Boj o život(y) 19
Presne po 2 týždňoch od pôrodu ma konečne prepúšťajú z nemocnice domov. Pooperačná rana vyzerá lepšie, hnedá smradľavá ichtamolová masť zaberá, natierať si ju môžem aj doma, potrebujú miesto pre ďalšie pacientky.
Domov a teším, už som si myslela, že sa tam ani nevrátim, že infekciu ani neprežijem. V nemocnici by som naďalej asi zošalela. Predsa len, doma má človek viac podnetov, nemusí stále rozmýšľať nad tým, čo sa deje.
Teším sa, že vidím synov, že môžem konečne po niekoľkých mesiacov ísť po nich do škôlky, že sa môžem postaviť ku šporáku, neuveriteľne ma teší bežný rodinný kolobeh.
Chlapcom sme vysvetlili, že Sofinka sa narodila veľmi skoro a je vo vážnom zdravotnom stave, ktovie či k nám domov niekedy vôbec príde, ale môžeme sa spolu za ňu modliť, aby všetko dobre dopadlo. Takéto vysvetlenie ich uspokojí a modlitbu za ňu berú už ako svoju povinnosť.
Po troch dňoch váhania nad paliatívnou starostlivosťou prichádzam za Sofinkou do nemocnice, jej hlavička je po krvácaní do mozgu očividne zväčšená, stále ju utlmujú liekmi proti bolesti.
Pri odchode z oddelenia mi prednostka predhodí pred oči: "Načo toľko váhate? Už to mohla mať za sebou. Dnes si vytiahla pľúcnu ventiláciu a museli sme ju zapojiť späť." Oblial ma pot, nezmôžem sa na slovo.
Prídem do auta a začnem srdcervúco revať.
Nie plakať, revať a hystericky napodobňovať lekárku:
"Čo si o sebe myslia? Vraj načo toľko váhate? Už to mohla mať za sebou!"
Trvalo mi poriadnu chvíľu, kým som sa upokojila. Asi by mali nejaké sedatíva podávať aj mne.
Nedá sa len tak nechať odísť vlastné dieťa.
Už tu nemusela byť, dnes by bol jej posledný deň, keby sme v pondelok hneď podpísali súhlas. 26.1.2017. Mala by presne 10 dní. Slová prednostky si omieľam dookola celé mesiace potom. Vryli sa tak hlboko do mozgu, že tam zostanú pravdepodobne navždy. Výčitka, ako som sa nedokázala včas rozhodnúť a nechať ju ísť... Nikdy ich nezabudnem. Nedokážem zabudnúť... už to mohla mať za sebou, načo toľko váhate...
Prichádza víkend a keďže jej stav sa nemení, len zhoršuje, je načase zvoliť taktiku na ďalšie pokračovanie.
Tušíme, že paliatívna starostlivosť nás neminie, aj keď sa jej toľko bránime. Skúsime ešte poslednú možnosť. Porada s veriacim lekárom pracujúcim na onkologickom ústave. Objasníme mu priebeh Sofinkinho narodenia a aj jej terajšiu situáciu, zmeny na mozgu a rozsah krvácania. Chcem počuť názor od nezaujatého lekára, aj napriek tomu, že nepozná úplne podrobnosti jej stavu.
Vyjadrí vážnu obavu nad závažnosťou situácie. Podľa neho je mozog veľmi poškodený a takéto dieťatko, ak vôbec prežije, bude trpieť veľmi ťažkými následkami. Tiež sa prikloní k paliatívnej starostlivosti a pokojnému odchodu z tohto sveta, neodporúča predlžovať utrpenie. Veľmi, veľmi ťažko sa to počúva.
Opäť som dúfala v pravý opak, mám pocit, že všetci naokolo vedia čo robiť, len ja si to nechcem pripustiť.
Odkedy ma prepustili, cestou z nemocnice sa zastavujem v blízkom kostole, kde prebiehajú celodenné adorácie. Kľakám si dozadu a plačem.
Žalujem sa Bohu ako malé dieťa: "Viem, že Sofinka trpí, ale Ty, Bože ju môžeš uzdraviť. Vylieč ju, prosím. Nechaj nám ju tu. Ak si ju však chceš vziať ku sebe, sprav, to prosím čím skôr, nech už toľko netrpí. Vezmi si ju, nech ju už nič nebolí. A mne daj silu, nech to všetko zvládnem. Amen."
