Moje cestovateľské srdcovky - Top 10

Minule sme sa s Tomicom rozprávali o nádherných miestach, ktoré sme mali to šťastie navštíviť a čoskoro sme sa dostali k vytvárniu rebríčkov. Vyvolalo to v nás spomienky a s každým jedným menom sa pred nami znovu objavovali oblasti, ktoré sa nás dotkli svojou jedinečnosťou a krásou. Bol to príjemný zážitok a napadlo mi, že sa skúsim podeliť. Možno to niekoho inšpiruje, alebo si spomenie na svoje vlastné cestovateľské chvíle. Aby tento zoznam nebol veľmi dlhý a jednostranný, vybrala som si mojich top 10 miest a každé je z inej krajiny. To neznamená, že nemám kopec ďalších obľúbených lokalít 😊 Ak tu nenájdete svoju srdcovku, pokojne ju pridajte do komentára, nech sa môžeme pokochať aj vašim výberom. 

A bez ďalších rečí, tu je môj výber:   

10. Krujë (Albánsko)

Starobylé hlavné mesto albánskych kniežatstiev leží na úbočí planiny Kruja, len pár kilometrov od Tirany. V malebnom prostredí balkánskych hôr, s výhľadom na rieku Ishëm, ako biela perla žiari rekonštrukcia hradu, ktorý kedysi tak úporne bránil národný hrdina Skanderbeg. Bez cudzej pomoci, 25 rokov odbíjal Turkov a na štvrť storočia bol jediný, kto im stál v ceste. Zastavila ho až smrť. (Umrel na maláriu.) Dnes sa v hrade nachádza múzeum, kaplnka a reštaurácia s očarujúcim výhľadom. Podhradie je zdobené úzkymi kamennými ulicami, preplnenými stánkami so suvenírmi a pouličnými lakotinkami. Predavači však nie sú doterní, skôr naopak. Radi aj podarujú  a nemajú problém pridať k nákupu niečo len tak pre potešenie. Z mojich skúseností, štedrosť je albánska špecialita a nikde inde som sa nestretla s toľkými ľudmi, ochotnými podeliť sa o svoje veci s cudzincom. Atmosféra v Kruji je uvoľnená a zvláštne rozprávková. Človek má chvíľami pocit, akoby sa prepadával v čase. Miestni obyvatelia chovajú veľa statku, preto odporúčam jazdiť opatrne, aby vám plech auta nepokazil sústret s kravou, ovcou, či koňom. No hoci zvieratá spomaľujú jazdu, ich prítomnosť dodáva celkovému zážitku svojský šarm. 

9. Budva (Čierna Hora)

Nomádske eurázijské národy verili, že aj miesta majú svoje duše a že  tie nám môžu občas byť nepriateľsky naklonené. Ak je to pravda, duchovia Čiernej Hory sú na mňa vysadení. Čím zavetrím hranice krajiny, hneď som v napätí a zle naladená. No možno je to len Pavlovov reflex, lebo prvé tri razy som tu bola so svokrom, riešiť jeho nepríjemné dedičské záležitosti. Exoticky nazvané Montenegro malo u mňa teda tažkú štartovaciu čiaru. Avšak, ani ja som neunikla čaru oslnivej Budvy. Podľa povesti, mesto založil tébsky kráľ Kadmos a jeho žena, bohyňa Harmónia. A vskutku, slnkom a vetrom ošľahané stáročné budovy na pozadí tyrkysového teplého mora a bujnej mediteránskej vegetácie, pôsobia priam mytologicky. Akoby ani neboli stavané pre smrteľníkov. Pre smrteľníkov nie sú stavané ani miestne ceny, no človek musí sem-tam trochu upustiť od šporovlivosti a vyhodiť si z kopýtka. Budvu lemujú početné pláže a ak sa zadarí, kúsok ďalej pred mestom, sa môžete tešiť zo stretnutia s delfínmi. (Pravda, ak si ich, ako ja, nepomýlite so žralokom a nechytíte z toho hysák. 😀 Nepýtajte sa, ako sa mi to podarilo. U nás vo Váhu morské ryby neplávajú a trojuholníková plutva je trojuholníková plutva. 😀)  

