Lina Elys Trpká pomsta Kapitola 4

Kapitola 4

Kristína

Stále som upierala svoj zrak na fotografiu položenú na bratovom stole. Júlia mala pravdu. Môj brat spoznal niekoho. Kto bola táto tajomná žena? Prečo mi nikdy o nej Roby nič nepovedal?

Róbert ukončil svoj hovor. Rýchlo stiahol fotografiu zo stola a ukryl ju do svojho prvého šuplíka, ktorý si uzamkol.

„Takže je to pravda, čo mi vravela Júlia,“ povedala som mu s úsmevom.

„Čo ti zase tá ženská natárala?“ reagoval podráždene. Nepáčilo sa mi, ako sa správal. Naozaj bol iný.

„Vravela mi iba to, že mala z teba pocit, že si konečne zamilovaný,“ prezradila som. 

Rob dopil zvyšky bourbonu, ktorý mu zostal v pohári. Hodil grimasu a položil prázdny pohár na malý barový stolík.

„Hlúposti. Žiadna žena nedokáže obmäkčiť moje srdce. Iba jedna. A tou si ty,“ pritiahol si ma k sebe a pevne objal. „Tak veľmi si mi chýbala sestrička,“ držal ma tak pevne, až som mala pocit, že ma rozpučí. 

Vedela som, že nie je pravda, čo povedal. Určite tá žena na fotografii musela pre neho niečo znamenať. Nechcela som ho však viac rozčúliť.

„Dáme si spolu večeru?“ spýtala som sa ho.

Narovnal sa a napravil si golier košele.

„Samozrejme. Nenechám si predsa ujsť večer  s mojou malou sestrou,“ uškeril sa a ja som na neho zagánila.

„Už dávno nie som malé dievča,“ štuchla som ho lakťom a on si prevesil okolo môjho krku svoju pažu. Spoločne sme odkráčali do jedálne. 

Keď nám Júlia priniesla svoje vychýrené jahodové guľky, spoločne s Robym sme sa pustili do ich degustovania. Obaja sme spokojne prežúvali a mľaskali. Rozosmialo nás, ako sme naraz slastne zahmkali. Toto mi chýbalo. Byť doma so svojím bratom a večerať za rodinným stolom.

„Zajtra sa pôjdem pozrieť do Domu Svetla. Som zvedavá, ako sa to tam pomenilo. A privítať sa s Erikou,“ naznačila som svoje plány na zajtrajšok.

„V poriadku. Ja tiež pôjdem do svojej kancelárie. Arnold pôjde s tebou a ja sa odveziem na svojom Bentley,“ spokojne prežúval. Vo mne zase začal vrieť hnev.

„Nepotrebujem mať pri sebe žiadneho osobného strážcu. Matej ma tam odvezie,“ odmietala som jeho ochranársky návrh.

„Na to zabudni. Bude to tak, ako som povedal. Nemôžeš chodiť po meste bez ochranky,“ zamračil sa.

„A to už prečo? Nie som žiadna dôležitá osoba, ktorá by potrebovala ochranku. Matej ma privezie a odvezie. Nepotrebujem, aby mi niekto dýchal za chrbtom,“ tresla som vidličkou o stôl.

„Nie, Kristína a nehádaj sa so mnou. Teraz nie je veľmi bezpečné ani pre jedného z nás, chodiť po meste bez ochranky,“ zvýšil svoj hrubý hlas.

„Ak to je tak. Mohol by si mi konečne povedať, čo sa deje? Vlastnej sestre zatajuješ veci, ktoré môžu ohroziť nielen tvoj ale aj môj život,“ od hnevu ma prešla aj chuť dojesť večeru.

„Mám to pod kontrolou. Len chcem byť opatrný. Naozaj, ver mi,“ vzdychol si.

„Nepáči sa mi, že máš tajnosti,“ odsunula som mohutnú stoličku z masívneho dreva, na ktorej som sedela. Sadla som si na neho. 

„Si moja jediná rodina, ktorú mám. Ak by sa ti niečo stalo,“ odmlčal sa a ja som si ho privinula na svoje prsia. „Poslúchni ma, prosím. Maj pri sebe Arnolda. Nežiadam od teba tak veľa,“ so smutným pohľadom v očiach na mňa pozrel.

„V poriadku. Ty mi však sľúb, že mi povieš o tom súde aj o všetkom, čoho sa to týka,“ varovne som vystrčila pred jeho tvár svoj ukazovák. 

„Keď príde na to čas, dozvieš sa všetko,“ uistil ma.

Dojedli sme v tichosti jahodové guľky a každý z nás sa pobral do svojej izby.

