Vilma práve vychádzala z izby, kde spala. Prvá myšlienka, ktorá ju napadla bolo, že dnes už je na tejto klinike aj Sebastian. Nad ním premýšľala, keď zaspávala, v noci v snoch sa jej zjavoval jeho bolestný pohľad a aj teraz, keď mala ísť skontrolovať Matúška jej srdce bilo túžbou vidieť ho. Potichu otvorila dvere do Matúškovej izby. Ostala zaskočená, pretože hneď vedľa neho spal Milan. Myslela si, že včera po rozhovore odišiel. Páčilo sa jej, že svoju pozornosť začal viac upriamovať na ich syna. Potichu zavrela dvere a hneď sa vybrala za primárom, aby sa dozvedela niečo viac o stave Sebastiana. Keď prišla k jeho lekárskej izbe, zhlboka sa nadýchla. Chcela sa pripraviť na všetko. Veľmi sa jej to však nedarilo, pretože strach jej mocne pulzoval v žilách. Potichu zaklopala a trochu neisto vstúpila dnu. Primár ju už čakal, dohodli sa tak včera večer, keď ju informoval, že Sebastiana priviezli a robia mu potrebné vyšetrenia. Práve kvôli tomu nedokázala dlho zaspať.

"Nech sa páči Vilma, posaďte sa." pokojným hlasom ju vyzval primár. Jeho tvár bola vážna. Vilma na neho uprela pohľad. Veľmi túžila počuť niečo pozitívne. "Včera večer sme urobili všetky potrebné vyšetrenia. Musím povedať, že jeho stav je veľmi vážny. Sebastian upadol do kómy a v takýchto situáciách vôbec nevieme, kedy a za akých okolností sa môže prebrať. A či vôbec." primár bolestne stiahol obočie a zamyslel sa. Sebastian bol aj jeho blízkym priateľom. Mrzelo ho, že mu žiadno nevedel pomôcť. Vilma sa zrýchlil dych a začali ju v očiach páliť slzy. Bola by radšej, keby ju už nikdy nechcel vidieť ako by sa mala pozerať, že skončí takto. Zaplavili ju výčitky, že za všetko môže iba ona sama. Keby sa pred mnohými rokmi rozhodla inak. Keby sa postavila matke aj otcovi a povedala Sebastianovi pravdu. Teraz tu nemusela sedieť. Minulosť už však nevedela zvrátiť. Snažila sa prehltnúť všetku svoju beznádej a naliehavo na primára vzhliadla 

"Neexistuje žiadna možnosť ako by som mu mohla pomôcť? Nejake zahraničné štúdiá. Som ochotná urobiť čokoľvek." povedala zničene. 

"Myslím si, že sme jedna z najlepších súkromných kliník. Máme tu všetky potrebné prístroje k diagnostike. Ja sám som absolvoval niekoľko zahraničných atestácií a konzílii v tejto oblasti. Ak by som vedel Sebastianovi akokoľvek pomôcť alebo by som poznal niekoho, kto by to dokázal, verte mi, že by som tak urobil." vyslovil pokojne. Vilma si nahlas vzdychla a ticho prikývla. "Tu už pomôže iba modlitba. Verím, že Boh, v ktorého Sebastian tak horlivo veril, mu poskytne to potrebné, čo my nedokážeme obsiahnuť." dodal rezignovane a unavene si pretrel fúzy. 

"Mohla by som ho vidieť?" spýtala sa bolestne. Primár prikývol, postavil sa a pomaly ju viedol do obrovskej presklenej miestnosti, kde práve nad Sebastianovým lôžkom stála jedna zdravotná sestra, ktorá mu kontrolovala životné funkcie. 

"Keby ste čokoľvek potrebovali, viete, kde má nájdete." dodal ticho, letmo pozrel na Sebastiana a odišiel preč. Vilma chvíľu len tak stála a šokovane sa pozerala na to, ako sa ten vitálny muž, vždy sršiaci pokojom a radostným pohľadom, zmenil. Trčali z neho rôzne kábliky a hadičky a jej sa z hrdla vydral tichý vzlyk. Bolel ju tento pohľad. Až teraz si uvedomila ako veľmi ho miluje. Bez ohľadu na to, čo všetko urobila zle a čím si v živote prešla, on bol vždy tá najsvetlejšia a najkrajšia myšlienka v jej vnútri. Potichu prešla okolo druhej sestričky, ktorá si ju letmo prehliadla a keď sa otvorili dvere, nesmelými krokmi prešla k nemu bližšie. Sestra od lôžka ju ticho obišla a nechala ju samú. Vilma si vnímavo prehliadala jeho doránané telo. Ešte viac ju zaplavila bolesť a po tvári jej svojvoľne stieklo niekoľko sĺz. 

"Prichádza nám večera." povedal s pobavením, keď na neho nevinne zažmurkala. Opätovala mu úsmev a placho sklopila pohľad, keď si všimla ako na ňu pozerá. Barras okamžite využil situáciu a nahradil Tomášove miesto. Obaja sa pobavene zasmiali.

Potom, čo spoločne dojedli, ostali v tichu sedieť za stolom a s jemným úsmevom sa na seba pozerali. Nepotrebovali slová, ich vzájomné pohľady im naznačovali to, čo bolo dôležité.

"Aký si mal dnes deň?" prerušila ich hravé pohľady napokon Zuzka. V mysli jej začali víriť slová Veroniky o Tomášovom stretnutí s otcom. Tomáš si ticho vzdychol, vzal taniere a začal sa venovať spratovaniu riadu do umývačky. Zuzke bolo zjavné, prečo tak urobil. Postavila sa a pomaly k nemu pristúpila. Oprela sa o kuchynskú dosku a čakala, kým si ju opäť všimne. Keď upratal všetko, čo mal, postavil sa chrbtom ku kuchynskej doske, oprel sa rukami a neprítomne sa zahľadel do miestnosti. Jeho tvár zvážnela. Ak by si mal vybrať premýšľať nad dnešným dňom, chcel by všetku svoju pozornosť venovať chvíľam s ňou. Niečo v jeho vnútri mu však túto predstavu zatieňovalo. Myslel si, že to s otcom už má poriešené. Keď sa však dnes, po takom dlhom čase, s ním opäť stretol, jeho istota sa zachvela. Zhlboka sa nadýchol a s jemne ustaraným pohľadom sa na ňu pozrel. Nežnosť v jej očiach ho úplne odzbrojila. Pristúpil ku nej, vzal si jej tvár do dlaní a s láskou ju pobozkal na čelo.

"Som taký rád, že si tu." šepol potichu. Zuzka mu odhodlane chytila ruku a pomaly s ním prešla naspäť na sedačku. Celé svoje telo otočila k nemu. Ruku mu nepúšťala.

"Tomáš? Ty môžeš byť slabý. Nemusíš sa snažiť za každých okolností skrývať svoju bolesť. Viem, o čom hovorím. Keď si mi ukázal skutočnú dôveru vo vzťahu a ja som ti mohla vysloviť aj tie najskrytejšie veci, ktoré som si niesla hlboko vo svojom vnútri, bolo to oslobodzujúce. A chcem, aby si vedel, že ako ty si tu pre mňa, tak ja tu chcem byť pre teba. Nech je to čokoľvek." povzbudivo upierala svoje oči na neho. Tomáš sklonil hlavu, zhlboka sa nadýchol a vydýchol. Po chvíli sa opäť pozrel do jej jasných očí. Tvár sa mu uvoľnila, keď uvidel jej pohľad plný prijatia a lásky. 

"Keď som bol malý, mali sme s mamou a sestrou takú tichú spoločnú hru. Vždy, keď prišiel otec, museli sme utekať do izby a spievať si pesničku, ktorú nám mama spievala vždy, keď sme sa báli. Čím som bol väčší, tým viac som chápal, prečo to od nás chcela. Môj otec je veľmi manipulatívny muž. Dokáže v tebe vyvolať také pocity, že sa začneš domnievať, že keď urobíš niečo inak ako chce on, tak ťa to urobí neschopným. Dlho som s týmito pocitmi bojoval. Som vďačný, že počas dospievania ma Boh preniesol do iného prostredia. A že som mohol byť ďalej od otcovho vplyvu. Keď sme sa aj so sestrou dostali do opatery starkej a starkého, mal som pocit, že som sa ocitol v inom svete. Krajšom." na chvíľu sa odmlčal a zamyslene sa oprel o sedačku. Na tvári mu hral jemný úsmev. "Starký bol ako môj druhý otec. Naučil ma veľa dobrých vecí. Prácu s drevom, maľbu na plátno, hru na gitaru, dokonca sme spoločne opravovali jeho starú motorku. Zažili sme pri tom mnoho zábavných chvíľ." opäť sa zasnene usmial a po chvíli sa mu tvár stiahla vo vážnosti. "Otcove občasné návštevy mi začali vadiť čoraz menej, pretože starký ma nasmeroval k Ježišovi, ktorý mi ukázal moju skutočnú hodnotu. Pamätám si, že zakaždým, keď som sa cítil veľmi smutný, starký ma vzal na tri dni na stanovačku. Iba my dvaja, úplne sami, v lese, v tichu, sme chytali ryby, pozerali hviezdy, rozprávali sa o živote a o mojich snoch. Bol to veľmi vzácny muž. Keď zomrel, na dlhší čas sa môj život zatemnil. To bolo to tmavé obdobie, kedy som nevidel zmysel ničoho. Boh však neprestával byť verný. Starký mi po smrti odkázal jednu starú drevenicu a emotívny a inšpirujúci dopis. Chvíľu mi trvalo, kým som sa odhodlal to prijať. Napokon som však celú svoju frustráciu a sebaľútosť preniesol do renovácie toho domu. Každou maličkosťou, ktorú som tam urobil, ma to opäť viedlo o krôčik bližšie k Bohu. Starký to vedel, preto mi daroval tie bohatstvá, ktoré som s ním mohol získať." Tomášovi sa jemne uvoľnila tvár. Ešte nikomu o tom takto otvorene nehovoril. Až teraz si uvedomil hĺbku Zuzkiných slov. Mal pocit, že jeho srdce, o niekoľko tých skrývaných slov, narástlo. Akoby niekto prišiel do tmavej miestnosti, strhol všetky zatemňujúce závesy, dokorán otvoril okná a vpustil dnu čerstvý vánok. S láskou uprel pohľad na Zuzku. Áno, ona je tá, ktorá toho bola schopná.

