Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
a uvidíš všetky príspevky!
adri266
13. máj 2019 Čítané 150x

Kniha je o desiatich mladých študentoch univerzity v Rusku, ktorí  odídu na túru na hory. Keď sa nevrátia v dohodnutom termíne a idú ich hľadať, nájdu postavený stan, okolo neho stopy len tých mladých ľudí a v stane topánky. Zo stanu sa študenti dostali asi v panike tak, že vzadu prerezali stan asi nožom a cez dieru vyšli von. Postupne nachádzajú študentov mŕtvych. Niektorí sú oblečení iba v spodnom prádle.  A všetci sú bosí. Skoro všetci umreli na podchladenie.

Čo ich prinútilo odísť zo stanu bosí v noci, keď bolo -25 stupňov? Prečo jednej zo študentiek chýba jazyk? Prečo majú dvaja z nich na šatách stopy rádioaktivity? Na konci vyšetrovania to uzavrú s tým, že študenti zomreli na následky nevysvetliteľnej sily.

V r. 1959 Igor Dyatlev zorganizoval výpravu na Ural. V tom čase to nebolo nič výnimočné, často mladí ľudia alebo horolezci mapovali neznáme územie.

Igor mal všetko skvelo naplánované a išli s ním skúsení mladí turisti či horolezci, jeho spolužiaci. Cesta na Ural začala 24. Januára a trvala niekoľko dní. Cestovali vlakom, busom, vetrieskou, spali v škole, v drevorubačskej ubytovni, kde sa dalo.

Na 4. deň ich cesty sa však mladý Yudin rozhodol vrátiť. Mal totiž problémy s chrbtom a nezvládal bolesti.

Fotka jeho odchodu.

Konečne prišiel deň, keď si mohli založiť lyže a šľapať. Nebolo to ľahké. Počasie bolo studené, fúkal silný vietor. Avšak boli zvyknutí na tvrdé podmienky. Cestou sledovali značky domorodých obyvateľov, Mansi na stromoch /priznám sa, o tomto národe som počula 1x/.

V deviaty deň ich túry 1. februára pred samotným výstupom na horu si ráno spravili kryt, do ktorého odložili nepotrebné veci, aby si odľahčili ruksaky. Ostali tam napr mandolína alebo jedlo na cestu späť. vo veľmi zlom počasí začali stúpať na horu. Jedna z ich posledných fotiek ukazuje, aká bola zlá viditeľnosť.

A tá pravdepodobne spôsobila to, že sa odklonili od ich trasy a rozhodli sa kvôli zhoršujúcemu vetru postaviť stan na šikmom svahu vrchu Mŕtva hora.

Keď sa nevrátia domov, sestra Igora zalarmuje univerzitu. Igor bol vždy dochvíľny, sľúbil, že pošle telegram. Keď sa nakoniec úrady spamätajú a začnú ich hľadať, nájdu ich mŕtvych.

Dvaja zomreli pri neďalekom lesíku pri strome, kde bolo vidno, že si založili oheň. Obaja boli oblečení len do spodného prádla a ich vrchné ošatenie bolo nožom porezané. Vyšetrovatelia neskôr zistia, že jeden z nich liezol na strom. Či to bolo kvôli tomu, že sa niečoho bál, či chcel vidieť na stan, nevedno. Faktom je, že zo stromu odrezal niekoľko konárov a potom spadol. V tom čase už boli vonku vyše hodiny v silnom mraze a slabo oblečení. Oheň sa im podarilo zapáliť, tak prečo ho nechali vyhasnúť? Prečo naň neprikladali, keď mali dostatok konárov?

Igora nájdu samého. V ruke drží konár. Znamená to, že sa pred smrťou bránil? Keď ho bol identifikovať jeho otec, nemohol ho spoznať. Mal totiž úplne snedú pokožku a sivé vlasy. Čo také hrozné videl, že osivel?

Piateho nájdu Rustika. Smeroval ku stanu. On je dobre oblečený, aj keď nemá kabát. Má aspoň lyžiarske nohavice. A čo je zvláštne, na hlave má čiapku, čo vyvracia teóriu, že fúkal silný vietor až hurikán, ktorý spôsobil toto nešťastie. On ma na hlave ranu, no zomrel na podchladenie. Podľa pitvy ešte žil, keď spadol na zem.

Ďalších dvoch nájdu v spoločnom objatí. Asi sa snažili jeden druhého ohriať.

Posledných troch hľadali ešte ďalšie dva mesiace. Neboli ďaleko, len boli hlboko pod snehom, tuším vyše troch metrov.

