vreckova
19. jún 2016
349 

Kultúrny šok, alebo Ako prežiť materskú na dedine

Som tu v podstate nováčik (napriek dátumu registrácie). A takto to všetko začalo, týmto diskusným príspevkom sa odštartovalo moje odhodlanie dávať isté veci len tak, hlavne pre seba, pre svoju psychicku pohodu "na papier".  A aby som ostala aj v kontakte so svetom, tak som sa rozhodla pre tento spôsob, teda písanie blogu. Tak, a tu je teda ten "štartovací článok". 

Ahojte maminy ... rozhodla som sa založiť túto "divnú" tému hlavne zo zvedavosti. Zaujíma ma, či som v takej situácii sama, a ak nie, ako sa v takejto situácii "udomácnili" iné maminy.

Takže vydala som sa pred 9 rokmi (samozrejme z lásky), odsťahovala sa za manželom cca 200 km od pôvodného bydliska (ako inak z lásky), prišla som z dediny, kde to "žilo" do dediny, kde, poviem to tak veľmi škaredo, "zdochol pes" (to je ten kultúrny šok, ktorý som tiež prežila asi iba z lásky ). V mojej naivite som si myslela, že keď to tak fungovalo "u nás", tak to tak funguje asi všade. Bola som zvyknutá všeličo organizovať. Keďže som bola mladá (teraz som už iba pekná ), venovala som sa hlavne mladým a veľmi ma začali zaujímať aj "veci verejné", život v obci ako taký, písanie projektov a pod. Bola som ale veľmi nemilo prekvapená, keď som zo seba chrlila nápady a všetci sa na mňa pozerali, ako keby som prišla "z budúcnosti".

Takže sa z aktívnej baby stala demotivovaná mamina, ktorá tu v podstate nikoho nepozná a nemá tu žiadne naozaj blízke väzby. Žijeme v rodinnom dome spolu so svokrovcami. Ja s nimi z lásky k manželovi žijem spolu 24 hodín denne už 9 rokov. Je to celkom v pohode, poznám aj horšie a všetko je asi aj o tolerancii. Ale čo vám poviem, každá minca má dve strany a začína sa to akosi častejšie preklápať na tú jednu, skúste hádať ktorú.

Takže zhrniem to: som 7 rokov na materskej dovolenke, máme 4 detičky. Ja tomu vravím, že sme nakupovali v akcii 3+1 zadarmo, lebo to 4-té je nečakaný, ale milý bonus. Bývame na dedine s veľmi zvláštnou mentalitou ľudí, kde sa "nič nedá", kde nie je NIČ pre maminy s deťmi, ani len nejaká snaha to zmeniť, resp. všetky snahy sú pre istotu v zárodku potlačené. Preto trávim 24 hodín denne so svokrovcami, ktorí majú skoro 70 rokov, takže máme veľmi veľa "spoločných" tém na rozhovor, 24 hodín denne sa pozerám na tie isté steny toho istého domu. Rozdiel je len v tom, že raz je to zvonku, inokedy zvnútra. Po akom-takom rannom zobudení a zorganizovaní výpravy do školy a škôlky denne bojujem s domácimi prácami, ktoré som s pribúdajúcim počtom detí doslova znenávidela. Minule ma dokonca chytila panika, lebo som zistila, že začínam trpieť slepotou - nevidím prach, rozhádzané hračky, nezotreté podlahy a čo je najhoršie, prestáva mi to vadiť. A z niekedy veľmi činnej a aktívnej osoby sa stala demotivovaná a priam apatická tepláková mamina. Dievčence (dovolím si vás takto familiárne osloviť), je tu niekto v podobnej situácii? Stále mám chuť a hlavne potrebu sa z tejto apatie dostať, lebo ma to začina valcovať. Jedna z možností je opäť "niečo robiť", ale momentálne neviem, ako svoj potenciál využiť. Ako ste zvládli dlhší čas na materskej v dedine s minimom možností (ak neberiem do úvahy prírodu a záhradu, ale aj toho sa človek časom "preje", ak je to jediná možnosť relaxu a aktivít)? Vďaka za postrehy.

... potom nasledoval rad veľmi, veľmi pozitívnych komentárov s niekoľkými otázkami (veľa z nich ma povzbudzovalo začať práve s písaním). Preto som ešte niečo doplnila...

