Hodinky

Po rozčerení koníkovských vôd sa vám opäť prihovárame. Na úvod vám všetkým veľmi pekne ďakujeme za pozornosť. Dúfame, že do polroka máme ponuku na nejakú spoluprácu. Na aviváž. Aviváž, čo prekryje puch penisa po jazere. Príjemne sa posaďte, nachystajte ružence a ideme na to/ nato. (Prosíme armádu jazykových korektoriek o opravu)

Je krásny priemerný jesenný večer, tzn. vietor fúka spôsobom, pri ktorom rosnička pri priamom prenose v estévečke pookrie v ramenách od predstavy, čo ju čaká po smene pred štúdiom. V aute bude šetriť kúrením, lebo veď priemerný slovenský plat jej nedovoľuje sa rozšafáriť a zohriať. 

Spoznala som muža môjho života. To, že vyzeral ako vyšší level mafia job, teraz nehrá tak úplne rolu. Ak by som mala postupovať podľa toho, ako berú ľudia podľa vzhľadu mňa, ešte pred pozdravom by som na tohto chlapa mala volať NAKU alebo aspoň daniarov. Netreba však ale dať predsa na prvý dojem. Chyba. Pri mužoch treba. 

Oslepila ma veľkorysosť jeho skutkov, dojal romantický podtón jeho slov, očarila šírka jeho ramien a pochybnosti pochovala jeho štedrosť k môjmu revolut účtu. Chce si osvojiť moje dieťa, má hodnoty starej školy (e.g.pracovitý, zodpovedný, rozumný, potrpí si na vernosť a férovosť), pripúšťa možnosť rozšírenia nášho eventuálneho detského bitúnku a pochváli mi koláče. Preboha, kto už mi dnes pochváli koláče, keď ich na úrovni Gordona pečie už aj Etela z Podmanína na materskej? On. Zbožňujem ho. Oťukávala som ho pred prvým stretnutím niekoľko mesiacov, bola som presvedčená, že nič nemôže môjho soulmate zničiť, ani keby v obývačke pestoval konope. No veď v niektorých krajinách je to povolené halucinogénium, mala by som byť menej prudérna. 

Začal sa kolotoč krásnych hotelov, vždy vzal suitu v 5*, na ničom nešetril, najlepšie reštaurácie, vždy si potrpel, aby mi nič nechýbalo. Platil hromadu mojich účtov, moje dieťa malo opatrovateľku, súkromnú škôlku, nekonečný luxus v podobe celej edície Paw patrol, okrem Čikolety – tú sliepku nevieme ani skrz peniaze nikde zohnať. Presťahovali sme sa so synom z 2i bytu do 4i bytu, do hlavného mesta (nie SR) s veľkou kultúrou a metrom. Metro je s malým dieťaťom v období vzdoru veľmi dôležité, nakoľko silný pud popri tomto období je hádzať do hlavy šoférujucej matky chrumky, kovové autá, sklenené fľašky, autosedačku, seba, auto vo vedľajšom jazdnom pruhu. 

Ako prioritu by som chcela spomenúť, že úplne najdôležitejšie zo všetkého, bola podpora od človeka, ktorý je vzdelaný, má možnosti, rozhľad, disciplínu a je za jeho životom kus práce. Pocitovo niečo také ako spieva Bagarová v pesničke svojmu záletnému fiktívnemu frajerovi (vzhľadom však na jej real život, to asi nie je úplne fikcia) – sadni si a uvedom si, že nie si moja jediná možnosť, ale si moja voľba (voľný retrospektívny, veľmi retrospektívny preklad matkou, ktorá veľmi dlho nespávala a pamäť od určitej doby má radšej krátkodobú ako detajilnú). Taste that feeling – to sa zas spievalo u Aviciiho – taste that feeling, keď si pre niekoho, koho rešpektuješ voľbou – veľmi transgalaktický feeling. 

