„A to ty dnes nerobíš „sobotu“?“ neveriaco a veľmi rázne sa ma pri ostatnej návšteve spýtala mamina.
„A ty si to vieš predstaviť pri týchto štyroch (rozumej deťoch), keď sú doma? Nie, mami, ja robím „pondelky“.“ Odpovedala som s čo najväčším kľudom, teda aspoň som sa snažila tak tváriť. Zároveň som si uvedomila, že som sa práve vzpriečila tomu, čomu ma dlhé roky mamka učila! Motýliky v bruchu vyplývajúce z určitého rešpektu voči rodičovi tam teda boli. Mamkinu reakciu radšej opisovať nebudem.
Len na vysvetlenie: „robiť sobotu“ u nás na dedine znamenalo vyupratovať celý dom aj dvor. Nebudem konkrétna. Myslím, že každá z nás vie, čo si má predstaviť pod pojmom upratovanie. Teda aspoň dúfam! Podstatné bolo „urobiť sobotu“ do maximálne 12 až 13 hodiny, aby poobede „už bol pokoj“. S prešvihnutím určeného času som riskovala nielen mamkin hnev, ale aj všeobecnú verejnú hanbu minimálne na našej ulici. Dokonca som v tom najhoršom prípade mohla kvôli tomu ostať "na ocot". Až teraz som prišla na dôvod, prečo som sa nakoniec musela vydať až cca 200 km od mojej rodnej!
Inak, kvôli pokoju v rodine som nakoniec večer predsa len nabehla aspoň s mopom na podlahy. Manžel mal z toho úžasnú srandu, lebo vie, že večer s mopom behať nezvyknem. Ja som ale mala priestor rozmýšľať. Spomínala som, ako som neznášala soboty. Bolo mi neuveriteľne ľúto, že hodnota mojej osoby je meraná rýchlosťou upratovania. Veď „sestra by to už dávno mala hotové“! Vravela som si, že keď budem mať raz vlastnú rodinu, tak nebudem na prvé miesto klásť poriadok. Že s rodinou radšej pôjdem na nejaký výlet. Že, že, že... Na druhej strane som ale zbožňovala ten pocit čistoty a poriadku, ktorý som si na konci soboty vychutnávala. A tešila som sa na nedeľu, ktorá bola na dedine taká výnimočná. Skrátka milovala som poriadok, aj ho stále milujem, len som ho nerada robila a trvá to dodnes. Určite viete, o čom hovorím.
Keď som sa prelúskala cez všetky tie spomienky a rukou si ukradomky z líca utrela stekajúcu slzu tváriac sa, že to sa tak potím z toho mopu, uvedomila som si ešte niečo. Keď sa stretnem s kamoškami – maminkami, tak skôr či neskôr sa v našich rozhovoroch téma poriadku spomenie. V rebríčku želaní „mať upratané“ je na popredných priečkach. Nie dovolenka, nová kabelka či topánky, ale mať tak aspoň jeden deň doma upratané. Uvedomila som si, že akonáhle k nám niekto príde, ako prvé „riešim“ poriadok. Teda v našom prípade pri 4 deťoch väčšinou neporiadok. Mám tendenciu sa hneď za tento stav ospravedlňovať. V panike je najľahšie všetko hodiť na deti. Hádam ma nikto neudá, že ich takto „zneužívam“ a sem – tam nimi maskujem moju lenivosť, či nechuť upratať. Ale musím si začať dávať pozor. Moja najlepšia kamoška začala robiť na „sociálke“. Vždy, keď sa ohlási, tak sa jej spýtam, či chce prísť na kávu, alebo na šetrenie! 🙂
A naozaj. Uvedomujem si, ako málo by mi stačilo, keď už o dovolenke môžem len snívať. Zachovať po uprataní tento stav aspoň 24 hodín. No, budem reálna, stačila by aspoň polovica. Ale keď to tak veľmi chcem, prečo to tak aj nemám? Našla som niekde na to celkom fajn odpoveď: Pretože sú aj veci, ktoré chceme viac. Ale to je už iná téma. Nad tou sa budem zamýšľať možno pri umývaní okien.
P.S. Skúste hádať, čo som šla robiť, keď som toto dopísala 🙂
Tak toto mi je doverne zname. Ak nas mamca po tyzdnovom prehovarani pustila v piatok na disco,v sobotu o 7dmej sa vstavalo,ci sa nam chcelo alebo nie a makacka do 13-14tej..