

"Pani Sabová už je pri vedomí. Komunikuje a dokonca sa pýtala domov." sestra sa povzbudivo usmiala. Patrik sa zhlboka nadýchol a vydýchol. Konečne mohol.

"Vďaka, Bože." povedal si pre seba a opäť sa pozrel smerom k sestre.

"Ešte jej urobíme nejaké vyšetrenia a potom ju prevezú na interné oddelenie. Neviete, či nezažila nejakú šokovú, stresovú situáciu?" spýtala sa sestra so záujmom.

"Neviem. Prišiel som vtedy, keď už ležala na zemi." Patrik sa zamyslel a rozostril si spomienky. Až teraz si uvedomil, že tam bola žena. Žena, ktorú stretli v parku vtedy, keď Zuzka išla na pohovor. Dobre si pamätal jej tvár. Alenkina sestra.

"Pani Sabová teraz potrebuje hlavne pokoj a kľud." vytrhol ho z premýšľania sestrin pokojný hlas. Patrik ticho prikývol.

Alenka vychádzala von na záhradu, keď začula ako prichádza auto na príjazdovú cestu k ich domu. Pomalými krokmi podišla k bránke. Čakala, že to bude Patrik. Ich svadba mala byť iba v kruhu Zuzky a Tomáša, tak si chceli dopriať ešte spoločný obed, predtým, než sa stanú manželmi. Prekvapene hľadela so stiahnutým pohľadom na strieborný mercedes, pri ktorom okamžite zistila, že to Patrik nebude. Ešte väčší šok zažila, keď von vyšla Silvia. Zalapala po dychu a rukou sa zachytila dverí od bránky. Silviina tvár bola vážna. Na malý okamih zastala a so záujmom si poprezerala okolie. Alenku zabolelo srdce. Okamžite sa jej vynorili spomienky, keď sa spolu videli naposledy na tomto mieste. Silvia sa otočila jej  smerom a sebaistým krokom podišla ku nej. Chvíľu si ju mlčky prehliadala a potom si vzdychla.

"Ahoj." vyslovila vážne Silvia. Alenka na ňu upierala bolestný pohľad. "Nepozveš ma dnu?" spýtala sa neisto. Alenka zovrela pery a otvorila bránku.

"Prosím, poď ďalej." povedala s výdychom a pomalým krokom prešla až k drevenej lavičke, ktorú tam Patrik, prednedávnom, spravil spolu aj s drevenou terasou. Silvia zavrela dvierka a prešla po kameninovom chodníku až k Alenke. Vnímavo sa prehliadala okolo. Premýšľala, či je niekde nablízku aj Alenkina dcéra. Alenka sledovala jej tvár.

"Niekoho hľadáš?" spýtala sa pokojne. Silvia sa strhla a posadila sa oproti na stoličku.

"Si tu sama?" odpovedala jej otázkou a neisto čakala na odpoveď.

"Obávaš sa, že by si mohla natrafiť na Zuzku? Nie je tu teraz." vážne zovrela pery Alenka a čakala, kedy sa Silvia odhodlá priznať sa, prečo sem po takom dlhom čase prišla. Silvia si nervózne pretrela dlane a ticho prikývla.

Zuzka sa zamilovane usmiala, keď sa postavil a sledovala ho ako sa stráca v obývačke. Tomáš pomaly vošiel do kúpeľne. Keď začula zvuk sprchy, zhlboka sa nadýchla, šťastne vydýchla a jemne privrela oči. Tak veľmi sa jej páčilo zobúdzať sa pri ňom. Cítila sa úplná a milovaná. Srdce sa jej však zachvelo, keď si spomenula na to, čo jej Tomáš prezradil. Peter sa chce vrátiť a ešte k tomu sa uchádza o miesto primára tam, kde pracuje aj ona sama. A Tomáš. Hoci sa jej do toho, v tomto opojení lásky nechcelo, mala by začať hľadať spôsob ako to vyrieši. Nemôže na oddelení vytvoriť trojuholník zvláštnych vzťahov. A do toho Lenka. Nakoniec by to bol nekonečný kruh nedorozumení. Pocítila pri svojich nohách jemný dotyk Barrasovej labky. Otvorila oči a spokojne sa usmiala. Pohladila ho jemne pod krkom.

"Cítiš moje trápenie, však? Muž, ktorého milujem verzus muž, ktorý nechal otvorené dvere mojej minulosti. Čo mu poviem, keď sa stretneme? A chcem mu vlastne niečo povedať? Kiež by ostal tam, kde je, bolo by to jednoduchšie. Lenže jednoduchšie veci nie sú vždy tie najlepšie, však? Boh vždy vie, na ktorých miestach má odkryť to, čo sa nám zdá vyriešené. On ešte nepovedal posledné slovo a ja chcem prijať to, čo je v Jeho vôli správne pre mňa. Aj keby to malo spočiatku bolieť." vyslovovala potichu, hladiac Barrasa na rovnakom mieste. Jeho oddané psie oči ju vnímavo sledovali. Zdalo sa, akoby počúval a chápal. Keď si toho Zuzka všimla, ľahko sa usmiala a pohladila ho oboma rukami pri ušiach. "Ty môj verný psí priateľ. Dobre vidno, akého majiteľa máš. Ste si veľmi podobní." veselo k nemu šepla a potom sa postavila, aby sa mohla prezliecť. Keď Tomáš vyšiel z kúpeľne, letmo sa na ňu usmial pomaly prechádzajúc okolo sedačky, kde sedela. Venovala mu rovnaký úsmev a keď sa stratil v spálni, podišla do kúpeľne ona, aby sa mohla upraviť. Keď po dvadsiatich minútach vyšla von, Tomáš sedel pokojne na sedačke a sústredene hladil Barrasa tentokrát on. Trpezlivo čakal, kedy bude Zuzka hotová, aby mohli spoločne odísť na raňajky. Chvíľu oboch sledovala ticho od dverí kúpeľne a keď sa Tomášov pohľad stretol s jej, povzbudivo sa usmiala.

"Už som hotová, môžeme ísť." Tomáš prikývol, podišiel k nej a chytil ju za ruku. Vzal si svoje osobné veci, ktoré potreboval do práce a bez ďalšieho slova viedol Zuzku až k autu.

"Kam vlastne ideme?" spýtala sa so záujmom, keď si zapínala bezpečnostné pásy. Tomáš zapol rádio, naštartoval auto a sústredene vyšiel z garáže.

"Na naše spoločné miesto, moja drahá. Po ceste sa ešte zastavím za babičkou a nechám jej Barrasa na víkend." chytil jej ruku, ktorú mala položenú na stehne a nežne ju pobozkal. Zuzka sa zamilovane usmiala, prikývla a spokojne sa nadýchla. Pri ňom nedokázala myslieť na nič iné, iba na to, aké krásne okamihy v jeho blízkosti prežíva.

