Po rozčerení koníkovských vôd sa vám opäť prihovárame. Na úvod vám všetkým veľmi pekne ďakujeme za pozornosť. Dúfame, že do polroka máme ponuku na nejakú spoluprácu. Na aviváž. Aviváž, čo prekryje puch penisa po jazere. Príjemne sa posaďte, nachystajte ružence a ideme na to/ nato. (Prosíme armádu jazykových korektoriek o opravu)

Je krásny priemerný jesenný večer, tzn. vietor fúka spôsobom, pri ktorom rosnička pri priamom prenose v estévečke pookrie v ramenách od predstavy, čo ju čaká po smene pred štúdiom. V aute bude šetriť kúrením, lebo veď priemerný slovenský plat jej nedovoľuje sa rozšafáriť a zohriať. 

Spoznala som muža môjho života. To, že vyzeral ako vyšší level mafia job, teraz nehrá tak úplne rolu. Ak by som mala postupovať podľa toho, ako berú ľudia podľa vzhľadu mňa, ešte pred pozdravom by som na tohto chlapa mala volať NAKU alebo aspoň daniarov. Netreba však ale dať predsa na prvý dojem. Chyba. Pri mužoch treba. 

Oslepila ma veľkorysosť jeho skutkov, dojal romantický podtón jeho slov, očarila šírka jeho ramien a pochybnosti pochovala jeho štedrosť k môjmu revolut účtu. Chce si osvojiť moje dieťa, má hodnoty starej školy (e.g.pracovitý, zodpovedný, rozumný, potrpí si na vernosť a férovosť), pripúšťa možnosť rozšírenia nášho eventuálneho detského bitúnku a pochváli mi koláče. Preboha, kto už mi dnes pochváli koláče, keď ich na úrovni Gordona pečie už aj Etela z Podmanína na materskej? On. Zbožňujem ho. Oťukávala som ho pred prvým stretnutím niekoľko mesiacov, bola som presvedčená, že nič nemôže môjho soulmate zničiť, ani keby v obývačke pestoval konope. No veď v niektorých krajinách je to povolené halucinogénium, mala by som byť menej prudérna. 

Začal sa kolotoč krásnych hotelov, vždy vzal suitu v 5*, na ničom nešetril, najlepšie reštaurácie, vždy si potrpel, aby mi nič nechýbalo. Platil hromadu mojich účtov, moje dieťa malo opatrovateľku, súkromnú škôlku, nekonečný luxus v podobe celej edície Paw patrol, okrem Čikolety – tú sliepku nevieme ani skrz peniaze nikde zohnať. Presťahovali sme sa so synom z 2i bytu do 4i bytu, do hlavného mesta (nie SR) s veľkou kultúrou a metrom. Metro je s malým dieťaťom v období vzdoru veľmi dôležité, nakoľko silný pud popri tomto období je hádzať do hlavy šoférujucej matky chrumky, kovové autá, sklenené fľašky, autosedačku, seba, auto vo vedľajšom jazdnom pruhu. 

Ako prioritu by som chcela spomenúť, že úplne najdôležitejšie zo všetkého, bola podpora od človeka, ktorý je vzdelaný, má možnosti, rozhľad, disciplínu a je za jeho životom kus práce. Pocitovo niečo také ako spieva Bagarová v pesničke svojmu záletnému fiktívnemu frajerovi (vzhľadom však na jej real život, to asi nie je úplne fikcia) – sadni si a uvedom si, že nie si moja jediná možnosť, ale si moja voľba (voľný retrospektívny, veľmi retrospektívny preklad matkou, ktorá veľmi dlho nespávala a pamäť od určitej doby má radšej krátkodobú ako detajilnú). Taste that feeling – to sa zas spievalo u Aviciiho – taste that feeling, keď si pre niekoho, koho rešpektuješ voľbou – veľmi transgalaktický feeling. 

Žijem si tak svoj Bagarovej sen, týždeň, mesiac, rok, sem-tam sa mi niečo nezdá, typu – ja: ,,Zlato, prečo máš toľko (veľa) euro cash? Prečo máš vlastne toľko (veľa) mien pri sebe toľko cash?“ Odpovede: ,,Chcel som si kúpiť drahšie hodinky a nemám taký vysoký limit na karte.“ – mi dali chvíľku dýchať. Neskôr: ,,Zlato, prečo máš toľko cash na toľko bytov?“ Odpovede: ,,Celý život predsa pracujem a v mojom veku už mám nejaké úspory.“ mi už tak úplne dýchať nedali, ale predsalen – nie tak úplne vidím do každej sféry podnikania, nie tak úplne všade sa to dá transparentne zistiť, obzvlášť v riaditeľských pozíciách / investorských zahraničných projektoch (allert!), aký je výkaz ziskov a strát na finstat.sk (nie reklama). A predsa ja, s mojou celoživotnou nálepkou priemerného pracujúceho človeka, nebudem súdiť niekoho, kto má celý život nastavený mindset na podnikanie. 

