Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
tina1992
13. júl 2017
49 

M. Key - Kamošky

Čafte priatelia - čitatelia. 

Ako som sľúbila, čosi v predstihu môjho pripravovaného tretieho príbehu, ktorý sa ešte len rodí v mojej hlavne a postupne sa premieta na papier, vám teraz pripájam prvú kapitolu ako koštovku. Dúfam, že po prázdninách vám  postupne pridám časti z už dokončeného diela. 

Ale dosť bolo rečí, nech sa páči. 

M. Key – Kamošky

Predhovor

Mali ste život pekne nalinkovaný, v správnych koľajách a mysleli ste si, že ho nič nemôže pokaziť? Vždy sa čosi prihodí, aj keď pred tým zatvoríme oči. No život prináša aj skvelé a nezabudnuteľné spomienky, priateľov a lásku, ktoré stoja za všetky drobné.

Toto som ja, Rita „Drobná“ a poviem vám príbeh o sebe a mojej najlepšej kamoške Lujze „Zvodnej“.

V skutočnosti som Popolavá. Ja viem, to meno je hrozné. Úprimne som nikdy nebola popolavá, možno snáď na Popolcovú stredu, kedy ma ten starý, ufrfľaný farár tak obrýzgal popol, že som všetky veci po príchode domov musela hneď vyprať. A „Drobná“ som preto, lebo mám len takmer meter osemdesiat. O mne snáď len toľko ešte, že vlastním salón krásy a mám vlastnú kozmetickú značku. Som v tom po uši odmalička. Vždy som totiž experimentovala s maminými šminkami a teraz sa tým živím.

Mám jedno dieťa a poviem vám, tá je všetko len nie po mne. Tuším z nej bude automechanička, ale na závery je ešte skoro, pretože navštevuje škôlku. Mám manžela, ktorého mám fakt rada, ale naserie vás, keď vám povie, že keď už máte ten salón krásy, tak by ste podľa toho, mali aj vyzerať. No nezabi ho! Ale musím mu dať sčasti aj za pravdu, pretože ja sama by som to tak chcela, vyzerať dobre za každých okolností, no potom sa v chladničke objaví ten sprostý veterník a šanca vyzerať dobre praskne ako mydlová bublina. Každopádne, samej sa mi do ničoho poriadne nechce a preto sa dostávame k druhej najdôležitejšej osobe tohto príbehu, Lujze „Zvodnej“, alebo Šípkovej. Lujzička má ozaj zvodné telo, no zadok ako Nicki Minaj. A keď sa za ňu postaví jej muž, tak ho ani nevidno.

„Za všetko môže to tehotenstvo!“ nadáva. Ono je to tak, veď úprimne, ktorá žena v tehotenstve nepriberie? No na vine sú aj krémeše, čo si dáva k poobedňajšej kávičke. Tiež má nezbedného syna Lea a muža, ktorého „nadovšetko“ miluje. Teda aspoň občas.

My dve sme sa spoznali, keď sme boli tehotné. Stretli sme sa na predpôrodnej príprave v prešovskej nemocnici a dali sme sa do reči. Tým sa začalo naše priateľstvo.

Začali sme si písať, stretávať  sa na kurze, ktorý bol poučný a trochu zastrašujúci, lebo vždy sa našla mamička, čo sa opýtala na niečo nechutné ohľadom pôrodu a polovici osadenstva z toho naskočili zimomriavky, alebo im bolo zle. No bol to aj čas, kedy sme si oddýchli. Žiadna práca, žiaden manžel.

Veď život je aj tak sám o sebe dosť stresujúci a priplavil nám pod nohy nejednu prekážku. Ako sme sa s tým vyrovnali a čo všetko sme zažili, si rozhodne nesmiete nechať ujsť.

1.

„Sara! Pohnime si! Prídem neskoro do práce a ty do škôlky!“ kričím na svoje dievčatko, keď sa chystáme ráno z domu. Vždy to trvá minimálne pol hodinu.