Dvaja z nich mali vážne poranenia hrudníka, zlomené rebrá, ale žiadne poranenie kože, žiadne modriny. Ľuda dopadla najhoršie. Mala 9 zlomených rebier. Chýbal jej jazyk. Jeden z vyšetrovateľov sa preto domnieval, či nešlo o niečo proti komunistické a či niekto nenechal odkaz pre ostatných, že majú byť ticho. V správe z pitvy však chýba info, či bol jazyk odrezaný, či odhryzený.

Vyšetrovatelia zistia, že v tú noc, keď sa udalosť stala, sa na oblohe odohrávala nezvyčajná udalosť. Svedkovia opisovali, že na oblohe videli obrovské svetelné gule. Najprv si mysleli, že je to meteorit, ale pohybovala sa nepravidelne. Asi po minúte guľa zmizla. Malo toto na svedomí to, že mladí utiekli zo stanu? Ich posledná fotka zachytila niečo svetelné:

Preto sa na šatách dvoch z nich našli stopy rádioaktívnej látky? V r. 1990 hlavný vyšetrovateľ priznal pre noviny, že komunistická strana mu nakázala nehrabať sa v tých zvláštnych svetlách a nemal si ich spájať so smrťou študentov. Zvláštne.

Možné príčiny:

1. Lavína. Tu však hneď vylúčim. Na tom mieste nikdy predtým ani potom lavína nespadla, stopy boli normálne viditeľné.

2. Silný vietor. Vyšetrovatelia si mysleli, že jeden zo študentov vyšiel von zo stanu, aby si uľavil a stiahol ho vietor. Pri jeho kriku všetci vyskočili vonku a boli rovnako odhodení vetrom. Toto bolo takisto vylúčené, keďže by Rustik stratil čiapku. Keďže bolo nemysliteľné, aby boli všetci utekali bez topánok a žeby to bol stan vydržal.

3. Pôvodní obyvatelia Mansi. Nikdy predtým neboli násilní a neboli s nim problémy. Plus, nenašli sa iné stopy v snehu.

4. Ozbrojení vojaci. Rovnako ako č. 3.

5. Otrava splodinami. V ten deň nemali zapálenú piecku.

6. Vojenské pokusy? UFO? Hlavný vyšetrovateľ bol raz pozvaný do Moskvy na koberček a keď sa vrátil, bol ako vymenený. Čo mu bolo povedané? Čo Moskva schovávala? Čo je na poslednej fotke študentov? Tá guľa svetla, rozmazaná?

Aj keď oficiálne bolo nešťastie uzavreté s tým, že študenti zomreli z nevysvetliteľnej vonkajšej príčiny, autor sa domnieva, že za to môže predsa len počasie a umiestnenie stanu. Vrchol Mŕtveho kopca má tvar kupoly. V čase, keď sa stalo nešťastie, bol veľmi silný vietor, ktorý mal až silu hurikánu. Tvar kopca mohol spôsobiť úkaz, ktorý sa volá Kármánov vír / ktorý vzniká za valcovitými telesami obtekanými rýchloprúdiacou tekutinou a prejavuje sa sledom periodicky vznikajúcich vírov s opačným smerom rotácie usporiadaných vo dvoch približne rovnobežných radoch/ a vytvoriť infrazvuk. O tom som ešte tiež doteraz nepočula. Nevedela som tiež, že ho zvykol používať aj Hitler pri svojich prejavoch. V ľuďoch totiž spôsobuje silné emócie, zmätok, paniku, hnev. Odborníci, ktorí so spisovateľom spolupracovali, mu vysvetlili, že študenti by cítili veľmi silné vibrácie zeme, stanu, počuli by hlasné zvuky, akoby okolo nich prechádzal vlak. Na nákrese vidno, že okolo ich stanu sa mohli pohybovať malé tornáda.

Takže podľa autora ich posledný deň mohol vyzerať asi takto:

Keď sa začalo stmievať, rozhodol sa Igor, že sa utáboria, aj keď sa vychýlili z kurzu. Počasie však bolo také zlé, že sa rozhodli postaviť stan priamo tam. To im mohlo trvať niekoľko hodín. Keď boli hotoví, rozvešali si mokré oblečenie v stane, vyzuli sa a najedli sa. Z nejakého dôvodu sa rozhodli nepáliť v piecke. Keď si políhali spať, vonku už zúril silný vietor. Začali pociťovať nepokoj. Celý stan aj podložie začalo vibrovať. Infrazvuk spôsobil, že začali panikáriť a stratili zdravý rozum. Cítia silnú bolesť hlavy a srdce im silno búši. Keď okolo stanu počuli hluk ako vlak, niekto z nich začal panikáriť a v panike sa snažil rozrezať stan. To sa mu podarilo až na tretí krát. V tme to nevidia, ale vzdušný vír, ktorý sa utvoril na vrchu hory sa rozdelil na polovicu a z oboch strán oblieha stan, takže preto je tam tak hlučno.