Zuzke sa nadšením rozbúšilo srdce a všetka starosť bola razom preč, keď si predstavila ako sa jeho pery dotýkajú jej. Okamžite sa postavila a ospravedlňujúco pohliadla na Veroniku. Tá sa na ňu veselo usmiala.

"V kľude choď, ja tu ešte chvíľu ostanem." povzbudila ju. Zuzke sa radostne zablysli oči, poďakovala sa a rýchlo zbehla von za Tomášom.

Práve keď nastupovala do jeho auta a Tomáš si s láskou prezeral jej oči, ďalej od nich zastavil taxík. Z neho vystúpil von Peter, ktorý si so záujmom prezeral nemocnicu. Rázne sa nadýchol a vstúpil dnu. V bufete sa mal totiž stretnúť s primárom neurológie, aby mu ozrejmil Sebastianov zdravotný stav. Tomáš so Zuzkou medzitým odišli k nemu domov.

Peter rýchlym krokom prechádzal cez chodbu a vnímavo si prezeral interiér. Nemocnica nebola taká, na akú bol zvyknutý, ale páčilo sa mu tu už na prvý pohľad. Keď uvidel dvere do bufetu, vošiel dnu a prehliadal si okolie tam. Pri pulte si objednal jednu silnú kávu a posadil sa neďaleko miesta, kde sedela zamyslená Veronika. Peter si ju všimol a so záujmom si ju prehliadal. Usmial sa, keď sa ich pohľady stretli. Veronika prekvapene zdvihla obočie a neisto si prezrela jeho tvár. Takto neskoro večer sem chodievali poväčšine doktori, ale jeho tu ešte nikdy nestretla. Peter sa zdvihol, vzal si svoju kávu od pokladne a sebaisto sa posadil k Veronike. Na prvý pohľad sa mu zdala sympatická. Povedal si, že je dobré vytvárať si vzťahy už teraz, aby niekoho poznal, keď sem nastúpi ako primár. A keďže mal ešte pol hodinu čas, než sa stretne s Richterom, rozhodol sa trochu si ho spríjemniť. Veronika sa na neho zamračila.

"Dobrý večer. Prepáčte, je tu voľné?" spýtal sa s jemným úsmevom Peter, keď uvidel jej zamračenú tvár.

"Záleží od toho, kto sa pýta?" neisto sledovala jeho oči. Peter uvoľnene zdvihol obočie a položil si kávu oproti nej.

Zuzka sa zastavila na schodisku a spracovávala informáciu, ktorú sa práve dozvedela. Veľmi chcela ísť za Tomášom, nebola si však istá, či je to dobrý nápad, aby pred očami Inky urobila niečo také. Inka bola bystrá, hneď by si vo svojej hlave vytvorila súvislosti a ďalšie klebety by boli na svete. A ona nechcela, aby ich súčasťou bol Tomáš alebo ona. Pomaly vychádzala hore na poschodie, kde pracovala Veronika. Za ten krátky čas si spolu vytvorili celkom priateľský vzťah. A čo bolo plus, Veronika vedela mlčať. Bola totiž jediná, teda okrem riaditeľky, ktorá vedela, že to bol Tomáš, kto sa o ňu príkladne staral po jej úraze a nikomu to nepovedala. Zhlboka sa nadýchla a prešla cez dlhú chodbu až k dverám riaditeľne. Neisto zdvihla ruku a chcela zaklopať, keď sa dvere otvorili a objavila sa prekvapená tvár Veroniky. Tá v tichu vzala Zuzku za ruku a viedla ju až do archívu. Zuzka ju mlčky nasledovala. Keď si Veronika konečne vydýchla a nevidela žiadnu hrozbu, že by ich mohol v pracovnom čase zazrieť nový riaditeľ, pozrela uvoľnene na Zuzku.

"Čo tu robíš?" priateľsky sa spýtala tichým hlasom.

"Prepáč, že ti spôsobujem problémy, iba som sa chcela spýtať." Zuzka sa zhlboka nadýchla a premýšľala nad tými správnymi slovami. Na Tomášovi jej veľmi záležalo a chcela vedieť o jeho živote viac. Za ten čas, čo sa zblížili totiž zistila, že Tomáš veľmi o svojich trápeniach nerozpráva. Chcela mu byť nablízku aj v jeho skrytých bolestiach. Veronika si vnímavo prezerala jej tvár.

"Už to vieš, však? Že novým riaditeľom je otec tvojho Tomáša." Zuzka k nej prekvapene zdvihla pohľad a ticho prikývla.

"Asi si si už domyslela, že medzi mnou a Tomášom je niečo viac ako priateľstvo. Zamilovala som sa do neho. Ty si jediná, kto o tom vie, ale preto tu nie som." ustarane stiahla obočie Zuzka a Veronika ticho prikývla. Mala Zuzku rada a aj Tomáš, ktorý sa k nej vždy správal priateľsky a úctivo, sa jej páčil. Veľmi im ich zblíženie priala. Teraz však nevedela, ako by mala Zuzke vysvetliť, čo pred niekoľkými minútami počula. Pretože zvučný hlas Bernarda Izakoviča sa nedal nepočuť a to aj napriek tomu, že boli zatvorené dvere.

"Bol tu Tomáš a zhováral sa so svojím otcom." Veronika sa odmlčala, otočila sa a nervózne sa prešla po miestnosti. "Myslím, že jeho otec sa k nemu nespráva dvakrát príjemne." snažila sa dokončiť pokojnejším tónom hlasu. Zuzka si ju prekvapene prehliadala.

Zuzka práve vchádzala na oddelenie kardiológie, aby zistila stav pani Zimanovej. Chcela Zdenke priniesť nejaké pozitívne správy. Doktor ju uistil, že pacientka sa má dobre a z najhoršieho už je vonku.

Horšie to bolo, keď prišla na jednotku intenzívnej starostlivosti, aby skontrolovala Sebastiana. Neustále bol v bezvedomí a doktori mlčky krútili hlavou, keď sa pýtala, či je mu aspoň trochu lepšie. A tak k nemu potichu pristúpila, posadila sa na posteľ, blízko jeho ruky a nežne mu očami hladila tvár. Potom si z vrecka vytiahla malú Bibliu, ktorú vždy nosila so sebou a cielene vyhľadala jednu stať odtiaľ.

"Sebastian. Bez ohľadu nato, či ma počujete alebo nie, chcem, aby ste vedeli, že som tu s vami. Chcem nasýtiť vašu dušu pokojom a uistiť vás vo viere: 'Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každý rod na nebi i na zemi, aby vás podľa bohatstva svojej slávy posilnil mocou skrze svojho Ducha na vnútornom človeku a aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste tak zakorenení a upevnení v láske  mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať Kristovu lásku, ktorá prevyšuje poznanie, a tak aby ste sa dali naplniť celou Božou plnosťou. Tomu však, ktorý pôsobením svojej moci v nás a nad to všetko môže urobiť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme, tomu sláva v cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen.' (Biblia, Efezanom 3:14-21)" keď dočítala poslednú vetu, na chvíľu zavrela oči a venovala tichú modlitbu Bohu, aby sa postaral o Sebastiana podľa svojej vôle. A že všetku starosť o jeho život prenecháva v Jeho dokonalej opatere. Potom sa postavila a pomaly sa naklonila k jeho uchu. "Vaša viera vás zachráni." šepla potichu, chvíľu mlčky sledovala jeho tvár a ešte ľahko pohladila jeho ruku.

Keď potom vychádzala von z dverí, natrafila na Tomáša. Jeho tvár bola zádumčivá a neprítomná. Ako však uvidel Zuzkine oči, jemne sa usmial. 

"Dobré ráno. Som rád, že môžem vidieť ako prvú práve teba. Ako sa má Sebastian?" pristúpil bližšie k nej a skúmavo sledoval jej oči. 

"Stále rovnako. Poobede ho chcú nechať previezť. Dúfam, že všetko dobre dopadne. Všetku starosť o jeho život som prenechala v Božích rukách. Už ale musím ísť, budú ma hľadať." pomaly prešla okolo neho. Tomáš ju chytil za ruku a zastavil ju. 

Bolo skoro ráno, keď sa Peter zobudil na zvonenie telefónu. Unavene zamračil čelo a rozospato pozrel na displej. Okamžite vybehol z postele, keď mu objasnil Sebastianov kamarát, primár neurochirgie, vážny stav Sebastiana. Petrovi ozrejmil, že Sebastian mu dal inštrukcie, aby ho nasmeroval, v prípade jeho neprítomnosti, do ktorej nemocnice má nastúpiť. A keďže primár Richter vedel, že Sebastian Petra často spomínal, rozhodol sa mu zavolať a povedať mu skutočnosti o jeho autonehode. Peter mu sľúbil, že príde ihneď, ako sa mu podarí zohnať letenku. Keď zložil telefón, rýchlo podišiel ku kávovaru, urobil si kávu a naštartoval svoj notebook. Potreboval zistiť, v akom čase odlieta lietadlo a koľko má času nato, aby v nemocnici dokázal všetko vyriešiť. Medzitým si v rýchlosti nahádzal všetky potrebné veci do dvoch kufrov a položil si ich k dverám. Keď sa mu podarilo zarezervovať letenku, rýchlo sa osprchoval a hodil na seba bundu. V rukách držal motorkársku prilbu a snažil sa vytočiť číslo riaditeľa, aby si s ním mohol zajednať rýchlu schôdzku. Keď otváral dvere, pred jeho tvárou sa zjavila Linda. Zamračene na ňu stiahol obočie. Linda sklopila pohľad na jeho kufre.

"Ty niekam odchádzaš?" spýtala sa zarazene. Peter ju obišiel a zabuchol dvere. Ponáhľal sa do garáže pre motorku. Linda mu bola pár krokov za chrbtom.

"Nemám čas ti niečo vysvetľovať." otvoril dvere garáže a posadil sa na motorku. "Ale áno, odchádzam. Hovoril som ti, aby si ma už nevyhľadávala." povedal rázne, nasadil si prilbu a vyrazil bez ďalšieho vysvetľovania preč. Linda za ním hľadela s pootvorenými ústami. Hnev sa jej postupne vkrádal do žíl.

"To sa ešte uvidí, či tak ľahko odídete, pán doktor Stránsky." zasipela a vyhľadala svoj telefón v kabelke.