Žijem si tak svoj Bagarovej sen, týždeň, mesiac, rok, sem-tam sa mi niečo nezdá, typu – ja: ,,Zlato, prečo máš toľko (veľa) euro cash? Prečo máš vlastne toľko (veľa) mien pri sebe toľko cash?“ Odpovede: ,,Chcel som si kúpiť drahšie hodinky a nemám taký vysoký limit na karte.“ – mi dali chvíľku dýchať. Neskôr: ,,Zlato, prečo máš toľko cash na toľko bytov?“ Odpovede: ,,Celý život predsa pracujem a v mojom veku už mám nejaké úspory.“ mi už tak úplne dýchať nedali, ale predsalen – nie tak úplne vidím do každej sféry podnikania, nie tak úplne všade sa to dá transparentne zistiť, obzvlášť v riaditeľských pozíciách / investorských zahraničných projektoch (allert!), aký je výkaz ziskov a strát na finstat.sk (nie reklama). A predsa ja, s mojou celoživotnou nálepkou priemerného pracujúceho človeka, nebudem súdiť niekoho, kto má celý život nastavený mindset na podnikanie. 

Ten účet s kryptomenami sa mi nie úplne tak zdal od začiatku, ani niektoré typy používaných messengerov, rovnako som bola nie tak úplne svoja z vynechávaní jasných informácii typu miesto a čas – ale hovorím si, nebuď prudérna. Pozri sa na seba do zrkadla, ak niekto nesmie byť prudérny, tak ty nesmieš byť prudérna. Daj tomu šancu, bolo by sprosté, ak by ťa nemiloval, pretože má tvoje, jeho a tvojho dieťaťa fotokoláže v kancelárii a keď by ťa nechal, hrozne by prerobil na tvojich hodinách, pretože už kupuje tie drahé aj tebe, nie len sebe. Na tvojom dome. O ktorom si myslí, že je aj jeho, lebo ho zaplatil. V katastri byť nechcel, ale keď sa zamyslíš vzhľadom na tie kryptomeny a cash, dáva to zmysel. 

Once upon a time a išiel k barberovi a už sa nevrátil. Pôvodne som si myslela, že ho niekto zabil, začala som lustrovať ,,ako zistiť, či sa publikuje nadnárodný nekrológ online“, ,,existuje nadnárodný nekrológ?“. 24 plus 8 hodín som nejedla a nespala (pardon, neviem to spočítať, som po materskej). Najskôr som bola ohľaduplná (má veľa práce), potom som bola vytočená (kde ten k.k.t je), potom som sa bála (preboha, okradli ho a je v priekope), potom som bola už len vytočená, keď som mu skúšala volať z iného čísla a zistila, že moje bolo LEN zablokované J. Žije. Wowky. Aspoň že tak. 

Pár dní som brala Stilnox (toto nie je reklama), kúpila si Persen (ani toto, ale pomohlo to), ostrihala ofinu (toto nerob), dala výpoveď, presťahovala sa, nabúrala mu auto a nechala na maďarskej skládke, predtým som v ňom vypla GPS, zmenila som fitko a prihlásila sa na kurz mandarinčiny. Pomohol len ten Persen. A moja kamoška. Kamošky sú skvelá vec. Drž si kamošky. Kamošky ako táto neexistujú v podstate v pluráli, pretože takáto kamoška na život a na smrť vie byť pre každú z nás len jedna. 

Začala som mať ako-tak naspať svoj krásny nič nestíhajúci život, ktorý som mala ako osamelá matka pred jeho krajinou s metrom. Ozval sa (chcem len podotknúť, že tieto opomenuté veci meniace moju rutinu, som stihla v priemere asi za dva týždne, som celkom radikál, takže som nebola zablokovaná úplne až tak dlho). Najväčší problém bolo asi to, že som predala od neho hodiny, ktoré som drankala rok a dal mi ich so slovami ,,keby som bol vedel, čo ma to s tebou bude stáť, tak by som do toho išiel aj tak“ – a to mu vpodstate nie tak úplne viem vysvetliť do dnes a tvárim sa, že som si ich vždy niekde zabudla. O týždeň ideme na nejaký čas na jeho apartmán v San Franciscu, takže dúfam, že tam nedonesie so sebou veľký cash, nezabudnem si kľúče, ak ma zablokuje, alebo nedovezieme so sebou načierno namnožené labradory, nezaložíme firmu na prepieranie daní alebo neprevezieme orgány. 

Je tento článok fikcia? Je to realita? Prečo je na koňovi? Kto je záhadná kamoška? Je autorka normálna? Má účet v kryptomenách? Akej farby sú hodinky? Koľko na nich ona zarobila a on prerobil? Je to retrospektíva alebo realita? To všetko a ešte viac, nájdeš v ďalšom článku, ktorý publikujem o ďalšie štyri mesiace! 

S pozdravom, 

Tá vydatá