Dvaja z nich podliezli zazipsovaný vchod. Ostatní prechádzajú prerezaným otvorom. V tme sa podelia na menšie skupinky.

Georgy a Doroshenko v panike išli k blízkemu lesu. Keď k nemu došli, začal sa strácať účinok infrazvuku a došlo im, v akej sú hrozne situácii. Jeden z nich vyliezol na strom, aby odpílil konáre na vatru. Pri rezaní spadol. Keď sa im nakoniec podarilo rozložiť oheň, boli už tak silno podchladení, že náhle oteplenie z ohňa spôsobilo, že upadli do bezvedomia.

Igor v panike ostal sám. Keď dostal naspäť zdravý rozum, snažil sa dostať do stanu, avšak kvôli silnému vetru alebo z nedostatku síl spadol a zomrel. 

Zina bola tiež neďaleko, zranila si tvár na kameni a snaží sa priplaziť sa k stanu. Zomiera na podchladenie a rovnako aj  Rustik.

Kolya, Lyuda, Sasha and Kolevatov sa držali spolu, smerujú na sever od lesa. Avšak spadli do niekoľko metrovej rokliny. Skaly dole spôsobili poranenia hlavy a rebier. Jediný z nich Kolevatov spadol buď na iného človeka alebo do snehu a nezranil sa. Svojím priateľom sa snažil pomôcť tak, že im dal pod telá čačinu.  Chcel ísť po pomoc. Videl oheň, no keď k nemu došiel, našiel kamarátov už mŕtvych. Odrezal z nich oblečenie, do ktorého potom obliekol svojich zranených spolužiakov. Ľuda však už upadla do bezvedomia a neskôr zomiera na vnútorné poranenia a rovnako aj druhý kamarát. Sasha je ešte pri vedomí. Snažil sa ho podopierať, aby sa dostali k stanu. Nevydržali však veľkú námahu, spadli v objatí a zomreli.

Teoreticky, tak by to mohlo byť. Avšak nevieme, čo znamená tá posledná fotka.

Nevieme, prečo Ľude chýba jazyk /autor to vysvetlil tak, že buď to bolo zviera, alebo rozkladom/.

Nevieme, čo znamenali tie svetlá na oblohe.

A čo rádioaktivita ?

Prečo zasiahla Moskva?

Pravdupovediac, podozrievala som aj toho preživšieho Yudina, keďže neprišiel na pohreb, lebo pomáhal vyšetrovateľom s identifikáciou vecí.  Veď toľko mohol na jeden deň odísť, či nie? Ale keďže sa tam nenašli žiadne iné stopy, on to nemohol mať na svedomí.

V jednom dokumente som počula, že vraj tohto roku majú začať znovu vyšetrovať. Tak som zvedavá, na čo prídu. Už niekoľko dní brázdim internet a hľadám nejaké ďalšie stopy.

Yudin, ten, ktorý prežil, sa vyjadril, že keby mal možnosť spýtať sa Boha jednu jedinú otázku, spýtal by sa, čo sa stalo jeho kamarátom.

Čítaj celý článok
adri266
23. apr 2019 Čítané 572x

Tuto noc som uz tak dobre nespala. Inak, zabudla som napisat, ze v Rumunsku je casovy posun o hodinu dopredu, teda v tento den sme vstavali akoby o 5,30 nasho casu. Na ranajkach sme boli mierne natlaceni a keby ze som manzela nesurila po predchadzajucom zazitku, aby sme prisli na ranajky o 10 min skor, mali by sme znovu studenu kavu. Kvoli malemu priestoru uz totiz kazdy mal na tanieri pripravene ranajky a naliatu kavu a caj :slight_smile: Cudujem sa, ze sprievodkyna nenavrhla, aby kavu nalievali priebezne, ale co uz.

Mali sme pred sebou posledny den a ako prve sme si pozreli mesto Sibiu. Je znovu obohnane hradbami /nieco pre mojho manzela :slight_smile:/. 

Cestou na dve hlavne namestia sme nakukli aj do zahrady pri muzeu historie, kde sprievodkyna navrhla, nech znamym posleme fotky, ze ano, mali pravdu, v Rumunsku je vsetko take zaostale, ze tu este maju dinosaury.

