Hoci bývame len pár minút od mesta, dobré tri týždne som nevytiahla päty z dediny a už mi z toho začínalo hrabať. Furt len upratať, prehodiť s hosťami pár zdvorilostných fráz o počasí (keby sa aspoň menilo, ale furt je len rovnaký úpek), niečo doniesť a čosi odniesť, poľutovať spálený chrbát...proste rutina.. No dnes sa Tomi skoro zrána vyrichtoval, že ide on do Novalje, nech skočím s ním.
Hovorím nemôžem, máme výmenu, musím tu zas zostať..
„Ale veď Nemci hlásili, že pred desiatou neodídu a Talianom som poslal rozpis, vedia, že check in je až od 12..“
Čo ja viem...
„Neboj nič ženica, kým bude desať, vrátime sa a stihneme pekne s predstihom upratať. Za tých pár chvíľ bez teba sa nič katastrofické nestane...“
...
Išli sme teda na nákupy, stavili sa v pekárni pre raňajky a prišli domov. Bolo 9.45..Hneď na parkingu nás odchytili nazúrení Taliani, že platili rezerváciu a nemáme pre nich nič voľného! Že už „dobrú hodinu“ čakajú ako čuráci, kde sme boli a prečo nemajú prichystaný apartmán? Tomica sa ich spýtal, či nedostali voucher a inštrukcie k rezervácii. Samozrejme, dostali, ale nečítali to...šak načo... Ani sme teda nevyniesli nákup z auta a šup ho rovno upratovať po Nemcoch, ktorí ledva stihli päty vytiahnúť, kým znudení Taliani znechutene povzdychovali na terase v zmysle „Čo vám to tak dlho trvá“... Prisámvačku, zo všetkých typov hostí, tento mám „najradšej“.
11.25 apartmán uprataný, hostia ubytovaní, ideme sa vybaliť a že v kľude zjeme tie raňajky, pred pár hodinami kúpené. Ani sme si dobre nesadli, z izby vyletel svokor spenený jak fúria, vysypal na nás všetky vulgárne frázy, ktoré sa za svoj dlhý život naučil.
Vraj o deviatej prišli nejakí Taliani, furt mu vyklopávali na dvere, nadávali kde je ich apartmán a kým sa im on tarzanovskou taliančinou snažil vysvetliť, že majú rezerváciu až od 12tej, Goričko (hoci to nikdy predtým nespravil) vyčíhal príležitosť, ušiel a vybral sa nás hľadať. Malá fenočka, vidiac túto aktivitu, neváhala sa pridať. A tak chudák svokor, nechal hostí rozčuľovať sa na terase, ani dvere nezavrel a hybaj za psami.
O udalosti nám referoval: „Šteňa som chytil hneď, ale ten zlosyn ryšavý utekal ako blázon, fňukal, vetril, tri kolečká okolo dediny spravil a keď už sme mali obaja smrť na jazyku, kapitulačne na mňa pozrel, sám sa vrátil a pri nohe mi došiel až domov, ako keby sa nič nedialo! Takto som si nezašportoval od čias, keď som bol mladý vojak JNA! A ten strach, čo som pri tom zažil, neprajem nikomu!“
Tomica ho chváli: To je od teba pekné, že si sa tak bál o Gorička...
„O neho som sa nebál! Ale keď som si predstavil, že mám tvojej žene povedať, že kým som strážil jej chorobne zbožňovaného psa, ušiel mi a zrazilo ho auto, alebo ho roztrhal susedov vlčiak, poty hrôzy ma oblievali a adrenalín poháňal moje staré kosti tak, že aj na olympiáde by som rekord zabehol.“ 😀
Hovorím: Ste zlatý barba, ďakujem, ak chcete, spravím vám dobrý obed, aby sme sa vám odĺžili..
A on, že: No nehnevaj sa, ale už som sa dneska dosť navytáčal.. nepotrebujem ešte aj obed za trest...😀
Ale hlavna vec, že: „Za tie dve hodiny bez teba sa nič katastrofické nestane.“