Kamošky 24.

Kapitola dvadsaťštyri, alebo bohužiaľ, vraciame sa domov

Rita

Prepotené a celkom zničené z cesty, sme sa konečne spolu s Lujzou dotrepali do Košíc, kde nás už čakali Karol s Leom. Po zvítaní sme sa napchali do auta a Lujdži s Karolom si celú cestu vymieňali zamilované pohľady. Malý Leo zaspal v sedačke, len čo sme vyrazili z parkoviska.

Aspoň bol ten výlet fakt na niečo dobrý. Im dvom odlúčenie rozhodne prospelo, pomyslela som si a spokojná som si oprela hlavu o chladné okno dverí.

„Karol, prosím ťa,“ vravela som tlmene, aby som nezobudila prísediaceho v sedačke, „nehodil by si ma ku mne do práce?“

„Ty nejdeš domov?“ divila sa Lujza.

„Ale hej, ale nechala som si tam poslať darčeky, tak nechcem prísť s prázdnymi rukami.“

„Okej.“

Zaparkovali sme na zadnom parkovisku a všade bola tma a takmer hrobové ticho. Svietili len vzdialené pouličné lampy, ktoré osvetľovali chodník vedúci popri budove. Keď som sa pohla k dverám, oslepil ma reflektor, spustený pohybovým senzorom. Vo svetle sa vynorilo moje a na počudovanie aj Majove auto.

Bolo to divné. No rozlúčila som sa s priateľmi a vošla do firmy. Prešla som cez vestibul a za dvojitými dverami som videla osvetlenú recepciu tiahnucu sa až za roh, kde sídli moja kancelária. Na zemi vedľa mňa ležala krabica s darčekmi, čo ma potešilo, no nutkavý hlas v mojej hlave mi vravel, aby som všetko skontrolovala. 

„Možno len niekto zabudol zhasnúť, keď poobede odchádzal domov.“ Vravela som si pre seba.

Keď som sa však blížila k dvojitým skleným dverám, prudko som sa zastavila, skôr než sa stihli otvoriť a strhnúť na mňa pozornosť.

Tá totiž patrila Majovi s Evou. Hodnú chvíľu som tam len stála ako obarená a dívala sa na to nechutné divadlo, čo sa odohrávalo na recepčnom stole. Do tejto chvíle mi Majo pripadal atraktívny a sexi, no keď som ho teraz pozorovala, bolo to nechutné. On bol nechutný. So stiahnutými nohavicami a holým bielym zadkom, ručal ako pračlovek a aj tak vyzeral.

Toto som veru nechcela zažiť nikdy v živote.

Začala som pomaly spätkovať k východu. Schytila som krabicu a vybehla von. Bolo počuť len ozvenu mojich opätkov na mramorovej podlahe a tóny akejsi pomalej romantickej hudby, (ktorú som už teraz nenávidela) prepletené s ich odpornými vzdychmi.

Vonku mi prišlo zle, až ma naplo. Točila sa mi hlava, ako po opici. Šabľu, čo ma pálila v hrdle, som vyvrátila rovno do obľúbeného kvetináča, v ktorom Lujza hasila ohorky od cigariet, čo stihla pri dlhej debate vyfajčiť.

Chudák kvety, pomyslela som si, no lepšie tam, než by to malo skončiť na chodníku. Utrela som si ústa a skontrolovala škody na oblečení. Trochu to schytala sukňa, tak som si ju očistila a šuchla som sa do auta.

Keď som sa pozrela hore cez bočné okno, obloha bola zatiahnutá a nebolo vidieť ani jednu hviezdu. Zdvihol sa aj vietor a pohrával sa s kríkmi, no ja som si to nevšímala. Sedela som v „teple“ môjho auta, uzavretá pred všetkým ako v bubline. Zrazu začali z neba padať prvé dažďové kvapky a do minúty sa spustil lejak. Pár krát som sa zhlboka nadýchla a ufujazdila z parkoviska.

Slzy mi tiekli prúdom a v celom mojom vnútri sa rozpínala nekonečná bolesť. Inštinkt ma doviedol pred dom. Takmer som nevnímala cestu. Ako robot som automaticky preraďovala rýchlosti, šliapala na pedále a dávala smerovky.

Vypla som motor a dala sa do polohy ležmo. Zavrela som oči a len som počúvala. Mňaukanie nespokojných pouličných mačiek od neďalekých kontajnerov, šum vlastnej krvi a dažďové kvapky. Bolestne mi pripomínali milióny ostrých dýk, ktoré sa mi predierajú hruďou. Nedokázala som sa pohnúť z miesta a vojsť do domu. Len som plakala a slzy mi tiekli cez uši až za krk. Zišla by sa mi Sárina odsávačka na sople, ale tá bola v dome, už dva roky odložená v šuplíku na poschodí a dochádzala mi aj zásoba vyťahovacích obrúskov. 