V pozadi je Most klamarov, traduje sa, ze ak sa nanho postavi niekto, kto vela klame, most sa zruti. Tak medzi nasimi turistami ziadny velky klamar nebol :slight_smile:.

Na hlavnom namesti sa akurat konal trh s kvetinami.

V Sibiu sa nam velmi pacilo, bolo to take mile mestecko. Rozmyslali sme, ci nevyjst na jednu z vezi v meste, ale priznam sa, mna uz neskutocne boli lytka, zo vsetkych schodov som mala taku svalovicu, ze az. A obdivujem vsetkych nasich starsich turistov, ze cely vylet zvladli bez problemov.

A pomaly sa blizil zaver nasho vyletu. K hradu Hunedoara sme sli cez spustnutu priemyselnu cast, az som mala obavy, ci ideme spravne. Ale zakratko sme hrad Mateja Korvina uvideli a veru, ziadna fotka vam nepriblizi tu atmosferu majestatnosti.

Na hrad a zaverecne minanie rumunskych penazi sme mali iba hodinu a pol. Tu ma trosku zlostilo, preco sme nevyuzili ten treti den naplno, odchadzali sme uz pred 17. hodinou. A preto sme hrad v podstate iba obehli.

Vnutorne nadvorie je prekrasne. 

Aj vsetky tie vezicky pristavene k hradu.

Hrad sa bezne pouziva na svadobne fotenie a necudujem sa.

Ani sa mi nechce verit, ze sme tam boli :slight_smile:. Urcite by som sa rada vratila. No a ak som vas aspon trosku navnadila, nevahajte. Rumunsko je este neprebadane, okrem tych dvoch miest su cesty takmer prazdne, nie je tam az tak vela turistov, no o 5, 10 rokov to moze byt inak.

No a este dodam, ze za vsetky vstupy sprievodkyna vyberala peniaze, cca 70 E, vsetky vstupne hradila ona naraz, co bolo skvele. A okrem toho sme minuli asi cca 100 E na osobu na jedlo, suveniry. Rumunsko je pomerne lacna krajina, len ma mrzi, ze ked som vosla do obchodu a chcela som kupit nieco typicky rumunske, miesto toho som si mohla kupit Brumika, cokoladu Milka, ci dalsie typicke suroviny, ktore sa predavaju aj u nas.

Vylet sa vydaril, obaja s manzelom sme z neho nadseni a uz teraz som zvedava, kam nas nabuduce zaveje vietor.

Čítaj celý článok
adri266
23. apr 2019 Čítané 984x

Vecer predtym sprievodkyna trochu nerealne dala pol hodinu na ranajky a odchod. Neviem, ci ine skupiny boli sikovnejsie, ale vdaka pomalemu automatu na kavu sme odisli o 15 min neskor.

Boli sme ubytovani v hoteli Rupea, Dumbrava. Ranajky boli fajn, hoci som ocakavala slubenu kopu zeleniny :slight_smile:. Dostali sme volske oka, chlieb vo vajicku, prazenicu, sunky, salamy, skvely ovci syr /taky dobry som este nikdy nejedla/, cibulku, redkvicky. A hor sa do dalsieho dna :slight_smile:

Rumunsko ma zopar zaujimavosti. Prva su plynove pripojky, ktore nie su vedene pod zemou, ale nad, takze domy a brany zvyknu byt lemovane oranzovymi rurami. A dalsia zaujimavost je spletite elektricke vedenie :slight_smile:.

Na prvej fotke uz vidno pohorie Bucegi, kde sme mierili po serpentinach. V horskom mestecku Sinaia, kde vedla seba najdete luxusny hotel a chajdu s hydinou, sa nachadza kralovsky zamok Peles. Sprievodkyna nam slubila, ze uvidime nieco, co sme este nevideli, a neklamala. :slight_smile: Vo viacerych ohladoch. Zamok patri medzi 15 najluxusnejsich zamkov na svete a je jednym z najviac zachovalych v Europe.

Najprv obligatny rad na WC. Co mna udivuje je, ze na damskych wc bola jedna kabinka, na panskych boli 3. Hadajte, ako to viem :grinning:.

Nadvorie zamku bolo uzasne.

A tu zacala prva vec, ktoru som doteraz nevidela. Sprievodkyna nam na zaciatku v buse vravela o tom, aki su Rumuni pokrokovi a ako sa snazia v politike odstranit korupciu. Avsak, v realite je to ine. Pri plateni za listky sprievodcovia prihadzuju peniaze navyse a kto da viac, ten ide do zamku skor. TAkto to vyzeralo pred vstupom.