Ten účet s kryptomenami sa mi nie úplne tak zdal od začiatku, ani niektoré typy používaných messengerov, rovnako som bola nie tak úplne svoja z vynechávaní jasných informácii typu miesto a čas – ale hovorím si, nebuď prudérna. Pozri sa na seba do zrkadla, ak niekto nesmie byť prudérny, tak ty nesmieš byť prudérna. Daj tomu šancu, bolo by sprosté, ak by ťa nemiloval, pretože má tvoje, jeho a tvojho dieťaťa fotokoláže v kancelárii a keď by ťa nechal, hrozne by prerobil na tvojich hodinách, pretože už kupuje tie drahé aj tebe, nie len sebe. Na tvojom dome. O ktorom si myslí, že je aj jeho, lebo ho zaplatil. V katastri byť nechcel, ale keď sa zamyslíš vzhľadom na tie kryptomeny a cash, dáva to zmysel. 

Once upon a time a išiel k barberovi a už sa nevrátil. Pôvodne som si myslela, že ho niekto zabil, začala som lustrovať ,,ako zistiť, či sa publikuje nadnárodný nekrológ online“, ,,existuje nadnárodný nekrológ?“. 24 plus 8 hodín som nejedla a nespala (pardon, neviem to spočítať, som po materskej). Najskôr som bola ohľaduplná (má veľa práce), potom som bola vytočená (kde ten k.k.t je), potom som sa bála (preboha, okradli ho a je v priekope), potom som bola už len vytočená, keď som mu skúšala volať z iného čísla a zistila, že moje bolo LEN zablokované J. Žije. Wowky. Aspoň že tak. 

Pár dní som brala Stilnox (toto nie je reklama), kúpila si Persen (ani toto, ale pomohlo to), ostrihala ofinu (toto nerob), dala výpoveď, presťahovala sa, nabúrala mu auto a nechala na maďarskej skládke, predtým som v ňom vypla GPS, zmenila som fitko a prihlásila sa na kurz mandarinčiny. Pomohol len ten Persen. A moja kamoška. Kamošky sú skvelá vec. Drž si kamošky. Kamošky ako táto neexistujú v podstate v pluráli, pretože takáto kamoška na život a na smrť vie byť pre každú z nás len jedna. 

Začala som mať ako-tak naspať svoj krásny nič nestíhajúci život, ktorý som mala ako osamelá matka pred jeho krajinou s metrom. Ozval sa (chcem len podotknúť, že tieto opomenuté veci meniace moju rutinu, som stihla v priemere asi za dva týždne, som celkom radikál, takže som nebola zablokovaná úplne až tak dlho). Najväčší problém bolo asi to, že som predala od neho hodiny, ktoré som drankala rok a dal mi ich so slovami ,,keby som bol vedel, čo ma to s tebou bude stáť, tak by som do toho išiel aj tak“ – a to mu vpodstate nie tak úplne viem vysvetliť do dnes a tvárim sa, že som si ich vždy niekde zabudla. O týždeň ideme na nejaký čas na jeho apartmán v San Franciscu, takže dúfam, že tam nedonesie so sebou veľký cash, nezabudnem si kľúče, ak ma zablokuje, alebo nedovezieme so sebou načierno namnožené labradory, nezaložíme firmu na prepieranie daní alebo neprevezieme orgány. 

Je tento článok fikcia? Je to realita? Prečo je na koňovi? Kto je záhadná kamoška? Je autorka normálna? Má účet v kryptomenách? Akej farby sú hodinky? Koľko na nich ona zarobila a on prerobil? Je to retrospektíva alebo realita? To všetko a ešte viac, nájdeš v ďalšom článku, ktorý publikujem o ďalšie štyri mesiace! 

S pozdravom, 

Tá vydatá

S citmi rastie žiarlivosť a obozretnosť. Ondrej bol len môj a bol ten pravý. Nejak som to tak cítila a vedela som, že sa nemýlim. Neustále ma o tom presviečal. Všetko bolo krásne, až kým som ho na firemnej party nenašla na záchodoch v Zuze.

Obhryzané nechty Ondreja boli jedným z výkričníkov, ktoré som ignorovala zaslepená vidinou jeho penisa. Prisahám, že keď som ho videla prvýkrát, tak jeho oči svietili nebeským svetlom. Niečo neuveriteľné. Všemožne som sa snažila držať si ho čo najďalej, pretože nemiešam sexuálny a pracovný život vo svojom teritóriu. A náš golfový klub jednoznačne mojím teritóriom je. 

Jeho sestra sa narodila s mentálnym postihnutím a poruchou zraku. Všade po internete mal s ňou fotky a otvorene o nej rozprával. Nehanbil sa za ňu a bol hrdý na to, že sa angažoval v nadácii, ktorá zabezpečila chránené bývanie ľuďom s podobným osudom, aký mala jeho sestra.