Jaaaaj, dievčence, tak teraz som zažila ďalší, aj keď už nie kultúrny, ale predsa len šok...označím ho prívlastkom pozitívny. Veľmi pekne vám všetkým ďakujem za reakcie, ktoré sú mimoriadne povzbudivé a v niektorých prípadoch pre mňa aj dosť prekvapivé. Som rada, ak som vám mojim príspevkom zlepšila náladu. Nebolo to síce mojim hlavným cieľom, ale teším sa, že mal taký dobrý veďľajší účinok. Tak teda skúsim aspoň na niektoré z komentárov reagovať .
1.V prvom rade som si ani nepomyslela (iba ak v najtajnejšom sne), že niekoho zaujme môj štýl písania. Teda takýto voľný štýl. S tým totiž vôbec nemám skúsenosti (projekty, referáty či bakalárky sa píšu trošku iným štýlom), nikdy som sa nejak vážnejšie nezaoberala myšlienkou „písania“ v zmysle nejakej beletrie. Myslela som si, že na to nemám. O to viac som teraz prekvapená vašimi reakciami. Je ale pravda, že patrím k tým, ktorí stáli v rade 2-krát, keď Pán Boh rozdával reč. Niekedy je to ale viac na škodu, ako na úžitok. Možno to niektoré poznáte. Žeby nastal čas to prehodnotiť, skúsiť to využiť? Žeby predsa ten blog? Asi najviac ma k tomu nakopol koment @moonlight1210. Keď už nič iné, tak ako spôsob duševnej hygieny to nemusí byť až taký zlý nápad. Hmmmm... Ďakujem.
2. Niektoré sa ma pýtali, aké „staré“ mám detičky. Tak skladba podľa veku je to naozaj veľmi zaujímavá – 7 (prváčka), 4, necelé 3 a 6 mesiacov. Skladba podľa pohlavia je ešte zaujímavejšia, pre niekoho priam vysnívaná – dievča, chlapec, dievča, chlapec. Všetko samé individuality a dávajú to patrične najavo. Najhoršie to je, ak to dajú najavo všetci naraz. Myslím, že to vám už čo-to napovedalo. S touto zostavou chodiť sama po výletoch si absolútne netrúfam. A autom už vôbec nie. Aj keď našťastie patrím k tým šťastným mamičkám, ktoré sú motorizované a dokonca nepotrebujú ani osobného šoféra. Predovšetkým tá dvojka v strede (volám ich dvojčatá) je ako neriadená strela. Ísť teda s nimi do 30 km vzdialeného mesta je skrátka utópia. Ale v tom nie je problém. Výlety a vychádzky zariaďujeme s mojim manželom. Ozaj, manžel! Je to ten najúžasnejší manžel a otec, akého som si mohla priať. Niekedy sa pýtam, čím som si ho zaslúžila. Môžem sa na neho vo všetkom 100% spoľahnúť.
3. Rada by som ešte vyviedla z omylu dievčence, ktoré nadobudli pocit, že sa na materskej nudím. No, pri 4 deťoch to nie je možné. Ale ak žijete v jednej domácnosti napr. so spomínanými svokrovcami, tak čo vám poviem, prináša to aj isté bonusy, napr. striedanie sa vo varení a pod. (to je tá jedna strana mince). Tam vzniká aký - taký priestor, ktorý môžem využiť inak. Len som sa skrátka dostala do fázy, kedy mi začal tento stereotyp prerastať cez hlavu, začalo ma to všetko valcovať, dostala som sa do akéhosi stavu apatie. A keďže manžel a deti potrebujú normálnu, psychicky vyrovnanú maminu a manželku, potrebujem sa niekde dobiť, nakopnúť, reštartovať... Žiaľ, nepatrím k maminkám, ktoré to dokážu pri pečení kysnutých buchiet (s cestom sa nekamarátim, aj keď nemám problém tie buchty zjesť ). Nie som taká tá typická mamina. Ťahá ma to trošku iným smerom, žiaľ smerom od sporáka.

... tak uvidím, kam ma to až dotiahneeeee. Možno do stratena -)

#mk_blog_academy
#blogujem

Ja som v väčšej dediny a tiez ked sa niekto vymyka normalu ich normálnu tak uz je cudak.Tak som za cudnu ale mna uz netrapi co si iny myslua alebo rozpravaju...hm...no sem tam.Mne pomaha sa vyventilovat hoc mam len 2deti jedno 5druhe este len 5m tak no tak pomaha mi utek...do mesta na nakupy al.zavolanie kamaratkam kt.si ma radi vypocuju...tiez zijem zo svokrovcami ale casom ked prerobime nas dom tak sa prestahujeme a ta myslienka je asi ta najviac pozitivna ked viem ze tu nebudem odsudena zit s nimy na doživotie 🙂

19. jún 2016

AMEN, neskutocne vyznanie, tusim zijes mojim zivotom, pises mi z duse, az na to ze ja nebyvam v rodinnom dome a ani so svokrovcami a od domova ma deli 290 km a pochadzam z druheho najvacsieho mesta na SR a tiez tu zdoxol pes kde som, teda aspon pre mna a mozno aj tri zdochli...absolutne vsetko sedi, znechutenie, deprimovanost a snad najhorsie na tom je ako pises ze z aktivnej culej zeny sa postupne stava zena ktoru popisujes a to ma zacina zo vsetkeho desit asi najviac...

19. jún 2016

Teda opravujem 490 km nie 290...

19. jún 2016

Veeeeeľmi dobre sa to číta 🙂 aj mňa čaká život na dedine, ale bez svokrovcov a s jedným 7-ročným chalaniskom, ale tak uvidíme, čo to bude 🙂

19. jún 2016

dievčence..s tými svokrovcami to nie je až také zlé, to by som im veľmi krivdila, v podstate si rozumieme, len...iná generácia, iný vek, iné zmýšľanie v istých veciach...ale veru, keby som ich nemala, dýchalo by sa mi oveľa ťažšie. Ako vravím...každá minca má dve strany

19. jún 2016

Ak je vás viac mám na dedine, tak si skúste robiť spoločné stretnutia na dvore. Na striedačku. Spojte si to vždy s nejakým grilovaním alebo pečením. Deti sa zabavia, rodičia sa zabavia. Ak teda nie je vôľa ani cesta na obecnom úrade, vytvoriť vám nejaký klub či ihrysko.

19. jún 2016

ja som zmenila bydlisko z lásky 330 km, bývam v obci so samými dôchodkármi a preto som sa rozhodla ist do práce, lebo som zabúdala pomaly rozprávať, úplne ťa chápem 🙂

17. júl 2016

Začni písať komentár...

Odošli