Mama je celý svet
Deväť mesiacov, 282 dní, 6 768 hodín, 406 080 minút – približne takýto čas je dieťatko v mamičkinom brušku, každú minútku vníma jej teplo, jej tlkot srdca, jej dych, jej zrýchlený tep, keď ju niečo poteší, jej smiech, keď sa raduje, jej hlas, ktorý sa mu prihovára, jej rytmus chôdze, dokonca cíti dotyky jej dlaní, ktorými si hladká bruško. Mama je pre ešte nenarodené dieťatko celým jeho svetom. Nepozná nič iné.
Zrazu nastane chvíľa keď sa toto stopercentné spojenie preruší. Mamička je rada, veď konečne uvidí svoje vytúžené bábätko, bude si ho môcť privinúť, pobozkať. No bábätko je zrazu vytrhnuté zo svojho známeho prostredia. Ale jeho potreby zostávajú stále rovnaké, potrebuje vnímať teplo mamy, počuť tlkot jej srdca, jej dych, jej hlas. Potrebuje cítiť vôňu jej mliečka, je inštinktívne pripravené nájsť prsník a prisať sa. Mama je stále jeho istotou, niekým, koho spoznávalo 9 mesiacov. Až postupne spoznáva aj okolie, začína sa zaujímať a o svet okolo seba. No stále je mama tým stredobodom, osobou, na ktorú sa môže vždy spoľahnúť, niekým, kto tu je preň. Keď zaplače, potrebuje na upokojenie láskavú náruč mamy, pohladenie, dojčenie.
Bábätko netuší, že niekto mamu varoval, aby ho nenosila, lebo si na to zvykne. Nevie, že existujú metódy, podľa ktorých sa má naučiť zaspávať samé v postieľke. Nevie, že sa mama niekde dočítala, že ho nemá naučiť zaspávať na prsníku. Bábätko nie je terorista, ktorý chce ostatným znepríjemniť život. Jediné, čo vie je, že mama je jeho istota, a potrebuje to, čo už dávno pozná. Keby sa dal preložiť jeho plač, pravdepodobne by to bolo niečo v zmysle „mami, ja ťa potrebujem, potrebujem cítiť tvoje teplo, tvoj tlkot srdca, tvoj dych, chuť mliečka, ja nechcem byť samé“. Ako mláďaťá v prírode, keď nadíde tá správna chvíľa a sú na to dostatočne zrelé, sa od mamy odpútajú, tak sa odpúta aj dieťa. Mama bude stále jeho istotou, dieťa bude vedieť, že mu nikdy neodoprie svoju náruč a sa nebude báť spoznávať okolitý svet.
Je mi smutno, keď čítam, že sa mamy rozhodnú nebrať svoje deti do náručia, nechať ich samé plakať, neponúknuť im prsník, len preto, lebo sa dočítali, že je to takto lepšie, namiesto toho, aby počúvali svoje srdce a vrodený materinský inštinkt.
Odporúčame
tieto slova si mi akoby zobrala z ust, plny suhlas 🙂 som rada ze si to napisala
Posledných 8 slov v článku je úplne najsvätejšia pravda, lebo aj matky, ktoré nedojčia (ako ja) a nemôžu dieťaťku ponúknuť svoj prsník na upokojenie, nakrmenie.. musia sa pasovať s kolikami, s UM, ktoré nesadne, dieťa v noci plače dlhšie, lebo pripraviť fľašu je zložitejšie než vytiahnuť prsník.. aj pre tie platí, že im pomôže inštinkt a načúvanie srdcom 🙂
Aj ja mám spokojné a usmievavé deti, napriek tomu, že nepoznali teplo prsníka a nepočúvali pri tom môj tlkot, zvládli aj obdobie separačnej úzkosti a viedla som ich k samostatnému zaspávaniu.. viedla, nie učila.. a podarilo sa 😵 Mne môj inštinkt vravel, že dieťa, ktoré celý den nevie spať, potrebuje moju pomoc, aby si oddýchlo.. vtedy som našla aj nejakú tú metodu 😉 a prispôsobila svojim deťom.. nie deti metóde.
