Kamošky 26.

Kapitola dvadsaťšesť

Rita

Keď teraz precitám, oči mi páli jasné doobedné svetlo. Hlavu mám ako časovanú bombu a ešte k tomu boľavú. V ústach vyprahnuté ako na Sahare. Otáčam sa na posteli a s hrôzou zisťujem, že v nej nie som sama. Miesto vedľa mňa bolo obsadené, čo by nebolo divné, keby tam ležala taká Lujza a nie „cudzí“ chlap.

„Ježiši!“ syknem a rýchlo sa odvraciam, no zamotaná v perinách padám s hlukom na zem a sťahujem so sebou nočnú lampu.

„Doriti!“ potichu zakľajem a bojujem s obliečkami. Keď sa vymocem, trošku vykuknem smerom k posteľovej spoločnosti. Už sa na mňa díva pár rozospatých, no zato nádherných čokoládových očí. 

„Dobré ráno.“ Povie Paľo, čím ma len utvrdzuje v tom, že sa mi to nesníva a usmeje sa. 

„Aj tebe.“ Poviem a vyťahujem si perinu až k očiam.

„Kde je Lujza?“ zaujímam sa.

„Lujza? Myslím, že doma.“

„Aha. No jasné. A my sme to... veď vieš.“

„Čo? Niéé. Buď pokojná. Nechcela si tu byť v noci sama, to je celé.“

„Hm...“ cítim, ako mi hanblivá červeň stúpa nahor a zaplavuje mi líca, keď si postupne vybavujem včerajší večer...

S Lujzou sme zarezávali v bare a pili. Vlastne len ja som pila, lebo ona sa rozhodla inak. Nebrala som jej to a pila som ďalej. Až tak, že som to skrátka prehnala a vytrela so sebou špinavú podlahu. Potom nás z baru „vyprevadili“. Lujza nasledovala vyhadzovača, čo do mňa podchvíľou strkal, aby som pridala do kroku. Ten sa asi v živote neopil, lebo by vedel, že je to problematické. Nohy sa mi motali a pred očami sa mi rozmazávalo. Bolela ma ruka, ale nie veľmi, no to budem riešiť, keď to budem schopná riešiť. Hromžila som a vykrikovala, kým mi nedošiel hlas.

O chvíľu, (no dobre, bolo to dlhšie než chvíľu) sme sa ocitli medzi ostatnými, čo postávali vonku v chladnej noci. Lujza ma nechala osamote a šla zháňať taxík. Ja som sa pridala ku skupinke chlapov, čo o niečom horlivo diskutovali a okolo nich sa vznášal cigaretový dym. Vravela som si, že tam by som mohla zapadnúť. 

Keď som sa im lepšie prizrela, spoznala som medzi nimi Paľa. Nevšímal si ma, len sa ďalej rozprával s nejakým mužom.

„Hej, Paľo! Paľko, Paľko, Paľko! Si to ty?!“ zvolala som naňho a on sa hneď otočil mojím smerom. Vlastne, otočili sa všetci. Zrejme každého zaujala pripitá ženská, čo tu vykrikuje kamarátove meno. Ale prišla Lujza a ťahala ma preč, pretože mala naponáhlo.

Kým stihol zareagovať, už som bola preč, napoly naložená v taxíku.

„Rita? Nebol som si istý, či si to ty. Čo sa deje?“ prišiel ku mne a sklonil sa k autu, opierajúc sa dlaňou o strechu. 

„Nedeje sa nič výnimočné. Muž ma podvádza s mojou sekretárkou a nemôžem sa ani poriadne sťať. Z baru ma totiž ťahá moja najlepšia kamoška, vraj tam robím neželaný rozruch a chce aby som sa spamätala, no ja sa chcem len zabaviť. Nechápem, v čom je problém?“ dokončila som a štikútala. 

„Asi by si mala ísť domov. Lujza má určite pravdu.“ Vravel zvláštne pokojne.

„Domov? A čo si ty nejaký psychológ? Také taľafatky. Obaja len chcete, aby som bola slušňáčka, matka roka, čo? Človek sa nemôže ani odviazať.“

„Rita!“ zahriakla ma Lujza.

