Dnes je sobota, carija - juchacha...
„A to ty dnes nerobíš „sobotu“?“ neveriaco a veľmi rázne sa ma pri ostatnej návšteve spýtala mamina.
„A ty si to vieš predstaviť pri týchto štyroch (rozumej deťoch), keď sú doma? Nie, mami, ja robím „pondelky“.“ Odpovedala som s čo najväčším kľudom, teda aspoň som sa snažila tak tváriť. Zároveň som si uvedomila, že som sa práve vzpriečila tomu, čomu ma dlhé roky mamka učila! Motýliky v bruchu vyplývajúce z určitého rešpektu voči rodičovi tam teda boli. Mamkinu reakciu radšej opisovať nebudem.
Len na vysvetlenie: „robiť sobotu“ u nás na dedine znamenalo vyupratovať celý dom aj dvor. Nebudem konkrétna. Myslím, že každá z nás vie, čo si má predstaviť pod pojmom upratovanie. Teda aspoň dúfam! Podstatné bolo „urobiť sobotu“ do maximálne 12 až 13 hodiny, aby poobede „už bol pokoj“. S prešvihnutím určeného času som riskovala nielen mamkin hnev, ale aj všeobecnú verejnú hanbu minimálne na našej ulici. Dokonca som v tom najhoršom prípade mohla kvôli tomu ostať "na ocot". Až teraz som prišla na dôvod, prečo som sa nakoniec musela vydať až cca 200 km od mojej rodnej!
Inak, kvôli pokoju v rodine som nakoniec večer predsa len nabehla aspoň s mopom na podlahy. Manžel mal z toho úžasnú srandu, lebo vie, že večer s mopom behať nezvyknem. Ja som ale mala priestor rozmýšľať. Spomínala som, ako som neznášala soboty. Bolo mi neuveriteľne ľúto, že hodnota mojej osoby je meraná rýchlosťou upratovania. Veď „sestra by to už dávno mala hotové“! Vravela som si, že keď budem mať raz vlastnú rodinu, tak nebudem na prvé miesto klásť poriadok. Že s rodinou radšej pôjdem na nejaký výlet. Že, že, že... Na druhej strane som ale zbožňovala ten pocit čistoty a poriadku, ktorý som si na konci soboty vychutnávala. A tešila som sa na nedeľu, ktorá bola na dedine taká výnimočná. Skrátka milovala som poriadok, aj ho stále milujem, len som ho nerada robila a trvá to dodnes. Určite viete, o čom hovorím.
Keď som sa prelúskala cez všetky tie spomienky a rukou si ukradomky z líca utrela stekajúcu slzu tváriac sa, že to sa tak potím z toho mopu, uvedomila som si ešte niečo. Keď sa stretnem s kamoškami – maminkami, tak skôr či neskôr sa v našich rozhovoroch téma poriadku spomenie. V rebríčku želaní „mať upratané“ je na popredných priečkach. Nie dovolenka, nová kabelka či topánky, ale mať tak aspoň jeden deň doma upratané. Uvedomila som si, že akonáhle k nám niekto príde, ako prvé „riešim“ poriadok. Teda v našom prípade pri 4 deťoch väčšinou neporiadok. Mám tendenciu sa hneď za tento stav ospravedlňovať. V panike je najľahšie všetko hodiť na deti. Hádam ma nikto neudá, že ich takto „zneužívam“ a sem – tam nimi maskujem moju lenivosť, či nechuť upratať. Ale musím si začať dávať pozor. Moja najlepšia kamoška začala robiť na „sociálke“. Vždy, keď sa ohlási, tak sa jej spýtam, či chce prísť na kávu, alebo na šetrenie! 🙂
A naozaj. Uvedomujem si, ako málo by mi stačilo, keď už o dovolenke môžem len snívať. Zachovať po uprataní tento stav aspoň 24 hodín. No, budem reálna, stačila by aspoň polovica. Ale keď to tak veľmi chcem, prečo to tak aj nemám? Našla som niekde na to celkom fajn odpoveď: Pretože sú aj veci, ktoré chceme viac. Ale to je už iná téma. Nad tou sa budem zamýšľať možno pri umývaní okien.
P.S. Skúste hádať, čo som šla robiť, keď som toto dopísala 🙂
Odporúčame
presne akoby si o nas pisala, 4 deti, velky dom, manzel do vecera v praci...ale minule ma dojala kamoska, ze prisla len tak iducky okolo a ze ako mame upratane, aj ked sa vopred neohlasila...no stastie. ked moja matka zisti, ze ja uz daaaavno nezehlim postelnu bielizen, cakam, ze ma vydedi. ale je mi to jedno
Aj u nás boli pracovné soboty. Teraz to už tak neni upratuje sa stále dokolečka ráno upracem a za hodinu môžem znova. Ked sme boli malí ako mám teraz deti tak si vôbec nepamätám či bolo či nebolo upratané len viem že mama prala aj do pol noci varila po nociach alebo velmi skoro ráno zato má môj velký obdiv a ked si nato spomeniem pripadám si staršne lenivá.
Ja som preto zaviedla upratovacie stvrtky a upratujeme pekne spolu (teda co sa vysavania, umyvania podlah hlavne, utierania prachu, umyvania kupelne tyka), aby sme vikend mali len pre seba ako rodina. Je to uzasne. Skratka kazdy vikend zazitok, oddych, radost,... 😉
Doverne to poznam z detstva, a to som vyrastala v meste. Kazda sobota presne to iste. Boze, ako som to nenavidela! Asi prave preto bolo upratovanie v sobotu prva vec, ktoru som zrusila, ked som sa osamostatnila. Snazim sa upratat cez tyzden, pripadne v piatok vecer. Alebo jednoducho mame jeden vikend neupratane. Moja rodina a cas straveny s nou mi za to stoja!
Tiez som to neznasala a doteraz lutujem,ze posvatne sobotne upratovanie bolo (a je)dolezitejsie ako cokolvek ine.V sobotu (teda urcite nie doobedu) ziadne vylety,zato kopa nervozity,lebo sme neupratovali dost rychlo a ochotne.Otcova alternativa sobotneho upratovania bola (a je) praca okolo domu a v zahrade,tiez posvatna.Ja upratujem,ked je velky bordel,nie podla kalendara.A mam rozhodne vacsi bordel,nez mala moja mama,no aspon neznechucujem vsetkych tym,ze im rovno spod ruk upratujem veci,s ktorymi este neskoncili.
asi pred 20 rokmi som čítala istú knihu o vychove detí... rady, ktoré tam boli, si už vobec nepamatam, fascinovala ma však jedna prihoda- ako autorka, ked sa jej narodilo 4. dieťa, dostala od svojej mamy dosť veľký obnos peňazí so slovami "to máš pre pani na upratovanie, ty sa venuj tieto roky deťom" 🙂
Ja som mala teda ine kombo. Sobota u babky na záhrade makačka od rana do vecera(obrovsky gazdovsky dvor aj dom a k tomu vela zverov) aj ked som prisla zo žúru o 7 rano p 8 sa vstávalo aby sme najneskor boli o 9 u babky. Nedeľa zase vstávanie najneskor o 9 aby sa upratalo doma 😂 + navarit a ked sme sa zastavili boli tak cca 3h a víkend bol fuč. Milujem pre to o to viac aktuálne pohodové vikendy s dcérkou a manželom 😉
Začni písať komentár...
Tak toto mi je doverne zname. Ak nas mamca po tyzdnovom prehovarani pustila v piatok na disco,v sobotu o 7dmej sa vstavalo,ci sa nam chcelo alebo nie a makacka do 13-14tej..