Keď Tomáš zaparkoval pri reštaurácii, okamžite spoznala miesto, kde prišli. Vystúpila von a spokojne sa zahľadela na jazero, ktoré sa rozprestieralo všade, kam dovidela. Potom sa otočila a pohľad jej padol na drevené schody. Opäť sa usmiala. Presne vedela, kam smerujú. Za ranného svetla to tu vyzeralo úplne inak, ako keď tu boli naposledy. Tomáš k nej podišiel a pohladil ju po chrbáte.

"Aj ja teba, čo tu robíš? Teda, mama mi nespomínala, že by si mal prísť. Za celý ten čas si neprišiel." rozpačito habkal slová, ktoré mu napadli v mysli ako prvé.

"Rozhodol som sa vrátiť domov. Návrat strateného syna." vyslovil Peter so stále pretrvávajúcim úsmevom a potom si Juraja ešte raz vnímavo prezrel. "Zdá sa, že si za ten čas riadne zmužnel a zmenil si sa. Armáda ti prospela."

"Nemyslím si. Aj keď, v určitom smere máš pravdu. Uvedomil som si, koľko vecí som v minulosti poničil, svojou sebeckou namyslenosťou." priznal sa Juraj so stiahnutou sánkou. To, že sa priznal Zuzke a ona k nemu reagovala tak veľkoryso, ho prinútilo nad sebou ešte viac premýšľať. Nečakal však, že sa pred ním hneď na to objaví jeho brat, ktorému bude musieť podať vysvetlenie s rovnakou prosbou o odpustenie.

"To všetci, bráško. Som na tom podobne a teraz toho veľmi ľutujem. Keby som mal možnosť zmeniť to, bol by som ochotný tomu obetovať všetko." priznal sa so zlomeným výrazom v tvári a otočil pohľad od brata k oknu.

"Zuzka, však?" vnímavo sledoval bratov zamyslený pohľad Juraj. Peter sa strhol a odkašľal si. Keď uvidel Jurajov chápavý výraz, ticho prikývol.

"Rozhodol som sa prijať ponuku v tejto nemocnici, pracovať tu ako primár interného oddelenia." snažil sa Peter zmeniť tému. Juraj šokovane zdvihol jedno obočie a tentokrát si odkašľal on. Peter ho sledoval s prekvapeným pohľadom.

Zuzke skončila služba a so spokojným úsmevom nastupovala do Tomášovho auta. On ju vítal s rovnakým úsmevom a keď si k nemu prisadla, okamžite ju vtiahol do hlbokého objatia. Tvárou sa vnoril do jej vlasov a zotrval tak niekoľko minút. Keď sa pomaly odtiahla, ľahko ju pobozkal na čelo. Potom sa nahol k jej uchu a ticho pošepol:

"Konečne ťa môžem na niekoľko chvíľ previesť našim spoločným svetom, kde sa tma mení v nádherné svetlo. A ty, odetá v závoji žiari, sa s ľahkosťou prechádzaš pomedzi moje dotyky a bozky, aby si mohla pochopiť ako veľmi ťa milujem." keď to dopovedal, pomaly sa odtiahol a pohľadom sa vrátil k jej očiam. Na tvári mu hral úplne ľahký úsmev. Zuzke sa v podbrušku vytvorilo vzrušenie. Keď sklonil oči k jej perám, vzrušením sa jej zatajil dych a ústa jemne pootvorila v očakávaní.

"Nenachádzam slov, aký nežný dokážeš byť už v prvej sekunde, keď sa stretneme. Môj milovaný." šepla s pocitom divoko bijúceho srdca. Tomáš nahol hlavu na stranu a užíval si jej žiariacu tvár.

"Celý život som na teba čakal. Ak by som niekedy chcel mať rodinu, tak mojou túžbou by bolo robiť ťa šťastnou. Každé ráno, deň aj večer." vyznal sa s pokojným úsmevom. Zuzka si ho so záujmom prezrela.

"Ak by si niekedy chcel mať rodinu?" prekvapene sa usmiala. "To znie zvláštne, akoby si váhal." Tomáš zvážnel, pobozkal Zuzke ruku a naštartoval auto. So sústredeným pohľadom sa začal venovať šoférovaniu a k jej poznámke sa nevyjadroval. Zuzka si s pochopením prezerala jeho zovretú tvár. V mysli sa jej vrátil rozhovor s jeho babičkou, keď jej rozprávala o Tomášových obavách. S laskou si s ním preplietla prsty a trpezlivo čakala, kým sa dostanú k nemu domov.

Mlčali ešte aj keď otváral dvere. Zuzke to však neprekážalo, pretože ticho im neuberalo na láske. Vedela, prečo tak Tomáš reaguje. Nebol si istý sám sebou. A hoci to nepovedal nahlas, jej srdce ho chápalo. Barras sa okamžite potešil ako zbystril, že za Tomášom vstúpila dnu aj Zuzka. Ona mu naoplátku venovala niekoľko láskavých pohladení pod krkom. Medzitým Tomáš prešiel do kuchyne a vybral zo skrinky dve šálky. Dnu naservíroval malé lyžičky sypaného čaju a sledoval, ako sa hreje voda v kanvici. Zuzka ho skúmavo pozorovala z diaľky, potom sa pomalým krokom priblížila ku kuchynskému baru a posadila sa na stoličku. Tomáš jej bol stále otočený chrbtom.

Keď spolu sedeli na jeho sedačke, Tomáš sa odtiahol a prezeral si jej tvár. Uvidel spokojnosť, ktorá jej žiarila z tváre a pobozkal ju do vlasov. 

"Nechcela by si dnes stráviť večer u mňa? Chýbajú mi rána, keď sa smiem pri tebe prebúdzať." hravo sa usmial. Zuzka sa od neho odtiahla a skúmavo zdvihla k nemu pohľad. 

"Myslíš, že je to dobrý nápad?" pohladila ho po kútiku, ktorý sa mu pri úsmeve odkryl. 

"Myslím, že je to skvelý nápad. Učíš ma trpezlivosti a sebaovládaniu. A to sú vlastnosti, ktoré v živote veľmi potrebujem. Najmä pri rozhovoroch s ľuďmi, ktorí mi neustále hádžu polená pod nohy." zamyslene sa vrátil k rozhovoru s otcom. Oba jeho pokusy, viesť s ním konštruktívnu konverzáciu, dopadli opačne. 

"Tvoj otec, však? Narážaš na neho?" vnímavo skúmala jeho zamyslené oči. Tomáš k nej opäť upriamil pohľad a jemne sa usmial. 

