Z príbehov môjho deda

Hoci som nikdy nepoznala babku, mala som skvelého deda. Žil na úpätí hôr v chalúpke s malým jabloňovým sadom, zbieral knihy , choval psa, mačku a jednu sliepku 😀. Hovoril po slovensky, nadával po maďarsky, rád si robil žartíky a vedel z mince vyrobiť prsteň. Najradšej však rozprával príbehy. Niektoré si vymýšľal, iné sa tradovali v rodine, ale mnohé mali také grády, že sme sa so segrou báli v noci spávať..a  mama potom napálená chodila k dedovi robiť poriadky 😀. Príbehy boli veľmi pestré a detskú fantáziu zamestnávali na plné obrátky. V našich hlavách sa pri jeho slovách  otváral svet čertov, plíživých čarodejníc, zákerných svetlonosov, hrôzostrašných neživých- nemŕtvych, ale aj pekných víl, štedrých škriatkov, múdrych lesných duchov... Na mnohé som dávno zabudla, ale jeden mi nedávno nechtiac pripomenul svokor.

Ako dieťa som moc pedantnosti a poriadkumilovnosti nepobrala, čo sa v puberte ešte zhoršilo. Mama raz pri pohľade do izby skonštatovala, že taký bordel ešte nevidela a mňa museli cigáni z voza stratiť. Silno som sa urazila a „bonzovala“ dedovi. 😀  On mi na to povedal jednu rozprávku, o ktorú by som sa s vami rada podelila. 🙂 Píšem ju tak, ako mi ju hovoril on, tj. bez politicky korektných pomenovaní, ale rovnako aj bez nenávisti, znevažovania, či zlých úmyslov.

O Cinke

Kedysi dávno sa ľudia veľmi veselili, keď sa dopočuli, že k nim do dediny majú prísť Cigáni. Kočovníci boli potomkovia ohňa, vetra a slobody.  Hovorilo sa, že majú aj krídla a schovávajú ich pod oblečením. Bývali v nádherných pestrofarebných karavanoch a prinášali so sebou mnohé kúzla a novinky, ktoré sedliaci ešte nepoznali. Kde prišli, tam bol festival. Po večeroch sa rozkladal oheň, tancovalo sa pri husliach, dobre sa jedlo a krásne mladé dievčence natriasali štrngotavými sukňami. Cez deň Cigáni poopravovali dedinčanom hrnce, vyrobili šperky, predávali vyrezávané skrinky... a Cigánky zvedavým ženám vyložili budúcnosť, poradili aký čaj piť na rôzne bolesti a neduhy a vedeli ako sa zbaviť kliatby, ktorú na niekoho uvalila závistlivá suseda.

Najviac roboty mal však kováč. Podkúval kone tak dobre, že o jeho zručnosti išiel chýr do ďaleka.  Od rána do večera mu vyhňa horela, no rad pred jej dverami akoby sa nezmenšoval. Raz v strede noci, zaklopala neznáma ruka na kováčov karavan. Rozospatý chlap vyšiel do tmy a uvidel samotného čerta s jeho čierno-čiernym tátošom.  Vyľakal sa, že mu odzvonilo a tuto pre neho až vládca pekiel prišiel, no čert ho chlácholil. Vraj sa iba dopočul o jeho nevídanom majstrovstve a prišiel si dať k nemu koňa podkuť. Ak to urobí, splní mu všetky priania, ak nie...

Kováčovi nebolo viac treba hovoriť. V strachu o svoju dušu do rána spravil tie najlepšie podkovy a čert bol spokojný. Za odmenu mu núkal zlato, zámky, polia.. no Cigán nič nechcel. Nakoniec však povedal: „Ja som človek slobodný a to, čo núkaš mi netreba. Nezáleží mi na bohatstve a nepotrebujem zámky. Predsa nám však niečo chýba. Mám 12 synov a ani jednu dcéru. Moja žena vždy chcela mať dievčatko a smútila, že nemá komu odovzdať svoj svadobný venček. Želal by som si, nech sa nám narodí dcéra a nech má modré oči ako nebo, ktoré moja žena tak ľúbi.“ Čert súhlasil: „Dobre. Choď domov, pobozkaj ženu a koncom zimy očakávajte dievčatko.“...

A naozaj, s prvými jarnými lúčmi sa v kováčovom karavane narodila krásna modrooká Cigánočka. Matka jej na hlavu priložila svadobný veniec so stovkami malých mincí a keďže rozkošne cinkali, dali dcérke meno Cinka. Dievčatko rástlo ako z vody a sotva prešlo 16 liet, už mala nespočetné ponuky na sobáš. Cinka si ľahko získala všetky srdcia a jej modré oči učarovali každému, kto ich uvidel.  Avšak jej krása bola dar od čerta..a dary od čerta prinášajú iba nešťastie a to aj vtedy, keď sú samé o sebe dobré. Tak sa stalo, že hocikde skupina dokočovala, všetci miestni chlapci sa bezhlavo zaľúbili do kováčovej dcéry a sedliacke dievčence zostávali ohrdnuté a urazené. Doma plakali pred mamami, že ich Miško ani Jožko nechce a otcovia v strachu, aby im dievky nezostali na ocot, začali z dedín Cigánov vyháňať.

