Som tu v podstate nováčik (napriek dátumu registrácie). A takto to všetko začalo, týmto diskusným príspevkom sa odštartovalo moje odhodlanie dávať isté veci len tak, hlavne pre seba, pre svoju psychicku pohodu "na papier".  A aby som ostala aj v kontakte so svetom, tak som sa rozhodla pre tento spôsob, teda písanie blogu. Tak, a tu je teda ten "štartovací článok". 

Ahojte maminy ... rozhodla som sa založiť túto "divnú" tému hlavne zo zvedavosti. Zaujíma ma, či som v takej situácii sama, a ak nie, ako sa v takejto situácii "udomácnili" iné maminy.

Takže vydala som sa pred 9 rokmi (samozrejme z lásky), odsťahovala sa za manželom cca 200 km od pôvodného bydliska (ako inak z lásky), prišla som z dediny, kde to "žilo" do dediny, kde, poviem to tak veľmi škaredo, "zdochol pes" (to je ten kultúrny šok, ktorý som tiež prežila asi iba z lásky ). V mojej naivite som si myslela, že keď to tak fungovalo "u nás", tak to tak funguje asi všade. Bola som zvyknutá všeličo organizovať. Keďže som bola mladá (teraz som už iba pekná ), venovala som sa hlavne mladým a veľmi ma začali zaujímať aj "veci verejné", život v obci ako taký, písanie projektov a pod. Bola som ale veľmi nemilo prekvapená, keď som zo seba chrlila nápady a všetci sa na mňa pozerali, ako keby som prišla "z budúcnosti".

Takže sa z aktívnej baby stala demotivovaná mamina, ktorá tu v podstate nikoho nepozná a nemá tu žiadne naozaj blízke väzby. Žijeme v rodinnom dome spolu so svokrovcami. Ja s nimi z lásky k manželovi žijem spolu 24 hodín denne už 9 rokov. Je to celkom v pohode, poznám aj horšie a všetko je asi aj o tolerancii. Ale čo vám poviem, každá minca má dve strany a začína sa to akosi častejšie preklápať na tú jednu, skúste hádať ktorú.

Takže zhrniem to: som 7 rokov na materskej dovolenke, máme 4 detičky. Ja tomu vravím, že sme nakupovali v akcii 3+1 zadarmo, lebo to 4-té je nečakaný, ale milý bonus. Bývame na dedine s veľmi zvláštnou mentalitou ľudí, kde sa "nič nedá", kde nie je NIČ pre maminy s deťmi, ani len nejaká snaha to zmeniť, resp. všetky snahy sú pre istotu v zárodku potlačené. Preto trávim 24 hodín denne so svokrovcami, ktorí majú skoro 70 rokov, takže máme veľmi veľa "spoločných" tém na rozhovor, 24 hodín denne sa pozerám na tie isté steny toho istého domu. Rozdiel je len v tom, že raz je to zvonku, inokedy zvnútra. Po akom-takom rannom zobudení a zorganizovaní výpravy do školy a škôlky denne bojujem s domácimi prácami, ktoré som s pribúdajúcim počtom detí doslova znenávidela. Minule ma dokonca chytila panika, lebo som zistila, že začínam trpieť slepotou - nevidím prach, rozhádzané hračky, nezotreté podlahy a čo je najhoršie, prestáva mi to vadiť. A z niekedy veľmi činnej a aktívnej osoby sa stala demotivovaná a priam apatická tepláková mamina. Dievčence (dovolím si vás takto familiárne osloviť), je tu niekto v podobnej situácii? Stále mám chuť a hlavne potrebu sa z tejto apatie dostať, lebo ma to začina valcovať. Jedna z možností je opäť "niečo robiť", ale momentálne neviem, ako svoj potenciál využiť. Ako ste zvládli dlhší čas na materskej v dedine s minimom možností (ak neberiem do úvahy prírodu a záhradu, ale aj toho sa človek časom "preje", ak je to jediná možnosť relaxu a aktivít)? Vďaka za postrehy.

... potom nasledoval rad veľmi, veľmi pozitívnych komentárov s niekoľkými otázkami (veľa z nich ma povzbudzovalo začať práve s písaním). Preto som ešte niečo doplnila...