"Už ma tak dobre poznáš?" ľahko prešiel palcom po jej líci a nežne jej potom to miesto pobozkal. Zuzka sa tiež usmiala. Jeho výnimočnosť sa preukazovala aj v tom, ako sa jej dokázal dotýkať. Chytila jeho ruku a pobozkala mu dlaň. 

Zdalo sa jej, že čas ubiehal rýchlo, keď sa sústredila na fyzický kontakt s pacientami. Keď však vošla do sesterne, aby niečo ponahadzovala do počítača, mala pocit, že čas sa spomalil. Sústredene pozerala každých desať minút na hodiny nad sebou, kedy konečne nastane prestávka. Nevedela sa dočkať, kedy uvidí Tomášove zamilované oči. Odvtedy, čo navštívila Juraja, túžila po Tomášovom objatí čoraz viac. Chcela sa v ňom skryť a sústrediť sa iba na prítomnosť s ním. Zopárkrát dokonca letmo pozrela na stranu, kde bola jeho lekárska izba, Tomáša však nevidela. Zato Lenku tú dnes videla už trikrát. Hoci zakaždým, keď sa uvideli, Lenka sklopila pohľad, prestávala sa v jej blízkosti cítiť dobre a vždy potrebovala pár minút k tomu, aby sa upokojila, keď sa jej z dohľadu stratila. Taňja prišla do sesterne a pripomenula Zuzke, že už by mala odísť na prestávku. Okamžite jej  podskočilo srdce pri tých slovách. Veselo sa na ňu usmiala a rýchlo vybehla von, smerom k výťahom. Premýšľala, či je už Tomáš u seba a ako by sa k nemu mohla nebadane dostať. Zrazu jej vo vrecku začal vibrovať mobil. Zuzka sa veselo usmiala a okamžite zdvihla. 

"Zuzka? Asi sa nedostanem včas do nemocnice. Prepáč mi." vyslovil ľútostivým hlasom. Zuzka si sklamane vzdychla. 

"To nevadí. Tak sa uvidíme, keď budeš mať čas." hoci sa snažila znieť neutrálne, sklamanie sa jej v srdci začalo rozlievať. 

"Mohol by som ťa o niečo poprosiť? Potreboval by som, aby si išla pre výsledky krvi pacienta z osmičky a vzala ich k sebe. Hneď ako budem môcť prísť, sa po ne zastavím. Nerobilo by ti to problém?" jeho hlas bol vážny a profesionálny. 

"Samozrejme pán doktor, hneď to bude." hravo odpovedala. 

"Zavolám ti, keď si nájdem trochu času." náhle zložil. Zuzka sa zamračene pozerala na displej. S prekvapeným výrazom si vložila mobil naspäť do vrecka a odhodlane sa vybrala na hematológiu. Keď privolala výťah, okamžite sa jej objavili spomienky na to, ako sa tam dvakrát s Tomášom ocitli sami. Zaplavila ju obrovská túžba. Kiež by tu teraz s ňou mohol byť. Privrela oči a snažila sa myseľ upokojiť tým, že Tomáš je doktor a má veľa povinností. Zrazu ju niekto chytil za ruku a vtiahol dnu, do otvárajúceho sa výťahu. Zamračene sa otočila smerom, kde stál ten, kto ju tak náhle prepadol. Keď však uvidela jeho tvár, ihneď sa jej tvár rozžiarila šťastím. 

Keď Zuzka podišla k Jurajovým dverám, dvakrát sa zhlboka nadýchla. Ticho poprosila Boha, aby jej dal silu reagovať pokojne. Jemne zaklopala na dvere a pokojným krokom vošla dnu. Juraj práve ležal a driemal. Okamžite ako Zuzku uvidel, spozornel. Ani v najhlbšom sne nepredpokladal, že by ho, po tom všetkom, prišla navštíviť.

"Zuzka. Nečakal som tvoju návštevu. Myslel som si, že ma už nikdy nebudeš chcieť vidieť." povedal s ľútostivým pohľadom. Zuzka stála oproti nemu a vážne zovrela tvár. Keď si spomenula na včerajší večer, mala chuť sa otočiť a odísť. Potom si však spomenula na dnešné ráno a ten pokojný hlas, ktorý ju kolísal k odpusteniu. Oblizla si pery a sklonila hlavu.

"Nebudem tu rozoberať, čo všetko mi tvoje priznanie spôsobilo." odhodlane zdvihla hlavu k nemu a uprene sa mu zahľadela do očí. "Musím uznať, že si sa zmenil. A po toľkých rokoch, čo sme sa nevideli, to chcelo naozaj veľa odvahy, aby si sa mi dokázal pozrieť do očí a povedať pravdu." odmlčala sa a chvíľu mu len tak skúmala tvár. Juraj sa pod jej prepaľujúcim, nevinným pohľadom zahanbil a sklopil oči.

"Nenájdem slová, ako by som vyjadril svoju ľútosť. Snáď raz, časom, mi budeš schopná odpustiť. Možno nikdy nebudeme priatelia, ale ak by som kedykoľvek mohol pre teba niečo urobiť, urobím to." zdvihol opäť oči k nej a súcitne stiahol obočie.

"Vlastne, prišla som sem preto, lebo by som ťa chcela o niečo poprosiť." odhodlane vyslovila posledné slovo a zatajil sa jej dych. Privrela oči, nebola si istá, či robí správne, ale kvôli Tomášovi to stálo za to. Vedela, že ako zastupujúci primár by mal z toho všetkého iba zbytočné problémy a ona mu chcela priniesť aspoň kúsok toho, čo on jej dával veľkoryso. 

"Žiadaj, urobím čokoľvek." prerušil ticho Juraj. Zuzka vážne zovrela pery a opäť sa zhlboka nadýchla.

Peter práve vystupoval z auta, blízko svojho rodného domu. Nakoniec sa rozhodol vrátiť naspäť, po rozhovore s primárom, ktorý mu sľúbil, že ho bude informovať o každej zmene v Sebastianom stave. Vilma ho poprosila, aby sa ako budúci primár interného oddelenia zúčastnil prichádzajúceho galavečera, ktorý sa mal konať. A tak sa nechal presvedčiť. Sám si potreboval ešte z domu vybaviť zopár vecí. Zaplavil ho zvláštny pocit, keď stál, po takom dlhom čase, naspäť na mieste, kde bol skutočne šťastný. Otočil svoj pohľad hore a zahľadel sa do diaľky. Tam, kde stál dom ženy, ktorá v ňom dokázala nahromadiť poriadnu dávku emócií ešte aj teraz. A to bez toho, aby ju videl. Vlastne ani netušil, či tu ešte stále býva. Niečo ho však ťahalo k tomu, aby navštívil ešte jedno vzácne miesto. To, ktoré sa mu niekoľkokrát vracalo v sne, spolu so Zuzkiným láskavým pohľadom.