Keď sme boli na grilovačke a kolegyňa doniesla svoje ročné dieťa, Ondrej za ním úplne bažil. Tú lásku k deťom nemohol predstierať. V tom momente moje lono chcelo skočiť po kopii tohto dobrosrdečného muža. Rozboril proti nemu šuvix. 

Po dvoch mesiacoch v klube som sa vypracovala šikovne do pozície marketingovej a projektovej manažérky, kam sa ani Zuza nevypracovala po dvoch rokoch. Bola som na seba patrične hrdá a dávala si pozor aby náhodou táto o 15 rokov staršia Zuza na mňa kvôli mojím raketovým úspechom a pevným prsiam nezačala žiarliť. Vďaka mojej pozornosti sme sa so Zuzou veľmi zblížili. Bolo vidieť, že ma má veľmi rada. Možno aj preto, že som ju dávala na prospekty a do videí o našom golfovisku. To určite žene v jej veku veľmi lichotilo. 

Všimla som si, že Zuza a Ondrej si veľmi rozumeli. Vzhľadom na jej vek som vôbec nežiarlila. Tým, že mi tiež bola svojím spôsobom sympatická, neprekážalo mi sa nejakým spôsobom deliť o tohto nebeského muža. 

Slovo dalo slovo, ruka dala ruku tam kam (ne)mala a tu zrazu boli sme v noci na Seneckom jazere v sebe zakliesnení sťa dvaja puberťáci. Ošukal ma v jazere tak, že ani tie sinice, čo sa mi zrazu ocitli medzi nohami, z toho nechápali. 

A takto sme nejako pokračovali. Pár týždňov šuk sem šuk tam. Dôrazne sme si dávali pozor, aby o tom nikto v klube nevedel. Bolo to na začiatku a viete aké to je. Blbé kecy a pohľady môžu toho veľa pokaziť. Ako pribúdalo na intenzite našich zásunov rástli aj moje city. 

S citmi rastie žiarlivosť a obozretnosť. Ondrej bol len môj a bol ten pravý. Nejak som to tak cítila a vedela som, že sa nemýlim. Neustále ma o tom presviečal. Všetko bolo krásne, až kým som ho na firemnej party nenašla na záchodoch v Zuze. 

Čumela som a nechápala som. Zuza mi začala vysvetlovať, že o nás vie a že mi ho neplánuje prebrať. V tom momente som naozaj nevedela, ako menej sa dá chlap ešte prebrať. Pozrela som na Ondreja, ten si hrýzal tie svoje nechty. Zuza na to dodala, že už to spolu ťahajú rok a že nám veľmi drží palce. Prvá facka pristala na jej ľavom líci, potom jemu na pravom a takto som prestriedala všetky ich strany. Zmlátila som ich oboch. 

Preplakala som celý deň, schudla 2 kilá a zobrala to pozitívne. Ondrej nám totiž všetkym dáva nádej, že keď budeme stáť na prahu menopauzy, stále tu budú chlapi, ktorí nás uprednostnia pred nejakými premotivovanými tridsiatkami. Musíme si však len dávať pozor aby nám tie tridsiatky potom nenaložili.

Hortenzia Vykuchaná

Zobudila som sa so zápaleným okom. Akoby nebolo tých hygienických pravidiel v tejto dobe dosť, len ja krava som sa včera pozabudla a pretrela si oči po tom, ako som fyzikovi strčila prst pri jeho vrcholení do zadku.

Na chybách sa človek učí a fyzické zákony neodrbeš. Rovnako ako tie biologické. Fyzika som spoznala ešte pred Eduardom. Máme rovnaké koníčky, rovnaký humor, rovnaké úchylky (áno tie prsty v zadku a iné) a rovnakú telesnú stavbu. Rozdávali sme si to dobrého polroka. Len tuto fyzik si to rozdával na všetky strany. Čo je v poriadku, lebo však nikdy sme neboli nejaký pár a ja som ani s takým chlapom nechcela nič vážne. Aj keď jeho výtrty občas s*ali moje ego, prešlo ma to.

Neviem, či sa taký narodil alebo ho takým spravil život, ako sa to stalo v mojom prípade. Fyzik je taký ten emočný kripel, čo nedokáže úplne milovať, vlastne akýsi pocit lásky podľa mňa ani nikdy nezažil. Manipuluje východoeurópske devy s nízkym sebavedomím a zháňa baby 24/7. Keď však ale príde do práce, je oddaný praci. Má dôležité posty na vysokých miestach po celom svete a tajné služby za tým zadkom, kam mu strkám prsty.

Keď mi oznámil že je asi koniec, lebo spoznal nejakú mladuchu, čo organizuje výlety do Zakarpatskej Rusi, moje ego utrpelo hroznú porážku. Po prvé som vôbec nechápala, prečo niekto organizuje výlety do miesta, ktoré som ani nevedela, že existuje.