Stoja mi z toho na hlave všetky vlasy dupkom. Ona neúnavne pobehuje po dome, tvári sa, že ma nepočuje a za nič na svete si nechce obliecť bundu, zatiaľ čo ja sa už začínam v kabáte potiť.

Sprostý Január! Vravím si pre seba v duchu. Nosím tucet vrstiev oblečenia a hrozne si želám, nech čím skôr príde jar a ja vymením tieto háby za tenký kabátik.

„Miláčik! V aute mám pre teba prekvapenie. Keď sa rýchlo oblečieš, ukážem ti ho.“

Malá hneď spozornie a pribehne. To vždy zaberie, len teraz musím vymyslieť, čo jej v tom aute ukážem.

„A poslúchaj! Ľúbim ťa.“ Poviem mi miliónkrát opakujúcu sa frázu, keď sa s ňou lúčim na chodbe v škôlke. Okolo pobehuje kopec detí a ich rodičia len fučia, akoby zabehli maratón, len aby čím skôr svoje deti vychystali.

Keď opúšťam budovu, spolu s niekoľkými rodičmi, zbadám prichádzať Lujzu. Malého drží pevne za ruku a ťahá ho do škôlky.

Keď som spomenula, že nám trvá chystanie pol hodinu, nie je to nič v porovnaní s Lujzou, ktorá vstáva už o 6.00, len aby malého Lea priviedla na 8.00 do škôlky. Ona sama vyzerá ako by ju prešiel parný valec. V tvári je celá červená, čo značí, že zasa nestíhali.

„Ani sa nič nepýtaj!“ zvolá, keď vidí, že sa čosi chystám povedať.

„Čau drahá,“ pozdravím ju nakoniec.

„Ahoj. Ako vždy, ťažké ráno.“ Odpovedala ma moju nevyslovenú otázku.

„Ako každé, okrem tých cez víkend.“

A potom ho strčí do tej výchovnej inštitúcie a šmahom je ako vymenená. Na záchode sa nalíči a z budovy vychádza ako nový človek.

Tá ženská je neskutočná. Pomyslím si, keď opustí budovu ako posledná a zavrú sa za ňou dvere.

„No čo? Nemám dieťa, užívam si!“ povie spokojne. Nie žeby Lea nemilovala, len ten prchavý moment slobody, oslavuje celkom svojsky.

„Fajn rúž, Lujdži,“ poviem keď si všimnem, že je to ten, ktorý som jej darovala na narodky minulý rok.

„Vďaka. Fajn vlasy Rita.“

„Hej. Vyskúšala som novú kulmu, čo som si včera kúpila,“ poviem a potiahnem za jeden skrútený prameň svojich gaštanových vlasov.

„Ideme?“

„Na Bahamy?“

„Kiež by, no zatiaľ musíme niečo robiť a možno sa tam raz v živote dostaneme.“

„A už tam zostaneme.“

„To neviem, ale ako dovolenka by to bolo paráda.“

„No čo už, tak poďme makať.“

Ja len súhlasne prikývnem a spolu nastúpime do mojej i20. Smiešneho, no praktického mestského autíčka.

***

„Čau, si sama?“ spýtala sa ma Lujza, keď ku mne prišla po šichte do práce a našla ma sedieť za stolom na recepcii.

„Hej.“

„A kde máš tu brunetu? Ako že sa volala? Erika?“

„No, tú som dnes vyhodila. Urobila taký škandál, že až!“

„Vážne? Tak hovor!“ spýtala sa sadla si do kresla, obtiahnutého červenou koženkou, naproti stolu.

„Vynadala jednej pani, že keď je taká tučná, nech ide do fitka, lebo tu jej s tým aj tak nikto nepomôže a len nám odplaší zákazníkov.“

„Fúha, tá jej ale naložila.“

„Ono, tá pani bola fakt tučná a ešte k tomu aj škaredá a stará, ale to neznamená, že ju odtiaľto vyhodíme. Veď si za to zaplatila, nech vyzerá ako chce.“

„Tá, k vám už rozhodne nepríde.“

„Tomu ver. A nepomohlo ani ospravedlnenie. Ešte mi naložila, aký mám drzí personál s otrasným prístupom.“

„Tá vás povlečie po všetkým starobincoch,“ smiala sa Lujza.