Presne po týždni od návrhu paliatívnej starostlivosti sme sa nakoniec rozhodli. Prichádzam do nemocnice za prednostkou a oznamujem jej, že nám to síce trvalo dlhšie, ale chceme pre svoje dieťa to najlepšie, v tomto prípade je to súhlas s paliatívnou starostlivosťou.
Nechceme, aby už viac trpela, necháme to na Pána Boha, stane sa čo sa má stať.
V ten deň jej stav už vyhodnotili ako veľmi vážny a spravili jej priamo na oddelení punkciu komôr, cez mäkkú lebku vysali ihlou veľa krvi. Preto teraz Sofinka ležala s poprelepovanou hlavičkou. Bála som sa, že ju vidím posledný krát. Spomenuli nám, že keď budú vidieť, že sa blíži jej hodina, zavolajú nám aby sme rýchlo prišli a mohli ju pri tom držať v náručí. Čistý masochizmus. Áno, chcem byť pri tom, ale neviem si predstaviť ako sa dá takáto situácia prežiť. Jedine tak, že rodičom pichnú nejaké sedatíve, človek pri zmysloch toto nedokáže...
Podpísala som v ten deň súhlas s paliatívnou starostlivosťou pre našu Sofinku.
Odpusť mi to, Sofi. Odpusť mi, Bože. Čo som mala robiť?
Zastavujem sa opäť v blízkom kostole a padám pod krížom až na zem.
"Bože, je Tvoja. Odovzdávam Ti ju. Úplne. Ani ja ani lekári pre ňu už nič nedokážeme urobiť. Spravili sme, čo sa dalo. Tak veľmi chcem, aby tu zostala s nami, neviem si predstaviť, že ju už neuvidím. Ak je to, čo len trochu možné, prosím zachráň ju a nechaj ju tu ešte dlho s nami a v zdraví. Ale nie, ako ja chcem, ale ako Ty chceš, úplne Ti ju odovzdávam... je v Tvojich rukách. Už je len v Tvojich rukách..."
Odporúčame
Každý jeden diel hltam a plačem. Moj malý synček mal iba ako 4 mesačný silný respiračných vírus hrozili mu prístroje dýchacie mal problém to udychat a toľko som sa pre neho trápila no toto by som nedala. Mate moju poklonu a úctu ja som slabý človek a hlavne veľmi citlivý a bojko. Moja sestra bojuje s rakovinou a ma 4 deti a tiež je pre mňa veľkým vzorom ako to dava s úsmevom a s bozou pomocou. Prajem vám už len šťastie a malej veľa veľa zdravíčka je to krásne dievcatko🥰😊a knihu by som si aj ja kúpila medzi prvými ak by sa vydala😊😉
Ja knihy nečítam,nemam čas alebo ani neviem akú výhovorku mam použiť. Ale tu tvoju by som si prečítala. Píšeš neuveriteľne. Ťažké veci, na ktoré si človek nechce ani len pomyslieť keď mu doma vedľa v izbe ležia dve malé deti, že by sa take niečo dialo u nás. Ale číta sa to s takou ľahkosťou..... Ale so slzami v očiach, a totálnu gučou v krku. Takou veľkou ze ledva pritom dýcham. Strašne niečo že ste si museli toto vytrpiet. A som šťastná ze malička je s vami. Ale čítať toto že sa to práve deje..... Tak to by som ťažko dávala. Asi preto to ide teraz tak ľahko. Lebo viem ze je "všetko" ok. Držím palce a želám veľa zdravíčka
You are a Very strong woman, and mommy! I have gone through a very hard time too, and my baby boy almost died after 2 months in icu. No one can tell you how to feel, of how to carry on. Only you know. I am thinking of you, and praying for you. That you will have the strength for each day, to get by. Sorry I writevin english, but my Slovak is not so good☹ 🙏🏻
Dnes zly den a este na vecer som si poplakala s vami....
Žena, ty a tvoja rodina mate môj veľký obdiv 👏👏👏. Prajem vám všetko dobre nech už nemusíte zažívať takto ťažké chvíle ♥️. Si veľmi silná žena.