Keď prechádzal okolo Zuzkinho domu, srdce sa mu rozbúšilo rýchlejšie. To mu dopomohlo, že aj on sám pridal do kroku. V mysli mu vírilo niekoľko odvážnych myšlienok, aké by bolo úžasné, keby ju tam mohol zazrieť. Pri jej obľúbenom strome, s rovnakou ľahkosťou a odhodlanosťou v tvári, ako kedysi. Rozhodol sa, že nakoniec použije inú cestičku. Veselo sa usmial, keď si uvedomil, že sa tu takmer nič nezmenilo. A všetko si v hlave veľmi dobre pamätal. Vrátila sa mu rovnaká naliehavosť ako kedysi, keď tadeto prechádzal, aby sa mohol so Zuzkou stretnúť. Hravý úsmev mu okamžite zmizol, keď zazrel ten známy strom. Chvíľu mlčky stál a s udiveným výrazom si prehliadal osobu, ktorá sedela opretá o jeho kmeň. Keď sa trochu spamätal, rýchlo sa skryl za najbližšiu jabloň, ktorá mu poskytla najlepší úkryt a zároveň, kde sa mu naskytol najvhodnejší pohľad k nej. Zrýchlil sa mu dych, keď sa jej telo postavilo a začala sa pomaly prechádzať po lúke s vystretou rukou, hladiac hlávky kvetov. Po pár minútach zatajil dych, keď sa otočila jeho smerom a zahľadela sa do diaľky.

"Zuzka. Moja Zuzka. Si rovnako nádherná. Ba žiariš ešte viac ako predtým." šepol pre seba, s rukou opretou o strom. Cítil sa presne ako vtedy, keď ju mohol prvýkrát pobozkať. Túžil sa k nej rozbehnúť. Keď sa mu však otočila chrbtom, jeho túžba sa zmenila v neistotu. Tvár sa mu stiahla v bolesti. Ublížil jej. Nevedel, ako by zareagovala, keby sa tam teraz, len tak, bez slova, ukázal. Obával sa jej odmietnutia a tak sa otočil a ráznym krokom sa rozhodol odísť. Ešte nie je ten správny čas. Pomyslel si pre seba, keď sa vrátil a neisto, s pohľadom upretým k jej domu, nastupoval naspäť do auta. Rozhodol sa, že sa nevráti domov, ale načas bude bývať v dome, ktorý mal požičaný od Sebastiana. Tesne pred jeho autonehodou sa tak dohodli a v bezpečnostnej schránke mu Sebastian zanechal náhradný kľúč. Bude mať aspoň viac času utriediť si myšlienky a popremýšľať nad tým, čo Zuzke povie.

Zuzka sa ešte raz otočila k stromu a zhlboka sa nadýchla. Bez ohľadu na to, čo prežívala, cítila, že sa jej uľavilo. Vzácny čas s Bohom, ktorý si venovala zavčas rána, jej padol naozaj dobre. Myseľ jej už neopantávala taká temnota ako včera večer. Minulosť je pochovaná. Peter si žije vlastný život a ona? Mala Tomáša, s ktorým sa cítila úplná. Nič viac nepotrebovala. Aspoň tak sa domnievala.

Tomáš práve končil svoju dvatsaťštvorku, keď ho pri výťahu zastavila Veronika. Jej pohľad bol ľútostivý, keď si pripomenula, čo mu má povedať.

"Dobré ráno Tomáš, prepáč, viem, že sa chystáš domov, ale poslal ma tvoj otec, vlastne riaditeľ, že sa s tebou potrebuje súrne rozprávať. Nestihla som sa ani vybaliť a už som musela za tebou utekať." ospravedlňujúco k nemu stiahla pohľad a vošla naspäť do výťahu. Tomáš malý okamih stál, potom sa k nej pridal a zhlboka si vzdychol.

"Ste s Petrom v kontakte?" spýtala sa po niekoľkosekundovom tichu. Juraj na ňu opäť pozrel. 

"Nie. Každý sme sa rozhodli ísť iným smerom. Ja som sa sem rozhodol vrátiť, po dosť dlhom čase, na dovolenku a chytili ma počas toho tieto nepríjemnosti." skúmavo k nej nahol hlavu. 

"Chápem." trochu zmätene blúdila očami sem a tam. 

"Musím ti niečo povedať." Zuzka sa pri jeho vážnom tóne hlasu pozrela naspäť k jeho tvári a so záujmom čakala, čo je také naliehavé. "Keď som bol mladší, urobil som niekoľko zlých vecí, ktoré si si nezaslúžila a za ktoré nie som veľmi hrdý. Viem, že po toľkých rokoch prosiť o odpustenie, je asi trochu trúfalé, ale zažil som počas práce niekoľko ťažkých chvíľ, kedy som si uvedomil, že je dobré niečo v sebe zmeniť a nečakať na ďalšie šance." sústredene skúmal jej oči a na chvíľu zovrel pery. Zuzka nechápavo čakala na objasnenie. "Hanbím sa teraz za všetko, čo som, vo svojej totálnej hlúposti, urobil. Keby som to mohol akokoľvek odčiniť, urobím to." opäť sa odmlčal a zahanbene sklonil hlavu na prikrývku, ktorou bol zakrytý. Zuzka ešte stále nechápala, kam tým rozhovorom smeruje. Opäť hlavu otočil k oknu a pokračoval tichým hlasom: "To, čo sa stalo Haxovi. Tak trochu som tomu dopomohol. Dal som pred vašu bránu klobásu s otravou na potkany, myslel som si, že je to sranda. Keď som sa po pár dňoch dozvedel, že zomrel, veľmi ma to mrzelo." sucho preglgol a s upretým pohľadom hypnotizoval mesiac, ktorý intenzívne svietil priamo k nim. Akoby mu niekto zhora chcel dať znamenie, aby sa konečne k všetkému priznal. Zuzke sa bolestne stiahla celá tvár. Nechápavo hľadela na neho. Do očí sa jej nahromadili slzy a niekoľko jej ich pomaly stieklo po lícach. Mala čo robiť, aby sa nezdvihla a neutiekla. Niečo ju však stále držalo na stoličke. Juraj sa otočil k jej očiam a súcitne sklopil pohľad. "Je to neodpustiteľné, viem. Je tu však ešte niečo, možno horšie, čo som urobil tesne predtým." vyslovil so zlomeným hlasom. Zuzka na neho frustrovane stiahla obočie. Čo ešte skrýval, čo ju mohlo ešte viac raniť? "Peter ti o krátky čas na to, čo odišiel poslal list. A potom ešte dva. Pamätáš, že v tom čase začala u nás pracovať mladá poštárka, ktorej som sa páčil?" bolestne sa zahľadel Zuzke do tváre. Mrzelo ho, čo jej spôsoboval. Až teraz si začal hlbšie uvedomovať dôsledky svojich činov. Zuzka neodpovedala, iba mlčky hľadela do zeme. Slzy jej zastierali pohľad. Nemala silu čokoľvek povedať. Tušila, čo bude stáť za tým, čo jej chcel prezradiť. "Postaral som sa, aby sa k tebe tie listy nedostali. Veľmi ma mrzí, čo som tým spôsobil." vyslovil s hlbokou ľútosťou. Zuzka si utrela slzy. Do srdca sa jej vkradla tupá bolesť. Mala chuť mu povedať niečo tvrdé. Boh jej však za krátky čas s Tomášom podaroval toľko požehnania, že to nedokázala. A tak sa iba zhlboka nadýchla a rázne sa postavila. 