Ráno som si na seba nahodila dlhú bielu košeľu a džínsy. Vlasy som si upravila do zapletaného vrkoča a na konci ho upevnila malou gumičkou. Stále som bola v myšlienkach na včerajší večer a rozhovor so svojím bratom. Nepáčilo sa mi, že som stále nevedela, kvôli čomu musím mať so sebou pri každom odchode z domu ochranku. Nestačilo, že na každom kroku nás sledovali novinári s fotoaparátmi, ešte teraz za mojimi pätami budem musieť zniesť robustného holohlavého muža. S povzdychom som sa pobrala von z domu. Pri aute ma čakal už usmievajúci Matej a samozrejme, môj osobný ochrankár, vážne sa tváriaci Arnold.

„Dobré ráno, mládenci,“ venovala som im úsmev.

„Dobré ráno, Kristínka,“ pevne ma objal Matej.

„Dobré ráno, slečna Hoffmanová,“ slušne pozdravil Arnold, stojaci vyrovnane ako vojak v poli.

Matej na mňa nechápavo pozeral a jedným okom naznačil, aby som vysvetlila, prečo nám Arnold bude robiť spoločnosť. Nechcela som sa o tom teraz zhovárať. Kývla som iba rukou.

„Vysvetlím ti to neskôr,“ povedala som mu, ako som nastupovala do auta na zadné sedadlo.

Arnold sa usadil na prednom sedadle vedľa Mateja, ktorý nás zaviezol priamo do Domu Svetla.

Konečne po takej dlhej dobe znovu uvidím moju najlepšiu priateľku a dôverníčku Eriku. Ešte ako dve mladé neskúsené dievčatá, sme sa rozhodli založiť azylové centrum pre ženy a deti. Po dlhom pátraní sa nám podarilo nájsť starý ošarpaný dom, ktorý vyhovoval našim predstavám. Vďaka môjmu fondu sme si ho mohli kúpiť a následne ho dať do poriadku. Netušili sme, či sa nám podarí doň nalákať ľudí, ale vďaka Erike sa o ňom dozvedeli práve takí ľudia, ktorí s radosťou privítali útočisko v našom Dome Svetla. Erika si prežila neľahký život. Otec alkoholik, bíjaval aj ju a jej mamu. Nikto z rodiny im nechcel podať pomocnú ruku, preto keď od neho utiekli, pretĺkali sa dlho ťažkým životom. Erika na toto obdobie spomína s bolesťou, preto bola rada, že sme aspoň takto mohli pomáhať rodinám, ktoré sa ocitli v podobnej situácii ako ony dve s mamou.

Matej zastavil autom zozadu budovy a zaparkoval ho. 

„Arnold, vy pokojne môžete zostať v aute,“ navrhla som mu, keď sa snažil odopnúť bezpečnostný pás.

„Mám byť s vami, slečna Hoffman. Tak znelo nariadenie vášho brata,“ vystúpil a bez váhania ma nasledoval. Matej podišiel ku mne.

„Takže, teraz ho budeš mať stále pri sebe?“ šepkal.

„Bohužiaľ áno. Je to na porazenie, ale nedokázala som Róbertovi protirečiť,“ povzdychla som rezignovane.

„Súvisí to vraj s tým jeho obvinením, ale viac mi nechce povedať,“ priznala som.

„Ja viem asi toľko čo ty. V jeden deň prišla pre neho polícia, vraj mali podozrenie, že spôsobil autonehodu, pri ktorej niekto zomrel. Lenže nemali dostatok dôkazov, preto na súde hlasovali v jeho prospech,“ prezradil mi Matej. 

Vošli sme do veľkého dvojposchodového domu, kde bolo rušno. Deti pobehovali po veľkej predsieni, naháňali sa a hlučne po sebe kričali. Mamy sa ich snažili okríknutím utíšiť, čo sa im veľmi nedarilo. Dole schodmi k nám kráčala Erika. Rýchlym krokom zišla ku nám a pevne ma objala.

„Vitaj sestra moja,“ obe sme to tak cítili. Aj keď sme neboli pokrvné sestry, vždy sme si tak vravievali. „Ukáž sa, nech si ťa poriadne prezriem,“ vyzvŕtala ma pri privítaní. „Musím priznať, že si opeknela,“ zasmiala sa. „Začnem žiarliť,“ zavtipkovala si. „A tento tu je kto?“ ukázala na Arnolda, ktorého som mala neustále v pätách.

„Môj osobný strážca,“ precedila som pomedzi zuby.

Erika pretočila očami. Vzala ma za ruku a už ma ťahala do ďalšej miestnosti na konci domu.

„Pozri. Toto je náš nový projekt,“ natešene vravela.

Ocitli sme sa vo veľkej prázdnej miestnosti, kde boli len holé steny, veľký rebrík a niekoľko nádob s bielou farbou.