„A to ty dnes nerobíš „sobotu“?“ neveriaco a veľmi rázne sa ma pri ostatnej návšteve spýtala mamina.

„A ty si to vieš predstaviť pri týchto štyroch (rozumej deťoch), keď sú doma? Nie, mami, ja robím „pondelky“.“ Odpovedala som s čo najväčším kľudom, teda aspoň som sa snažila tak tváriť. Zároveň som si uvedomila, že som sa práve vzpriečila tomu, čomu ma dlhé roky mamka učila! Motýliky v bruchu vyplývajúce z určitého rešpektu voči rodičovi tam teda boli. Mamkinu reakciu radšej opisovať nebudem.

Len na vysvetlenie: „robiť sobotu“ u nás na dedine znamenalo vyupratovať celý dom aj dvor. Nebudem konkrétna. Myslím, že každá z nás vie, čo si má predstaviť pod pojmom upratovanie. Teda aspoň dúfam! Podstatné bolo „urobiť sobotu“ do maximálne 12 až 13 hodiny, aby poobede „už bol pokoj“. S prešvihnutím určeného času som riskovala nielen mamkin hnev, ale aj všeobecnú verejnú hanbu minimálne na našej ulici. Dokonca som v tom najhoršom prípade mohla kvôli tomu ostať "na ocot". Až teraz som prišla na dôvod, prečo som sa nakoniec musela vydať až cca 200 km od mojej rodnej!

Inak, kvôli pokoju v rodine som nakoniec večer predsa len nabehla aspoň s mopom na podlahy. Manžel mal z toho úžasnú srandu, lebo vie, že večer s mopom behať nezvyknem. Ja som ale mala priestor rozmýšľať. Spomínala som, ako som neznášala soboty. Bolo mi neuveriteľne ľúto, že hodnota mojej osoby je meraná rýchlosťou upratovania. Veď „sestra by to už dávno mala hotové“! Vravela som si, že keď budem mať raz vlastnú rodinu, tak nebudem na prvé miesto klásť poriadok. Že s rodinou radšej pôjdem na nejaký výlet. Že, že, že... Na druhej strane som ale zbožňovala ten pocit čistoty a poriadku, ktorý som si na konci soboty vychutnávala. A tešila som sa na nedeľu, ktorá bola na dedine taká výnimočná. Skrátka milovala som poriadok, aj ho stále milujem, len som ho nerada robila a trvá to dodnes. Určite viete, o čom hovorím.

Keď som sa prelúskala cez všetky tie spomienky a rukou si ukradomky z líca utrela stekajúcu slzu tváriac sa, že to sa tak potím z toho mopu, uvedomila som si ešte niečo. Keď sa stretnem s kamoškami – maminkami, tak skôr či neskôr sa v našich rozhovoroch téma poriadku spomenie. V rebríčku želaní „mať upratané“ je na popredných priečkach. Nie dovolenka, nová kabelka či topánky, ale mať tak aspoň jeden deň doma upratané. Uvedomila som si, že akonáhle k nám niekto príde, ako prvé „riešim“ poriadok. Teda v našom prípade pri 4 deťoch väčšinou neporiadok. Mám tendenciu sa hneď za tento stav ospravedlňovať. V panike je najľahšie všetko hodiť na deti. Hádam ma nikto neudá, že ich takto „zneužívam“ a sem – tam nimi maskujem moju lenivosť, či nechuť upratať. Ale musím si začať dávať pozor.  Moja najlepšia kamoška začala robiť na „sociálke“.  Vždy, keď sa ohlási, tak sa jej spýtam, či chce prísť na kávu, alebo na šetrenie! 🙂

A naozaj. Uvedomujem si, ako málo by mi stačilo, keď už o dovolenke môžem len snívať. Zachovať po uprataní tento stav aspoň 24 hodín. No, budem reálna, stačila by aspoň polovica.  Ale keď to tak veľmi chcem, prečo to tak aj nemám? Našla som niekde na to celkom fajn odpoveď: Pretože sú aj veci, ktoré chceme viac. Ale to je už iná téma. Nad tou sa budem zamýšľať možno pri umývaní okien.