"Je to všetko, čo si mi chcel povedať?" spýtala sa rázne. Juraj ticho prikývol a sklonil hlavu. Nedokázal sa jej pozerať do tých prepaľujúcich očí. Zuzka na neho ešte raz pozrela, pristúpila k dverám a bez slova odišla preč. Nahromadené emócie, ktoré ju obklopovali okolo celého jej uboleného srdca jej spôsobili taký šok, že ani nevedela ako vyšla von z nemocnice. Až keď pocítila čerstvý vzduch a obklopila ju tma noci, uvedomila si, kde je. Nech ju v tom čase chcel zraniť akokoľvek hlboko, teraz, keď sa vrátila do minulosti, to bolelo dvojnásobne. A intenzívnejšie. Ako má teraz narábať s informáciou, ktorú sa dozvedela o Petrovi? Zabolelo ju srdce, keď si pomyslela, že si mohol vytvoriť predstavu, že o neho po tom, čo odišiel, už nejavila žiaden záujem. A čo Tomáš? Ako mu to teraz vysvetlí? Pomalými krokmi prechádzala cez park, po chodníku až k ceste. Myšlienky, ktoré prelietavali v jej hlave úplne opantali jej zmysly. Strhla sa, keď tesne blízko nej zatrúbilo auto. Vystrašene prebehla na druhú stranu a rýchlo si zavolala taxík. Potrebovala sa čo najrýchlejšie dostať do svojej izby. To bolo to jediné, čo teraz chcela. Skryť sa vo svojej posteli, zaspať a zabudnúť na to, čo sa práve teraz dozvedela. 

Ráno, keď Zuzka otvorila oči, mala pocit, že je všetko iné. Ešte včera sa tešila z ranného spevu vtákov a teraz sa jej aj obloha, ktorá bola zatiahnutá, zdala o niečo čiernejšia. V prvý moment si vytvorila predstavu, že to, čo sa včera od Juraja dozvedela, bol iba zlý sen. Slová, ktoré sa jej začali vracať v pamäti ju však utvrdili v opaku. Pomaly prešla z postele k oknu a zahľadela sa na svoje milované kopce. Ostávali jej ešte tri hodiny času, kým mala ísť do práce. A tak sa rýchlo prezliekla, niečo malé zjedla a odhodlane sa vytratila von. Potrebovala sa dostať na svoje miesto, byť v tichu a odovzdať to trápenie Ježišovi, pri ktorom vedela, že jej pomôže uchopiť túto bolesť v tom správnom duchu. Už keď sa približovala k svojej čerešni mala pocit, že jej srdce ožíva. Potichu sa usadila pod tú nádhernú, rozkvitnutú korunu. Biele lupienky drobných kvietkov, na ktoré sa zahľadela, hladili jej doráňanú dušu. Koľko trápenia dokáže ľudské srdce zniesť a čo všetko ju ešte čaká, aby mohla byť konečne, bez zbytočných prekážok, šťastná? 

Po tom, ako sa tie silné emócie vo všetkých troch upokojili, už pokračovali v uvoľnenom a zábavnom rozhovore. Janka sa zaujímala o to, ako sa spoločne zoznámili a Zuzka s Tomášom zase sľúbili Janke, že keď ju o týždeň pustia domov, pomôžu jej v tom, aby urobila vernisáž svojich obrazov. 

Už sa stmievalo, keď prichádzali Zuzka s Tomášom k autu. Zuzka sa nadchýňala z toho, keď videla Tomášovu žiariacu tvár. 

"Som šťastná, že ste si s mamou podarovali nové začiatky." povedala, keď jej Tomáš otvoril dvere a čakal, kedy nasadne. Priblížila sa k jeho tvári, nežne ho pohladila a ešte dodala: "Prajem si, aby si bol iba šťastný." Tomáš chytil jej ruku a s láskou ju pobozkal. 

"Veľmi som ti vďačný, že si sem dnes šla so mnou. Myslím, že Boh vedel, aká je tvoja prítomnosť v tomto dni dôležitá. Milujem ťa, moja sladká Zuzka." pomaly naklonil hlavu ku nej a túžobne sa zmocnil jej pier. Janka sledovala ich bozk z diaľky svojho okna a ticho vyslovila:

"Nech vám Boh dopraje nádherný život, deti moje. Veľmi vám to žehnám."

V nedeľu mal Tomáš smenu, takže sa so Zuzkou nevideli. Ten čas teda Zuzka venovala Alenke a príprave na svadbu, ktorá sa mala konať už túto sobotu. Alenka si vybrala jemný krémový kostým, ku ktorému jej Zuzka vybrala nádherný klobúk. Spolu s Patrikom trávili čas na terase, kde si rozprávali zábavné predstavy, čo všetko sa na ich oslave lásky môže udiať. 

Keď zastavili na parkovisku pred ústavom, Zuzka si so záujmom prehliadala park, ktorý ho obklopoval. Vystúpili von a s držiacimi sa rukami pomaly prechádzali cez chodník, ktorý viedol až dnu. Tomáš sa tesne pred vchodom zastavil a uprel svoj pohľad na lavičku, ktorá bola po jeho ľavej strane. V mysli sa mu vynorili spomienky na to, ako tu zakaždým sedel, keď predýchal útoky, ktoré od mamy zažíval. Bola to práve Anička, ktorá k nemu vždy v tichu pristúpila a pohladila jeho ubolenú dušu nejakým láskavým slovom. Po pár minútach, kedy Zuzka trpezlivo čakala, aby prešli dnu, sa otočil k jej láskavým, belasým očiam a jemne sa usmial. Bol tak vďačný, že to bola práve ona, kto tu teraz pri ňom stál. Tomáš sa zhlboka nadýchol a odvážnym krokom podišiel k dverám. Galantne ich Zuzke otvoril a s pohľadom upretým na ruku, ktorou stále držala tú jeho, vošiel dnu aj on. Okamžite ako ho uvidela sestrička Anna, celá tvár sa jej rozžiarila radosťou. Tomáš zo saka vybral jednu ružu a podal jej ju.