Bolo tam niekolko autobusov, vsetci natlaceni na sebe ako sardinky a cakali sme, kedy budu kricat, ze mozeme ist. Sprievodcovia kricali zene, ktora otvarala dvere, ze ju miluju, nech na nich mysli :grinning:. Dnu sme sa dostali asi o 11. hod.

Zvnutra nemam fotky. Skuste si vsak pohladat fotky na nete, tiez izby su neskutocne. My sme mali zakupeny zakladny okruh, teda sme videli iba prizemie a ani jednu kralovsku komnatu, no napriek tomu sme boli ocareni. Stoji to za to.

Dalsou zaujimavostou Rumunska je, ze na kazdom kroku vidite stada s ovcami. Su ozaj vsade.

A este jedna zaujimavost su tulave psy. Naozaj sme na ne natrafili na kazdom kroku. Pri hoteli, v meste, v dedinach, v horach... Sprievodkyna povedala, ze v Bukuresti je s tym obrovsky problem, ze tych psov su desattisice.

Inymi serpentinami sme sa dostavali k hradu Bran. Kazdy z vas uz asi pocul o Drakulovi. Ale asi ste poculi jeho marketingovy pribeh :slight_smile:. V skutocnosti to bol tyran, ktory svojou pevnou a prisnou rukou do krajiny priniesol prosperitu. 

V Brane bola dalsia zaujimava situacia. Dnu sme sli samostatne. Kym v Pelesi sme obdivovali nadherne miestnosti zdobene zlatom, kobercami, exkluzivny nabytok, hrad Bran sa pysi malickymi miestnostami, zakutiami, tajnymi schodiskami. Velmi nam pripominal polsky hrad Niedzica.

No a zaujimavostou bolo, ze prave kvoli tym uzkym a malym miestnostam sme sa hradom pohybovali slimacim tempotom a nalepeni jeden na druheho sme sa pomaly suchtali.

Stoji vsak za to ist si ho pozriet.

Ma neskutocnu atmosferu, ale urcite budu musiet  nieco spravit s tym, aby do hradu nevpustali naraz take mnozstvo navstevnikov.

Pod hradom na turistov znovu cakaju stanky so suvenirmi a skanzen, ktory sme vsak nestihli pozriet . Skoda, na to som sa tesila.

Cestou z Branu sme z busu videli zaujimavu pevnost, Rasnov, ku ktoremu viedla lanovka. Mozno nabuduce :slight_smile:

Do mesta Brasov sme to uz nemali daleko. Je to jedno z najnavstevovanejsich miest v Rumunsku. Okrem bohatej historie sa pysi aj lanovkou a nadhernym vyhladom z prilahlej hory Tampa. Tam, kde je teraz napis Brasov, bolo niekedy Stalin :slight_smile: 

Na opacnej strane je mestsky hrad, ktory sme vsak uz nestihali navstivit.

Mesto je obohnane hradbami,

dominantou je Cierny kostol, ktory vyhorel /preto ten nazov/,

a namestie, ktore je vzdy plne turistov.

A nie, toto nie je prava tvar Rumunska :grinning:

Vecer sme sa presunuli na nase druhe ubytovanie v hoteli Decebal. Vyhodou boli nedaleke supermarkety, nevyhodou absencia restauracie, ktoru majitel vraj stavia uz niekolko rokov. My sme mali *nadherny* vyhlad na buducu restauraciu.

Dalsi uzasny den plny dojmov sme mali za sebou.

Čítaj celý článok
adri266
14. jún 2017 Čítané 153x
https://videacesky.cz/video/ctenar-myslenek

Zienky, pozrite si toto, snad pochopite, preco nemate nikde davat nahe fotky deti, svoje citlive udaje, atd

Čítaj celý článok
adri266
12. jún 2017 Čítané 31x

Dalsie video na rozprudenie krvi. Ziadne posilnovacky, len zabava :slight_smile:

Čítaj celý článok
adri266
16. nov 2016
Nerobte svojim detom sluhu :slight_smile: Skvely clanok
https://eduworld.sk/cd/jaroslava-konickova/2767...
Zobraz celú správu
adri266
12. nov 2016
Prosim, poradte recept na nejaky kolac, kde by som mohla pouzit cokoladu z kinder vajec.
Stale peciem muffiny, ale chcem teraz zmenu. Dik.
Zobraz celú správu
adri266
12. nov 2016
Baby, aku oblohu by ste dali na chlebiky alebo jednohubky s orieskovou natierkou?
Zobraz celú správu
adri266
10. nov 2016 Čítané 183x

Ak aj vas caka #biopsia prsnika, mozno tiez mate obavy, ako to prebieha.