Už aj ja, pomyslela som si trpko. Náhle cítim k tým nechceným, odvrhnutým a vymeneným ženám, čo vyplnia miesto po boku muža len do istého času, porozumenie. Myslela som, že Majo ma skutočne miluje, hoci náš začiatok bol trochu zložitý. No je to len ďalší chuj, čo si zaslúži povesiť do prievanu.

Celá zúfalá a trasúca sa od náhleho poklesu teploty tela, som vošla do domu. Skontrolovala som spiacu Sárku. Keď vidím, ako sladko spinká, mám chuť ju takto nechať navždy, nech sa jej snívajú len samé pekné sny a nedostihne ju krutá realita. V hosťovskej je uložená Gizka, ktorá ma pozdraví.

„Ahoj Rita, už si doma?“

„Ahoj Gizka, hej, prišla som skôr, ale pokojne spi, nechcela som ťa zobudiť. Len som kontrolovala Sárku.“ To už som potláčala vzlyky. 

Lujzu som už nechcela budiť, lebo bolo neskoro a nemala som to ani komu povedať. No Gizka si moju náhlu zmenu všimla hneď. Asi šiesty zmysel.

„Deje sa niečo?“ opýtala sa zvedavo.

„Ale čoby. Dám si ešte čaj alebo čokoládu a potom si pôjdem ľahnúť.“

„Tak si dám s tebou. Aj tak nemôžem spať. Veď vieš, iná posteľ. Táto sa mi zdá veľmi tvrdá.“

„Chápem. Tak dobre, postavím vodu.“

Obe sme si spolu sadli na gauč a odpíjali z pariacich hrnčekov horúcu čokoládu.

„Prečo si prišla domov taká smutná? Niečo sa v tom Taliansku pokazilo?“ položila mi svoju teplú dlaň na moju ruku a ja som okrem tepla, pocítila k tej žene konečne empatiu. Ona zažívala presne to isté a napriek tomu zostala silná. Vedela som, že ona ma pochopí. Ešte chvíľu som však zostala ticho a ona len čakala.

„Majo má milenku.“ Vydýchla som pomedzi guču, čo sa mi vytvorila v krku.

„Ach, Bože môj.“ Zhrozene prehovorila šeptom. „Neboj sa, to sa vyrieši. A si si tým istá?“

„Ale ako? A áno som. Pred chvíľou som ho s ňou videla u mňa vo firme.“ Už som vzlykala do dlaní.

„Dúfala som, že tebe sa to nestane, že Majo bude iný ako jeho otec, no jablko nepadlo ďaleko od stromu. Poď ku mne.“ Potiahla ma za ruku a silno zovrela v mamičkovskom objatí. Dodávala mi silu.

„Ako si to zvládla?“

„Začiatky sú vždy ťažké. Ale žila som pre Maja. Deti vedia človeka posilniť a odviesť myšlienky celkom iný smerom. Potom sa menej trápime.“

„Bojím sa, že Sara bude veľmi nešťastná. Miluje svojho otca. Je to jej princ na bielom koni. Ako jej to vysvetlím?“

„Neboj sa. V správny čas, nájdeš aj správne slová. Robíme to celý život. Celý život hľadáme správne slová a čakáme na vhodný okamih aby sme ich použili a on buď príde, alebo nie. Tancujeme na tenkom ľade a aj keď našľapujeme opatrne a pomaličky, občas sa stane, že sa preboríme a začneme topiť. Je len na nás, ako sa s tým popasujeme. Buď už nikdy nevstúpime na ľad, alebo vstaneme, zocelíme sa a budeme pokračovať v ceste. Múdrejší a bohatší o skúsenosti.“

„Je mi z toho zle. Som hrozne nahnevaná a unavená. Kedy sa vráti, povedal ti?“

„Vraj je na dvojdňovej služobke. Mal prísť zajtra a spolu so Sárkou ťa chceli ísť vyzdvihnúť na letisko.“

„Aha.“

„Vieš Rita, je to môj syn, ale keď ti také niečo urobil, tak je slaboch a sviniar. Porozprávam sa s ním, no najskôr musíš ty.“

„Mám strach.“

„Je to prirodzené. O takýchto veciach sa hovorí ťažko. Nesmieš sa báť. Povedz mu všetko. Všetko čo cítiš, aby vidiel, ako veľmi tebe a Sárke ublížil.“

„Dobre, Gizka.“

„Fajn. Môžem vziať Sárku k sebe na pár dní. Vy sa porozprávate a ty sa trošku spamätáš.“

„To by bolo fajn. Nechcem aby to počúvala a videla ma plakať.“

„Ani ja to nechcem.“ Chvíľu sme tam ešte mlčky sedeli, kým som sa nezdvihla na odchod.

„Ďakujem ti za všetko. Idem si už ľahnúť, nech mám zajtra trochu jasnejší pohľad na vec. Dobrú noc.“

„Dobrú.“

Nechala som ju osamieť. Bolo na nej vidno, že je sklamaná a myšlienkami sa stratila kamsi do minulosti.