8. Rīga (Lotyšsko)

Jedna z posledných destinácií, ktoré som navštívila, sa rovno dostala do výberu toho naj. Hoci nám z týždňového výletu šesť dní pršalo a siedmy fúkalo, nezabránilo nám to vychutnať si bohatú baltickú metropolu. Riga bola od roku 1282 súčasťou obchodného spolku Hanza a veru, aj to vidno. Chodili sme hore-dole po celom meste a nikde sme nevideli škaredej budovy. Jednu secesnú stavbu striedala druhá, aby ich v starom centre zamenili skvosty stredovekej architektúry. Na námestiach, vo vyhrievaných stánkoch, ľudia predávajú rôzne lokálne výrobky, najčastejšie z jantáru, ktorý milujem. Len ťažko som odolala lákaniu kúpiť si tie “buržoázne” jantárové šáločky. Pri prsteňoch a náušniciach som sa však ani nesnažila hamovať 😀. Okrem obchodovania, Lotyši rozhodne vedia, ako fajnovo jesť. Na každom kroku vám do očí bijú koláče, torty, dolky a podobne lákavý materiál. Za to, čo som tam všetko pojedla, by som si zaslúžila, aby ma Mačingová upálila na hranici. 😀 Ak niekedy pôjdete do Rigy, nenechajte si újsť návštevu múzea. Hociktorého. Sú totiž najlepšie, aké som kedy videla. Obsažné, podrobné, zaujímavé a s obkecom ku každému exponátu. Hotový dejepisársky mokrý sen. V Lotyšsku skoro každý hovorí po rusky a ak budete rozprávať pomaly a nahlas, je šanca, že porozumejú aj po slovensky. Príroda okolo mesta je tiež nádherná. Celkom iná, než na Balkáne, ale vo svojej chladnej neprívetivosti magicky príťažlivá.  

7. Sarajevo (Bosna a Hercegovina)

Ak máte chuť na kúsok orientu, ale do Turecka je vám ďaleko, Sarajevo je to pravé pre vás. Toto multikultúrne mesto som nám vybrala ako cieľ svadobnej cesty a neoľutovala som. Len pred pár desaťročiami, bolo scénou krutej vojny, následky ktorej ešte možno sem-tam zočiť na fasádach domov. Rýchlo sa však vrátilo k starému ja a turisti z celého sveta si dnes užívajú jeho príjemnú atmosféru. Bolo to akurát v Sarajeve, keď som sa prvý krát stretla zoči-voči osmanskému umeniu a totálne som sa zaľúbila do všetkých tých zdobených lámp, čajových sád z tepaného kovu, malých stolčekov, luxusných kobercov, vyšívaných závesov, vankúšikov so strapcami, špicatých papúč… Predtým som ani netušila, že inklinujem k tomuto smeru, no keď som to videla, najradšej by som si zo všetkého doniesla domov a premenila byt na mini-sultánsky …dvojizbák 😀. (Odtiaľto pramení svokrove presvedčenie, že v minulom živote som bola krvilačný paša a zostal mi ciťák na ich veci 😀) V meste sa okrem pozostatkov na tureckú nadvládu, nachádzajú aj početné chorvátske (katolícke) a srbské (pravoslávne) pamiatky. Je zaujímavé počúvať, ako najskôr vyzváňa zvon jedného kostola, potom druhého a nakoniec zaspieva ujko z minaretu. Sarajevo je tiež obklopené parádnou prírodou. Leží pod horami, na prameni rieky Bosny a z okolitého národného parku mi padla sánka. Tráva je tam tak zelená a voda taká modrá, až má človek pocit, že sa díva cez nejaký sýtený foto-filter. 

6. Ohrid (Macedónsko) 

Jazero Ohrid je najobľúbenejšia turistická destinácia Macedónska a úplne právom. Esteticky dokonalé miesto objavili už antickí Gréci, keď si tu postavili sídlo (dodnes sa uchoval amfiteáter) a pri rozľahlom belasom jazere svojho času rochnieval aj sám Josip Broz. No nie je to ani pamiatka na helenistické časy, ani mega vila juhoslovanského diktátora, ktorá zapísala oblasť do Unesca. Nezameniteľným a jediným na svete robí Ohrid kombinácia nádhernej scenérie a tisíc rokov starých sakrálnych stavieb. Od jedenásteho storočia tu pribúdal jeden kostol a kláštor za druhým. V byzantínskom štýle, šmrncnuté arménskym vplyvom a vnútri bohato zdobené freskami, storočie za storočím svedčili životu okolo seba a našťastie, nikto ich nikdy nemal srdce zničiť. Keď oblasť padla do rúk Turkov, niektoré budovy jednoducho zatvorili a iné používali ako mešity. S menšími škodami (ako napríklad zamaľované hlavy svätcov vápnom), prečkalo toto dedičstvo ohromnej hodnoty aj osmanské časy a po oslobodení oblasti sa vrátili pravoslávnej cirkvi. V 1960tych rokoch  prebehli rozsiahle reštauračné práce a dnes chrámy opäť žiaria vo svojej starej byzantínskej sláve. Je ťažké opísať, aký krásny v skutočnosti Ohrid je. Fotka spraví viac, než tisíc slov. Macedónsko má však ešte jedno pozitívum. Okrem potešenia oka, sa v tejto priateľskej zemi poteší aj peňaženka. Všetko je tu príjemne lacné. 