Jedného dňa karavána doputovala do malého, ale bohatého mesta. Vládol tam blonďavý richtár, ktorý mal jediného syna. Mladý Janko vyzeral ako jeho otec, no povahou bol iný. Nechcel zdediť richtársku stolicu, ani zhŕňať zlatky do truhlice. Sníval o láske a keď uvidel Cinku, vedel, že našiel tú pravú. Tak ako inde, aj v tomto meste sa čoskoro začali ľudia búriť proti prítomnosti kočovníkov. Cinka však odísť nechcela. Konečne sa zaľúbila aj ona. Do Janka. S mnohými slzami uprosila otca, aby ešte ostali a po nociach sa mladí stretávali. Chlapci z mesta rýchlo pochopili, že srdce, o ktoré bojujú je obsadené a pobláznenie ich prešlo. Zavládla všeobecná spokojnosť a kováčova žena v duchu už pripravovala svadbu. Muž bude musieť veľa koní podkuť, aby si mohli dovoliť parádu, akú si Cinka zaslúži.

Richtár sa však netešil. Janka chcel oženiť za staršiu majetnú kontesu a predstava, že mu jedináčik zostane s chudobnou kočovníčkou, sa mu vôbec nepáčila. Vymyslel teda  zákerný plán. Zobral všetky peniaze, zakopal ich v pivnici a po dedine rozhlásil, že mestská pokladňa zmizla, že ju vzali Cigáni a Cinka im pomohla ukradnúť kľúč. Ľudia sa nahnevali, vzali do rúk čo doma našli a spoločnými silami karavánu rozohnali. Ledva všetci stihli živí ujsť. Chudák Cinka plakala a plakala. Celé týždne nevyšla von a myslela si, že jej srdce pukne. Stalo sa však nečakané a na kováčovom prahu sa zrazu zjavil Janko. Špinavý a utrmácaný, hľadal svoju milovanú veľa dní. Mnohých ľudí sa musel opýtať na cestu, ale nakoniec sa našli. Cinka s Jankom sa zobrali v prvom kostole, na ktorý narazili a narodilo sa im kopu potomkov. Všetky mali Cinkine modré oči a vlasy farby popola.

Richtár, nahnevaný a presvedčený o tom, že Cinka so svojou matkou jeho Janka najhoršími čarami pobláznili, všade kde mohol rozširoval, nech si ľudia dávajú pozor na Cigánov. Že sú s diablom spriahnutí, od ohňa začmudení, že kradnú deti aj peniaze a že najlepšie je zavrieť pred nimi bránu a ani ich nevpustiť dnu.  

Cigáni viac neboli nikde vítaní. Hrdé meno ich ľudu sa začalo používať ako nadávka a oni zrazu zostali hladní, chudobní a rozhádaní. Mnohí si mysleli, že Cinka im prináša smolu, lebo nielen jej krása, ale aj ona sama je vlastne dar od čerta. Dospeli k názoru: treba sa jej zbaviť. A tak v noci, keď manželia spali, vtrhli k nim, Janka s Cinkou zviazali a postupne vyhádzali z voza všetky ich detičky. Tieto zostali samé pri cestách, dedinách, mestách, lesoch...Dobrí ľudia ich našli a keďže boli milé, vzali si ich domov a vychovali ako svoje. Zviazaných rodičov zastihol zlý osud.

Ráno sa po karaváne rozšírilo, čo sa stalo a nastala veľká hádka. Iba, kováčovi odniekiaľ známy, cudzinec sa tešil.

„Hlupáci! To dievča nebol môj dar. Bola plodom lásky kováča a jeho ženy. Ani jej šťastné manželstvo a deti neboli odo mňa.  V ten večer som nedal kováčovi žiadne dary, lebo nič, čo som núkal, nechcel a život dávať neviem. Jeho žena už v tom čase bola v očakávaní, tak som iba zaklamal... Rozdal som však iné veci – richtárovi pýchu, mešťanom lakomstvo, sedliackym dievčatám závisť, chlapcom nevernosť. Spáchali ste nemilosrdné činy, lebo ste všetci rovnakí. Slabí, sebeckí, ľudia... Teraz pôjdete a v nenávisti napíšete svoju históriu. Aj vy, aj dedinčania, lebo tak to mám rád.“

Čert zmizol, Cigáni sa rozdelili na malé skupinky, usadili sa po okolí a ľudia si už viac nemysleli, že majú krídla, lebo jedni stratili schopnosť lietať a druhí schopnosť snívať. Dedinčania si dlho šepkali o udalostiach a hoci sa na Cinku a Janka časom zabudlo, doteraz sa osobám slobodnej mysle,  s ohňom v srdci a vetrom v nohách, hovorí, že Cigánom z voza vypadli.  A možno to len duša Cinky a jej milého lieta po svete a občas, z vďačnosti, že sa „gadžovia“postarali  o ich nevinné dietky,  pridá niekomu do vienka trochu z dedičstva jej kedysi krídlatého ľudu.

...

Dedov rodokmeň sa šíril do viacerých krajín. Jeho predkovia, vrátane rodičov, hovorili každý iným jazykom, mali iné tradície, inú kultúru, vyrastali v inom okolí. Všetci však mali otvorene srdcia a milovali zmiešané sobáše dávno predtým, než to bolo moderné 😀. Dedo, ako multi-kulti produkt sám najlepšie vedel a často hovoril, že ak sa niekto o určitom národe vyjadruje iba škaredo, robí to hlavne preto, lebo nevie oceniť, alebo nepozná bohaté dedičstvo tej skupiny.  Hádam sa to aj svokor raz dozvie 🙂

Venované môjmu dedovi a všetkym ľudom s ohňom a v srdci 🙂