Peter zaparkoval na svojom mieste ako obvykle a vošiel zadným vchodom dnu do nemocnice. Nervózne sledoval výťahy, kým sa niektorý z nich uvoľní. Napätie, ktoré ho zaplavovalo ho prinútilo k tomu, že vbehol ku schodisku a rýchlym krokom sa snažil dostať až na horné poschodie. Keď vstupoval do kancelárie riaditeľa, sekretárka sa na neho milo usmiala. Peter ju letmo pozdravil a spýtal sa, či môže vojsť. Opäť mu s úsmevom odpovedala, že pán riaditeľ ho už očakáva. Peter rázne otvoril dvere a zastavil sa pri stoličke, oproti riaditeľovej vážnej tvári.

"Dobrý deň, pán doktor, nech sa páči, posaďte sa." vyzval ho neprístupne. Peter sa prekvapene zamračil. Nechápal tomu jeho chladnému správaniu.

Zuzka s Tomášom sedeli mlčky v jeho lekárskej izbe a držali sa za ruky. Spoločne s privretými očami sa oddávali tichej modlitbe za Sebastiana. Po pár minútach Zuzka otvorila oči a chvíľu sledovala Tomášovu pokojnú a sústredenú tvár. Ticho sa poďakovala za tento okamih. Vždy túžila po partnerovi, s ktorým bude môcť zdieľať svoju vieru v Boha. Pri Tomášovi to šlo prirodzene a bolo to súčasťou ich väzby. Po chvíli aj Tomáš otvoril oči a zahľadel sa na ňu.

"Ďakujem." šepla Zuzka prvá. Tomáš spytujúco zdvihol obočie.

"A za čo?" nežne sa usmial.

"Za tvoj úprimný vzťah ku mne. Vážim si ťa za to." objala ho okolo krku a jemne mu pobozkala líce. Tomášova tvár zvážnela. Do mysle sa mu opäť dostala myšlienka o návrate Petra. Niečo v jeho vnútri ho tlačilo k tomu, aby jej to povedal. Keď sa Zuzka odtiahla a uvidela jeho ustaraný pohľad, pohladila palcom vrásku, ktorá sa mu zjavila na čele.

"Ja verím tomu, že Sebastian bude v poriadku." snažila sa zjemniť jeho stiahnutú tvár. Myslela si, že to mu spôsobovalo trápenie, ktoré sa mu zračilo na tvári. Tomáš si jemne vydýchol a vzal si jej ruku do svojej. Pohľad sklopil na jej prsty a jemne sa s nimi hral.

"Alebo ťa trápi niečo iné?" so záujmom sa snažila vyhľadať jeho pohľad. Mobil na stole, ktorý si tam položil predtým, než sa oddali modlitbe, mu začal náhle vibrovať. Zuzka sa pozrela smerom k tomu zvuku a potom sa opäť otočila k Tomášovi. Venoval jej ľútostivý pohľad a potom rýchlo vstal k stolu. Volal mu kolega, ktorý ho chcel informovať, že Sebastianovi už urobili všetky vyšetrenia a chystajú sa na jeho operáciu. Objasnil mu však, že majú dosť vážny problém. Sebastian stratil veľa krvi a môže sa stať, že počas operácie úplne skolabuje. Nemali totiž dostatok jednotiek krvi jeho krvnej skupiny. Tomáš zistil podrobnosti a keď zložil, ustarane sa zahľadel do okna. Premýšľal, komu by mohol v tejto neskorej hodine zavolať, aby Sebastianovi pomohol. Zuzka k nemu pomaly podišla a chytila ho za ruku.

Zuzke sa zdalo, že všetko vidí spomalene. Hlboko sa jej dotklo, keď uvidela, v akom stave sa Sebastian nachádza a rýchlo vyšla von. Nevedela prečo, ale pocítila silnú úzkosť. Akoby sa to dotýkalo hlboko jej srdca. Tomáš vyšiel von a ráznym krokom k nej pristúpil.

"Si v poriadku?" sadol si k nej a vzal si jej ruku do svojej. "Vyzeráš bledo." vnímavo si ju prezeral.

"Ja, sama tomu nerozumiem. Jeho stav sa ma hlboko dotkol. Myslíš, že bude v poriadku?" ustarane k nemu vzhliadla.

"Vyzerá to vážne. Chcel som zbehnúť na oddelenie, kde mu budú robiť vyšetrenia. Ostanem však tu s tebou. Oni vedia, čo robia. A keď ti bude trochu lepšie, pôjdem zistiť, ako je na tom." palcom ju jemne pohladil po líci a venoval jej nežný pohľad. Zrazu mu zazvonil telefón. Bola to Vilma. Dožadovala sa zistenia, či vie niečo nové. Tomáš prekvapene stiahol obočie. Zdalo sa mu, že je Vilma až príliš vypätá. Aj Tomáša sa tá správa dotkla, za ten krátky čas si Sebastiana obľúbil, zdalo sa mu však, že Vilma to prežíva omnoho intenzívnejšie.

"Pani riaditeľka, práve Sebastiana priviezli. Robia mu vyšetrenia. Keď budem vedieť niečo nové, dám vám vedieť." snažil sa ju upokojiť. 

"Ako je na tom? Ale povedzte mi pravdu." spýtala sa zlomene. Začali ju obliehať výčitky svedomia. 

Zuzka práve vystupovala z auta a prichádzala k dverám. So záujmom sa pozrela dozadu, či ide Patrik za ňou. Ten sa na ňu veselo usmial. Keď sa otočila naspäť a otvárala dvere, jeho tvár mu zvážnela. Vedel, aký rozhovor čaká Zuzku a Alenku. Z kuchyne Zuzka zacítila nádhernú vôňu. 

"Mami, zdá sa mi to alebo varíš moje obľúbené jedlo?" so záujmom pristúpila k Alenke, ktorá stála nad hrncom a s láskou ju pobozkala na tvár. Pohladila Zuzku po tvári, keď sa nakúkala spoza Alenkino plece. Po chvíli sa k nej Alenka otočila. 

"Varím, dcérka. Chcela by som sa s tebou totiž o niečom vážnom porozprávať." odvážne pozrela Alenka na Patrika. Ten jej venoval povzbudivý úsmev. Zuzka sa posadila za stôl a vytiahla si mobil. Letmo skontrolovala, či neprepočula Tomášovu odpoveď.

"Aj ja som sa chcela s vami o niečom rozprávať. Vlastne, chcela som vám niekoho predstaviť, ale dnes to asi nebude možné." sklamane položila telefón na stôl a zahľadela sa na Alenku, ktorá sa opäť otočila k vareniu. Úplne sa stratila vo vlastných myšlienkach a prepočula, čo Zuzka povedala. 

"Tak, mami, o čom si sa chcela so mnou rozprávať?" veselo sa Zuzka usmiala a bezstarostne sa začala pohrávať s retiazkou, ktorú jej daroval Tomáš. Aj napriek tomu, že sa jej neozval, cítila šťastie, keď si na neho spomenula. Alenka vypla sporák, naservírovala jedlo do dvoch tanierov a položila ich pred Zuzku a na Patrikovo miesto. Ten podišiel k nej, s láskou ju pohladil po chrbáte a ochranársky ju objal okolo pliec. Zuzka sa na oboch zmätene pozerala. Zrazu zaznel zvonček. Zuzka na nich ešte raz vnímavo pozrela a vstala. 

"Pôjdem otvoriť." pomaly podišla k dverám. Alenka sa pozrela na Patrika so spytujúcim pohľadom. Nečakala, že ich vyruší nečakaná návšteva. 

Bol čas návštev a k Zuzke do sesterne pristúpila staršia žena s ustaraným pohľadom. 

"Dobrý deň sestrička, viete mi prosím povedať číslo izby, kde leží moja dcéra?" jej oči Zuzku zaujali. Boli plné lásky a obetavosti. Zdalo sa jej však, že žena je veľmi zadýchaná a bledá. 

"Samozrejme, ale ešte predtým, sa prosím, na chvíľu posaďte a vydýchajte sa." podoprela ju Zuzka rukou a pomohla jej usadiť sa v sesterni na stoličku. Potom jej priniesla pohár vody. Žena jej v tichu poďakovala a odpila si z pohára. 

"Veľmi potrebujem vidieť svoju dcérku." vyslovila opäť naliehavo. 

"Iste, povedzte mi jej meno." nežne ju povzbudila Zuzka. 

"Zdenka Zimanová." vyslovila a opäť sa napila vody. 

Vilma tam v tichu sedela a sledovala ako mizne. Zaslúžila si všetko toto odmietnutie. Bola si toho vedomá. To, čo urobila sa vlastne ani nedalo ospravedlniť, Sebastian mal pravdu. V tichu si vzala telefón do ruky a opäť vytočila číslo svojej matky. Tentokrát na druhý raz zdvihla. 

"Prečo mi voláš tak skoro ráno?" spýtala sa Silvia podráždene.

"Tvoj vnuk podstúpil operáciu hlavy. Nemusíš sa báť, už je z najhoršieho vonku. Až teraz som však pochopila, že potrebujem vedieť pravdu. Chcem, aby si mi dala adresu tvojej sestry." vyslovila Vilma vecne a vážne. Nechcela, aby jej matka vedela, že to v skutočnosti chce vedieť Sebastian. Ak pre neho mohla niečo urobiť, tak uchrániť ho pred svojou matkou bolo to najlepšie rozhodnutie. 

"To dievča už je dospelé, načo sa tým chceš zaoberať?" Silvia si odkašľala, keď si uvedomila, že jej prezradila pohlavie. "Som rada, že sa má Matúško dobre. Chcela by som ho vidieť." snažila sa zmeniť tému. 

"To dieťa bolo dievčatko?" spýtala sa Vilma zaskočene. Silvia mlčala. 

"Nemyslím si, že by ťa chcela vidieť. Ak by to tak bolo, už by ťa dávno vyhľadala. Nebola by si jej dobrou matkou." argumentovala Silvia. Vilma si hlasno vzdychla a zaťala zuby. Jej slová ju zraňovali. 

"Si neobyčajný muž. V každom smere." prehliadala si očami jeho tvár a opäť ho pohladila.

"Neobyčajného ma spravila láska k tebe. Keď som ťa uvidel prvýkrát, ako sedíš zahalená do svojich myšlienok a s týmito nádhernými očami hladíš okolie okolo seba, myslel som, že sa mi iba zdáš. A každé naše ďalšie stretnutia a rozhovory s tebou ma strhávali stále hlbšie a hlbšie k tebe. Chcel som sa ťa veľakrát dotknúť, ale keď si na mňa uprela svoj nevinný pohľad, mal som pocit, že na to nemám nárok. Krehká a odzbrojujúca zároveň." nežne si prezeral jej vnímavé oči.