„Viem ti nejako pomôcť?“ znovu na mňa obrátil pozornosť.

„Hej. Vezmi ma odtiaľto a rob mi spoločnosť, lebo tuto milá Lujzička sa na mňa chce vykašľať a odísť domov k svojej milujúcej rodine.“

„Toto si prehnala!“ oborila sa na mňa Lujza. Už druhý krát za posledné dve minúty.

„Počkaj chvíľu.“ Povedal mi a prešiel k Lujze.

„Postarám sa o ňu.“ Prehovoril na Lujzu.

„Hej vy dvaja! Ja nepotrebujem pestúnku, ale spoločnosť.“

„Jasné, jasné. Tak si niekam vyrazíme.“ Utešoval ma.

„To je môj človek! Vidíš Lujza, dnešok sa ešte neskončil!“

Tá na mňa hodila veľavravný pohľad a otočila sa späť k Paľovi.

„To nie je dobrý nápad. Koľko si doma, pár hodín? Kedy si vlastne dorazil?“ prehovorila Lujza tichšie, aby som to akože nepočula.

„Áno, som doma len pár hodín, ale to je v pohode. Je mi jasné, čo potrebuje. Rozhodne s ňou nemienim vymetať bary.“ Šepkal Paľo. „Daj mi jej adresu a neboj sa.“

„Tak fajn. Tu máš kľúče, ešte by ich stratila. Taxík čaká, tak ja idem. Rita a ty buď poslušná.“ Zdôraznila Lujza, naklonila sa ku mne a dala mi rýchly bozk na líce. „Zajtra ti volám.“

„Fajn, fajn. Dobrú.“

„Dôverujem ti, tak sa o nič nepokúšaj. Je fakt na dne.“ Pohrozila Lujza Paľovi.

„To vidím. Našťastie, dnes nemám na pláne nič iné, len sa postarať o jednu opitú kamarátku.“

„Tak fajn. Maj sa.“ Pobozkala ho na líce a odišla druhým taxíkom.

Taxikár vystúpil a prešiel okolo auta k Paľovi. 

„Tak čo, idete? Nechcem tu trčať celú noc.“

„Jasné, že ideme. Počujte, dám vám päťdesiatku, len nás trochu povozte po okolí a potom zamierime sem.“ Vytiahol si telefón a ukázal mu napísanú adresu.

„V pohode, ale už poďme.“ Povedal taxikár a nasadol do auta. Paľo si sadol ku mne dozadu.

„Kam pôjdeme?“ spýtala som sa nedočkavo.

„To je jedno nie? Tuto pán taxikár nás už niekam zavezie, však?“

„Iste.“ Stíchol, zapol ticho rádio a ďalej sa venoval šoférovaniu.

„Tak vrav.“ Pobádal ma Paľo.

„Chcem sa len opiť a prestať veci riešiť, aspoň nateraz.“

„To s Majom je fakt pravda? Naozaj sa to stalo?“

„Ostala som sama,“ prehovorila som smutne. „Majo odišiel. Opustil mňa aj Sáru.“

„Takže si si nevymýšľala.“

„Nikdy si nevymýšľam.“ Najprv som sa zapýrila a potom som si schovala tvár do dlaní a začala vzlykať.

„Ale prečo?“ nechápal.

„Prečo? Ty mi povedz! Prečo to robíte? Prečo podvádzate, klamete a opúšťate?“ pýtala som sa rozčúlene, aj keď som nevedela, či pozná odpoveď.

„Nie všetci sme takí.“

„Lenže ja vás teraz všetkých vidím rovnako. Každého jedného a nepresvedčíš ma o opaku. Je to špinavec a bastard!“ sňala som si obrúčku, stiahla okienko a šmarila ju von.

„Hééj!“ ozval sa chlapík idúci po chodníku, ktorého som ňou trafila.

„Dajte ju do záložne, dostanete balík!“ a zavrela som okno. „Možno...“

„Čo to robíš?“ čudoval sa Paľo.

„Keď ste sa jej chceli zbaviť, mohli ste ju pokojne dať mne.“ Prehovoril zrazu taxikár.

