Počas pobytu na Morave si môj mužík nečakane uvedomil, že on bol vlastne odjakživa milovník horskej turistiky. A rovno si dal záväzok, že sa svojmu novoobjavenému hobby začne pravidelne venovať a každý týždeň zdolá jednu trasu. Ak budem chcieť, môžem chodiť s ním. Aj sa nadýchame čerstvého vzduchu, aj čo-to pochudneme.

Za svoj prvý cieľ si vybral nejaký kopec blízko Varaždína. Toto milené prekvapenie na mňa vybalil po ceste z dovolenky. Ešte sme ani doma v Záhrebe neboli a jasné, že som nebola na túru pripravená.
No Tomica naliehal: Odradila by nevhodná obuv a nedostatok vody českého turistu od dobrodružného minialpinizmu? Samozrejme, že nie. Tak si spomeň na svoje moravské korene a urob predkom česť. Naviac, nemusíš sa báť. Viem, čo robím!

Keď sme prišli pod horu, Tomica odparkoval auto a zavolal starému. „Tata, sme pri meste Prigorec. Ideme na horu Ivanščica. I-VAN-ŠČI-CA. Nechceš si to zapísať?“
Pýtam sa: „A čože tak detailne nahlasuješ lokáciu?“
Vraj: „Bear Grylls radí, že vždy musíš dať ľuďom vedieť, kam sa chystáš. Keď sa stratíme, aby vedeli, kde hľadať naše telá.“ (Toľko na tému „Viem, čo robím.“) S podkopanou sebadôverou, som napochytro zmienila našu pozíciu pár ľuďom cez messenger.

Za prvou zákrutou sme stratili auto z dohľadu a pred nami bol dlhý stupák. Tomica cestou prezentoval svoj plán. „Ženica, toto je ideálna túra pre začiatočníkov. Tak sa ti to zapáči, že budeš chcieť chodiť každý deň. Do samého vrchu je to 4,5 kilometra. Vzhľadom na to, že terén je náročnejší, pôjdeme pomaly. No, rátam, tak 2 hodinky by nám mali stačiť.“
„Počuj, mužiću milovaný, začínam mať nepríjemnú predtuchu... Však si bral pri svojich výpočtoch do úvahy, že tú istú vzdialenosť 4,5 km budeme musieť prejsť aj naspäť?“
„Hups...“
„HUPS?!?!“

Nasledujú nie dve, ale tri a pol hodiny pomalej cesty. V hustom poraste bol len veľmi slabý signál. GPS vkuse vypadával a samozrejme, že sme sa podchvíľou stratili. V čižmičkách na opätku ma boleli nohy a Tomica sa sťažoval, že je smädný...ale zbytočne. Mali sme so sebou len pol litrovu fľaštičku a tú sme museli šetriť.
Ja viem, že reálne nám nič nehrozilo, no čím sme boli hlbšie v lese, tým sa ma zmocňoval väčší nepokoj. Alebo strach? Obklopená stromami, všade nadohľad, cítila som sa stiesnene a zároveň odhalene. Prisámvačku, periférne som niečo zazrela v kríkoch. A započula praskanie halúzky?
„Gúglil si aspoň, či v týchto lesoch žije niečo, čo by sme nechceli stretnúť? Vieš, napríklad medveď, vlk, divá sviňa, zmutovaná rodina z filmu Hory majú oči...?“ Samozrejme, negúglil.
V blate a kriakoch mi rýchlo padala morálka. Najviac som sa bála, že sa nestihneme vrátiť do západu Slnka a zostaneme niekde v tme, či v šere v strede lesa. Tomica ma utešoval: „Pozri, už sme blízko...Môj zálesácky dôvtip mi napovedá, že čím dlhšie ideš do kopca, tým si bližšie k vrchu.“
„Naozaj?!? Znamenitý postreh!“
Vraj: „Dnes si výnimočne zádrapčivá a protivná, ženica.“

Po úmornom a strastiplnom výstupe sme konečne vyšli na samý vrch. Výhľad bol nádherný, ale stál za to?. Neviem. 😀 Slnko sa skláňalo k západu a tak sme sa dlho nezdržali. Tomi prišiel s nápadom, že môžeme skúsiť nájsť skratku k autu, ale ihneď som využila právo veta a vracali sme sa chodníčkom, ktorým sme prišli.
Cestou opodiaľ z kríkov vyskočil jeleň, z čoho som skoro dostala zrádnika. Kokos, taký jelenisko je veľký jak hovado! V sekunde bol preč, no Tomica sa nemohol dosmiať pri spomienke na môj výraz tváre. Aby toho nebolo málo, Goričko mal výletu dosť, posadil sa do trávy a odmietal spraviť čo len krok naviac. Tak som ho musela dobrých 2,5 kilometrov trepať na rukách až do auta. Psík má desať kilov, čo je, verte mi, v tomto prípade dosť. A áno, snažila som sa s Tomicom striedať, ale Goričko sa chcel (ako vždy) nosiť iba odo mňa.

Keď sa ma Tomi na konci výletu opýtal, ako sa mi páčilo jeho spontánne prekvapenie, začala som nadávať. Legenda hovorí, že nadávam doteraz. Na pozitívnej strane, za fotku, ktorú sme dali na FB, sme dostali 61 lajkov.
Záverom: Praktickým pokusom bolo zistené, že nečakaná horská turistika v kombinácií s nedostatkom prípravy a PMSom zo mňa robí nepríjemnú, hašterivú osobu.