Skláňam sa pred tebou a celou tvojou rodinou - musela to byt extrémne ťažké . Ja keď som bola tehotná som sa dozvedela že manžel má rakovinu - nešťastie sme to zvládli a je v remisii ale toto čo si musela prežiť je iný level
@zuzike123 ano myslim, zeby to ludi zaujimalo. A ked sa to tak zoberie, aj tvoj pribeh konci happyendom. A precitala som naozaj vela knih od Evity aj ine a velmi dobre pises, stylizujes vety, odovzdavas emocie, a Evitovky su tenke knihy, vacsinou, takze mozno do roka by si vedela dopisat vsetky kapitoly, ktore mas v umysle.
Boze zena...toto sa neda ani citat nie to este prezit 😑 neskutocne silna, klobuk dole !
@zuzike123 neviem ani opisat co sa vo mne odohrava ked citam kazdu jednu cast 😭 pevne verim, ze keby ste toto vydali malo by to uspech a mozno by to inspirovalo ludi, ktori su v podobnej tazkej zivotnej situacii ako ste boli (ste) vy... ja by som si knizku urcite kupila...a myslim ze aj mnohe z dievcat ktore netrpezlivo(rovnako ako ja) ocakavaju kazdu dalsiu cast vasho pribehu...co ma na tom tesi, je len jedina vec a to ta, ze viem ze vase dievcatko je neskutocna bojovnicka a skutocnost ze pan Boh sa rozhodol ze este nenastal jej cas ❤
Ta lekarka mala asi skusenost len s tym, ze taketo deticky nemaju sancu. Najprv ma islo od jedu roztrhnut, ze ti taketo nieco povedala, ale nech jej je odpustene, ze neveri na zazraky. Lebo ten zazrak co mate doma ocividne spolupracuje so vsetkymi mimozemskymi silami ❤️ Nahodou by si sa jej neopytala na vyherne cisla do euromilionov? 😂👌🏻
@zuzike123 Prikláňam sa k názorom dievčat vyššie, že váš príbeh by mohol byť povzbudením pre iných. Máme rovnako staré dcérky, aj moja mala krvácanie do mozgu 4.stupňa. Nevyhli sme sa žiaľ, operácii a v tých najťažších chvíľach som v nemocke čítala životný príbeh Chiary Petrillo. U nej to zďaleka nekončí happyendom ale mňa to neskutočne posilňovalo. Váš príbeh má tiež obrovskú silu.
😢😢😢🙏🙏🙏
Trosku masochizmus aj pre mňa toto čítať, vynárajú sa spomienky, a to mam "len" predcasniatko v 32tt, a nemali sme situáciu ako vy, ale zase každý tu svoju prežíva ako tu najhoršiu... Ale aspoň tie pocity ktoré človek držal v sebe, vidím takto na "papiery" a asi mi to pomáha. Áno vydaj knihu, áno budú to čítať ženy, rodičia s podobným príbehom aj tí čo nezažili, daj to na papier za nás. Ďakujem.
Všetky tvoje časti sú strašne emotívne,ale tento je najviac.Ten pocit,že odchádza ,och Bože vďaka Ti ,že to Sofi zvládla🙂♥️
Evita by šťastím plakala, keby vedela takto písať... V tých vetách je všetko, je v nich život prežitý a preciteny každou bunkou tela. Cieľom, či úlohou umenia, obrazu, literatúry je vyvolať emócie. Ak by váš príbeh dostal knižnú podobu, určite by som si ju kúpila. Ak by vdaka nech pomohla pochopiť, rozhodnúť, nakopnúť, alebo aspoň ponúkla iný uhol pohľadu na podobnú situáciu aspoň jednej jedinej rodine v podobnej situácii, mala by takáto kniha zmysel. Z vášho životného príbehu cítiť obrovskú vnútornú silu, silu v Boha ale hlavne v samu seba. Držím vám palce
@sissi2183 nemyslim ze ta doktorka je hyena ani ze to myslela zle... Myslim ze podla jej vedomia a svedomia to bola v tej chvili jedina dobra moznost podla mna sofinke nik nechcel zle prave naopak doktory myslia uplne inac denne sa stretávajú s takymito pripadmi a tragediami a smrtou oni to vidia trochu inym pohladom ako rodic-matka. Tato cast s tym bohom ma uplne odrovnala bolo to velmi dojimave a samozrejme uplne uzasne putavo emotivne napisane ako každá cast nic na svete nie je silnejsie ako laska a ta autorkyna zachranila to male bezbranne babo ktore tak velmi silno bojovalo lebo boh si ju uz chcel povolat ale videl ze proti mame nema sancu tak jej ju tu nechal mozne je ze sa nich hore niekto prihovoril a preto dal dievcatko do ruk maminke lebo videl ze ju nikto nikdy nebude viac lubit ako ona
Netreba zabúdať, že tu máme dočinenie so zázrakom 😊.