Po druhé som nevedela, čo sa po mne vyžaduje v danej situácii, keď sa s vami rozchádza niekto, s kým ste ani nechodili a keď ten dotyčný je v kontakte so všetkými svojimi piatimi ex. Mám akože plakať, či predstierať smútok, lebo viem, že tento chlap ma aj tak nikdy neopustí, ak mu je so mnou naozaj dobre?

Ego však urádovalo. Zorganizovala som posledný výlet na rozlúčku s fyzikom. Do Chorvátska, kde sme sa mali venovať nášmu spoločnému hobby a nám samým. Keď ma prišiel pod dom v Dubrávke vyzdvihnúť ráno o piatej, poslala som mu selfie s východom slnka v Chorvátsku. Odišla som tam bez neho noc predtým. Všetko bolo na moje meno. Áno som sviňa, ale zranené ego ešte väčšia. Nezaslúžil si to, lebo za to aký je, naozaj nemôže. Odpustil mi, pretože rovnako ako nedokáže milovať, nedokáže sa ani na nikoho hnevať.

Egu som ulahodila, potom prišiel Eduard. Tú story už poznáte. Fyzik sa mi vrátil do života po tom ako ma Eduard poslal do prdele. Momentálne má fyzik nejakú priateľku na diaľku niekde (čuduj sa svete) v Rusku, ktorá čaká, kým prejde táto korona kríza. Nastenka chce dostať víza a žiť štastný život prisťahovalca na Slovensku s fyzikom, ktorý to ťahá na všetky strany.

Život je džungla a život je krutý. Keď to tej Ruske nevadí alebo keď jej kognitívne funkcie nie sú dostatočne dobré na to, aby si všimla, že jej drahý to strieka, kade chodí, ja ju nezachráním. Mňa takisto nikto nezachraňoval, keď som mala 21 rokov a plánovala budúcnosť s nejakým lekárom a potom som zistila, že má paralelný vzťah ešte s jednou študentkou. Vtedy to znamenal absolútny koniec, teraz neviem ako by som reagovala so svojou ostrie(ľ/k)anou mysľou.

Nedá sa nič robiť. Skrátka nebudem tá, ktorá s fyzikom z nejakých morálnych zásad nebude využívať jeho posteľné schopnosti. Ešte by som skončila s celoživotne neprešmahnutým komínom a vo svojej sedemdesiatke budem hovoriť bezdetným párom aby sa zmierili s tým, že nemajú deti? Lebo však ani ja som to s nikým nerobila celý život, pretože nikto nešiel v šlapajách Božích a všetci to robili so všetkými návzajom a mne sa už nikto čestný neušiel. Pretože všetci sú svojím spôsobom uchyláci, len to vedia dobre skrývať.

Mám byť teda ja tá, čo napíše fyzikovej polročnej láske, že som práve strčila prsty jej drahému do zadku a že je to hajzel, lebo si asi neumýva dobre riť, keďže sa mi z toho zapálilo oko?

Odišla by som ja, odišla by možno aj ona z jeho života a len by sme uvoľnili miesto v živote emočného kripla pre nejaké ďalšie dve blbky ako sme my dve. Dve? Možno nás je aj viacej. Neviem. Nezaujíma ma to. Už nie.

Chrániť sa chránim, dieťa tohto blbca nestretlo a nikdy nestretne a mne je raz za čas s týmto kriplom dobre. Asi mám takú tú poruchu zdravotnej sestry, že sa rada viažem na postihnutých ľudí. Eduard impotent s prasknutým pľúcom, fyzik emočný kripel s depresiami, vojak z NATO so strachom z chobotníc, ale o tom nabudúce.

Hortenzia Vykuchaná

Romantika už neexistuje. Nikto dnes nepredbehne autom vlak, do ktorého ste nastúpili, aby vám na stanici povedal s kvetmi v rukách, že vás miluje a že sa ospravedlňuje. Všetci sme egocentricky zahľadení do seba a veľké gestá sú pre bláznov.  Pre šťastných bláznov. Ja som na(ne)šťastie jeden z nich.

Ešte stále viem prísť o polnoci za chlapom, ktorý spĺňa všetky atribúty sérioveho vraha a zaklopať mu na okno jeho domu. Nie za vidinou sexu. Určite ho už mal po polnoci dvakrát vyhoneného. Prišla som pre lásku, alebo aspoň pocit lásky. 

Nerobila som si žiadne nádeje o tom, že by išlo o skutočnú nekonečnú lásku. Všetko je pominuteľné a dočasné. Našťastie aj bolesť po ukončení vzťahu je z pohľadu dĺžky života chvíľková. 