„To nehovor! Prídem o hlavnú klientelu.“

„Fakt?“

„Ale čoby. Našťastie, babky chodia len zriedka. A nevyzerajú ako ona.“

„Paráda. Ideme domov?“

„Jasné.“

„Nefajči Lujza!“ karhám ju keď vyjdeme za budovu na parkovisko.

„Vieš, že to neznášam! Potom mi hrozne smrdí auto za cigami.“

„Tak dobre.“ Povie smutne a cigaretu vloží naspäť do balíčka a hodí ho do kabelky.

„Dnes si užije!“ Tešila sa Lujza a teatrálne zatlieskala rukami.

„Vážne?“

„Hej. Leo išiel k starkým a my máme s Karolom konečne večer pre seba.“

„Super. My sme mali sex pred týždňom a aj to nás takmer načapala Sára, keď šla v noci čúrať.“

„Ej ha, ale lepšie ako nič.“

„Máš pravdu. Tak si uži večer. Maj sa.“

„Čau Rita a dík za zvezenie.“

„Pohodička, kedykoľvek. Vidíme sa v pondelok.“

„Jasnačka.“

Vyložila som ju pred blokom a išla som domov.

Na druhý deň ráno, volala Lujza. Trochu naliehavo, keďže som si našla 5 neprijatých hovorov.

„Čau. Tak ako?“ pýtam sa a zívnem.

„Neuveríš! Vieš ako dopadol včerajšok?“ vraví nahnevane.

Ja si len vzdychnem. „Mám hádať?“

„Na piču! Sakra!“ zahrešila s poriadnou dávkou hnevu.

„No a kde si teraz?“ pýtam sa, lebo doma nezvykne použiť ani jedno sprosté slovo.

„Sedím na lavičke pred blokom. Išla som vyniesť smeti.“ Strčila si do úst cigaretu a snažila sa ju zapáliť.

„Čo sa stalo?“

„Ten môj milý mužíček, teraz zarezáva v posteli, lebo namiesto sexu so mnou, pil s kamošmi.“ Odfúkla dym a v telefóne mi zafučalo.

„Nepríjemné. Aspoň si mu vynadala?“

„Prišiel opitý! Nemalo by to zmysel. Ešte že mám svojho Chuana, inak by som ostala na sucho.“

„On nikdy nesklame.“

„Je mi verný, no aj tak som sklamaná.“

„Ja viem Lujdži, no daj sa dokopy. Už musím isť, ale neskôr pokecáme.“

„Dobre. pa.“

„Čau“ a obe sme zložili.

***

„Zasa Lujza?“ spýtal sa Majo, keď za mnou vošiel do kuchyne.

„Áno, má starosti.“

„Tie máme všetci.“

„Hej, len tvojou je, či si kúpiš BMW-čko, alebo Audinu.“

„Vlastne...“ zamyslela sa, „rozmýšľam aj nad Mercedesom.“

„Si hrozný snob. Nebýval si taký.“

„Hej a bolo to tuším, keď som ešte nosil plienky.“

„Našťastie ťa mám rada aj keď si taký.“

„Aj ja teba. Idem za Sárou.“

„Vážne?“ spýtala som sa prekvapene, pretože to u jeho úst vychádza len málokedy.

„Vlastne, ešte nemôžem. Mám videohovor s Poliakmi.“

„Ako inak. Ale veď je sobota Majo!“

„Nebude to trvať dlho. Najviac pol hodinu a potom sa k vám pridám.“

„Tak už choď,“ poviem smutne a obraciam sa od neho smerom k oknu.

„Fajn.“

Keď odíde, ťažko vzdychnem a poviem si, aký je to pako, že zasa uprednostňuje prácu pred rodinou.

    môžem len malé pripomienky?...brýzgať patrí medzi vybrané slová, alen sa píše oddelene, milí mužíček je jednotné číslo 😉... malé chyby neriešim... ale keď chceš písať, tak by bolo fajn spisovne 😉

    13. júl 2017