„Čo keby ste sa starali o šoférovanie? Myslím, že prachy za to dostanete. A prečo stále ideme? To tu po ceste nie je žiaden dobrý podnik?“

„Žiaľ nie.“ Prehovoril taxikár podráždene.

„Tak fajn. A no... prepáčte, hej? Mám zlý deň.“ Nahla som sa k nemu pomedzi sedadlá a ľútostivo sa pozrela jeho smerom.

„V pohode.“ Povedal ponad plece.

„Oslobodzujem sa.“ Vrátila som sa na miesto a venovala pozornosť Paľovi. „Zbavila som sa toho sprostého puta čo nás „akože“ navonok spájalo.“ Chcela som naznačiť úvodzovky, ale vyzeralo to tak, že som mľandravo dvihla ruky do výšky a prsty mi pritom ostali v pästi. 

„Týmto si nepomôžeš.“ Krútil hlavou.

„Ale hej. Ešte si čosi vypijem a hneď mi bude sveta žiť.“

„Nebude.“

„Už prestaň, kurnik! Ako by si to mohol vedieť? Bol si azda ženatý a opustila ťa žena? Počkaj, už si spomínam, že si o jednej tak neurčito vravel. Tá, čo bola na baby, je tak?“

„Nebola na baby.“ Nazlostil sa.

„Hej, hej, ale bola krava a za veľa nestála.“

„Už je to jedno, nemusíš ju urážať. Osud má so mnou asi iné plány a očividne aj s tebou.“

„Hej? Tak si už neželám ďalšie odkopnutie. Bolí to.“

„Ale prebolí, ver mi.“

„Vieš, ja som neplánovala byť rozvedená mama. Ľutovala som aj to, že som ťa pobozkala, aj keď to bolo pekné.“

„Ale čochvíľa sa ňou staneš, ak veci nevyriešiš. Musíš sa podľa toho zariadiť.“

„Majo odišiel, takže mu na nás asi veľmi nezáleží. Bože môj, naozaj sa to deje? Mne? Práve mne? Sakra! A vieš čo je na tom najhoršie?“

„Čo?“

„Že ma nechal pre inú rozvedenú mamu. Aká skurvená irónia.“

„On je teda riadny kokot. Soráč za výraz.“

„To teda je.“

„A kde máš teraz dcéru?“

„Je u svokry, kým sa trochu nespamätám a nevyčistím si hlavu. Moja matka je totiž stále riadny prípad, takže s ňou v takýchto veciach ani nemôžem rátať.“

„Takže svokra to vie.“

„Áno. Ani sa s ním nerozpráva. Hanbí sa zaňho.“

„Je to jej syn. Nebude to trvať večne.“ Skonštatoval. „A ty piješ? Skvelý spôsob, ako si vyčistiť hlavu.“

„Nemoralizuj. Už som opitá, takže je mi to jedno. Ale o nás dvoch mám celkom jasný obraz. Rozvedieme sa, ja si nechám Sáru a hotovo. Ale teraz, ak ti to nevadí, som unavená, tak ma prosím zavez domov.

Taxikár nás vzal kdesi za mesto. Všimla som si to podľa toho, že všade okolo bolo čierno jak vo vreci. Cesta späť nám tak trvala aj dvadsať minút (nie žeby som to rátala). Jediné čo som rátala, boli pouličné lampy, keď sme prechádzali mestskými ulicami. Potom som zavrela oči, zošuchla sa Paľovi na kolená a zaspala som. Ešteže bol Paľo predvídavý a vypýtal si od Lujzy adresu.

Potom si asi viete predstaviť, čo sa dialo ďalej. Muž džentlmen, čo sa nepozerá, keď ženu vyzlieka z prepotených a lepkavých šiat a oblieka jej čisté veci čo má hneď po ruke. Ukladá ju do nadýchaných perín, plných vône iného muža a tvári sa pritom absolútne vyrovnane. Tak to bol celý Paľo, ibaže ja som to nevidela, bola som v hlbokej kóme. Stavím sa, že minimálne trikrát zakopol, keď so mnou prechádzal cez izby a hľadal pritom spálňu. Takmer som mu vypadla z rúk, obila si hlavu, keď ma niesol hore úzkymi schodmi, kým našiel čo hľadal. Nohou nahmatal posteľ a položil ma na ňu. Potom rozsvietil a zízal na mňa.