Po pár mesiacoch príde ďalší voňavý kolík, ktorý spraví všetko preto aby si do vás vyprázdnil obsah svojích mieškov. Vy sa opäť budete cítiť žiadaná a ženou. Stále dookola bude pokračovať tento cyklus až kým dostanete menopauzu a namiesto kolíkov začnete snívať o výlete do nórskych fjordov. 

Napriek tomu, všetky dúfame a v kútiku duše veríme, že niekde je on, ten pravý, ktorý nás nikdy neomrzí a ktorého nikdy neomrzíme my a budeme sa na veky vekov nekonečne milovať, tak ako sme sa milovali prvé tri mesiace v hormonálnom opojení. 

Taký trochu depresívny výlev o živote poznačený fľaškou Gewurztraminera ženy, ktorá dokáže robiť z lásky bláznivé veci a našťastie sa dokáže zamilovať vždy znova a znova. 

Pretože láska je krásna. 

Renátka

K článku ma inšpirovali niektoré reakcie našich ľúbezných čitateliek k (zatiaľ) najpopulárnejšiemu článku. Nakoľko sme sa rozhodli nereagovať na komentáre užívateliek a zachovať všeobecný mier v tejto komunite (poslanie typu - niečo ako účastníčky Miss na krste nového prototypu háčikového zapínania kožušín), rozpoviem vám, ako vidím túto tematiku svojou optikou v tomto texte. 

Nároky na mužov - kedysi prirodzené prírodou zakorenené štandardy. Dnes zahanbenia a popľuvania hodné prežitky. Pfuj, pfuj, zlé ženy, sťa pekelnice - ženy, hriešnice s požiadavkami. 

Od pradávnych čias bolo priam od pudov prípustné, aby muž ženu dobýval. Keď chcel rande, doniesol jej niečie zuby. Keď chcel potomka, doniesol jej zdochlinu. Od dávnych vekov bolo základným medziľudským mantinelom prirodzené, aby muž ženu získaval. Dnes. Dnes je pudom prípustné, aby sa muži prosili, aby prišli domov a ostali pri rodinách, pokiaľ im zodraté a zanedbané ženy obskakujú zadky plné chlamýdii (ak by mohli byť v zadku, podľa mňa by ich tam naistotu niektorí mali)  a platia ich dlhy. Popri starostlivosti o potomkov a popri starostlivosti o domácnosť, a popri svojej kariére.  

Obe vyššie uvedené prirovnania sú samozrejme preexponované. Tak, ako boli prehnané niektoré protipólne reakcie voči článku, ktorý mal ženám ukázať všeličo (podporu, nádej, primitívny humor, alebo aby si dávali skrátka pozor, či ich niekto nešpehuje po ceste z obedu späť do práce). Ale určite nemal ukázať to, že mať nároky na slušného, spoľahlivého, reprezentatívneho, autoritatívneho a poctivého muža je vlastne niečo, za čo by sa mali hanbiť, a niečo, čo je vlastne považované za zlatokopectvo. 

Moje vnímanie role muža a ženy je tak povediac stará škola - preto sa tejto predstave podriadzujú aj moje nároky na partnera a preto ma priťahuje muž, ktorý je sebavedomý, vzdelaný, má rozhľad, ktorý má rešpekt, je loajálny, dokáže rodinu zabezpečiť, vážiť si a milovať svoju ženu, a spoločným deťom dať aj modré z neba, nakoľko sú jeho vlastným pokračovaním a darom. 

Tak ako ja beriem ako svoju úlohu to, že je postarané o deti a domácnosť prirodzene v mojej časovej réžii a nevyžadujem od partnera, aby varil, piekol, upratoval, vozil deti na krúžky etc. - spravím to ja automaticky a rada, tak beriem ako jeho úlohu to, že sa má postarať o zvyšok. 

Nie som odkázaná na to, aby mi niekto platil účty - o to som sa vedela roky postarať sama. Ale som odkázaná na to, aby môj partner bol silne dominantnejším a rešpekt vzbudzujúcim jedincom, ktorého slovo vždy platí, ktorého sľuby majú váhy a ktorého skutky sú odrazom najčistejších  úmyslov. 

Preto, milé dámy - 

1. preto nepôjdem na rande s niekým, kto nevie pokryť ani len náklady na svoje bývanie, a chce si k mame nasťahovať mňa, syna a naše ďalšie neviem koľko kusové jedince. Popri tom obháňa 15r pubule na instagrame.

2. preto nepôjdem na rande s niekým, kto jazdí na drahom aute, ale býva každých pár mesiacov u inej frajerky s deťmi - ktorej bývanie zaplatil rozvod s bývalým manželom. Má nulovú sebareflexiu a ešte aj patrónku svojej strechy nad hlavou podvádza. Ak náhodou medzičasom známosť nemá, je v 40tich rokoch nasáčkovaný u mamy na gauči.  