"Tomáško, ako rada ťa opäť vidím. Ako vždy rovnaký gentleman." podišla k nemu a s radosťou ho vtiahla do náručia. Zuzka sa tomuto srdečnému gestu potešila. Keď sa Anna odtiahla, pohliadla na Zuzku a jemne sa usmiala. "To je veľká česť, že si tentokrát priviedol aj takú nádhernú spoločnosť." s láskou otočila pohľad k Tomášovi, ktorý sa hrdo usmial a pohladil Zuzku palcom po prstoch.

"Ja som veľmi rád, že sa rozhodla ísť so mnou. To je Zuzka. Moje nežné vtáča." usmial sa na ňu a vplietol jej do vlasov ľahký bozk. Zuzka sa usmiala a do líc jej vošla červeň.

"Veľmi ma teší, Zuzka, ja som Anna. Ošetrujúca sestra Janky, Tomášovej mamy." podala Zuzke ruku, ktorú ona okamžite prijala.

"Aj mňa veľmi teší. Je pani Janka schopná prijímať návštevy?" spýtala sa so záujmom Zuzka.

"Iste. Odvtedy, čo ju sem, od jej mamy, priviedli v zhoršenom stave, sa cíti omnoho lepšie. Doktor dokonca zvažoval, že by ju, po prosbe babičky, prepustili do domácej liečby. V kľude za ním Tomáš zájdi, ešte je tu." povzbudila Anna očami Tomáša. Ten súhlasne prikývol a dodal, že tak urobí, len čo navštívi mamu.

Keď sa Zuzka prebudila, prvá myšlienka, ktorá ju napadla bolo, že onedlho spozná Tomášovu mamu osobne. Na jednej strane sa tešila, no na tej druhej si začala uvedomovať, že mama ju nemusí prijať. Ďalšia prekážka, ktorú si v mysli vytvorila. Posadila sa, zhlboka sa nadýchla a prvotný pocit strachu sa snažila odstrániť tým, že si otvorila Bibliu, ktorú mala položenú na stolíku.

"Povzbuď ma, Pane, prosím. Ak som si nie istá sebou, Ty nech si mojou istotou." šepla do ticha a náhodne listovala niekoľko strán. Oči jej okamžite zastali pri jednom zo Žalmov:

Len v Bohu sa moja duša upokojí, lebo od Neho je moja nádej. Len On je moja skala, moja spása a moja pevnosť. Nebudem otrasený. V Bohu je moja spása a moja česť. Skalou mojej sily a mojím útočiskom je Boh. Ľudia, dúfajte v Neho v každom čase, vylievajte si pred ním srdce! Boh je naším útočiskom.(Biblia, Žalmy 62:6-9)

Keď to dočítala, srdce sa jej postupne začalo zapĺňať touto istotou. Privrela oči a v duchu sa poďakovala za starostlivosť, ktorou ju Boh objímal v takej nádhernej a neutíchajúcej hĺbke láskavej Otcovskej opatery. Po krátkom okamihu v tichu, sa jej v mysli objavila predstava Sebastiana. Nevedela presne prečo, ale pocítila naliehavú potrebu niečo sa o ňom dozvedieť. Okamžite siahla po mobile a vytočila Tomášove číslo. Zdvihol takmer okamžite.

"Moje nežné vtáča, už si hore?" zaznel jeho pokojný, nežný hlas. Okamžite sa jej na tvári objavil úsmev.

"Áno. Môžeme ísť, ak budeš chcieť, ale ešte predtým by som ťa rada o niečo poprosila." podišla k oknu a zamyslene sa zahľadela von.

Keď prišiel Tomáš, Zuzka sedela práve v sesterni. Ihneď ako ho uvidela, rázne vstala a s vážnou tvárou mu podala Jurajovu kartu. Keď si prečítal, čo potreboval, povzbudil ju, aby ho zaviedla do izby pacienta. Jurajov stav bol čoraz horší, keď sa k nemu Tomáš naklonil, videl, že od horúčky blúzni. Poprosil Zuzku, aby rýchlo zavolala na chirurgiu a zistila, či je tam teraz niekto, kto môže ihneď operovať. Zuzka okamžite počúvla. Potom už všetko prebehlo rýchlo. Juraja ihneď previezli na operačnú sálu. Keď sa všetko trochu upokojilo a Zuzka sedela v Tomášovej lekárskej izbe, v myšlienkach sa stratila v čase. Nechápala, prečo Lenka nechcela počúvať a mrzelo ju, že môže mať z toho dosť veľké problémy. Tomáš si odpil z kávy, ktorú obom pripravil a so záujmom si ju prezeral.

"Zuzka? Ako je možné, že to Lenka neriešila?" s výdychom pretrhol ticho, v ktorom bola stratená. Naliehavo sa mu pozrela do očí.

"Ona... Robila všetko tak ako mala." snažila sa odľahčiť situáciu.

"Zuzka, keby si ma nebola zavolala, ten muž by mohol zomrieť. Čo sa medzi vami stalo?" podozrievavo skúmal jej oči. Zuzka rezignovane sklopila pohľad. "Aj keď mi nič nepovieš, ja to zistím a bude to o to horšie." snažil sa jej to vysvetliť dôraznejšie. Zuzka ticho prikývla.

"Nechcela ma počúvať. Arogancia ju opantala natoľko, že vo všetkom, čo som povedala alebo urobila, mala tendenciu mi protirečiť a myslieť si, že to robím nesprávne. Ja som sa snažila Tomáš, ale niekedy to proste nejde, ak ten druhý nechce." rezignovane opäť sklonila hlavu. Tomáš si prisadol na sedačku vedľa nej a skryl ju vo svojom náručí.

"Neboj sa, všetko sa vyrieši. Tu teraz nejde o teba a o ňu. To si mala uvedomiť. Musím sa s ňou porozprávať." pobozkal ju do vlasov a nežne pohladil jej líce. Zuzka ticho prikývla. 

Bola hlboká tma, keď Zuzka s Tomášom prechádzali cez magnóliový sad naspäť do auta. V Zuzkinom srdci poletovali jej nežné vtáčatá. Tomáš jej pripravil taký nádherný večer, že ešte teraz, keď sedela vedľa v neho v aute, doznievali v nej všetky tie nádherné emócie.

"Je obdivuhodné, ako dokážeš z ťažkého dňa urobiť niečo tak nádherné." vyslovila, otočená k nemu, keď s pokojnou tvárou sledoval cestu. Jemne sa usmial.