5. L-Imdina (Malta) 

Ďalším miestom, kde sa dá cestovať v čase je Mdina. Založené v 8 storočí pr. Kr. a pôvodne nazvané Melita, bolo dlho hlavným mestom Malty. Dnes v ňom býva len tristo ľudí a jeho tiché kamenné uličky pôsobia ako portál do minulosti. Zvonku vyzerá ako hrad susediaci s veselým a životaplným Rabatom. A vnútri vás dočká doslova celé mesto – s budovami, obchodmi, kostolmi, reštauráciami, palácami, námestami, záhradami. Všetko v jednom uzavretom, harmonickom, starobylom priestore. Viem si predstaviť, aké je to tam v lete narvaté turistami, no my sme Mdinu navštívili začiatkom marca a termín mimo sezóny nám poskytol privilégium privátnosti. Pokojne sme sa mohli stratiť v chodbách tohto hradu/mesta a ani by sme sa veľmi neponáhľali s hľadaním cesty naspäť. Keby sa tu točil Harry Potter, alebo Hry o tróny, nemuseli by ani veľmi upravovať scénu. Miesto má totiž samo o sebe niečo čarovné a fantasy. Keď sme dorazili do Rabatu, odparkovali sme pod kopcom a na parkingu stál ujo, čo zadarmo vyvážal turistov k Mdine na vlečke traktora 😀. Neprotestovali sme. Aspoň sme nemuseli šľapať peši. Malťania sú srdečný národ a vynikajúci hostitelia.

4. ostrov Pag (Chorvátsko)

Áno, ja viem, je zvláštne (a zaváňa protekciou) zaradiť miesto, kde bývam, medzi tie najkrajšie kúsky sveta. Ale, keď sa povie Pag, vybaví sa mi, ako som sem prišla prvý krát. Najskôr ma šokoval strohý kamenitý terén, no ako sa dolina predo mnou otvárala, oči mi padli na zakvitnuté oleandre, tyrkysové more, olivové háje a typické biele domy s červenými strechami. Vzduch povznášajúco voňal po soli a ihličí a ja som si začala uvedomovať, že toto bude môj nový domov. Spomeniem si, ako som si kúpila svoju prvú mandarinku do záhrady a zistila, že to je v skutočnosti olivovník 😀. Ako sme prvý krát oberali tieto pichľavé stromiská a robili náš domáci olivový olej. Ako som prvý raz vyšla ráno na balkón a privítalo ma more hladké ako jazero. (Ten pohľad sa mi nikdy nezunuje.) Pag pre mňa znamená zbierať mušle v záhrade, jesť figy rovno zo stromu, striedať prácu s bezstarostným kúpaním sa a cestou z obchodu sa zastaviť na jednej z početných pláži, schladiť sa vo vodách Jadranu. A Pag pre mňa znamená vôňu. Na koľkých miestach som bola, ani jedno tak krásne nevoňalo. Najlepšie je to na jar, keď časté dažde vyženú zo zeme lakomej ako jej obyvatelia, prvé trávky, smilje, levandulu a rôzne ďalšie púčiky kvetov, ktorých mená nepoznám. Často sa mi stáva, že idem autom z Novalje a zrazu sa prichytím pri tom, že pozerám pred seba a znova sa čudujem, že tu naozaj bývam. S mojím imperátorom 😀. Mám šťastie. 

3. Aquileia (Taliansko) 

Pravda, len z toskánskych dedín by sa dalo spraviť top 10 rajov na zemi, o celom Taliansku nehovoriac. No predsa je jedno miesto, ktoré všetky predčilo – dokonalá Aquileia. V tomto antickom meste kedysi žilo sto tisíc obyvateľov a zanechali po sebe početné stopy. Opisom by som mohla povedať, že sme videli prístav, cesty, nekropolu, bohaté múzeum, tisícky artefaktov…ale tá atmosféra…To sa nedá vyjadriť slovom, ani obrázkom. To sa musí zažiť. Aquileia nie je miesto, kde sa človek môže cítiť, akoby sa posunul v čase. Tu nemá na výber. Rím sa mu vkradne do duše v celej svojej majestátnosti a dá mu pocítiť nostalgiu. Krásne, jesenným slnkom zaliate polia plné viniča, olivovníkov a slnečníc zľahka voňajú zrelými marhuľami. Naokolo sa do výšky ťahajú cyprišteky a pod ich kmeňmi na každom kroku vyviera prameň vody, obkolesený antickou studňou, ktorú vyrobili geniálni Rimania a ani zub času ju nedokázal zničiť. Ľahký vetrík povieval prvé opadané lístie a zážitok bol jednoducho dokonalý. Mala som pocit, že čochvíľa zbadám na ceste zvírený prach, ktorý za sebou zanechal posledný rímsky koč. Chodili sme 6 hodín ako vo sne. Neboleli nás nohy, netrápil nás smäd, neťažili nás problémy súčasnosti. Aquileia prebúdza v človeku sny a túžbu nahodiť si tógu, sandále a vrátiť sa do dôb slávnej minulosti. Dokonca aj môj muž, zarytý odporca dejín, bol nadšený a povedal, že toto je najkrajšie miesto, ktoré kedy videl. Dodnes svoj názor nezmenil.