"Čím viac ťa k sebe púšťam, tým lepšie chápem, prečo sa to všetko muselo stať." šepla, keď sa približoval k jej perám.

"Áno, aj ja." hlesol nežne a potom ju vášnivo pobozkal. Keď sa odtiahol, usmial sa a ešte chvíľu si prezeral jej oči. Videl jej letmý úsmev a červeň na lícach. Ešte raz ju pobozkal na obe líca a potom sklonil pohľad k tanieru.

"Mal by si sa do toho pustiť skôr, než to vychladne." dodala, keď uvidela s akou chuťou si jedlo prezerá. Ticho prikývol. S privretými očami ticho poďakoval Bohu za všetko, čím ho požehnáva a s veselou tvárou začal jesť.

"Je to výborné, ďakujem." povedal popritom ako si vkladal tretie sústo do úst. Zuzka ho s úsmevom sledovala.

"Dnes som ešte sama doma." odmlčala sa a pozrela letmo na svoje prsty. Tomáš si ju vnímavo prezeral.

"Chcela by si spoločnosť?" spýtal sa s pokojným hlasom. Zuzka sa nadýchla a pozrela mu do očí. Musela uznať, že večer s ním mal zvláštne čaro. Vedel jej venovať každú sekundu svojej pozornosti a rozhovory, ktoré spolu viedli jej zakaždým roznietili ducha tou správnou dávkou Božej istoty.

"Potešila by som sa, keby som ťa tentokrát mohla uhostiť ja, vo svojom kráľovstve." usmiala sa na neho nesmelo.

"Ale ešte predtým sa musím zastaviť doma a niekoho si vziať so sebou." chytil ju za ruku a nežne jej pobozkal prsty. Zuzka prikývla.

"Urobíš mi radosť, keď nám bude robiť spoločnosť aj Barras." usmiala sa, keď pomaly vychádzal autom na cestu. Tomáš jej opätoval úsmev a s rozžiarenou tvárou sa letmo pozrel na ňu. Zapol rádio a sústredene odbočil doprava, smerom k sebe domov.

Barras vybehol z dverí ihneď, ako Tomáš odomkol. Nadšene pristúpil k Zuzke a obtieral sa o jej nohy. Tomáš sa usmieval.

Rázne si pretrela tvár a pomalými krokmi prešla k Tomášovým dverám. Trikrát potichu zaklopala. Keď sa ozval jeho hlas, aby vstúpila, otvorila dvere. Tomáš sa postavil zo stoličky a s veselým úsmevom k nej pristúpil. Nechával medzi nimi priestor, až kým nezavrela dvere. Potom ten priestor vyplnil svojim objatím, do ktorého ju skryl. 

"Ach, ako si mi chýbala." šepol jej do vlasov. Jej telom prešlo niekoľko horúcich vĺn. Pritúlila sa k jeho hrudi. 

"Chcem ti niečo povedať." odhodlane vyslovila ešte stále opretá o neho. 

"Áno a čo také? Moje nežné vtáča." odhrnul jej prstami vlasy z ramena a jemne sa tak dotkol jej krku. Zachvela sa a privrela oči. Srdce sa jej divoko rozbúšilo, keď pocítila jeho dych na svojej odhalenej pokožke. 

"Tomáš, keď mi toto robíš, nemôžem sa sústrediť." šepla vážne. Tomáš sa pobavene usmial a pomaly ju od seba odtiahol, aby jej mohol pozrieť do očí. 

"A to je dobré alebo zlé?" jeho hlboký tón hlasu spôsobil, že sa jej zatajil dych. Sklopila pohľad a ľahko sa usmiala. 

Keď Zuzka odchádzala s liekmi, Taňja ju upozornila, že dnes bude vizita a je potrebné, aby tam bola aj ona. Tesne predtým, než Zuzka vošla do prvej izby, ešte Taňja k nej pribehla, aby jej podala informáciu, že vizitu bude viesť doktor Izakovič. Zuzke sa rozbúšilo srdce, keď si predstavila, že sa bude musieť, po tom všetkom čo spolu zažili, sústrediť na prácu v jeho blízkosti. I keď v kútiku duše sa tešila, že ho konečne uvidí.

Keď vošla do posledných dverí, ležala tam mladá žena, ktorá k nej, za celý čas, neotočila ani raz svoj pohľad. Sústredene stále pozerala do okna. Zuzka si všimla  pomliaždeniny na jej rukách a krvavú peru. Srdce jej zovrelo bolesťou. Ihneď ju pobádal vnútorný hlas, aby si k žene prisadla. Vedela, že je dobré Ho počúvať. Vždy ju priviedol k niekomu, kto mal veľmi zranené srdce, ktoré potrebovalo pomoc od Tvorcu všetkého nového. Odstúpila od stolíka, kde jej podala lieky od bolesti, vzala si stoličku a v tichosti sa posadila oproti nej. Mlčala a upierala na ňu pokojný pohľad. Žena dosť dlhý čas nereagovala, keď však pochopila Zuzkinu trpezlivosť, vzhliadla ku nej.

"Prečo tu čakáte? Môžete ísť, nepotrebujem vašu pomoc." jej hlas mal ustráchaný tón. Tvár mala stiahnutú nedôverou. Zuzka k nej nežne naklonila hlavu.

"Ten, ktorý vám do srdca vložil krásu a nehu ženy, nechce, aby ste takto trpela. Pozná vašu hodnotu najlepšie a bolesť, ktorou si prechádzate, chce zmeniť. Nech vaša situácia vyzerá akokoľvek, On vás z nej vytrhne. Jediné, čo musíte urobiť je zmeniť svoj pohľad zo strachu na dôveru k Nemu. Nie som tu, aby som vám dávala rady, čo máte urobiť s mužom, ktorý sa k vám správa takto. Nato sú odborníci. Viem len, že musíte vedieť, kto ste v Ježišovi Kristovi. Vtedy nájdete silu, prestanete sa báť a dokážete sa vzoprieť svojej nočnej more." žena na ňu zaskočene pootvorila ústa. Už tu za ňou poslali aj psychológa, ale toto nečakala. Jej srdce zvláštne zahorelo túžbou po Zuzkiných slovách. Dokonca aj jej pohľad sa zmenil a v očiach sa jej objavili slzy. Nie však slzy bolesti a strachu. Slzy dojatia obmývali jej vyprahnutú dušu. Na malý okamih sa jej myšlienky odeli do predstavy o tom, že Ježiš, o ktorom s takou múdrosťou a silou reči sestra dokázala hovoriť, môže vzhliadnuť na jej bezmocnosť a zmeniť ju. Túžila po tom už taký dlhý čas. Dokonca sa za to modlila zakaždým, keď jej trýzniteľ skončil s bitkou a ona sama ležala doráňaná na zemi. Viac ako telo, ju však bolela duša. Keď sa Zuzka zodvihla, jemne ju pohladila po ruke a v tichosti odišla von z jej izby. V žene však Zuzkina prítomnosť zanechala hlboké stopy, ktoré ju nútili k tomu, aby začala o sebe premýšľať inak.

Keď Zuzka kráčala naspäť do sesterne, Taňja na ňu upierala naliehavý pohľad, aby sa poponáhľala, inak sa bude hlavná sestra hnevať. Zuzka prikývla a rýchlo sa postavila vedľa Tanji, o pár sekúnd prišla Hana a obe si starostlivo prehliadla so spokojným úsmevom.

"Som rada, že nemeškáte." dodala a pozrela sa na hodiny. Z lekárskej izby práve vyšiel Tomáš s niekoľkými papiermi a vedľa neho kráčal mladý stážista. Tomáš s profesionálnou tvárou pozrel na Hanu a pokýval hlavou, tá otvorila dvere a čakala, kým všetci vojdú dnu. Zuzka so zatajeným dychom sledovala ako prechádza okolo nej. Mala pocit, že sa pobavene usmial. Jeho tvár sa však tak rýchlo zmenila, že si nebola istá, či to nebola iba jej predstava. Tomášova profesionalita sa prejavovala celý čas. Počas jeho rozhovoru s pacientami bol vnímavý, empatický a sústredený. Každému pacientovi venoval dostatok času, aby sa dozvedel, ako sa cíti. Až keď vošli do poslednej izby, kde bola žena, ktorá bola vystavená fyzickému násiliu, jeho tvár strnula a zamračil sa.

Zuzka sedela v aute a so spokojným úsmevom sledovala cestu z okna. Pochybnosti, ktoré mala sa strácali v Tomášových jemných dotykoch. Cítila ich na svojich prstoch, s ktorými sa Tomáš tak rád hral. Na tvári mu tiež žiaril veselý úsmev a keď na neho Zuzka občas letmo pozrela, usmial sa ešte viac. V srdci ho hriala myšlienka, že to plaché vtáča, ktoré mu pred pár rokmi rozbúšilo srdce, teraz sedí vedľa neho a on sa jej môže dotýkať. Pocítil obrovskú túžbu pobozkať ju. Pri najbližšej možnej príležitosti zišiel na odbočku, kde sa vypínalo zopár vysokých zelených stromov a zastal. Chvíľu si prehliadal okolie. Zuzka prekvapene zažmurkala.

"Prečo sme zastali?" spýtala sa s pohľadom upretým na jeho pokojnú tvár. Pomaly sa k nej otočil. V rádiu práve znela romantická, jemná melódia. Slnko schádzalo za kopec a im sa naskytol pohľad na nádherný západ slnka. Obloha sa sfarbila do teplých farieb. Tomáš sa opäť otočil dopredu a Zuzka urobila to isté. Oči sa jej rozžiarili obdivom. "To je nádherné." Tomáš pomaly vrátil pohľad na jej tvár. Nenáhlivo si ju celú prehliadal. Keď sa aj ona zahľadela na neho, zovrel sánku. Oči mu horeli nevýslovnou túžbou po nej. S ľahkosťou jej vošiel prstami do vlasov a pritiahol sa k jej uchu. 

"Ak by toto malo byť to posledné, čo by som mal dnes zažiť, tak túžim urobiť už iba jedno." šepol slastne. Zuzka sa celá zachvela. Dych sa jej prehĺbil a keď sa očami opäť vrátil k jej, s očakávaním sledovala, čo spraví. Pobavene sa usmial a úplne jemne sa priblížil k jej perám. Dotkol sa ich slabo, akoby čakal ako zareaguje. Keď sa odtiahol, ešte sa naťahovala k nemu, lebo nechcela, aby prestal. Nahol sa doboku, k jej lícnej kosti a vychutnal si bozky tam. Zuzka si vložila prsty do jeho vlasov a pritiahla tvár ešte hlbšie na jeho pery. Celé vnútro jej kričalo, aby neprestával. Presne vedel, čo potrebuje, aby sa cítila kompletná. Jeho objatie a bozky na tých správnych miestach, ju v tom utvrdzovali.

