Na scénu prichádza psychologička, zrejme ich posielajú k mamičkám predčasniatok, aby sa nezrútili. Vysvetlí mi, že môj predchádzajúci status je prirodzenou reakciou organizmu, aby sa nezložil.
Nepripustiť si realitu je po takom šoku vraj normálne.
Napriek zrúteniu zostávam teda normálna 🙂 Trošku sa porozprávame a ideme ďalej...
Zastaví sa aj nemocničný kaplán, celkom rada vidím kto nám vlastne krstil Sofinku. Jeho slová zahrejú na duši a keďže som sama v dosť žalostnom zdravotnom stave pridáva aj pomazanie chorých. Áno, to, čo sa mylne považuje za posledné pomazanie. Tiež mi napadlo, že hádam nebude tým posledným...
Pridávajú mi ďalšie antibiotiká do žily, CRP neklesá podľa predstáv lekárov. Dvoje silných antibiotík intravenózne... už večer sa z tohto ekrazitového koktejlu vyhádžem, vinu však zvalia na prací prášok ☹
Na druhý deň som už vyhádzaná na bruchu aj na chrbte, na tretí aj na rukách... Vtedy sa lekári spamätajú, antibiotiká vysadia, dostanem rýchlo kortikoidy a zostávam na pospas osudu bez antibiotík ☹ CRP klesá pomaličky, na bruchu obrovská zapálená rana aj do hĺbky, ktorá bolí pri každom pohybe. Počká sa dva dni a potom môže nemocnica podať žiadosť o antibiotiká na výnimku. Neteší ma to, ale keď bude najhoršie, hádam zaberú. Nechcem tu umrieť na rezistentnú baktériu.
Cítim obrovský tlak na psychiku.
Stále nie som za vodou.
O Sofinke mám len sporadické info. Stále je napojená na pľúcnu ventiláciu, nevie sama dýchať, nemá poriadne vyvinuté pľúca. Podávajú jej surfakant na dozretie pľúc. Teplota poľavila, antibiotiká jej našťastie zabrali, keby ich museli meniť, boj s infekciou by sa predĺžil, takže toto je dobrá správa. Úplne stačila jedna sepsa.
Začínajú jej podávať mliečko, po 1 ml. Vyzeralo to spočiatku všelijako, ale po pár dňoch pekne ciká aj kaká a tak dávku zvyšujú na 2 a neskôr na 3 ml niekoľko krát denne. Po týždni jej antibiotiká vysadia a my si môžeme prestrčiť ruky do malých otvorov na inkubátore a pohladiť ju. Vstupu na oddelenie JVSN síce predchádza predoperačná hygiena (jednorazový plášť, mydlo, dezinfekcia rúk), ale aj tak sa bojím maličkej dotýkať, radšej sa na ňu pozerám.
Je taká maličká a krehučká...
Zvládla úspešne prvých 7 dní života, napojená síce stále na rôzne prístroje, ale je tu a to je podstatné.
So mnou to nie je také ružové, infekcia síce poľavuje aj bez antibiotík, takže nebolo potrebné žiadať a výnimku, ale brucho mám stále zapálené, boľavé a každý pohyb mi naďalej spôsobuje otrasnú bolesť.
Po týždni príde na večernú vizitu nová lekárka a po zhliadnutí môjho zapáleného brucha naordinuje natieranie smradľavou hnedou ichtamolovou masťou. Ihneď si spomeniem ako doma zaberá na malé zapálené ložiská a chytím sa jej ako topiaci, určite mi pomôže. Neverím síce, že vylieči až ho hĺbky, ale po pár dňoch intenzívneho natierania zápal konečne poľavuje, už nemám červené celé okolie rany niekoľko centimetrov nad aj pod rezom.
Hurá, konečne sa zlepšuje aj môj stav. K tomu pozitívne správy od Sofinky a už nás pomaly vidím doma.
A potom prišla rana pod pás, zásah rovno do srdca...
Bozinku dufam ze ste obe v poriadku velmi tazko sa citaju taketo clanky malinka je bojovnicka velka 😥😥😥