Preto som sa rozhodla, ze napisem, ako to prebiehalo u mna, snad to niekomu v buducnosti pomoze byt pokojnejsim.

Doktorka najprv skontrolovala nalez na CT. Sestra vydezinfikovala miesto a pripravila ihlu na odobratie vzorky. Ked som videla dlzku -asi 20 cm, nebolo mi vsetko jedno, aj ked mi ihly a injekcie nikdy nevadili. Mala som sa otocit na bok, aby sa DR mohla k miestu lepsie dostat a pre mna to bolo lepsie, lebo som aspon nepozerala priamo na to, co robia.

Najprv mi vpichli lokalnu anastezu. Nebolelo to vobec a na rozdiel od zuba to umrtvilo to miesto okamzite. Teda, ak sa vas budu pytat, ci ste alergicka na istu chemicku latku, je to ta ista, aku pouzivaju zubari.

Ihned to DR skusala, ci je to este citlive /nebolo/ a narezala malu dierku, asi 1x2 mm. Potom mi vopchali dnu ihlu na odobratie vzorky, tu som to musela zacat predychavat, aj ked som absolutne nic necitila. Mala som len strach. DR ma upozornila, ze budem citit neprijemny zvuk, ale ja som cakala nieco uplne ine, takze ked DR potiahla kohutik a zaznel nieco ako vystrel, poskocila som. :slight_smile: Ked to teda spravila este dva krat, uz som bola pripravena. 

Po odobrati mi miesto prelepili a povedali, ze nemam robit nic tazke ako umyvat okna ci dlho zehlit. Mohla som soferovat ci varit :slight_smile:

Neskor v ten den som citila miernu bolest v mieste vpichu a brnenie v prstoch, ale na druhy den uz bolo vsetko v poriadku.

Takze samotny zakrok nie je nic hrozne, horsie je cakat potom na vysledky.

Čítaj celý článok
adri266
17. aug 2011

Na výber nosných mandlí nás poslali hlavne kvôli chrápaniu. A čo čert nechcel, hneď po tom, ako nás v apríli objednali, Tatiana prestala chrápať. A tak som mala dilemu. Operovať či neoperovať, keď už nechrápe? Nakoniec som sa rozhodla za, keďže Tatianka aj dýchala cez ústa. Nos vôbec nepoužívala. 

Pripravte sa na jednu hlavnú vec = čakanie. Čakali sme v ordinácii na ORL na objednanie sa na operáciu. Dokonca sme tam boli 2x, prvý krátv januári doktor operoval, tak sme to po dvoch hodinách vzdali, 2x sme čakali jedného dňa v apríli od 9. ráno do 14. hod. Potom čakáte na termín. Objednávali nás v apríli na august. A čím bližšie bol termín, tým som ja bola nervóznejšia.

A tak prišiel august. A ďalšie vyšetrenia. Najprv u detskej lekárky a odber krvi a moč. Už dávno sme neboli na pichanie, takže Tánička skoro odpadla, keď jej sestra brala krv. Neplakala, len zbledla, tuším ani nedýchala. "Mamka, bolí ma bruško!" Už som čakala, že sa povracia, ale vopchala som jej džús do ruky, napila sa a bola OK.

Ďalšie čakanie nás čakalo u kardiológa. Milujem, keď mi sestra povie "Príďte niekedy ráno, vezmeme vás popri objednaných pacientoch". A tak sme tam čakali, kým prídeme na rad. Našťastie, bola to len hodinka. Ale celú hodinu som Táničke vravela, že sestrička nebude nič robiť, len jej pozrie na srdiečko. Tatiana vystrájala ako  lev, bránila sa, ale sestra bola šikovná, a za sekundu to mala spravené. Tia bola celá prekvapená, že je to už hotové, že nakoniec sestre pusinky posielala. 

Výsledky boli v poriadku, tak sme sa vybrali na anestéziológiu. Znovu som musela dcérku uisťovať, že sa nič nebude diať. Ale zas sme museli čakať. Pán doktor si odskočil na malú chvíľu, ktorá sa natiahla na hodinu. Tánička sa tam ale spriatelila s dievčatkom, ktoré malo ísť na operáciu mandlí v rovnaký termín, tak to čakanie nebolo také hrozné. Lekár sa nás pýtal na alergie, choroby, pozrel do pusinky, napísal správu a za 10 min sme boli na ceste domov. 

Pomaly som nemohla v noci spávať, rozmýšľala som, ako to všetko dopadne. Dcérke som nič nepovedala o operácii. Až keď sme sa zoznámili s Emkou u anesteziológa, povedala som jej, že ideme na výlet do nemocnice, a že tam bude aj Emka. Tešila sa a mne zvieralo srdce.