"Tomáš." vzdychla nahlas jeho meno. Na chvíľu prestal, pocítila ako sa opäť usmial. Potom ďalej blúdil po jej krku, až sa vrátil  naspäť k perám. Pár sekúnd čakal a potom to prišlo. Konečne sa jej pier zmocnil tak, že jej podbruško sa skrútilo z tej nahromadenej slasti, ktorú v nej vzbudil. Ich bozk bol intenzívny a dlhotrvajúci. Keď skončil, venoval jej ešte letmý dotyk na spodnú peru. Pohľad, ktorý na ňu uprel, keď sa odhodlala otvoriť svoje oči, mal zastretý v omamnom pocite vzájomnej vášni. Vážnou tvárou skúmal jej červené líca. Boli dôkazom toho, ako aj ona túžila po ňom. "Čo mi to robíš?" prerušila ticho medzi nimi. Usmiali sa na seba.

"Skladám ti básne bozkami." šepol a opäť ju ľahko pobozkal na kútik, ktorý jej hral v úsmeve.

Keď zastal pred jej domov, spokojne sa usmial. Zuzka ho so záujmom sledovala.

"Sebastian, nie je pre mňa ľahké o tom hovoriť. Prešlo už mnoho rokov a ja som sa s tým ešte stále úplne nevysporiadala. Veľakrát som premýšľala nad tým, aký by bol asi môj život, keby som sa rozhodla inak. Keby som ti to povedala." odmlčala sa. Bolesť jej zovrela hruď. Nemohla sa poriadne nadýchnuť a v očiach ju začali páliť slzy. "Bola som mladá a strašne hlúpa. A keď som si to všetko uvedomila, bolo už neskoro." vyslovila vo vzlykoch. Sebastian sa postavil, vzal si druhú stoličku a posadil sa blízko nej. Chytil ju za ruky a jemne pohladil po jej prstoch.

"Nič nie je také stratené, aby to Ježiš nedokázal nájsť." snažil sa ju upokojiť. Vilma sa zahľadela na jeho prsty a ticho pokrútila hlavou.

"Ty tomu nerozumieš. Tu teraz nejde o nás dvoch." opäť sa odmlčala a snažila sa prehltnúť hrču v krku, ktorá sa jej tam, z nahromadených emócií, vytvorila. Potrebovala to zo seba dostať. Potrebovala nahlas vysloviť, čo dlhé roky v sebe skrývala. Bolo načase tú falošnú masku zo svojej tváre strhnúť. 

"Nerozumiem." zmätene Sebastian zamračil obočie. Rukami však stále držal tie jej. Vilma si pretrela zopár sĺz, ktoré sa jej kotúľali dole tvárou a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla a vydýchla.

"Keď som zistila, že som s tebou tehotná, v prvý moment som vôbec nevedela, čo robiť. Potom ma našla moja matka a aj tehotenský test, ktorý som si urobila. Hrozne sa hnevala. Pamätám si, že som schytala aj dve facky a hrozné slová, ktoré ma vystrašili. Keď som sa z toho celého šoku dostala, bola som u tety, kde to matka všetko vyriešila." Vilma hovorila bez prestávky a so sklopeným pohľadom. Bála sa, že ak by sa zastavila a nechala by priestor svojim myšlienkam, úplne by sa zosypala. Sebastian si odtiahol ruky od jej, rázne sa postavil a pomaly podišiel k oknu. Mlčal. Vilma sa odhodlala na neho pozrieť. Po pár sekundách sa Sebastian pozrel do jej tváre. Uvidela jeho hlbokú bolesť v očiach. Až teraz si uvedomila, akú hroznú chybu urobila, keď to pred ním tajila.

"Vilma, to nemôžeš myslieť vážne? Za všetky tie roky som si predstavoval kadečo. Že si si našla niekoho iného alebo si si proste iba uvedomila, že som príliš chudobný nato, aby som ti dal to, načo si bola zvyknutá. Nikdy ma ani vo sne nenapadlo, že si čakala moje dieťa." po poslednej vete sa mu zlomil hlas a dlaňou si skryl oči. Vilma sa náhle postavila a podišla k nemu. Chcela sa ho fyzicky dotknúť, on sa však od nej odtiahol.

Boli práve pár krokov od Alexovho salaša, keď sa Tomáš k nej otočil. Odvtedy, čo odišli od vodopádov sa medzi nimi vytvorilo ticho. Za iných okolností by mu to nevadilo, lebo ticho medzi nimi bolo vždy príjemné. Teraz mal však pocit, že v Zuzke sa odohráva nejaký zvláštny boj. Chytil ju za ruku a prinútil ju tak zastaviť. Chvíľu hľadela do zeme a potom sa zahľadela na jeho ruku. Prsty si prekrížil s jej a palcom ju chcel upokojiť jemnými pohladeniami. 

"Čo sa deje?" snažil sa vyhľadať jej oči. Druhú ruku vystrel k jej lícu a jemne sa jej dotkol prstami. Zuzka sa mlčky na neho pozrela. Vnútrom jej začal preletovať zvláštny pocit. Čo bude s nimi ďalej? Keď sa odtiaľto vrátia do bežného života, do nemocnice, čo sa stane s ich vzťahom? Nevedela, ako správne by mu to mala vysvetliť. Tomáš si prehliadal jej oči. Veľmi intenzívne sa mu nimi snažila niečo povedať. Tomáš sa priblížil bližšie k jej tvári. Boli len kúsok od toho, aby sa dotkli nosami. Tomášovi znežneli oči. "Máš pochybnosti, moje nežné vtáča?" šepol jej s hlbokým pohľadom. V okamihu, ako pocítila jeho dych na svojich perách, zvláštny pocit sa vytratil a nahradil ho iba on sám. S istotou a bezpečím. Sladko sa na ňu usmial, keď uvidel zmenu v jej očiach.

"Ako to robíš? Stačí jeden tvoj pohľad a úplne ma odzbrojíš." vyznala sa so zrýchleným dychom. Tomáš sa túžobne usmial a z očí sa jej zahľadel na pery.

"Tvoje pery so mnou robia to isté." zvážnel a pár sekúnd len tak, mlčky, skúmal celú jej tvár. Potom jej prstami vošiel do vlasov a perami sa dotkol jej spánkov, pomaly prešiel na líce a nakoniec vyhľadal jej pery. Zuzka jemne vzdychla, keď pocítila, ako na jej tiché pochybnosti odpovedal sebaistými dotykmi a láskyplnými bozkami. Uvoľnene sa obtočila rukami okolo jeho krku a nechala sa unášať jeho láskou.

Keď sa posadili na terasu, kde boli aj včera, Tomáš zo svojho ruksaku vytiahol tablet a položil ho na stôl. Mladá čašníčka pristúpila k nim a položila na stôl pred nich tanier s dobrotami, ktoré pre nich opäť pripravil Alex. Zuzka sa nadšene usmiala. Tomáš sa zase usmial, keď uvidel jej spokojnú tvár. 

"Máme ešte pol hodinu, kým sa pripojí náš malý bádateľ. Chcel by som ti niečo povedať." vyslovil sebaisto. Zuzka na neho skúmavo vzhliadla. Pri druhej vete zaznel jeho hlas vážne.

Zuzka otvorila oči a nadšene si užívala, ako jej tvár pohládzajú posledné slnečné lúče, ktoré sa strácali za horizontom. Mala pocit, že to šťastie, ktoré k nej práve v tento moment prúdilo, je hmatateľné a môže si z neho nabrať koľko jej srdce vládze. Už dlho túžila po niečom takomto. A Boh to vedel. Presne poznal, ako má pristúpiť, aby dokonale obsiahol to, čo potrebovala. Keď Tomáš dohral a položil gitaru na stojan, usmial sa s privretými očami k oknu. Ticho šepol vďaku k Bohu a otočil sa k Zuzke. Nemo ho sledovala. 

"Je obdivuhodné, čo si za taký krátky čas, s Božím pôsobením, dokázal urobiť s mojim srdcom. A hoci mám tendenciu byť stále opatrná, chcem ti priznať, že si veľmi vzácny muž v mojom živote. A chcela by som.." odmlčala sa, lebo nevedela nájsť tie správne slová, akými by vyjadrila svoju lásku k nemu. Neisto sklopila pohľad a pozerala na slová piesne, ktoré pred chvíľou spievala. 

"To je v poriadku, moje nežné vtáča. Ak si opatrná a nie si si istá, ako vyjadriť svoje pocity ku mne." vošiel jej prstami do vlasov a naklonil sa ku nej. Chvíľu sledoval jej tvár a potom sa úplne ľahko dotkol jej pier. Privrela oči. Celé jej vnútro sa striaslo. Bol taký vnímavý, že presne vedel, čo potrebuje. Pocítila jeho úsmev, keď pomaly prešiel z pier po líci až na kľúčnu kosť. Potom sa na malý okamih odtiahol a snažil sa vpísať si do pamäte jej nežnú krásu. Keď uvidel, že sa jej mihalnice začali hýbať, lebo chcela otvoriť oči, náhle ju opäť pobozkal. Po dotykoch, ktoré jej pri bozku venoval, už viac nepotrebovala nič hovoriť. Všetko bolo jasné a zrejmé. On patrí k nej a ona? Ona sa cíti konečne nájdená. Boh jej to ticho šepkal do srdca. 

Na ďalší deň, keď sa zobudila, Tomáš opäť nebol vedľa nej. Noci s ním boli krásne. Sám ju k ničomu netlačil a venoval jej to potrebné, aby sa cítila milovaná a v bezpečí. Začala si zvykať na jeho mohutné ramená a pokojné náručie. Aj práve teraz by sa najradšej k nemu schúlila. Keď vyšla zo spálne, nepočula žiadne zvuky a tak pomaly zišla dole. Nikde nevidela ani Barrasa. Pozrela z okna von. Videla, ako veselo sa Tomáš hrá so svojím psím spoločníkom. V mysli sa jej vytvorila prestava, aký úžasný by bol ako manžel a otec. Usmiala sa, keď uvidela, ako sa narovnal a v očiach mu hrala chlapčenská radosť. Vzala si bundu a vyšla von. Ovanul ju svieži ranný vánok. Zhlboka sa nadýchla a započúvala sa do zvuku prírody. Ticho poďakovala Bohu za to, čím ju obdarovával. Keď otvorila oči, Barras utekal s veselým krútením chvosta k jej nohám. Tomáš z diaľky zvolal:

"Hej, kamarát, to nie je fér. Takéto podpásovky mi nerob." zdvihol loptu, ktorú Barrasovi hodil a pokrútil pobavene hlavou, keď zaregistroval, že v okamžiku ako zacítil Zuzku, úplne stratil záujem o hru. Tomáš vítal Zuzku so širokým úsmevom, keď sa k nej približoval. Zuzke podskočilo srdce. Urobila k nemu tiež niekoľko pomalých krokov a keď boli blízko seba, objala ho. Tomáš to nečakal, reagoval však okamžite a ochranársky si ju privinul k hrudi.

