Dnes mi Rumunsko pripravilo to najkrajšie, najsentimentálnejšie a takmer neuveriteľné prekvapenie. Kvôli opravám na diaľnici sme museli ísť lokálnymi cestami a vďaka banálnej chybe (keďže madam v rýchlosti nerozoznáva pravú a ľavú stranu 😀), sme sa ocitli v dedinke Ilia, odkiaľ pochádzal môj posledný predok, ktorého sme dokázali vystopovať. Volal sa Mihai de Ilia a dnes som sa ja, jeho 6xpravnučka a prvá menovkyňa po tristo rokoch, úplnou náhodou vrátila na miesto, odkiaľ odišiel. 🙂
A tak Drakula bude musieť počkať, predkovia dostali prednosť. Neviem, čo ma tu ešte čaká, ale viem, že toto nič neprekoná. Vybrali sme sa navštevovať najznámejšie turistické atrakcie, no osud, alebo čo ja viem...ma zavial do zahmlenej, starobylej, v hustých lesoch jesenných Karpát sa čupiacej dedinky, ktorá sa úplne dotkla môjho srdca.
Ženice, bola som doma. A nie naposledy..