Len matka a otec vedia ake tazke je sa rozhodnut ked ide o zivot ich dietatka. Nikdy si nic nevycitaj, lebo VZDY, v kazdom okamihu si chcela a chces pre svoje deticky len to najlepsie. Ja by som za moju aj dychala aj srdce jej dala aj svoj zivot za jej vymenila, keby tu este bola medzi nami.........
😭😭😭😭😭
Plačem ako keby to bolo moje ste pre mňa hrdinky
💕 💕 💕 😢😢😢
raz som pocula v kazni tieto slova, i ked je predcasne pouzit ich v tomto pripade, ale kedze je maminka veriaca, dovolim si ich napisat. Nepytame sa, preco si ju vzal, ale dakujeme, ze si nam ju dal ! Vela sil.
@zuzike123
@sissi2183
@vanilka83
Tato primarka pracuje na oddeleni kde sa denne deju zazraky a zachranuju zivoty v neuveritelne tazkych pripadoch. Myslim ze sa vyziva v bezcitnosti a vlastnej dolezitosti. Ja nam na nu tiez tazke srdce. Moj muz si dva tyzdne myslel ze nasa dcera zomiera. Narodena v 35tt, ziadne vazne komplikacie. A v skupine predcasniatka som citala takychto krutych oznameni od nej viac 😒
Na tvoj článok som narazila dnes úplne náhodou a hneď som si prečítala všetky, od prvého až po tento a skláňam sa pred tebou ako, ako žena a ako mama, fakt klobúk dole za to, ako si to všetko zvládla, mne sa kotulali slzy po tvári pri čítaní každého jedného článku a ty si to musela žiť - prežiť, no neviem si to predstaviť a ci by som mala toľko sily ako ty, Wau. Mala som pocit, že čítam knihu a myslím to vážne, baby majú pravdu, že by si mala vydať knihu. 🍀❤️
Popravde nečítam články,ale tvoje články stoja za to aj keď Ťa nepoznám no mala som čo robiť pri každej časti neskutočne veľmi krasne napísané a aj to cele prežívanie fakt klobúk dole pred Vami....
Sofinke prajem skóre uzdravenie krásne napreduje aj keď to bude na dlhé lakte,ale ona to dá je bojovníčka od začiatku je veľmi šikovná😊krásne dievčatko😍
@zuzike123 Zuzka, pri čítaní vašich riadkov sa mi vracajú pocity prežité na novorodeneckej JIS-ke s mojimi maličkými, prvou a potom aj druhou. Novorodeneckí pediatri ma tiež neušetrili množstva sĺz. Vnútorne im to nemám za zlé, lebo pre nich je to každodenná rutina a tiež to majú ťažké, aj keď z úplne iného uhla... Ale potrápili nás tiež dosť. To ale nie je podstatné. Podstatné je, že MAMA má tú výhradnú a špeciálnu schopnosť - milovať vlastné dieťa, pre iných, rozumovo nepochopiteľnou láskou. Preto tie strety s lekármi... Našťastie nie iba rozum, ale hlavne láska nás zachraňuje. A tak vaša láska zachránila vašu dcérku. Keď teraz večer zaspáva pritúlená do vás, musí to byť strašne silný pocit, keď ju tíško spinkajúcu hladíte a myslíte na to, že stačilo tak málo a nebola by s vami, lebo pri "kratšom váhaní", ktoré sa od vás požadovalo, by "už neboli nútení znovu zaviesť pľúcnu ventiláciu". No vy ste "váhali" a "oni museli". A vďaka tomu teraz pri vás tíško dýcha a vy ju môžte nežné hladiť. A zajtra sa znovu na vás bude usmievať. Nech je Boh oslávený za to, že vám stále nanovo dával silu zvládnuť to, čo na vás postupne dopúšťal. Také veci je možné prijať a zvládnuť iba s Bohom, iba s vierou. Vďaka za vaše svedectvo o tom, že Boh je dobrý a že nám príde na pomoc, pokiaľ ho pozveme. Kríže nám neodoberá, ale v týchto krížoch robí zázraky. Čím väčšia je naša viera, tým väčší zázrak môže v našom živote urobiť. Vo vašom živote urobil obrovský zázrak. Je to pre mňa veľmi dojímavé. Ak uveríme Bohu, môže potom zasiahnuť a vyriešiť aj ľudsky neriešiteľné. Vďaka za vašu vieru, nech je povzbudením pre nás ostatných.