"Dobré ráno, moja drahá." šepol a pobozkal ju do vlasov. "Ako si sa vyspala?"

V okolí Alexovho salaša strávili Zuzka s Tomášom čas skoro až do večera. Už pomaly slnko zapadlo, keď Tomášovi zazvonil telefón. Miesto pri Alexovom dome bolo jediné, kde bol aký taký signál. Tomáš sa neochotne odtiahol od Zuzky a vytiahol mobil z vrecka bundy. Na displeji svietilo Sebastianove číslo.

"Áno Sebastian, počúvam vás." keď Zuzka začula jeho meno, okamžite spozornela. Skúmala každé jedno slovo, ktoré Tomáš vyslovil. Ich rozhovor nebol dlhý a po ich vzájomnom rozlúčení sa Tomáš chvíľu zamyslel.

"Prosím, povedz, že je Matúško v poriadku." nástojčivo hľadela do jeho tváre. Tomáš zdvihol pohľad k nej. Oči mu žiarili dojatím.

"Boh je skvelý. Postaral sa o všetko. Nádor, ktorý Matúškovi vyoperovali bol nezhubný." povedal s výdychom a nadšene sa na ňu usmial. Zuzka chvíľu na neho neveriacky hľadela a potom sa mu vrhla do náručia. Tomáš ju zdvihol a veselo sa s ňou zatočil.

"To je úžasná správa. Vďaka Bohu. Vďaka Ti, môj starostlivý Otec." veselo zvolala, keď ju pomaly spustil na zem. Z objatia ju však nepúšťal. Keď sa im oči stretli, pocit radosti a vzájomnej úľavy Tomáša pritiahli k tomu, že Zuzku náhle pobozkal. Intenzívnejšie ju chytil okolo pása a s chuťou si užíval jej sladkú chuť.

Sebastian práve sedel v lekárskej izbe svojho kolegu i priateľa, kde mu na tvári hral spokojný úsmev. Bol vďačný Bohu za to, aké výsledky držal v rukách. Po poslednom stretnutí s Vilmou, keď tak nečakane od neho odišla, celý večer trávil v modlitbe, aby jej mohol priniesť dobré správy. Práve otváral dvere, aby za ňou išiel, keď sa ocitol tesne oproti jej tvári. Vilma zmätene zažmurkala. Sebastian sa uhol o pár krokov dozadu a ukázal jej rukou, aby vošla dnu. Poslúchla a posadila sa na pohodlné kreslo. Sebastian si sadol kúsok od nej a mlčky ju sledoval.

"Aj ja ťa rada spoznávam. Môžem sa spýtať, nehral si náhodou v kapele s Tomášom?" zvedavo sa spýtala. Tomáš na ňu uprel prekvapený pohľad. Alex sa usmial.

"Jasné. Určitý čas sme viedli chvály. Potom sa každý pobral za vlastnými povinnosťami. Ale bolo by fajn, keby sme si to niekedy zopakovali, nemyslíš?" spytujúco sa otočil na Tomáša. Ticho prikývol. "Nevieš ako sa má Matúš? Dlho som o ňom nič nepočul."

"Robí taxikára. Sme v občasnom kontakte." Zuzka si po Tomášovom dopovedaní spomenula na známu tvár taxikára. Teraz zistila, odkiaľ ho poznala. V mysli sa vytratila z rozhovoru Tomáša a Alexa. Vrátila sa jej spomienka, keď ich všetkých videla ako spievajú Bohu. Pocítila trpkosť v srdci, keď sa vrátila do času, keď bola s Petrom. Jeho reakcia ju vtedy úplne vykoľajila. Smutne sklonila hlavu a stratila sa vo vlastnom svete. Tomáš si toho všimol. Poprosil Alexa o raňajky a keď odišiel naspäť do kuchyne, s láskou začal skúmať jej zadumanú tvár. Trpezlivo čakal na to, kým sa opäť vrátila k jeho pohľadu. Neisto sa usmiala a opäť sa zahľadela mimo. 

"Zuzka?" šepol jej meno. "Odkiaľ vieš, že sme s Alexom mali kapelu?" vlastne ho táto otázka ani tak nezaujímala. Skôr bol zvedavý, prečo sa tak náhle do seba stiahla. Mal pocit, že to spolu súvisí. Zuzka sa nadýchla a zahľadela sa na jeho prsty, ktoré ju neprestajne hladili. Oči jej zjemneli, keď si uvedomila, kto pri nej sedí.

"Pri jednom z výletov s Petrom, som sa počas toho, keď on viedol rozhovor s dekanom, rozhodla pre krátku prechádzku po okolí. Natrafila som na vás. Keď som počula váš spev a pieseň, ktorú ste spievali, úplne ma to vtiahlo. Tak veľmi mi chýbalo niečo také, že som na okamih zabudla, kde som. Potom za mnou prišiel Peter a uvidel tam teba. Nahneval sa. Keď sme ostali sami, nevedel mi vysvetliť, prečo tak reagoval." Zuzka vydýchla a opäť sa zahľadela mimo. "Niekoľko dní nato odišiel a nechal po sebe iba jeden list, ktorého zneniu dodnes nechápem." posledné slová, akoby povedala iba sama pre seba. Tomáš ju vnímavo počúval. Srdce mal stále pokojné. Keď sa Zuzka na neho otočila, uvidela, aký pokoj žiari z jeho tváre.

"Som rád, že si mi to povedala." hľadel na ňu s prijatím. Keď to hovorila, neuvedomovala si, že by to mohlo jeho srdcu ublížiť. Teraz však, keď na ňu pozeral s láskou a prijatím, uľavilo sa jej.

Zuzka sa práve ukladala do postele, keď Tomáš podišiel k dverám.

"Nepotrebuješ nič?" spýtal sa s úsmevom. Páčilo sa mu, že sa môže pozerať, ako má na sebe jeho tričko a ukladá sa na mieste, kde sa on vždy cítil bezpečne. Zuzka sa oprela o vankúš a usmiala sa tiež.

"A ty kde budeš spať?" zvedavo nahla hlavu mierne doboku.

"Hore na sedačke." hlboko sa na ňu zahľadel. Zuzka si prstami vošla do vlasov a chvíľu premýšľala. Tomáš sa už chystal na odchod, keď Zuzka zvolala:

"Tomáš?" 

Otočil sa na ňu a spytujúco zdvihol obočie.

"Som veľmi šťastná a vďačná, že si ma sem vzal. Cítim sa ako v raji." pošepla popritom, ako sa stále pohrával s jej prstami. Opäť zdvihol pohľad k nej a usmial sa. 

"Mal som to naplánované od prvého momentu, ako som ťa v nemocnici uvidel." povedal hlbokým hlasom. Zuzka pozrela do jeho očí. 

"Naozaj? A ako si vedel, že budem súhlasiť?" so záujmom nahla hlavu doboku a usmiala sa. 

"Nevedel. Prosil som za to, aby nám Boh odsunul všetky prekážky, ktoré by mohli stáť v našej spoločnej ceste." opätoval jej úsmev. Zuzke vošiel do očí obdiv. Odtiahla sa od neho a čakala, kedy sa k nej posadí. Urobil tak a prekvapene pozeral, ako sa zahľadela do okna. Potom sa k nemu otočila, priblížila tvár k jeho, prstami mu vošla do vlasov a pobozkala ho. Bolo to prvýkrát, čo sama vyvinula záujem niečo také urobiť. A on bol spočiatku tak prekvapený, že chvíľu váhal. Potom sa však tiež vnoril do jej vlasov a užil si bozk s rovnakou chuťou ako ona. Nechápala, kde sa vzala tá vášeň, ktorá ju opantala. Bola však presvedčená, že to, čo v nej prúdi k Tomášovi, chce prijať plnými dúškami. 

Po pár nežných spoločných chvíľach, keď sa obaja upokojili a v tichosti si opäť užívali prítomnosť jeden druhého, sa Zuzka so záujmom zahľadela na plátno, ktoré bolo zakryté. 

"Čo sa nachádza pod tou plachtou?" spýtala sa zvedavo. Uvidela, ako sa Tomášovi napla tvár. Nevedela však identifikovať jeho pocity. 

"Chceš, aby som ťa previedol po svojom hrade, moja vzácna pani?" s úsmevom pobozkal jej ruku a sledoval jej reakciu. Zuzka sa šťastne zasmiala a prikývla. Pomalými krokmi kráčala za ním. Preplietla si s ním prsty a on jej venoval letmý zamilovaný pohľad, keď spoločne kráčali po drevenom schodisku hore. Keď vyšli posledný schod, Tomáš sa ku nej otočil a očami sa hlboko zahľadel do jej. Nežne sa na ňu usmial. Zuzka na neho uprela svoj pohľad. Páčilo sa jej, ako sa odrážala v jeho očiach. Mala pocit, že existuje len tento maličký kúsok sveta, tu s ním. Všetko nepríjemné sa v jeho prítomnosti strácalo. Čím bližšie mu bola, tým slobodnejšie sa cítila. Rozspomenula sa na to, keď o takejto láske snívala. Láska, ktorá jej dá priestor a ona bude môcť slobodne rásť.  To, čo svojimi nesprávnymi rozhodnutiami zatienila, sa teraz krôčik po krôčiku pri ňom odkrývalo. Tomáš sa prstami dotkol jej brady a pritiahol sa k jej perám. Skúmal, ako sa jej zatajil dych a privreli viečka. Pootvoril pery a pomalinky sa dotkol jej vrchnej pery. Prstami si ju prisunul ešte bližšie, aby si mohol ich bozk vychutnať ešte viac. Na pár sekúnd stratila pevnú pôdu pod nohami. Keby sa Tomáš neodtiahol, mala pocit, že by sa jej podlomili kolená. Nechápala, čo to s ňou robí, ale jej srdce našepkávalo, že sa konečne cíti úplná. Opäť ju chytil za ruku. Niekoľko minút jej ukazoval tri miestnosti, ktoré sa nachádzali na hornom poschodí. Potom zastal v strede chodby a natiahol ruku hore. Zvrchu sa spustil rebrík, ktorý viedol do podkrovia. Zuzka sa so záujmom zahľadela hore. Tomáš chytil jej ruku a nežne si ju pritiahol k sebe. Nahol sa k jej uchu.

