Áno, áno - hlásim sa - ja som ten nešťastný a nikdy nezmierený s diagnózou bezlepkáč. Celý život som mala trampoty so žalúdkom, nechutenstvo, nikdy som nemohla pribrať, až to vyvrcholilo pred piatimi rokmi kolapsom a hemoragickou gastritídou. A moje: "Je to len črevna chrípka..." na nikoho už nezaberalo. Primárka ma presvedčila na gastroskopiu a diagnóza znela: Celiakia! Lekárka sa vyjdarila vtedy hrozivo. "Črevo máte úplne zničené - veď vy ste ju museli mať dlhé roky!" V mojej hlave znela zmes nadávok... NDR ... moja obľúbena (no do r**i) . A začal boj. Áno BOJ! Prečo? Aj za normálnych okolností som náročný stravník... 

Dievčence a žienky, ak sa dá varte svojim deťom, pečte im, nekupujte polotovary, mrazené, ak to nie je naozaj nutné. Píšem to preto, lebo aj keď si moju mamku vážim, ona v kuchyni veľmi nepobrala a ja som dnes tam, kde som. 

Po diagnóze a úvodnom zhrození, v čom všetkom je vlastne lepok a čo ja nemôžem, nastal boj. Chudák môj manžel to prežíval a testoval so mnou. Mnohí známi vás radi odbijú: veď raz za čas môžeš, nič sa ti nestane... Moje naposledy "raz za čas" skončilo akútnou gastritidou v nemocnici.  

Moje stravovanie je vzhľadom na moju prácu náročnejšie. Cestujem a stravovanie mimo domu... veď to poznáte. A navyše - mama celiatička? Snáď sa všetky riadime heslom: ak sú v miske štyri koláče, mama je prvá, ktorá povie: ja si neprosim! 

Som teda na chvoste a ešte teraz kojím... :D Kombinácia roka, vám poviem. Preto ma neskutočne potešilo a veľmi milo prekvapilo, keď som bola vybraná na testovanie GLUTEN FREE výrobkov. (Obrovské ďakujem!!!)

Možno dlhší úvod, ale chcela som vás zasvätiť.

Ahojte, konikárky moje,

ja viem, že som mala zverejniť recenziu pred tromi dňami, ale čo k nám Luky zavítal, som mala notebook zapnutý dvakrát, a kedže som nespala súvislejšie ako tri hodinky, môj "vykojený mozog" začal štrajkovať.

Áno, áno, včera mi volala naša lekárka: "Mamička, máte dnes poradňu - čakáme vás." Ja som bola úplne v tom, že poradňa je až zajtra. Ale dofrčali sme, povážili a pomerali nás, ako sa patrí. Len ja som mala celý čas pocit, že som na h***enko rodič...

Ten pocit mám aj dnes, hoci som si s dobrým pocitom sadla za notebook, lebo sa mi podarilo uložiť moju vrieskajúcu lásku. Pocit skončil, keď som otvorila poštu a miesto 26., tam bol dátum 23. Som len ja fakt takto nemožná? Ale poďme k nášmu testovaniu - oneskorene, ale predsa.

28.5. sme dostali balíček. Mňa prekvapil samotný obsah, a keďže sa priznávam, nie som zrovna ten, kto sa vyzná v značkach, tak som si hneď pogúglila, že čo to je. Čo obsahuje a podobne.

Koliky... Ktorá si tým prešla, vie a pozná to číre zúfalstvo. Bábo plače, chcete mu pomôcť, no nedá sa.

Zúfalý drobec a zúfala mama (veľmi často tento jav postihuje aj tatika, súrodencov a zasahuje aj k susedom). Mama je celý svet, a keď táto jediná "spasiteľka" nepomôže, tak kto potom?

Skúsili sme mnoho prípravkov, a verte mi, pri našich drobcoch sme si prešli všeličím. (Občas mám pocit, že môžem písať detskú zdravovedu.)

Preto ma hneď zaujalo testovanie antikolikových kvapiek. Vravím si - napíšem, uvidíme... Prvýkrát som sa zapojila a hneď nás aj vybrali.

Pre mňa boli najpodstatnejšie teda "prdi kvapky".

Skúsili sme. A neobanovali. Neviem prečo, ako, začo a ani načo, ale my sme prespali prvú noc (zatiaľ bola len jedna, ale to po dvoch mesiacoch táááák dobre padne). Takže používame a zatiaľ neprestávame.

Všetky vieme, aké je "déčko" dôležité. Ak bude treba, dokúpime. Bála som sa, ako bábätka bolievajú brušká - nás nebolelo. Takže kvapkáme ďalej. Určite kvapôčky doužívame, a ak bude treba, dokúpime rovnakú značku. Nič už meniť nebudem.