"Motivuje ma láska k tebe, moja drahá." chytil jej ruku a nežne ju pobozkal. "Chcem ťa však poprosiť, nabudúce, keď budeš mať akékoľvek problémy s Lenkou, bez váhania mi o tom povedz. V ničom nie si sama." na okamih sa otočil jej stranou a potom opäť sústredene sledoval cestu.

"To isté platí aj pre teba. Napríklad s tvojim otcom." vyslovila vážne. Tomáš si oblizol pery a zahryzol si do spodnej pery.

"Pozrime sa. Máš schopnosti na to stať sa úspešnou psychologičkou. Nepremýšľala si nad tým?" pobavene sa usmial a opäť jej pobozkal ruku. Zuzka sa uškrnula. Uprene sledovala jeho tvár.

"Skúsim nad tým popremýšľať." otočila sa k oknu a bez slova ďalej sledovala cestu. Započúvala sa do príjemnej melódie, ktorá jej pripomínala okamihy, ktoré sa jej vryli hlboko do srdca. Cítila sa neskutočne šťastná. A zakaždým, keď pozrela Tomášovým smerom a uvidela jeho letmý, zamilovaný pohľad, sa tento pocit ešte viac znásobil.

Vilma sa potichu vykradla z Matúškovej izby. Keďže pri ňom zaspal aj Milan, odchádzalo sa jej ľahšie, keď vedela, že ho nenecháva samého. Rýchlymi krokmi prešla k miestnosti, kde ležal Sebastian a s bolestným pohľadom ho sledovala cez sklo. Všimla si opäť Petra, ktorý stál vedľa jeho postele a niečo mu čítal. Po niekoľkých minútach sa otočil a vyšiel von. Ticho Vilmu pozdravil a bez ďalšieho slova odišiel preč. Tá sa trikrát zhlboka nadýchla a potom vošla dnu. Posadila sa na blízke kreslo. Opäť ho chvíľu sledovala a potom chytila jeho ruku.

"Pamätáš ako sme ležali na lúke, držali sa za ruky a bezstarostne sledovali oblaky na nebi? Ja som ti hovorila, čo v nich vidím a ty si mi zakaždým pripomínal, aká som krásna." na chvíľu sa odmlčala, oči ju začali páliť od prichádzajúcich sĺz. "Potom, keď som sedela pri okne, v dome svojej tety a cítila som prvé pohyby našej dcéry, veľakrát som pri tom, keď ma zaplavoval strach z toho, čo ma čaká, na to spomínala. Nikdy viac som nič podobné nezažila. To ako sa mi podlamovali kolená, keď si sa na mňa pozrel, jemné motýliky v mojom vnútri, keď si sa ma chystal pobozkať. Ty nesmieš zomrieť, Sebastian. Nesmieš. Neprežila by som tú bolesť. Túžim napraviť chybu, ktorú som spôsobila. Ty a naša dcéra sa musíte stretnúť. Chcem jej vysvetliť, že ty si po nej túžil. Že ty si mal viac sily za ňu bojovať, len ja som ti to nedovolila. Všetko je to moja chyba. Sebastian, prosím, preber sa." sklonila hlavu k jeho prstom a jemne si o ne oprela čelo. Nechala, nech slzy, ktoré jej stekali po tvári, voľne blúdia, kam chcú. "Bože, prosím ťa, opäť, ale tentokrát s väčšou istotou, že všetko, čo robíš je správne, pomôž Sebastianovi. Dovoľ, nech sa stretne so svojou dcérou." šepla s privretými očami. Po pár minútach, keď sa jej podarilo upokojiť, sa postavila. Pomaly podišla k dverám a ešte raz pozrela na neho. Nežne ho pohladila pohľadom. Potom vyšla na chodbu a oprela sa o stenu. Bolesť jej zvierala hrdlo. Zrazu k nej podišiel Milan a prekvapene si ju prehliadal.

"Vilma, si v poriadku?" skúmal jej bolestný výraz v tvári. Vilma zovrela pery a ticho pokývala, že nie. Chytil ju a pomohol jej  posadiť sa na stoličku. Ihneď sa posadil vedľa nej. "Prečo si tu?" skúmavo otočil hlavu na druhú stranu a prezeral si pacienta cez sklo. V prvý moment ho nevedel zaradiť, keď sa však pozrel lepšie, okamžite zistil o koho sa jedná. Zamračene stiahol čelo. Keď sa Vilma na neho pozrela, rezignovane si vzdychla.

"Áno, je to on. Ak mi budeš opäť nakladať, chcem ťa ešte predtým poprosiť, nechaj ma, prosím, radšej samú. Nemám silu zvládnuť tvoje útoky." unavene sklopila pohľad. Čakala, že sa Milan zdvihne a odíde, ale on iba sedel a mlčky hľadel na Sebastiana.

"Čo sa mu stalo?" spýtal sa zmätene.

Vilma sa otočila smerom, kde sa pozeral aj Milan a smutne stiahla obočie.

Zuzka zrýchleným krokom kráčala k Tomášovi, ktorý stál opretý o auto a so zamysleným pohľadom sledoval okolie. Keď uvidel Zuzku, šarmantne sa usmial a otvoril dvere na jej strane. Zuzka sa s ladnosťou dámy poďakovala a s pohľadom upretým do jeho očí v tichu nasadla. Okamžite si k nej prisadol a naštartoval. Prekvapene na neho zdvihla obočie, keď bez slova pustil rádio a v tichu opúšťal parkovisko nemocnice. Po pár minútach, keď sa k nej stále neotočil, začala ho uprene sledovať. Tvár mu zdobil hravý úsmev. Zhlboka si vydýchol a odbočil na inú stranu ako bol smer, kde bývala. Na chvíľu si myslela, že ju vezie k sebe domov, ale po pár minútach zišiel zase niekam inam, ako čakala. Zmätene na neho stiahla obočie. 

"Tomáš, kam to ideme?" prekvapene pretrhla to ticho, ktoré sa medzi nimi vytvorilo. 

"Niekam, kde si bude môcť moje nežné vtáča slobodne polietať." tajomne sa usmial a pokračoval v tichu, ktoré ho bavilo. Zuzku zaplavila obrovská zvedavosť a veselo sa usmiala. 

"Naznačíš mi aspoň niečo, trošičku?" zaprosila a keď sa k nej Tomáš so záujmom otočil, uprela na neho nevinný pohľad. Pobavene pokrútil hlavou a mal čo robiť, aby sa dokázal ovládať. 