3. preto nepôjdem na rande s niekým, kto sľubuje hory-doly, vypisuje a otravuje, no keď príde k lámaniu chleba, tak nie je spoľah pre skutok. A napokon vysvitne, že jedno dievča odvedľa si myslí, že je s ním vo vzťahu. 

4. preto nepôjdem na rande s niekým, kto nie je natoľko silný charakter, aby si našiel a udržal ženu, ktorá je pre neho 10/10. Ale radšej naháňa hpv po bratislavských baroch a lúkach. 

5. preto nepôjdem na rande so starým, síce bohatým, ale zatrpknutým bláznom, ktorý obmedzuje a nerešpektuje osobnú slobodu partnerky. Koho motá ten, som sa už dopátrať nestihla. 

Odkazom článku bolo pobaviť, a možno dodať podporu tým, ktoré sú roky samé, pretože majú svoje ideály. Nezľavujte. Každý má na svete tú druhú polovičku, s ktorou sa bude perfektne dopĺňať. Ja som tiež už takmer neverila, ale našla som ho a všetko to hľadanie a čakanie stálo za to. Dnes som rada, že som z nárokov nepoľavila, i keď som sa sem-tam cítila nepochopená ako Hus počas svojho  husitského hnutia. Alebo s ideálmi v prehnitom svete sťa ligotavý jednorožec ťahajúci poľský kiosk v rumunskom bahne. 

S pozdravom,

TáVydatá

Neviem, ktorá to potrebujete počuť / čítať, ale boli časy, kedy by som za takéto slová podpory a pocit spolupatričnosti dala aj svoje jedenkrátdotýždňacheat teplé hebké palacinky. Nie tie banánové s vločkami, ale tie s tou originál 100% lepkovou múkou. S nutelou. Nie s tou proteínovou, ale s tou originál, ktorej dve lyžičky pokrývajú dennú kalorickú spotrebu hlavného hygienika SR.  A so šľahačkou. Nie s tou doma vyšľahanou z mlieka zo šťastných sojových bôbov, ale s tou v spreji, ktorej zoznam éčiek sa nezmestil na etiketu.

Ako som už opomenula v článkoch spätne, dlhé roky som bola okolo dieťaťa sama. Neľutujem sa a nepovyšujem sa. Najskôr cez pol krajiny od rodiny, potom cez pol kontinentu od vlasti, napokon aj cez polku zemegule od kontinentu. S dvoma prácami. 

Cupid (čítaj Amor) mi na ocapkané a osoplené plastové okienko prenájmu začal (nie príliš úspešne) strieľať šípy, asi keď dieťa malo cez dva roky. Vtedy som tak okrajovo začala vnímať, že existuje aj niečo iné ako dupačky, detské výživy, excelovské tabuľky a analýzy trhu. Veľmi okrajovo. A nie úplne vnímať. Povedzme niekde za periférnym videním. 

Ono, tých zlých pokusov od opačného pohlavia bolo asi aj viac, ako som zvládala vtedy sprocesovať. Predsa len som bola permanentne nevyspatý hardware. Niekedy sa mi dokonca, až teraz, uprostred noci, s potom na čele, vybavia súvislosti v hlave - že WHAT?! Tak toto bolo zlé a bol to (asi) tiež pokus jedincov opačného pohlavia a nahováračky, aby som im otvorila svoje intímne brány a oni sa mohli prísť vyšantiť do môjho zábavného parku.  

Rozhodla som sa, že vám rozpoviem a popíšem tie najlukratívnejšie ponuky, ktoré som ako matka dieťaťa dostala. 

1. Kolega

Spolupracovník, ktorý bol odo mňa mladší o štyri roky. Ja som mala vtedy sladkých 25 a on 21. Navrhol mi uprostred pracovnej doby, že veď bývať by sme mohli aj u jeho mamy, keď s ním začnem randiť. 

Ja v dvojizbovom byte v novostavbe, s garážou, s recepciou a s fitkom. Jeho mama v rodinnom dome so štyrmi generáciami, troma kozami a neviem koľkými morkami. Namiesto záhradných trpaslíkov mali v záhrade fúrik, v ktorom bol ten neumytý točivý inštrument na miešanie malty. Chcel ďalšie dve deti, ktoré by sa asi živili samé od počatia, keďže nemal ani na akciové balenie kyseliny listovej. 

Bol to bol študent matfyzu, ktorý u nás stážoval zadarmo a za požičaný notebook. Myslel to vážne. Svietili pri tom návrhu v našom openoffice sviečky, môj monitor, monitory asi ďalších 50 ľudí a závistlivé oči druhej stážistky, ktorá mi rozhádzala svojím pohľadom čakry na ďalších 5 životov.

2. Sused mojích rodičov

Sused je odo mňa starší o 4 roky, necháva mi u rodičov darčeky na Vianoce a vždy sa pri mne pristaví, keď ma stretne pre domom mojich rodičov. Bohužiaľ to platí, aj keď som v hlavnom meste v nákupnom centre a cez celú chodbu na mňa máva a kričí moje celé meno aj s priezviskom. 