"Táto izba je pre mňa najvzácnejšie. A vieš čo je úžasné?" šepol úplne potichu. Zuzka sa striasla, keď pocítila ľahký dotyk jeho pier.

"Neviem." šepla rovnakým tónom hlasu ako on.

"Že ti ju konečne môžem ukázať." odtiahol sa a tajomne sa usmial. Pomaly vyšiel hore a potom čakal s vystretou rukou, kedy vyjde aj ona. Už necítila vôbec žiadne závrate. Teda, keď odhliadla od toho, čo s ňou robili Tomášove bozky. Pomalými krokmi sa odhodlala vyjsť hore. Pri posledných troch schodoch jej pomohla Tomášova ruka. Ochranársky jej podoprel obe ruky a ona tak v bezpečí vyšla úplne hore. So záujmom sa rozhliadla dookola. Hneď oproti bolo veľké okno, ktoré túto izbu dostatočne presvecovalo. Blízko pri ňom mal položený stojan s plátnom, ktorý bol prekrytý plachtou. Vedľa neho stál ďalekohľad, ktorý smeroval do okna. Potom sa otočila. Pri stene mal opretých niekoľko skriniek a poličiek z masívu. Všimla si gramofón a niekoľko platní, ktoré boli úhľadne poukladané pod ním. Oproti gramofónu bola sedačka s jedným kreslom a obrovskou kožušinou v strede. Tomáš ju pomaly obišiel a pohodlne sa usadil do kresla. Jednu nohu si vyložil na druhú a pobavene sledoval jej zvedavý pohľad. Keď sa mu otočila chrbtom, zazrela malý stolík, nad ktorým bola zavesená nástenka. Pomalými krokmi podišla k nej. Letmo sa otočila na Tomáša, či smie. S úsmevom prikývol. A tak odhodlane pristúpila bližšie. Na stolíku mal položenú otvorenú Bibliu a na nástenke popripínaných niekoľko papierikov s odkazmi. Tie ju natoľko zaujali, že jeden z nich odopla a vnímavo ho očami začala študovať.

Poučím ťa a ukážem ti cestu, ktorou máš kráčať. Poradím ti a budem ťa mať na očiach. (Biblia, Žalmy 32:8)

Stratil som sa, môj Otec? Zdám sa niekedy v tom húfe ľudí taký stratený. Nemám otca, ani matku, ktorí by mi vo svojom živote ukázali, koľkokrát si ich poučil a aké osožné to bolo. Aj napriek tomu si mi toho daroval mnoho. Preto pouč mňa. Nauč ma, ako správne mám viesť svoje dni. Áno, som tá jedna z tvojho stáda, ktorá sa cíti stratená. Vezmi si ma na svoje plecia a ja budem iba mlčať a diviť sa Tvojim cestám. Ďakujem, že môžem k Tebe volať a mať istotu, že ma počuješ.

Zuzka sedela v Tomášovom aute na parkovisku nemocnice, keď jej zazvonil mobil. Barras na zadnej sedačke kľudne ležal a ona sa usmiala, keď nereagoval ani keď sa rozoznelo zvonenie. 

"Mami, rada ťa počujem. Ako sa máte s Patrikom?" snažila sa spýtať uvoľnene. Nechcela jej hovoriť o svojom úraze. 

"Je tu nádherne. Patrik zajednal hotel, kde sa o nás ukážkovo starajú a my chodíme iba na procedúry a na prechádzky do prírody." začula jej spokojný veselý hlas. Zuzka sa usmiala, konečne bola jej mama šťastná. 

"Mamička, som taká rada, že to počujem. Pozdrav Patrika a poďakuj mu za mňa, že to tak skvele vymyslel." 

"Odkážem a ty sa máš ako, dcérka? Všetko v poriadku?" so záujmom čakala Alenka na odpoveď. Zuzka sa zahľadela do okienka a sledovala, ako práve zastalo auto. Potichu si vydýchla. Nikdy mame neklamala, teraz však cítila potrebu, zamlčať jej pravdu o jej úraze. Nechcela, aby kvôli nej museli prerušiť pobyt. 

"Mám sa dobre mami. Keď počujem, aká si šťastná, som šťastná s tebou." snažila sa usmiať. 

Bolo skoro ráno, keď Zuzka otvorila oči a uvidela Barrasa pri svojich nohách. Usmiala sa. Bolo príjemné zobúdzať sa s vedomím, že niekde blízko je Tomáš. On bol prvá myšlienka, s ktorou sa prebudila. Posadila sa na posteľ a snažila sa zhlboka dýchať, aby sa jej prestala točiť hlava. Na stolíku si všimla pohár s vodou. Opäť sa usmiala a v duchu poďakovala za to, že je Tomáš taký pozorný a myslí aj na detaily. Schuti sa napila a odhodlala sa postaviť. Našťastie hlava aj nohy s ňou začali spolupracovať a ona sa pomalými krokmi presunula k obývačke. Tomáš spal na sedačke. Jeho tvár bola úplne pokojná. Zuzka sa oprela o zárubňu dverí a vnímavo si ho prehliadala z diaľky. Musela pripustiť myšlienku, že ju veľmi priťahoval. Čím bolo ich puto silnejšie, tým viac si uvedomovala aj jeho fyzickú stránku. Jednu ruku mal vyloženú hore a jeho telo bolo úplne uvoľnené. Spomenula si na včerajšie chvíľky a zachvela sa. Rozhodla sa pristúpiť až k jeho tvári. Nežne si prehliadala každú jej časť. Pery mal mierne pootvorené. Premýšľala, aké by to bolo, cítiť ich na svojich. Potom zmenila pohľad a sústredene sa zahľadela na jeho prsty. Tie, ktoré tak jemne a sústredene vedeli pohladiť miesta, pri ktorých sa ním nechávala úplne strhnúť. Tomáš otvoril oči. Keď uvidel jej túžobný pohľad, jemne sa usmial. Zuzka sa chcela razovo postaviť, tentokrát však nohy ani hlava s ňou nespolupracovali a ona padla na Tomáša. S láskou si okolo nej ovinul ruku a prichytil ju. Ich tváre boli tak blízko, že stačil jeden maličký pohyb a pobozkali by sa.

"To je ale krásne prebudenie." pošepol Tomáš blízko jej pier. Potom sa obaja posadili na sedačku hneď vedľa seba. Tomáš si vnímavo prezeral jej tvár, ktorá sa zamyslene pozerala na deku. "Ako si sa vyspala?" spýtal sa s veselým úsmevom. Zuzka k nemu otočila tvár. Snažila sa usmiať a s ľahkosťou povedať, že dobre. Cítila sa však hlúpo, keď si spomenula ako ju Tomáš uvidel, keď si ho celého prezerala. Na jeho tvári však nevidela nič zlé. Práve naopak, jeho tvár bola pokojná a veselá. Chytil jej ruku do svojej a spokojne si svoje prsty prekrížil s jej. Hoci túžil pobozkať ju, už niekoľkokrát, niečo v jeho vnútri mu našepkávalo, aby počkal. Zuzka sa uvoľnene usmiala, keď pocítila jeho dotyk. Bol úplne bezprostredný. A v nej to vyvolalo ešte väčšie pocity bezpečia a istoty. Tomáš sa naklonil k jej tvári a pobozkal ju na líce. "Som šťastný, že si tu. Moje ráno je tak omnoho krajšie. Cítim, že sem patríš a to mi dodáva ešte väčšiu vďačnosť k Bohu. Ten pocit, že bez ohľadu na čas, On vie, čo je správne." povedal potichu. Zuzka k nemu otočila tvár. Srdce jej bilo naliehavosťou, aby sa nebála vysloviť svoje pocity k nemu.

"Keď si ešte spal a ja som mohla vidieť tvoju pokojnú tvár, napadla ma myšlienka. Keď sme sa spoznali, pri každom našom rozhovore som cítila, že si mi blízky. Nechcela som si to nechať vojsť do srdca, pretože som bola s Petrom. Teraz však, s odstupom času, keď máme možnosť byť si opäť blízky, zisťujem, že je to veľmi príjemné, nechať ťa vstupovať čoraz hlbšie do môjho srdca. Boh mi ťa poslal, aby si vnímavo a starostlivo dokázal premieňať moju bolesť. Práve tým, s akou trpezlivosťou a múdrosťou pristupuješ k Božím veciam. Možno je načase urobiť prvý krok." poslednú vetu dopovedala šeptom. Keď videla jeho zamilovaný pohľad, naklonila svoju tvár bližšie k jeho a prstami mu pohladila líce. Tomáš privrel oči a ľahko vydýchol. Keď ich opäť otvoril, uvidel, s akou naliehavosťou čaká ako zareaguje. Nežne sa usmial a palcom prešiel po jej perách. Vnímavo skúmal ako zrýchlene začala dýchať. Oči sklopila na jeho pery a chvíľku sledovala ako sa približuje. Potom ich zavrela a sústredila sa iba na jeho nežný dotyk, keď vošiel prstami do jej vlasov. Na perách pocítila jeho horúci dotyk pier. Veľmi ľahký, akoby len skúmal jej reakciu. Zachvela sa. Potom si ju rukou prisunul bližšie a ich pery sa tak spojili ešte intenzívnejšie. Hlasno vzdychla, keď sa jeho jazyk dotkol jej. Ešte nikdy nič podobné nezažila. To emočné, čo k nemu prechovávala, sa teraz pretavovalo do toho fyzického. Už len samotný bozk s ním ju viedol do vytrženia. Bol nenáhlivý, plný túžby a lásky. Akoby jej tým chcel ukázať všetko to, čo k nej celý čas cítil a starostlivo uchovával. Usmial sa, keď sa od nej zľahka odtiahol. Hlasno vydýchla a pomaly otvorila oči. Tiež sa usmiala. Ešte stále mal ruku ponorenú do jej vlasov. Priblížil sa k jej čelu a nežne jej tam vplietol ešte jeden bozk. Potom sa vrátil k jej perám a ešte raz ju pobozkal. Tentokrát ľahko a nežne. Užíval si to a ona sa úplne oddala všetkému, čo urobil. Vychutnávala si každý jeho dotyk, bozk a pohyb, ktorý jej daroval. Všetko sa to stalo výživným pokrmom pre jej ustráchané srdce, ktoré roky skrývala pred láskou. Až teraz sa konečne mohla nadýchnuť. Tomáš ju ukryl do svojho objatia a spokojne sa pohrával s jej vlasmi. To, čo chcel urobiť už roky, mať ju blízko svojho srdca a užívať si vôňu jej duše, sa teraz konečne naplnilo. Vyslovil tichú vďaku k Bohu a usmial sa, keď sa Zuzka zhlboka nadýchla a spokojne vydýchla. Začal sa pohrávať s jej prstami, načo ona zareagovala s pobaveným úsmevom. 