2. Banská Štiavnica (Slovensko)  

V zime, pred ôsmimi rokmi som navštívila Banskú Štiavnicu a odvtedy kdekoľvek som išla, nenechádzala som nič, čo by sa jej mohlo vyrovnať. Bola to láska na prvý pohľad a keď som ju uvidela, padla som na riť. (Nielen obrazne 😀 Akurát bolo čerstvo nasnežené, mala som obuté čižmy na opätku a na kamennej dlažbe sa fest šmýkalo.) Príroda vyzerala ako zo zimnej rozprávky a na dne doliny, obkolesené striebronosnými horami, ležalo starobylé zasnežené banské mestečko. Ulice osvetľovali ťažké lampy zo zdobeného kovu, z niektorých komínov sa dymilo a tu I tam na stromoch robila červená jarabina idylický kontrast. Nemohla som uveriť tej kráse. Na malom priestore bolo snáď všetko, čo patrí k vychýreným scenériám – malebné domčeky, kostoly, kalvária, hrady – až dva, múzeá, útulné námestia, botanická záhrada, fotogenická krajina, bohatá história a mnohé legendy. Tomicu potešilo kúpanie v priľahlých Sklených Tepliciach. Zvonku nás privítal habsburgský prepych a vnútri čakali horúce vody v podzemnej jaskyni. Mne sa páčilo aj v Kammerhofe. Expozícia bola pre mňa novinka, keďže o banskej technike viem veľké gulové. No sympatický a veľmi ochotný pán nám vysvetlil, poukazoval stroje a dal zaujímavý výklad. A iba za euro, či dve. Čo robí Banskú Štiavnicu takou výnimočnou, je asi všetko. Niečim ma chytila za srdce a aj po toľkých rokoch si viem vybaviť, ako tam vrzgal sneh pod nohami, vzduch jemne voňal mrazom a sadzami, aké boli staré hradby na dotyk a ako sme hovorili, že na prechádzke miestnym lesíkom by človek ozaj ľahko uveril v existenciu permoníkov. Ak chcete vidieť magické miesto, nemusíte chodiť do zahraničia. Pravý klenot máme aj doma.  

1. Sighișoara (Rumunsko) 

Drakulove rodné mesto si zakladá turistický imidž na strašidelnej transylvánskej aure. Vôbec to však nemajú za potreby. Sigišoára je podmanivá a záhadná taká, aka je a nepotrebuje prikrášľovať, ani mystifikovať. Neviem, či ma pobláznila kvôli jej podobe s mojou srdcovkou, alebo sa mi jednoducho páčia podobné veci, no mesto vyzerá ako väčšia sestra Banskej Štiavnice. Tá istá banícka germánska stredoveká architektúra leží v lone na rudu bohatých hôr a z miesta ide podobná energia. No kým Banská Štiavnica je malá a útulná, Sigišoára je rozľahlejšia a pompéznejšia. Vlastne, ani neviem, či sa mi viac páči jedna, alebo druhá a miesta v rebríčku by si mohli aj zameniť. Upírov sme síce nikde nestretli, no dočkali nás precízne postavené veže cechovských majstrov, slávny transylvánsky orloj, cukráreň v rodnom dome Vlada Tepeša (milené 😀) a bohatý folklór. Obdivovať mesto sme mohli žiaľ len zvonku, lebo náš deň v Sigišoáre pripadol na pondelok a všetky pamiatky boli zatvorené. Tomica sa rozhodol ležať vo vani apartmánu a ja som odmietla prepásť takú príležitosť a zvolila som prechádzku zvláštne tichými ulicami. Miestni občania boli asi v robote a keďže bolo po sezóne, turistov bolo máličko. Pokoj zintenzívňoval zážitok a prisámvačku, na chvíľu sa mi zazdalo, že v jednej z veží na konci mesta, som zbadala ducha. Resp. myslela som si, že vidím človeka. Presvedčená, že v okne sa mihol jeden z pracovníkov, vybehla schodmi ku dverám a radovala sa, že sa mi pošťastí pozrieť si aspoň niečo. Keď ono bolo zamknuté a zvonku na dverách veľký zámok. Chvíľu som si v duchu nadávala, že kvôli optickému klamu som nútila svoju lenivú zadnicu ísť po schodoch, no nakoniec, minúť pár kalórií naviac ma nezabilo a aspoň som mala super zážitok.