Jeden Valentín ma po výpadovke naháňal s ružou z pumpy. Vybavil mi vstupy do konca života do fitka grátis, na MDŽ mi kúpil ponožky a na Facebooku - napriek tomu, že tak v priemere 14x ročne odmietnem jeho žiadosť, ju stále neoblomne posiela. 

Prišiel deň, kedy som nemala najlepší deň v práci. Vlastne aj dieťa ma celý deň kopalo a hádzalo sa o zem. Mala som jetlag. Zlá konštelácia Jupitera so Saturnom a ani transcendentné energie vyššej oktávy z mojej vnútornej planéty mi v mojej nálade nepomáhali. Cítila som sa zraniteľne a vravím si, že teda potrebujem podporu na ceste po auto do servisu do vedľajšieho mesta. Spomenula som si na suseda, i keď diabol nad ľavým plieckom štebotal, že to nebude najlepší nápad - veď je 10rokov single, bude divný. 

Jediac od neho lídlové gumové medvedíky z kostí, asi šialených, kráv (ináč si neviem vysvetliť, prečo som mu napísala), ktoré mi nechal u rodičov pred pol rokom, som mu teda odpísala na inkriminovanom facebooku. Dožadovala som sa, či by ma nehodil po auto do servisu. Že teda dám mu šancu byť tým testosterónovým ochrancom, ktorým celé tie roky vravel, že by chcel po mojom boku byť.

Potrebovala som aby ma odviezol 20 km. Odpísal mi, že teda áno, rád by ma tam hodil, ale musí počkať, či bude alebo nebude pršať. Že mi dá ešte vedieť, lebo práve umyl auto a nechce si ho zašpiniť. 

Wow. WOW. 

Ja neviem, či v ten deň mal pršať nejaký zabudnutý oblak z Černobylu, alebo mala pršať síra ako v biblických príbehoch. Každopádne Sodoma Gomora bola v mojej hlave po tom, ako som sa po jeho odpovedi nezmohla na žiadnu odpoveď a do inkriminovaného servisu sa odviezla sama. 

Dodnes píše, kde som a kedy dáme kávu. Vraj večer budú hviezdy, môžeme ísť pozrieť. Tak mu hovorím, že keď bude nejaká padať, tak nech si za mňa želá nech dopadne na jeho auto a prederaví mu sedadlo, tam kde mu končí jeho hrubé črevo, aby počas jazdy mohol zo seba vypúšťať to, čoho je plný. Sr**iek. 

3. Volajme ho známy.

Hrozne sa cíti, no jeho repertoár sú ušmudlané wannabe russian dolls z Pétržky. Na moju obranu, som s ním v kontakte, pretože vie veľa vecí vybaviť a veľa fajn ľudí pozná. Slobodnej matke, ktorá ťahá financie aj výchovu sama a nemá čas ísť ani pre doporučený list na poštu, ozaj padne vhod jeho support servise. 

Napríklad, keď moje druhé ja, ktoré hľadá lásku, skončí pri tom o polnoci vo Viedni bez vlastného auta jesť zmrzlinu v miestnej samoške bez bundy, v mini a v lodičkách. Vtedy tento známy pošle taxik, ktorý príde so zabalenou teplou večerou, termo dekou, zaplateným účtom a to celé do 15 minút.

Táto známosť má však ďalšie temné tváre. Známy splodil dieťa, ktoré bolo vytlačené na tento skazený svet. Teraz si dovolím citovať jeho slová: „Matka dieťaťa síce nie je 10/10, ale som ochotný znížiť svoje nároky na 6/10, pretože aby sa starala o deti je dôležité. Dôležité je teda aby sa starala tak, že si nevšimne, kde behám.“ 

Stretli sme sa ešte asi po roku osobne náhodou v noci v meste. Čakala som tam na svojho vtedajšieho frajera pred barom. Pozdravili sa, pokecali, čo nové, život, dieťa a tak. Zhodnotil, že partnerka je skvelá, pretože jej vôbec neprekáža, že je šesť dní zo sedem na párty a vôbec ho nehľadá. Wow. Skvelá. Diplomaticky som predstierala jeho šťastie vo vydarenom partnerstve.

Rozlúčili sme sa, moja partnerská známosť totiž dokvitla do hotelovej lobby. Celú božiu noc mi chodili od ,,známeho" správy na whatsapp - ako mam prísť k nemu domov. Ponúkal sa, že teda taxík preplatí až k sebe, že sa mám zastaviť. Dokonca mi niekoľko krát volal. Opomínam, že noc som trávila s niekým iným - čo dobre videl aj vedel. Rátala som ten taxík k nemu zo srandy, že koľko teda tento bohatý zemepán zvykne investovať do svojích mileniek. Vyšiel by tam aj späť uberom 22 euro. Wowky. Cheaper than dinner. Z toho mi logicky vyšlo, že výhodnejšie bude ostať v sekcii kamoška. Taxík do Viedne a späť ho vyšiel viac. 