Prišiel víkend pred operáciou. Vzali sme Táničku na výlet do ZOO, aby si ešte užila. A v pondelok som pobalila a večer sme nastúpili na výlet do nemocnice. Emka nás tam už čakala. Tánička si v čakárni pospevovala, lekárovi povedala, že ho má rada. V čakárni sa pacienti smiali, že akú má dobrú náladu. Len škoda, že nás predbehol jeden chlapček, dali ho a Emku spolu na izbu a nás dali k jednej slečne. Nuž, nebolo mi všetko jedno, keď som videla, aká bola poobväzovaná po operácii polypov. Táničke, ktorá sa začala pozerať podozrievavo na náš výlet, som vysvetlila, že teta mala v nose zlé baktérie a museli ich jej vybrať. Poznáte rozprávku Bol raz jeden život? Tak nám veľmi pomohol. 

Čo som bola trošku nepríjemne prekvapená, mali sme prísť o 17 hod, kým nás vzali a ubytovali, bolo skoro pred 18, a večera sa podávala od 17. Takže sme ju nedostali, ale platila som za ňu. Takže príďte kľudne trochu skôr ako o 17, ak chcete aj večeru. Ak nie, prineste si svoje jedlo. A nezabudnite na príbor, a pohárik.

V prvý večer sa Tánička a Emka pekne spolu hrali. Nakúpila som rôzne časopisy s nálepkami, nové hračky, tak prvý večer strávili takto. Dokonca som stihla prečítať pár strán v knihe, ktorú som si priniesla. V noci som sa ja nevyspala skoro vôbec. Postele sú dosť vysoké, bála som sa, že Tia spadne, a tak som sa pri každom zavŕzganí postele prebrala a pozerala, či Tia nie je dole na zemi. Aj keď som posteľ obložila stoličkami, bála som sa. 

Od polnoci som jej nič nedávala piť. Našťastie, zobudila sa až ráno o 6. Trochu nepríjemná skúsenosť, sestrička nám vtrhla do izby pred 6. , zasvietila a hneď merala malej teplotu. To mohla kľudne aj bez zasvietenia...A potom to začalo. "Chcem džúsik!" Znovu som klamala, že má dostať špeciálny džúsik, od ktorého jej bude veľmi smiešno. A nejako to zabralo. Našťastie je tip, ktorej ráno veľmi nechutí jesť, takže s tým sme problém nemali. 

Najprv išiel chlapček, ktorý mal 3 roky. Deti brali podľa poradia, od najmladšieho, teda Tia mala byť druhá a Emka tretia. Vzali ho dole o 7.45. O pol 9. prišli po nás. Vzali nás dole. No znovu  nepríjemné prekvapenie, Patrika len ešte uspávali, jeho mamku akurát poslali na raňajky. Čakali sme skoro 45 min. A to nás hneď na začiatku obliekli, mne dali zelený plášť a čiapku, Táničku som vyzliekla do pol pása a dali jej tiež pláštik a čiapku. Tá ju ale hryzla, plášť jej padal, takže to nechcela. No a ďalší šok, bola som v tom, že jej dajú oblbovák pred odchodom na sálu. Preto ten špeciálny džús... Ale nič. Medzitým sa vrátila Patrikova mamka, a o 15 min ju volali, keďže Patrik sa už preberal. Ojoj...a ako jačal, chudáčik. A muselo ho veľmi škrabať v hrdle, lebo kašľal. A Tia to všetko počula. Povedala som jej, že plače, lebo sa zobudil bez mamky a keď som ju brala na sál, otočila som ju, aby ho nevidela, keďže ležal hneď pred sálou. 

Vošli sme dnu. Sestričky boli veľmi zlaté, ukazovali Táničke masku s balónikom, ale ona sa balónov bojí, tak to skryli. Sedela, držala som ju a oni jej zozadu dali dýchať plyn. Bránila sa, že smrdí. Asi 10 x sa musela nadýchnuť, kým jej nezačali klipkať oči. A keď som ju videla, ako tam bezvládne leži, vybehla som zo sály so slzami v očiach. Neskutočný pocit bezmocnosti...poriadne som si porevala.

Medzitým Patrikovej mamke prišlo zle, keď ho tam videla, ako blúzni, nespoznáva ju, chrčí, z nosa aj úsť mu prúdom tiekli hlieny...ona skoro odpadla. Takže rada, zoberte si dole aj niečo jesť a piť. Ja som totiž od rána nič nejedla a nepila, nechcela som pred Tiou, aby som ju nedráždila, keďže ona mala byť nalačno. Patrikova mamka síce bola raňajkovať, ale stavím sa, že toho veľa nezjedla. No a mňa už nechceli hore pustiť. Akurát som stihla kúpiť a vypiť kávu z automatu.