Ste uzasna....a Vasa viera je obdivuhodna a svedci o obrovskej vnutornej sile...
@martina_nea Ja by som sa tiež chcela zapojiť, do tohto srdcervúceho príbehu, no nechcem nikomu ublížiť a taktiež nechcem, aby sa ľudia pohoršovali nad názorom niekoho iného. Väčšinou veci tu nekomentujem. Ale to čo ste prežili a prežívate, je možno veľmi ťažka skúška od pána Boha, ale predsa to dopustil a vie prečo to spravil. Najlepšie riešenie ktoré ste spravili - vydať ju do Božích rúk. On má právo život dať a právo ho aj vziať. My to nezmeníme. A veľmi sa stotožnujem z názorom Martina_nea🙂 Pekne napísané. Ale ja by som chcela povedať, že my ľudia si nevieme ani predstaviť, ako nás Boh miluje, keď nás stvoril na svoj obraz a ako veľmi mu na nás záleží, keď on obätoval svojho vlastného syna, aby vykúpil náš hriech a zomrel za nás. Ano každý rodič miluje a je veľmi citlivý na svoje deti, rodinu a blížnych. Aj ja mám doma dve. Akurát sa nám tiež týždeň dozadu stala tragédia, že mojej kamarátke trochu staršej zobral pán Boh jednorodeného syna, na zlyhanie srdca, ak dobre viem okolo 34 ročného a ostali po ňom dve malé siroty asi 5 ročný chlapček a 3 ročné dievčatko a je to spravodlivé? Len pán Boh vie prečo to spravil. A je veľmi ťažké prijať takéto rany, ale záleží na nás, ako to príjmeme. Ja som veriaca a verím, že kto číta bibliu verí, že život tu na zemi nekončí.🙂 A kto verí, veľmi krásny príbeh skutočný tiež najdete na internete - valili sa mi slzy, keď som počula prvý krát a stále sa mi tlačia aj pri čítaní 10-krát. Stoji za to si prečítať. VEDIE TATO ZELEZNICA DO NEBA.🙂 Sa to vola. Zuzička, aj ja som Zuzana a prajem veľa síl a boľavé rany v Tvojom aj v manželovom srdci iste pán Boh zahojí,pomôže Vám a pozdvihne, pevne tomu verím a budem sa za Teba modliť🙂 A ešte chcem povedať, že viera je úžasná. PAN BOH sa už mnohokrát oslávil v mojom živote a verím, že bude pokračovať🙂, keď k nemu pristupime s úprimným, aj so skrúšeným srdcom, keď sa my tešíme aj on sa raduje. Veď kto vidí všetko, kto pozná a vidí do najhlbšej hlbky naše srdce? Každého jedného z nás miluje a sme pre neho veľmi vzácny a vínimočný.🙂
Náhodné som narazila na tvoje články a od prvej časti čítam so slzami... A tu už neodolá nenapísat ti. Toto všetko čím si si prešla.... Máš v sebe kus sily. Ma ho množstvo žien. Keď sa jedná o naše deti, robíme aj nemožné. Všetko sa zrazu vymyká normálu, dokážeme poprieť biologické zákony, veríme.... Keď som porodila v 39 týždni svoju dcérku, bola mŕtva. Ľahostajnostou nemocnice. Jedine co som sa z mohla bolo zo, že po pôrode (prirodzenom) som ju ešte malá v náručí, hladkala a bozkávala som ju. A vieš čo? Nie som veriaca, no úplne úprimne som plakala a dúfala v zázrak, že ožije.. Presne ako vo filmoch ci tých reklamách co bežia netom... Mama vezme dieťa do rúk, plače, na dieťatko spadnú matkine slzy a ono sa zrazu nadychne... Presne v toto som verila, až kým som moju hviezdičku nevidela v truhlicke. Ja, vždy pragmaticka a argumentujúca zdravým rozumom som verila, že sa stane zázrak, lebo veď predsa deti nemôžu zomierať. Prečo ja? Prečo moja dcérka? Skláňam sa pred tvojou vierou v Boha, a tajne ti ju závidím. Ja som tu vieru stratila a neviem ci si niekedy nájdem cestu k nej
Začni písať komentár...
Och😔😔😔