„Chcela by som tu vytvoriť miestnosť, kde sa čisto budeme venovať iba terapii. Bude to všetko predelené. V jednej časti bude vírivka, v druhej bude Matej robiť masáže a cvičenia, a v tej poslednej chcem robiť arteterapiu. Spravila som si kurz, tak to treba využiť,“ nadšene opisovala svoje plány. 

Neverila som, že aj Matej sa zapojil do nášho projektu.

„Matej tu pracuje?“ prekvapene som poznamenala.

„Presne tak,“ povedal Matej, ktorý k nám pribehol. Bol už prezlečený do čisto bieleho oblečenia. „Spravil som si fyzioterapiu. Tak si tu robím prax,“ doširoka sa usmial.

„Neuveriteľné, ako ste to tu dali dokopy. Vedela som, že aj keď som tak ďaleko, ty Erika si človek, ktorý to tu bude riadiť bez ťažkostí,“ tešilo ma, že sa im bezo mňa darilo.

„Ale no tak, aj tvoja ruka tu chýba. Hlavne v papieroch mám veľký zmätok. Veď uvidíš, keď zbadáš ten kopec účtov a faktúr,“ zasmiala sa.

Celé poobedie som sa prehrabávala vo faktúrach, ktoré bolo treba zaplatiť. Naozaj ich bolo dosť. Snažila som sa to všetko spočítať a ísť ich zaplatiť. Zbytočne by sme platili úroky za oneskorenie platieb. Pri odchode do mesta som sa zastavila u Mateja, ktorý práve pomáhal pri cvičení mladému chlapcovi. 

„Matej, prosím ťa. Požičaj mi kľúče od auta,“ chcela som ísť sama povybavovať všetko, čo bolo treba.

„Neviem, či je to dobrý nápad, Kristy. Arnold ťa stráži ako oko v hlave,“ ukázal na mohutného muža, stojaceho pri dverách.

„Musím sa mu nejako nepozorovane vytratiť. Nerada by som ho mala ako spoločnosť na celý deň,“ dumala som nad tým, ako zmiznem bez povšimnutia. 

„Neboj, ja sa o to postarám. Tu máš kľúče. Dávaj si pozor, jasné?“ vložil mi potajomky zväzok kľúčov a išiel smerom k Arnoldovi.

„Arnold, potreboval by som pomoc. Môj klient má problém s chodením a vaše svalnaté paže by veľmi pomohli, aby sme ho spoločnými silami presunuli k jeho vozíku,“ navrhol mu a ten bez váhania prikývol. Bola som vďačná svojmu priateľovi, že ma zbavil bremena v podobe Arnolda. Kľúče som si hodila do kabelky, papiere v obale držala v pravej ruke a rýchlo som vykĺzla z dverí von. Zašla som poza dom, kde Matej zaparkoval naše rodinné auto. Prehrabávala som sa v kabelke. Tie malé nepodarené kľúče sa v nej zapatrošili. Zastavila som sa pri aute s hlavou zaborenou v kabelke. Papiere z obalu, sa mi pri mojej snahe vytiahnuť z kabelky, celé rozsypali na zem. Zahrešila som a začala ich zbierať. Zrazu mi niekto za mojím chrbtom zakryl ústa s vreckovkou navlhčenou chloroformom. Táto omamná látka ma dostala do bezvedomia.

Prebudila som sa s bolesťou hlavy v tmavej miestnosti. Ruky a nohy som mala silno previazané povrazom. Snažila som sa ho uvoľniť, ale márne. Prepadla ma panika a strach. Sadla som si na okraj miestnosti, ktorá bola z dreva a mala vysoký strop. Na jednej strane bolo malé okno. Mávala som hrôzu z uzatvorených a malých priestorov. Chvela som sa nielen zo strachu ale aj zimy, napriek tomu, že vonku bolo neznesiteľne horko. V tom sa otvorili dvere a dnu vošla mužská postava. Mal na sebe dotrhané džínsy, čiernu mikinu s kapucňou, ktorú mal cez hlavu. Do tváre som mu nevidela, lebo ju mal prekrytú čiernou šatkou. Podišiel ku mne a čupol si. Vzal ma za ruky a pritiahol ma k sebe. Snažila som sa brániť a vymaniť z jeho zovretia. Nasilu mi otváral ústa, aby mi do nich mohol niečo naliať.

„Prehltni to, okamžite!“ nástojil. „Je márne sa brániť,“ lial mi tekutinu do úst, ktorú som nedokázala neprehltnúť. 

„Prečo ste ma uniesli? Čo chcete?“ zúfalo som sa snažila zistiť dôvod môjho únosu. 

„Čoskoro sa to dozvieš,“ zamumlal. Vo vode, ktorú mi lial do úst, bola znovu nejaká omamná látka. Videnie som mala zrazu rozmazané a chcelo sa mi spať. Viečka som nedokázala udržať otvorené. Opäť som stratila vedomie.

 uprava: @miselinka18