4. Neodbitný senior z bratislavského Monaca ("pláž"pri Eurovei).

Istú dobu som sa tam pohybovala často, pretože opodiaľ sme mali kancelárie a lokalita bola vhodná na obchodné stretnutia a obedy. Na zoznamovanie to už tak vhodné nebolo. Mám totiž svoj názor na ľudí, ktorí sa práve na toto miesto chodia ukazovať.  Čiže prísť v okuliaroch chôdzou ružového pantera - rýchlo vybaviť - odísť plazením sa ružového pantera - ideál. 

Mojou (asi) chybou je, že nerada hocičo striedam (okrem spodného prádla) - čiže keď sa mi zachutí jedlo, chodím do tej istej reštaurácie na veky vekov. Keď sa mi zapáčia šaty, mám ich kúpené trojmo v jednej farbe a trojmo v ďalšej. 

No a teda sa začalo tak diať, že keď som odchádzala zo svojho fav podniku, boli účty časom vždy už zaplatené. Čo bolo na jednej strane milé, na druhej troška scary. Vtedy sa začala prejavovať moja paranoja spôsobom, že keď som si sadla do podniku, pozerala som po všetkých naokolo a snažila si zapamätať tváre, aby som mohla analytickým myslením zdedukovať, kto sa tam nachádzal v rovnakú dobu. Dosť nanič nápad. Nepamätám si ani mená a hlavy kolegov, ktorých vidím denne po dobu niekoľkých rokov. 

O krátký čas na to, mi začali chodiť do práce kvety. Neskôr darčeky. To už bolo také polomilé, pretože som nemala žiadnu vysnívanú známosť, ktorej by som mohla tieto dary pripísať. A na súkromie si dosť potrpím, preto nemám napr. LinkedIn alebo aktívne iné sociálne siete. 

Skutočne to celé prestalo byť už aj scary, ale totálne creepy, keď mi začali chodiť tieto veci DOMOV. 

DOMOV! 

Moju adresu vedeli toho času asi iba moji rodičia. Nemusím zdôrazňovať, že moja paranoja vzrástla do toho modelu, že som googlila "ako spoznať, ak máte v aute bombu" alebo "ako sa presťahovať bez toho, aby ste vyšli z domu po ceste a za svetla". 

Presťahovať som sa potom musela aj real, vzhľadom na to, že pán zavolal aj do našej firmy a nová recepčná - študentka, mu dala moje osobné telefónne číslo, ktoré ma spamovalo na whatsappe, keď som bola online, že ako to, že som online, a neodpíšem a nepoďakujem sa za kvety, čo mi došli DOMOV. 

Keď som ho zablokovala, kúpil si ďalšiu SIM a písal mi z nej. Došlo aj k tomu, že ma čakal pod vchodom do bytu a robil žiarlivostné scény, akoby som bola jeho Angelika a on akože nechceným Dpejrak, či ako sa to píše. Na moje nešťastie jeho životná cesta viedla cez nemenovanú politickú stranu s veľmi prívetivými kontaktmi na políciu. Takže keď som ho išla nahlásiť mužom zákona, bolo to ako nahlásiť Yetiho, ktorý na vás číha z vesmírnej lode. Toľko svedčil pobavený výraz chlapcov v uniformách. Očividne som ale nebola jediná, ktorá tohto solventného pána nahlasovala polícii.

Týchto príbehov by bolo ešte vďačne, ale článok je už dosť dlhý. Nechám si ich na druhé pokračovanie. A na tretie, piate, dvanáste. Chcela som napísať, že čudní ľudia sú dnes na každom rohu, no netreba im venovať čas. Na mňa sa lepili pofiderné existencie, keď som sa pohybovala na slabých miestach, plných plytkých ľudí.

Akonáhle som zmenila lokality, všetky kontakty a známosti sa vedeli správať na úrovni. Ak sa práve nachádzate v životnom období, kedy napr. pendlujete medzi prácou a dieťaťom, medzi prácou a druhou prácou a dieťaťom, medzi dieťaťom a nemocnicou, alebo medzi nemocnicou, súdom a dieťaťom - kombinácii je neúrekom a nemáte šťastie v láske - nebuďte smutné. 

Ak sa k vám niekto správa bezcharakterne, nie je chyba vo vás alebo že máte nereálne a prehnané nároky. Vy si svoju cenu uvedomujete a neberiete nič bezhlavo, len aby ste uspokojili spoločnosťou nastavené koľajnice. 

Zo svojej vlastnej skúsenosti môžem napísať, že na každého človeka v živote čaká jeho spriaznená duša a nájdete ju zrovna vtedy, keď to najmenej čakáte ❤️. Klišé, ale je to tak.