"Ako sa cítiš?" spýtal sa, keď ju pobozkal do vlasov. 

"Ten liek, ktorý ste mi podal, pán doktor Izakovič, skvelo zabral." veselo k nemu otočila tvár. Zamilovane sa usmial, keď uvidel iskričky v jej očiach. 

"Naozaj? Odporúčam podávať ho čo najčastejšie." naklonil sa k nej a opäť sa zmocnil jej pier. Chytil jej hlavu a pomaly ju položil na sedačku. S túžbou sa obaja na seba pozreli a opäť sa stratili vo vzájomnom bozku. Vyrušil ich Barras, ktorý vyskočil na sedačku, s ľahkosťou si ľahol hneď vedľa Zuzky a čakal, kedy si ho všimne. Tomáš sa pomaly odtiahol a venoval Zuzke ospravedlňujúci pohľad. Potom sa obaja veselo rozosmiali.

"Ďakujem, vážim si toho." opätovala mu úsmev a privoňala si k polievke. "Vonia výborne. Takže ďalšia vec, ktorú o tebe neviem. Vieš výborne variť." nežne na neho pohliadla, keď si vzala do ruky lyžicu. Tomáš sa zasmial. 

"Nepotrebuješ kŕmiť?" spýtal sa pobavene. 

"Určite nie. Ruky mám v poriadku, ale ďakujem." uškrnula sa. 

Vilma stála pri okne, v lekárskej izbe, kde ju doviedol Sebastianov priateľ potom, čo Matúška vzali na potrebné vyšetrenia. V ruke nervózne držala mobil a premýšľala, komu má zavolať. Napadla ju mama, keď si však spomenula na ich posledný rozhovor, okamžite tú myšlienku vymazala. V kontaktoch si vyhľadala Milanove číslo. Veľmi mu chcela zavolať a podeliť sa s ním o strach, ktorý ju práve teraz zvieral. Zjavila sa jej však predstava, ako by reagoval, keby prišiel a uvidel Sebastiana. Vypla mobil a hodila ho naspäť do kabelky. Spomenula si na slová od Zuzky, keď ju príjmala: My lekári môžeme liečiť, ale skutočné uzdravenie prichádza od niekoho iného. Spomenula si na obdobie, keď bola ešte so Sebastianom a on sa pred ňou modlil za ich vzťah. Obdivovala ho za jeho múdrosť, ako s ľahkosťou vyberal tie správne slová a modlil sa k niekomu, komu veril celým svojím srdcom, že ho počuje. Chcela to skúsiť, nebola si však istá tým, aký postup má použiť. 

"Bože? Ja vlastne ani nie som moc na modlenie, v poslednej dobe to však na mňa všetko akosi dolieha. Pamätám si, ako sa k Tebe modlil Sebastian, aby si viedol náš vzťah. Moc to nepomohlo, pretože som urobila jednu chybu za druhou. Ale teraz by som bola naozaj veľmi vďačná, keby si urobil zázrak." Vilma si nahlas vydýchla, posadila sa na stoličku a privrela oči. "Viem, že to tak nefunguje, že ja požiadam, kedy sa mi zachce a Ty budeš fungovať ako stroj na splnené priania. Ale pri tom všetkom chaose, čo sa vo svete deje, pri všetkých tých nevyspytateľných veciach, čo život prináša, nemohla by som veriť, že sa udeje niečo dobré? Že ten zmätok presahuje niekto, kto v tom má úplný poriadok? Nemám nič, čo by som Ti mohla ponúknuť, až na tú prázdnu časť mňa, ktorú som ochotná zaplniť niečím novým. Tak Ťa prosím, buď s mojím synom." jej hlas sa zlomil a po tvári jej začali stekať slzy. Keď začula, ako sa otvorili dvere, rýchlo si ich utrela a náhle sa otočila. Do izby vošiel Sebastian. Jeho tvár bola vážna. Vilma sa opäť posadila na stoličku a mlčky čakala, čo povie.

"Urobili sme Matúškovi všetky vyšetrenia. Je to tak, ako som predpokladal. Iba," odmlčal sa, posadil sa oproti nej a zhlboka sa nadýchol, "nie sme si istí tým, či je ten nádor nezhubný." dodal smutne. Vilma na neho zhrozene pozrela.

"Urobím tak, aby si sa ty cítila čo najkomfortnejšie. Na teraz ťa vezmem k sebe, ak by si však potrebovala, nerobí mi problém, odviezť ťa domov." vysvetlil jej, keď videl, že pohľadom prepaľuje okno. Pobavene sa opäť zasmial. 

"Prečo sa smeješ?" tentokrát svoj prepaľujúci pohľad uprela na neho. 

"Neskutočne si nádherná, ešte aj keď sa hneváš." šepol hlbokým hlasom, čo spôsobilo zimomriavky na jej tele. Zrazu  jej pohľad zjemnel. Srdce sa jej rozbúšilo, keď vyhľadal ruku na jej stehne a preplietol si prsty s ňou tentokrát on. 

Keď zaparkovali v podzemnom parkovisku, Tomáš vzal tašku, ktorú Zuzke pomohol zbaliť, keď jej ešte zastavil doma a pomohol jej vystúpiť. Ruku jej položil okolo pása a silnejšie si ju k sebe pritisol, aby mala istotu, že nespadne, ak by sa jej zatočila hlava. Trochu nesmelo sa k nemu otočila, keď pocítila jeho vôňu. Tomáš Zuzku doviedol až k výťahu, stlačil číslo poschodia, kde býval a otočil sa k nej. Usmial sa, keď uvidel jej plachý výraz. 

"Barras sa poteší, keď ťa opäť uvidí." snažil sa odľahčiť jej neistotu, ktorá sa jej usadila vnútri a odzrkadlila sa aj v jej tvári. Keď sa otvoril výťah, spoločne pomalými krokmi prišli k dverám a Tomáš položil tašku na zem. Potom odomkol. Pri dverách už s veselým vrtením chvosta čakal jeho psí spoločník. Ako k prvej pristúpil k Zuzke a pokojne sa točil okolo jej nôh. Zuzka sa usmiala a s láskou ho pohladila pod krkom. Keď sa narovnala, aby sa postavila, zatmelo sa jej pred očami a mala pocit, že padá. Tomáš ju vzal do náručia. Jeho inštinkty boli rýchle. Keď otvorila oči a ich pohľady sa stretli, jej srdce sa zachvelo. 

"Bude lepšie, keď si trochu poležíš." šepol blízko jej tváre, pohľad mu znežnel a pomalými krokmi vošiel do svojej spálne. Jemne ju položil do postele a napravil jej vankúše tak, aby sa jej dobre sedelo. 

Keď prechádzali po chodbe do Matúškovej izby, v sesterni nikto nebol a na oddelení vládol úplný pokoj. Zuzka otočila opäť hlavu k Tomášovi a spytujúco na neho zdvihla obočie. On iba mlčky zdvihol ľavý kútik pier dohora a pohľadom na ňu letmo žmurkol,keď pomaly otváral dvere do Matúškovej izby. 

Matúško ležal v posteli a apaticky hľadel do okna, keď ju Tomáš priblížil k jeho posteli. Zuzku z toho pohľadu bolelo srdce. Všimla si však, že má na sebe tričko, ktoré mu darovala, ako jeden z darčekov k narodeninám. Bol na ňom nápis Malý princ, ktorý hladí moje srdce. Zuzka poprosila Tomáša, aby jej pomohol sadnúť si na stoličku oproti nemu. Matúško ešte stále neprítomne hľadel do neznáma, keď sa mu zahľadela do tváre. 

"Môj braček, čo trápi tvoje krásne srdiečko?" odhodlala sa ho spýtať veľmi jemne. Konečne na ňu uprel svoje hnedé očká. Videla v nich strach a smútok. 

"Bál som sa o teba a nechceli ma k tebe pustiť." posadil sa a sklamane sa otočil na Tomáša. Ten ospravedlňujúco pokrčil ramenami. 

"Vieš môj malý princ, nedalo sa to. Počula som, že si mal opäť záchvat. Čo si cítil predtým, než sa to stalo?" ustarane sa na Matúška zahľadela a vzala si jeho ruku do svojej. Matúško sa k nej otočil a vzdychol si. Všimla si ako jej silno zovrel dlaň, jeden z prstov však akoby nereagoval. 

"Videl som, ako sa mamka s ockom hádajú. A že ocko chcel mamku udrieť." sklamane sklonil hlavu. Zuzka zamračene pozrela na Tomáša. Jeho výraz bol prekvapený. 

Na ďalší deň podvečer, keď si Tomáš odbehol domov, osprchovať sa a skontrolovať Barrasa, Zuzku navštívil opäť Sebastian. Jemne zaklopal na dvere a nesmelo nakukol dnu. 

"Nevyrušujem?" spýtal sa priateľsky a keď mu Zuzka pokývala rukou, aby vošiel dnu, odhodlal sa vstúpiť. 

"V kľude sa posaďte." usmiala sa, keď uvidela jeho láskavé oči. Sebastian ju počúvol a prisunul si k jej posteli stoličku. 

"Ako sa cítite?" zaujato sledoval jej oči. Obľúbil si ju, hoci sa takmer nepoznali. Snažil sa však správať ku každému pacientovi čo najľudskejšie. Bol to celý jeho život, po tom, čo ho Vilma opustila. 

"Vďaka Bohu, výborne. Už sa teším, keď budem môcť opustiť toto lôžko a postaviť sa na vlastné nohy. Chýbajú mi pacienti." prívetivo sa usmiala. 

"Naozaj? Takže ste kolegyňa?" radosťou sa mu rozžiarila tvár. "Tak to mi je cťou, že som vám mohol pomôcť."