Pretože slniečko nie je Lukáškov kamarát...

Nikdy som nechcela mať vlastné deti. Chcela som byť herečkou a neskôr
učiteľkou herectva. Moje plány zničili zdravotne problémy. Bolo nutné
vyšetrenie mozgu- magnetická rezonancia. Počas vyšetrenia som mala čas
na premýšľanie. A dala som Bohu sľub. Ak vyšetrenie dopadne dobre,
urobím čo bude chcieť. Vyšetrenie dopadlo dobre. Na môj sľub som
zabudla.

V lete som bola vedúcou na detskom tábore. Stretla som sa s riaditeľom
detského domova. Ponúkol mi prácu- profesionálnej matky. Vedela som,
že je čas dodržať sľub. Na Vianoce som si priniesla dva veľké darčeky.
Volali sa Kevin a Lukáš. Kevin mal 2,5 roka a Lukáš 11 mesiacov. Kevin
nerozprával, nosil plienky a mal záchvaty zlosti. Lukáš vážil len 5,5
kg, ležal na chrbte a bol veľmi chorý. Obe deti boli týrané- Lukáš
bojoval o svoj život v nemocnici. Prežili sme spolu 16 mesiacov. Bolo
to ťažké a zároveň nádherné. Stala som sa slobodnou mamou dvoch
rómskych chlapcov. Prvé kroky, prvé slová, prvé noci bez plienky,
objatia, slzy, choroby- práca mamy každý deň.

Jedného dňa sa k nám pridal tatik. Bolo ťažké budovať nový vzťah a
popri tom sa starať o dve deti. Obaja sme túžili, aby sme boli rodina-
všetci štyria. Prišli zásnuby. No chlapcov čakalo niečo iné. Našla sa
im adoptívna rodina. Bolo to veľmi ťažké obdobie. Odišli 5. marca.
Ostalo po nich prázdne miesto, ktoré nikto nedokáže vyplniť. Tešíme
sa, že máme spolu kontakt. Už nie sme pre nich mama a ocko. Len teta a
ujo. No ich adoptívny rodičia sú úžasný ľudia a stali z nás priatelia.

Prišla k nám malá Jenny. Mala 5 mesiacov a bola veľmi chorá. V tom
čase som zistila, že som tehotná. Svadobný deň bol najkrajším dňom.
Veď boli s nami všetky "naše" deti: Kevin, Lukáš, Jenny a bábätko v
brušku.

Počas tehotenstva som mala zdravotné problémy. Nedokázala som sa
postarať o malú Jenny. Bola veľmi často chorá. Ležala aj v nemocnici.
Preto sme ju museli dať inej profesionálnej rodine. Chýba nám. Jej
smiech, smiešne hundranie, jej spievanie, smiešne grimasy...

Pôrod trval tri hodiny. Bol komplikovaný, no všetko dobre dopadlo.
Lekári a sestričky v Popradskej pôrodnici sa o nás postarali na
výbornú!12.decembra prišla na svet naša Lilian. V tento moment sa
zmenil náš život. Nekonečná radosť a zároveň strach. Od prvého nádychu
môjho dieťaťa som sa stala skutočnou mamou. Teraz môžem sledovať ako
rastie a vyvíja sa. Vidím ako je na mne závislá. Dieťa potrebuje mamu.
Dokážem lepšie pochopiť ako sa cítili Kevin, Lukáš a Jenny. V
pôrodnici som myslela deti. Na to ako sa cítili samé bez mamy. Dívala
som sa na Lili a zdala sa mi taká krehká, bezbranná.

Aj keď je Lili naša a teší nás, deti nám chýbajú. Prezeráme si ich
fotografie, videá, spomíname čo sme prežili. Na Lukášove smiešne
slová, na Kevinove múdre výroky, na Jenny a jej smiešne grimasy. Občas
sa uprostred noci prebudím, pretože sa mi s deťmi sníva. Raz som bola
ich mama a v srdci ňou ostanem navždy. Je zvláštne, že máme stále
prázdne miesto v srdci. Aj keď máme naše dieťa. Lili nedokázala
vyplniť prázdne miesta v srdciach.

Jedno viem, už nechcem vidieť ako dieťa odchádza. Nechcem prežiť takú
stratu a bolesť. Verím, že k našim deťom pribudnú aj deti z detského
domova. Miesto pri stole je vždy. A my chceme mať veľký stôl. Nemôžem
tvrdiť, že nie je rozdiel medzi dieťaťom, ktoré mama porodí a dieťaťom
z detského domova. Je tu rozdiel. Ale ľúbiť sa dajú rovnako!