Možno mi na začiatku povolania matky chvílu trvalo, kým som prišla na to, že ten inštinkt naozaj mám a dokonca vraví i pravdu 😅 ale odvtedy všetkým mamám odovzdávam túto, takú samozrejmú skúsenosť: veriť srdcu 🙂
@benne súhlasím vo všetkých bodoch tvojho komentára 🙂 moja malá sa budila tak 15 krát v noci do takého pol roka a keď ma už nebavilo vstávať ku postieľke, tak sme spali spolu a vyspali sme sa obe. teraz má rok a dva mesiace-sama po mliečku zaspí a zobudí sa o 5 ráno. 😀 som za vedenie detičiek k samostatnému spaniu, ale ako píšeš podriadiť metódu deťom a nie deti metóde a taktiež hlavne veriť SRDCU. zfidorka krásny článok
Súhlasím s každým slovkom.A tak ako je mama to najdôležitejšie pre dieťa,sú moje deti to najdôležitejšie pre mňa.Preto dojčíme pokiaľ dieťa chce,spinkáme spolu v posteli,budíme sa 100krát za noc,mojkáme sa celé dni a snažíme sa utíšiť každú slzičku-i tú z trucu.Ano,občas žundriem a sťažujem sa,ale som neskutočne šťastná mama,verím,že šťastných detí.
S ideou članku suhlasim ... tolko krat som mala nervy, ked svokra mi zacala radiť ked moja mala princezna plakala aby som ju nechala, že to si len vynucuje ...raz ma dokonca prehovorila a aj ked mi pukalosrdce som ju nechala plakat 10 min. A potom som si povedala tak to nie ...nenecham moje dieťaťko takto sa trapiť ..a svokre som vysvetlila, že nechcem aby dcerka plakavala ... Jej rady vyvolali moju obranu reakciu a to takú, že sa bojim malu nechat v jej pritomnosti co len minutku, a nie nedajbože na par hodin. Raz sa mi dokonca stalo, že pri navsteve su svokrovcov som isla na balkon zatelefonovat si, vratim sa a svokra malu, ktora ležala na chrbatiku, mala vtedy 2 mes. taha za ruky, tak, že malickej visi hlavicka dozadu ...no skoro som zinfarktovala ... Musime si davť pozor na naše zlaticka, bohužial aj pred najbližsimi ludmi 🙂
moja dcerka vesele spolocenske dietatko dojcena do vyse dvoch rokov kedykolvek si zmyslela bez problemov maloco mi plakala tiez som sa stretla s nazorom nenos ju po rukach bo si zvykne ale nosila som a mala sa mi vedela aj pekne hrat na deke ak na mna videla takze uuuuplne suhlasim s clankom :D dieta proste potrebuje istotu mamky :D
@och 🙂 no nie je to dobrý pocit, mať pri sebe svoje dieťatko a vidieť ako sladko a spokojne spinká pri maminke? súhlasím s článkom, ja moju dcérku doteraz uspávam na rukách a keď sa necíti vo svojej koži v postieľke, tak si ju rada zoberiem k sebe do postele, hoci viem, že sa nevyspím - lieta po posteli. Tatík si zoberie paplón a vankúš a sťahuje sa vedľa 🙂
@tijana a súhlasím tiež, dávajme si pozor na svokry 🙂
Presne tak! Tiez som blba skusala veci typu "Kazde dieta sa vie naucit spat", ale vydrzalo mi to len dva dni, ved to chuda nikomu nic neurobilo! Uz mame tri rocky a stale mame postielku bez bocnice prirazenu k nasej posteli, zaspavame prituleni k mamkinej rucke a je to skvele. Je to mamkin milacik, no a co! Ved za chvilu bude velky a uz sa nebude chciet tulkat, tak si to treba uzit 🙂
Veľmi krásne napísane...Naš synček má dva roky a stále zaspinkáva iba s maminkou 🙂 a pravdupovediac mne to vôbec nevadí pretože je to naozaj krásny pocit keď mi malý zaspinká v náručí prípadne pritúlený ku mne.Ten pocit je neopísateľny a krásny !!!
až mám zimomriavky...
nedávno som k tomu čítala,
že v tomto sú zvieratá zväčša vo "výhode"-nikto do nich "nehučí", čo majú, čo nemajú robiť, ony samé si neštudujú knihy, či gooogle a predsa sa vedia správať matersky a načúvať svojim mláďatkám srdcom...(vo väčšine prípadov)...
paradoxne, my ľudia "obúchaní" vedomasťami a informáciami, musíme k tomu opäť dozrievať, aby sme to pochopili...
Začni písať komentár...
krásne napísané 🙂 my sme mali opačný problém malinká sa nedala pritúliť a takmer vôbec pohladkať proste jej to vadilo...v postielke bola spokojná keď mala svoj klud a priestor....ja som bola najprv smutná ale ona takmer vôbec neplakávala proste chcela tak byť tak sme ju nechali...neskôr prišiel čas keď sa začala dožadovať mojej blízkosti a tak som si ju stískala a nosila a je to spokojné usmiate dieťatko a my sme tiež štastný že ju máme 🙂