Deväť mesiacov, 282 dní, 6 768 hodín, 406 080 minút – približne takýto čas je dieťatko v mamičkinom brušku, každú minútku vníma jej teplo, jej tlkot srdca, jej dych, jej zrýchlený tep, keď ju niečo poteší, jej smiech, keď sa raduje, jej hlas, ktorý sa mu prihovára, jej rytmus chôdze, dokonca cíti dotyky jej dlaní, ktorými si hladká bruško. Mama je pre ešte nenarodené dieťatko celým jeho svetom. Nepozná nič iné.
Zrazu nastane chvíľa keď sa toto stopercentné spojenie preruší. Mamička je rada, veď konečne uvidí svoje vytúžené bábätko, bude si ho môcť privinúť, pobozkať. No bábätko je zrazu vytrhnuté zo svojho známeho prostredia. Ale jeho potreby zostávajú stále rovnaké, potrebuje vnímať teplo mamy, počuť tlkot jej srdca, jej dych, jej hlas. Potrebuje cítiť vôňu jej mliečka, je inštinktívne pripravené nájsť prsník a prisať sa. Mama je stále jeho istotou, niekým, koho spoznávalo 9 mesiacov. Až postupne spoznáva aj okolie, začína sa zaujímať a o svet okolo seba. No stále je mama tým stredobodom, osobou, na ktorú sa môže vždy spoľahnúť, niekým, kto tu je preň. Keď zaplače, potrebuje na upokojenie láskavú náruč mamy, pohladenie, dojčenie.
Bábätko netuší, že niekto mamu varoval, aby ho nenosila, lebo si na to zvykne. Nevie, že existujú metódy, podľa ktorých sa má naučiť zaspávať samé v postieľke. Nevie, že sa mama niekde dočítala, že ho nemá naučiť zaspávať na prsníku. Bábätko nie je terorista, ktorý chce ostatným znepríjemniť život. Jediné, čo vie je, že mama je jeho istota, a potrebuje to, čo už dávno pozná. Keby sa dal preložiť jeho plač, pravdepodobne by to bolo niečo v zmysle „mami, ja ťa potrebujem, potrebujem cítiť tvoje teplo, tvoj tlkot srdca, tvoj dych, chuť mliečka, ja nechcem byť samé“. Ako mláďaťá v prírode, keď nadíde tá správna chvíľa a sú na to dostatočne zrelé, sa od mamy odpútajú, tak sa odpúta aj dieťa. Mama bude stále jeho istotou, dieťa bude vedieť, že mu nikdy neodoprie svoju náruč a sa nebude báť spoznávať okolitý svet.
Je mi smutno, keď čítam, že sa mamy rozhodnú nebrať svoje deti do náručia, nechať ich samé plakať, neponúknuť im prsník, len preto, lebo sa dočítali, že je to takto lepšie, namiesto toho, aby počúvali svoje srdce a vrodený materinský inštinkt.
krásne napísané 🙂 my sme mali opačný problém malinká sa nedala pritúliť a takmer vôbec pohladkať proste jej to vadilo...v postielke bola spokojná keď mala svoj klud a priestor....ja som bola najprv smutná ale ona takmer vôbec neplakávala proste chcela tak byť tak sme ju nechali...neskôr prišiel čas keď sa začala dožadovať mojej blízkosti a tak som si ju stískala a nosila a je to spokojné usmiate dieťatko a my sme tiež štastný že ju máme 🙂