No dobre, možno to nebolo presne tak a mnohé z vás si prestavujú, že keď muž nesie ženu na rukách, vyzerá to sladko a romanticky. Lenže veľa krát je opak pravdou. Funia, tristokrát si nás nadhodia, lebo nevládzu, povoľujú im kríže, potia sa a nadávajú a k tomu nám ešte obijú končatiny, lebo to chcú mať čím skôr za sebou. Ale toto je môj príbeh a u mňa to vyzeralo inakšie.

Bola som na tom fakt zle.

Skôr totálne zúfalo by myslím bolo výstižnejšie, keďže včerajšok takto dopadol. 

A zrazu? Zobudím sa a vedľa mňa leží môj kamarát?

„Prečo si tu zostal?“ zisťujem a trochu sa pomrvím, aby sa mi sedelo na zemi pohodlnejšie.

„No, keď som ťa priniesol, prezliekol a uložil...“ usmial sa, lebo si všimol, že mne sa na tvári a v očiach odrážalo zhrozenie.

„Čože si?“ na toto som si fakt nespomínala. Rýchlo mrknem pod perinu a zisťujem, že mám na sebe len spodnú bielizeň (aspoň, že tak) a tričko. Jeho tričko. 

„No výborne a ďalej.“

„Bol som na odchode, keď si sa prebrala a chcela si vracať. Našiel som komore vedro a dal som ti ho k posteli. Potom si ma prosila, aby som zostal, lebo sa bojíš byť sama. Vraj ťa akési drozdy nenechajú vyspať. Tak som zostal.“

Čudne naňho zazerám a zisťujem, že vlastne nemám ako zistiť či neklame, no o tých drozdoch som mu musela povedať, lebo o nich nevie nik. Potvory jedny malé čierne.

Cítim v ústach hroznú pachuť a hneď sa zberám zo zeme do kúpeľne, omotaná obrovským paplónom. Paľo sa už medzi tým posadil, prekvapene a s úškrnom na mňa zazerá. No čo, to že ma v noci videl polonahú neznamená, že sa to teraz stane pravidlom a ja sa takto budem pred ním zakaždým producírovať. Okrem toho, keď k tomu došlo, bola som mimo. 

„Keď chceš, urob si kávu a jednu aj mne.“ Povedala som ponad plece a kráčala ďalej. 

Zhrozene sa obzerám v zrkadle a púšťam sa do odlíčenia, pretože mám rozmazané šminky všade po tvári. Musím dať do poriadku aj vlasy, lebo zrejme prehrali boj s elektrinou. Opakovanými ťahmi ich krotím, aby mi lemovali tvár a nestáli dupkom. Dych mám ako stoka, takže jedno pozitívum je, že medzi nami bola aká taká vzdialenosť, keď sme sa rozprávali. 

Po sprche z kúpeľne vychádzam, ako keby som strávila deň vo wellness. Odkladám paplón a posteľ je prázdna. Idem teda za hlukom priamo do kuchyne. S dobrým pocitom, že som si zuby vydrhla dvakrát a potom ich opláchla ústnou vodou s príchuťou tuttifrutti, (tú má Sára najradšej) sa dokážem postaviť zoči-voči mojej návšteve. 

Vyzerá fakt dokonale, dokelu! Polonahý, opálený, v úzkych rifliach, na boso a premávajúci sa mi po kuchyni. Sen každej baby. Strapaté vlasy mu trčali kade tade, ale vyzeralo to super. Slnko mu osvetľovalo tetovanie, tiahnuce sa spredu dozadu a po celej ruke. Áno, muži s tetovaním sú sexi. Nikdy som nemala takú možnosť obzrieť si ho z blízka, tak detailne, ako dnes. Keď sa otočil, vytrhol ma zo snenia. Našťastie si nevšimol, môj priblblý úškrn, keď som si ho obzerala.

„Vonia, to dobre.“

„Je to len káva.“

„Káva sa nemá podceňovať. Je hnacím pohonom celého môjho dňa.“ Povedala som dôrazne. 

