Na druhý deň po sekcii ma presúvajú na normálnu izbu. Ešte že ležím na oddelení všeobecnej gynekológii, neviem ako by som zvládala pohľad na vytešené mamičky s maličkými krásnymi novorodeniatkami. Presun je strašne ťažký.
Tá bolesť.... takú hroznú bolesť som ešte necítila po žiadnej sekcii.
Každý aj najmenší pohyb je príšerne bolestivý. Môžu za to šitie a infekcia!
Pred desiatou hodinou mi telefonuje manžel. Dcérka je pokrstená. Na krste sa zúčastnil on, kňaz a sestrička, ktorá dávala pozor na maličkú. Krstili ju v inkubátore, tak skoro z neho von nepôjde. Pri krste dostala krstné meno Sofia Mária. Krstných rodičov vyberieme a zapíšeme dodatočne. Zasvätili ju pod ochranu Panny Márie a tá bude jej najväčšou orodovníčkou ešte veľa krát...
Popoludní ju idem pozrieť na vozíčku, ledva prejdem kvôli bolesti pár krokov. Je to neuveriteľné, prvých 24 hodín zvládla, verím, že už bude lepšie. Lekári už poznajú typ odolnej nemocničnej baktérie, ktorá nám obom spôsobila ťažkú infekciu. Sofinka ju mala všade, v očiach, ušiach, v zadočku, všade... aj v mozgu... Pridávajú jej ďalšie antibiotiká, sleduje sa teplota.
Zatiaľ nepapá, má ešte čas.
Zdá sa, že črievko pracuje, vyšla von smolka. Aspoň jedna dobrá správa. Okrem toho má novorodeneckú žltačku, musia ju ožarovať. Od lekárky z neonatológie sa dozvedám, že kritických bude prvých 7 dní.
Do kelu, akých 7 dní? Veď včera ráno vraveli, že kritických bude prvých 24 hodín a teraz už 7 dní? Prečo to stále predlžujú? Čo si myslia, koľko toho ešte zvládnem?
7 dní je strašne veľa, za tú dobu sa môže stať toľko vecí... dúfala som, že už je Sofinka za vodou...
Taká som rozrušená, že stále nemôžem spať. Mám strašne popraskané pery, dostala som herpes, aj zápal a opuch ďasna. Na vozíčku ma posielajú k zubárovi, dal mi lieky na zmiernenie opuchu. Infekcia ma však desí najviac, rana vyzerá stále príšerne a celé telo mám ubolené. Keď sa darí, tak sa darí... V tomto šialenom rozpoložení sa nedokážem ani modliť za naše uzdravenie, ešte že existujú Veriace mamičky na MK, ktoré to robia za nás, spomínate si? 🙂 Bola to od nás prvá správa a hneď s prosbou za nás...
Na ďalší deň, v sobotu ráno sa na vizite dozvedám, že nemám teplotu. Pýtam sa ako to vedia, keď mi ju nikto v ten deň ešte nemeral.
Odpoveď znie: "Máte to napísané v správe". Aha, zabudla som, papier znesie 🙂 Doktorka išla urobiť poriadky.
Výhovorka na oddelení zase znie: "Máme teplomer na kalibrácii, nemáme čím merať teplotu."
Asi majú len jeden! To sa mi snáď len sníva. Pacientky po operáciách, viaceré s teplotami, ktoré treba sledovať a na oddelení niet funkčného teplomeru.
Nech žije slovenské zdravotníctvo!
Večer mi znovu vystúpi teplota (teplomer sa medzitým našiel) ale zrejme sú za tým nalievajúce sa prsníky. Prichádza odsávanie mliečka vo dne v noci v 3 hodinových intervaloch. Pogumované matrace a hormóny robia svoje, môžem sa prezliekať každú hodinu. Nie je čas na spánok.
V nedeľu prichádza kríza.
Som tak strašne vyčerpaná, že už zaspávam nad obedom a len revem, revem a revem. Doľahla na mňa celá situácia. Tri dni som bola hrdinka, tri dni som si nepripúšťala zlé, všetko akoby išlo mimo mňa... bála som sa vybudovať si vzťah k dcérke, veď čo ak by medzitým odišla... a zrazu bum, naraz to na mňa doľahlo a stala sa zo mňa kôpka nešťastia.
Prichádza sestrička, tuším mi dala niečo na spánok, konečne popoludní na hodinku zaspím, prespím aj mužovu návštevu, počká.
Spolu ideme za Sofinkou, chodím ju pozerať čoraz častejšie, nosím jej po troške mlieko. Keďže obidve máme superodolnú baktériu, nemôžem darovať svoje mliečko inému dieťatku.
Zhoršili sa jej však krvné testy, potrebuje transfúziu. Je to pre mňa obrovský strašiak, bojím sa, či jej neublíži.
Nakoniec zisťujem, že po transfúzii, naopak, pookriala.
paneboze napiste ze to vsetko dobre dopadne to je tazko citat a nieto prezivat😭😭😭😭😭😭