Od profimamky k mamke 🙂

Nikdy som nechcela mať vlastné deti. Chcela som byť herečkou a neskôr
učiteľkou herectva. Moje plány zničili zdravotne problémy. Bolo nutné
vyšetrenie mozgu- magnetická rezonancia. Počas vyšetrenia som mala čas
na premýšľanie. A dala som Bohu sľub. Ak vyšetrenie dopadne dobre,
urobím čo bude chcieť. Vyšetrenie dopadlo dobre. Na môj sľub som
zabudla.
V lete som bola vedúcou na detskom tábore. Stretla som sa s riaditeľom
detského domova. Ponúkol mi prácu- profesionálnej matky. Vedela som,
že je čas dodržať sľub. Na Vianoce som si priniesla dva veľké darčeky.
Volali sa Kevin a Lukáš. Kevin mal 2,5 roka a Lukáš 11 mesiacov. Kevin
nerozprával, nosil plienky a mal záchvaty zlosti. Lukáš vážil len 5,5
kg, ležal na chrbte a bol veľmi chorý. Obe deti boli týrané- Lukáš
bojoval o svoj život v nemocnici. Prežili sme spolu 16 mesiacov. Bolo
to ťažké a zároveň nádherné. Stala som sa slobodnou mamou dvoch
rómskych chlapcov. Prvé kroky, prvé slová, prvé noci bez plienky,
objatia, slzy, choroby- práca mamy každý deň.
Jedného dňa sa k nám pridal tatik. Bolo ťažké budovať nový vzťah a
popri tom sa starať o dve deti. Obaja sme túžili, aby sme boli rodina-
všetci štyria. Prišli zásnuby. No chlapcov čakalo niečo iné. Našla sa
im adoptívna rodina. Bolo to veľmi ťažké obdobie. Odišli 5. marca.
Ostalo po nich prázdne miesto, ktoré nikto nedokáže vyplniť. Tešíme
sa, že máme spolu kontakt. Už nie sme pre nich mama a ocko. Len teta a
ujo. No ich adoptívny rodičia sú úžasný ľudia a stali z nás priatelia.
Prišla k nám malá Jenny. Mala 5 mesiacov a bola veľmi chorá. V tom
čase som zistila, že som tehotná. Svadobný deň bol najkrajším dňom.
Veď boli s nami všetky "naše" deti: Kevin, Lukáš, Jenny a bábätko v
brušku.
Počas tehotenstva som mala zdravotné problémy. Nedokázala som sa
postarať o malú Jenny. Bola veľmi často chorá. Ležala aj v nemocnici.
Preto sme ju museli dať inej profesionálnej rodine. Chýba nám. Jej
smiech, smiešne hundranie, jej spievanie, smiešne grimasy...
Pôrod trval tri hodiny. Bol komplikovaný, no všetko dobre dopadlo.
Lekári a sestričky v Popradskej pôrodnici sa o nás postarali na
výbornú!12.decembra prišla na svet naša Lilian. V tento moment sa
zmenil náš život. Nekonečná radosť a zároveň strach. Od prvého nádychu
môjho dieťaťa som sa stala skutočnou mamou. Teraz môžem sledovať ako
rastie a vyvíja sa. Vidím ako je na mne závislá. Dieťa potrebuje mamu.
Dokážem lepšie pochopiť ako sa cítili Kevin, Lukáš a Jenny. V
pôrodnici som myslela deti. Na to ako sa cítili samé bez mamy. Dívala
som sa na Lili a zdala sa mi taká krehká, bezbranná.
Aj keď je Lili naša a teší nás, deti nám chýbajú. Prezeráme si ich
fotografie, videá, spomíname čo sme prežili. Na Lukášove smiešne
slová, na Kevinove múdre výroky, na Jenny a jej smiešne grimasy. Občas
sa uprostred noci prebudím, pretože sa mi s deťmi sníva. Raz som bola
ich mama a v srdci ňou ostanem navždy. Je zvláštne, že máme stále
prázdne miesto v srdci. Aj keď máme naše dieťa. Lili nedokázala
vyplniť prázdne miesta v srdciach.
Jedno viem, už nechcem vidieť ako dieťa odchádza. Nechcem prežiť takú
stratu a bolesť. Verím, že k našim deťom pribudnú aj deti z detského
domova. Miesto pri stole je vždy. A my chceme mať veľký stôl. Nemôžem
tvrdiť, že nie je rozdiel medzi dieťaťom, ktoré mama porodí a dieťaťom
z detského domova. Je tu rozdiel. Ale ľúbiť sa dajú rovnako!