„Tak fajn. Jedna pre teba. Nechal som ti aj miesto, ak by si si tam chcela ešte niečo dodať.“

„Perfiš. Dávam si totiž smotanu. Ó a nech sa páči. Tvoje tričko som ti dala do tašky. Užilo si toho až až a zaslúži si vyprať. Tu máš jedno z Majových visačkových kúskov. Má ich tam plnú skriňu.“

„To si nemusela.“

„Ale hej. Ja nemám nič proti tomu, aby si odišiel aj polonahý, ale susedia by mali reči. Vlastne, aj tak budú mať, ale keď budeš oblečený, bude to predsa len vhodnejšie.“

„Keď myslíš.“ Natiahol si tričko cez hlavu. „A ako sa cítiš?“

„Asi lepšie, než by som si zaslúžila.“ Zamýšľam sa.

„Aspoň netráviš celý deň v posteli s príšernou opicou.“

„Tak to hej. Opice neznášam.“ Zasmiala som sa a on sa pridal.

„Tak ja už pôjdem, ak sa teda nebojíš.“

„Ha, ha. Fakt vtipné. Ale nerob si starosti, cez deň som veľké dievča. Postarám sa o seba sama.“

„Aha. Čiže na večer potrebuješ spoločnosť?“

„Tak som to nemyslela. Včerajšok bol výnimka a tá sa už nebude opakovať.“

„Oukej. Tak vďaka za kávu a tričko.“

„Ja ti ďakujem, že si tu bol a postaral sa o mňa, ale ešte než odídeš, mám otázku.“

„Akú?“

„Ako je možné, že si na Slovensku?“

„Včera ti to neprišlo divné, čo?“

„Strávili sme spolu celý mesiac a nevideli sme sa koľko dva dni? Nie, neprišlo. To, že som ťa stretla mi prišlo ako samozrejmosť.“

„Vtipné. Ty si ma dokopala k tomu, aby som sa vrátil. Tak zatiaľ.“ Sklonil sa ku mne a rýchlo ma pobozkal na líce. Potom sa zvrtol a vyšiel z domu. Ostala som prekvapene postávať na chodbe a dívala sa za ním ako odchádzal. Než som zavrela, stihol sa otočiť a žmurknúť na mňa. Potom sa stratil. 

***

S kávou v ruke som prešla do pracovne, sadla som si k notebooku a otvorila ho. Obrazovka ožila a z rohu na mňa blikali neotvorené maily. Kopec mailov. 

Pustila som sa do práce, vybavovala jeden telefonát za druhým, presúvala stretnutia a robila videochaty. Spomenula som si na Evu a v hrdle mi už stúpala žlč. 

„Zase budem musieť hľadať náhradu, dopekla! To nemôže byť aspoň jedna ženská normálna?!“ rozčuľovala som sa nad problémami, ktoré budem musieť znova riešiť. Znova som rozposlala ponuku práce na rôzne portály a už som sa išla pustiť do najnepríjemnejšej a zároveň takej jednoduchej záležitosti, vyhodenia Evy. Tá osoba mi narobila len galibu a ešte sa zachovala ako posledná chudera. Rozbiť vzťah rodičov, ktorí majú malé dieťa je dočista úbohosť. Cítim sa trochu ako pokrytec, keď uvážim, že ja sama som Lujzinu neveru brala v pohode, zatiaľ čo Majovi jeho zlyhanie neviem odpustiť. Aj keď, on sám sa vzdal a odišiel. Nebojoval a ani sa veľmi nebránil. 

Zahĺbená v černe vlastných  myšlienok, s druhou kávou na stole, ktorú som si stihla pripraviť, keď som až jeden krát vyšla z pracovne na záchod, som sa trochu hrabala v papieroch. Triedila som podklady na jednu prednášku pre budúce vizážistky, keď sa ozvalo zvonenie mobilu. Hlavu som zdvihla, pretrela si unavené oči a medzi papiermi hľadala vyzváňajúci predmet. Vonku už bola tma. Strávila som tu takmer celý deň. K tomu sa pridalo ešte škvŕkajúce brucho, ktoré to celé potvrdilo.