Krátko po Táničkinom odchode na sál zavolali Emku. Tá to asi najhoršie znášala, aj keď bola najstaršia, mala 9 rokov. Plakala, vzlykala, bála sa, že ako bude dýchať. Uisťovala som ju, že bude ok, lebo jej babka miesto toho, aby ju upokojovala, tak na ňu kričala, že nech bude ticho. Prešlo asi 45 min, keď mi prišiel lekár povedať, že už skončili, že sa za chvíľu preberie. Mne spadol kameň zo srdca, že všetko dopadlo ok.  Čakala som rev, plač, ale keď som k nej prišla, spinkala. Sem tam otvorila očká, ale nevidela ma. Asi po 10 min povedala, nech jej dajú dole výživu z ruky. Po chvíli si už sadala, obracala sa, kde vlastne je. Mne tiež trošku prišlo zle, ale rozchodila som to. 

Previezli nás do pooperačnej miestnosti, kde driemal Patrik. Chvíľu spal a chvíľu plakal a kašľal. Tánička podriemkávala, sem tam pozrela na Patrika, na mňa, ukazovala mu svoju rúčku. Jeho zakrátko pustili hore, my sm tam boli však dosť dlho. Emku operovali oveľa kratšie. Tiež mala taký sklenený pohľad a podľa babky sa dosť divoko preberala, plakala a chcela skočiť z postele. Museli ju držať. Ona takisto kašľala a sťažovala sa na hrdlo. 

Tánička sa raz sťažovala, že ju bolí bruško. Sestra ma však uistila, že jej pichli  liek proti vracaniu aj proti bolesti. Pôvodne som myslela, že jej tam prinesiem novú hračku, zvieratká z Pet Shop, ale keďže som sa nedostala hore, nemala som nič. Vzala som ju na ruky a kolísala. Striedavo driemkala a striedavo sa pýtala hore. 

Konečne nás poslali hore, Táničku som brala na rukách, Emku babka podopierala. Tekutiny nám dovolili až 2 hod po narkóze, ale nakoniec som jej dala trošku skôr, na skúšku trošku džúsu. Sestra odporúčala čistú vodu, aby ju nedráždila, ale Tia veľmi vodu nemusí...mne doniesli jesť, a chuderka moja si tiež pýtala, ale jesť mohla až po 3 hod od operácie. Konečne sa ale dočkala a zjedla pohár polievky. Emka spala skoro do 4. Patrik sa najedol a spal, len tá moja sa chcela hrať a stále chodila pozerať, či ešte spia. Keď sa teda zobudili, hrali sa, akoby sa nič nebolo dialo. Až potom podvečer začala byť Tatiana mrzutá, najmä keď videla Patrika, ktorý od bolesti nechcel ani sliny prehltnuť a vypľúval ich, ju z toho naťahovalo a nechcela sa s ním hrať. Dostali odo mňa nejaké lízatka, od útechy, že toľko vydržali. 

S Táničky si tety uťahovali, či sa jej na výlete páči, a ona, že hej. Zlatá moja. A najviac ma dojalo, keď sa ma operácii pýtala, prečo tam dole vlastne bola. Povedala som, že mala niečo v nošteku, prečo nemohla poriadne dýchať. Zatvorila pusinku, nadýchla sa nosom, a hovorí "Mama, ja už viem dýchať". Skoro som sa rozplakala. 

Najhorši bol ten tretí deň, keď už deti mali všetkého dosť, chceli ísť domov a hlavne sa báli strhnutia lepiacej pásky z infúzie. Tak sme šli s Táničkou dať dole hneď ráno. Patrik nechcel jesť, on mal aj noc predtým horúčky. Tánička tiež nechcela, ju aj Emku boleli bruška.  Potom čakanie na vizitu, čakanie na prepúšťaciu správ, čakanie na vrchnú sestru, aby sme mohli ísť domov a konečne, čakanie na tatka, aby nás vzal domov. 

Konečne sme teda doma. Sme unavené, nevyspaté, Táničke veľmi nechutí jesť, ale sme doma a už bude len lepšie. Dodatočne dám vedieť, ako to bude s chorobami, s chrápaním, atd.

Čo dodať. Vsetci boli v PO nemocnici zlatí, Tánička to zvládla ľavou zadnou a hlavne, máme to za sebou. No dúfam, že nám tá mandľa znovu nenarastie, lebo to už nechcem zažiť.

Čítaj celý článok