"Chceš sa pripraviť o prvotné prekvapenie? Lebo ja si chcem vychutnať v plnosti to nadšenie v tvojich očiach, keď tam budeme." opäť sa usmial. Zuzka zvážnela a zahľadela sa do okna. Vonku už pomaly zapadalo slnko a na oblohe sa vytvárala nádherná farebná scenéria. Keď Tomáš zastavil, ocitli sa na bočnej strane cesty, nad ktorou kraľovali farebné stromy magnólií. Ich kvety vytvárali bledoružový tunel do neznáma. Ihneď ako Zuzka vyšla von z auta ju zaujalo, kam asi vedie. Tomáš pomaly vyšiel tiež a sledoval jej pohľad s ľahkým úsmevom. To hlavné ju ešte len čakalo, ale zmysel pre nadšenie sa Božou krásou, jej tvár zdobil už teraz. 

"To je nádhera, kam to vedie?" otočila sa k nemu a čakala na jeho odpoveď. Tomáš zabuchol dvere a pomalými krokmi k nej prešiel. Chytil ju za ruku a pritiahol si ju k sebe. 

"Prosím, posaď sa." ukázal rukou a posadil sa oproti nej. Jeho pohľad bol prepaľujúci, aj napriek tomu však jeho tvár prekypovala pokojom. Lenka ho počúvla. Pohľad sklopila na papiere na stole. "Myslím, že by sme sa mali porozprávať. Mám pocit, že sa za mojim chrbtom deje niečo, čo sa mi nepáči. Či už z profesného hľadiska, ale aj z toho súkromného." odmlčal sa a čakal, kedy sa Lenka odhodlá zdvihnúť na neho pohľad. Keď tak urobila, videl, že ju zaplavuje hanba. 

"Tomáš, Veronika to trošku prehnala. Zle to všetko pochopila." pomaly sa postavila a prešla až k jeho ramenám. Chcela ho pohladiť. Tomáš sa však rázne postavil a vážne zovrel sánku. Očami jej ukázal, aby sa posadila naspäť. Ešte nikdy ho takéhoto nevidela. Pomaly spustila ruku a so skormúteným pohľadom sa vrátila na svoje miesto. 

"Vieš čo neznášam, Lenka?" oprel sa rukami o stôl a venoval jej priamy pohľad. Taký, s ktorým ju zaplavil pocit, že jej vidí až do duše. Ticho pokývala, že nevie. "Keď mi niekto klame priamo do očí." Tomáš sa vystrel a sledoval jej výraz. Zaznelo klopanie na dvere. Tomáš sa od Lenky otočil a otvoril dvere. Zuzka na neho upierala nechápavý pohľad. Nežne ju povzbudil, aby vošla dnu. Zuzka podišla bližšie k Lenkinmu stolu. Videla jej výraz, ktorý naznačoval, že sa cíti nepríjemne. Zuzka sa otočila k Tomášovi, ktorý ticho prešiel ku nej, ale nepozrel sa na ňu. 

"Lenka, teraz sa pozeraj." Lenka sa pozrela raz na Zuzku, potom na Tomáša a vážne stiahla obočie. Tomáš jemne chytil Zuzke ruku, s očami jej pritom hladil tvár, odhrnul jej rukáv a odkryl tak podliatinu nad jej zápästím. Zuzka zovrela pery a šokovane pozerala raz na Tomáša a raz na Lenku. Potom jej Tomáš jemne pohladil prsty a opäť sa sústredil na Lenkine oči. "Môžeš mi klamať koľko chceš. Dám si však odteraz na teba väčší pozor. Ak sa to zopakuje a ja sa dozviem, že Zuzku akokoľvek fyzicky atakuješ, poriešim to krátkym rozhovorom s riaditeľkou, keď sa vráti. A ver, že ona tieto veci nemá rada rovnako ako ja. Dovtedy ťa poprosím, aby si sa k Zuzke približovala čo najmenej, ak budeš potrebovať pomoc pri práci, nájdi si inú sestru. Rozumieme si?" dopovedal s vážnou tvárou. Lenka sa snažila prehltnúť hrču v krku, ktorá sa jej tam od hanby vytvorila. Ticho sklonila hlavu a prikývla. 

"Ďakujem, že si prišla. Môžeš odísť." šepol Zuzke a s láskou pohladil jej tvár rukou. Zuzka sa ešte raz pozrela na Lenku a so súcitným pohľadom vyšla von. Cítila sa zvláštne. Na druhej strane sa jej však uľavilo, keď vedela, že Tomáš už pozná pravdu a postaral sa o to, aby medzi ňou a Lenkou k žiadnemu ďalšiemu konfliktu nedošlo. 

Tomáš sa posadil naspäť na stoličku a ticho sa zahľadel do okna, za ňu. 

Zuzka ráno vstala a trochu neochotne otočila hlavu na druhú stranu, k Tomášovi. Keď sa jej podarilo otvoriť oči, usmiala sa. Spokojnosť jej zaplavila celé vnútro, keď uvidela jeho spiacu tvár. Chvíľu si ho mlčky prezerala a potom k nemu natiahla svoje prsty. Úplne jemne mu ukazovákom prešla po sánke až k brade. Potom k nemu nahla svoju tvár a s láskou mu darovala ľahký bozk. Tomáš pomaly otvoril rozospaté oči a spokojne sa usmial. 

"Na takéto prebudenia by som si vedel zvyknúť. Je to lepšie ako budík." pobavene na ňu pozrel a potom si pretiahol celé telo. Zuzka sa otočila naspäť na stolík a pozrela na hodiny. Mala iba tridsať minút nato, aby sa dostala do práce. Nechcela si vyrobiť problém u vrchnej. V poslednom čase si začali celkom dobre rozumieť. Zistila, že Hana mala dochvíľnosť rovnako rada ako aj ona sama. Trochu podráždene stiahla obočie, rázne sa posadila a snažila sa prinútiť telo, aby s ňou začalo spolupracovať. Zrazu sa k nej pritiahol Tomáš a nežne ju stiahol naspäť k sebe. Zuzka sa zasmiala a na pár sekúnd si užívala jeho mocné objatie. 

"To takto nemôžete pán doktor. Budem mať problémy. Je veľa hodín, potrebujem sa rýchlo pripraviť." snažila sa mu vysvetliť popri tom ako sa k nej túlil a užíval si bozky na jej odhalené rameno. Tomáš podráždene stiahol obočie a pobavene sa usmial. 

"Ja to vrchnej vysvetlím." snažil sa ju uchlácholiť. Zuzka sa odtiahla a prísne mu položila ukazovák na pery. Snažila sa skryť pobavenie, ktoré v nej vyvolal. 

"Tomáš. Naozaj musím ísť." Tomáš od nej rezignovane odtiahol ruky a nechal, aby sa postavila. Potom ju s hravým výrazom v tvári začal nasledovať. 

"Urobím ti aspoň čaj. A odveziem ťa." podotkol a otočil hlavu za ňou, keď sa strácala v jeho kúpeľni.