Boj o život(y) 22

Štvortýždňovú kilovú Sofinku skolila znovu infekcia, tentokrát zlatý stafylokok. Teplota sa vyšplhala nahor, takmer prestala papať - tráviť sondované mliečko, museli jej znížiť dávky znova na pár ml každé 3 hodiny, zhoršilo sa jej dýchanie - zvýšili jej tlak aj objem vháňaného kyslíka cez kyslíkové okuliare. Stále má na hlavičke dve hadičky, jednou je sonda vedúca priamo do žalúdka, druhou sú kyslíkové okuliare, tj. hadička okolo hlavičky s otvormi pod nosnými dierkami. 

Ležká si vo vyhrievanom inkubátore na mäkučkej podložke prikrytá veľkými plyšovými rukami. Cez hlavičku má prehodeného nášho mojkáčika, ktorý nahradil erárnu hračku. Takto obklopená zo všetkých strán sa cíti príjemne, bezpečne, podobne ako v maminom brušku. Stále mala byť v maternici, preto sa jej na JIS-ke snažia vytvoriť podobné podmienky. Cez inkubátor je prehodená plachta, ktorá tlmí svetlo prichádzajúce zvonka. Očká musia ešte oddychovať, zatiaľ nie sú úplne vyvinuté.

Infekcia jej dala riadne zabrať, ale našťastie sa jej stav po pár dňoch lepší, zvolené antibiotiká zaberajú. Zato sa zhoršil krvný obraz, ktorý je zas indikáciou na ďalšiu transfúziu. Keďže viem, aký blahodárny dopad mala na ňu tá predchádzajúca, už sa jej nebojím, naopak, teším sa, že jej do šeda sfarbené telíčko získa opäť krásnu ružovú farbu. V týchto chvíľach mám pocit, že je to nikdy nekončiaci boj. 

Chodím ju navštevovať jeden až dvakrát denne, zakaždým dochádzam z domu do nemocnice. Ešteže bývame v meste, kde je hospitalizovaná! Vôbec si neviem predstaviť dochádzať z väčšej diaľky alebo sa zakaždým informovať len telefonicky ako to musia robiť mamičky bývajúce ďaleko. Takto sa môžem pristaviť pri inkubátore, rozprávať sa s ňou, dodávať jej silu, modliť sa za ňu pri nej. Verím, že ma počuje a môj hlas neskôr sama rozpozná. Celú dobu je separovaná na samostatnej izbe kvôli počiatočnej baktérii. Chodí sa ku nej v rukavičkách. Na inkubátore má veľkými písmenami napísane: "ESBL". Stigma. Akoby mala mor. Znamenie, ktoré ju bude sprevádzať celý nemocničný pobyt a ešte dlho potom.

Zakaždým jej prinesiem poodsávané mliečko. Je vôbec zázrak, že po toľkom prežitom strese nejaké ešte mám. 

Úplne od začiatku si odsávam mliečko každé 3 hodiny, či je noc a či deň. Nočné vstávanie je utrpenie, celá procedúra odsávania trvá príliš dlho, aj keď ma zmáha únava, sedím na gauči a nemôžem spať. Elektrická odsávačka hučí na celý barák, čudujem sa ako môžu všetci o 2-hej v noci tak tuho spať. Ja by som tiež tak rada... Oči mi klipkajú, odsávačka takmer padá z ruky... ale nesmiem ju pustiť. Po 20-30 minútach je hotovo, mlieko rýchlo preliať, hodiť do chladničky, všetko umyť sa hurá naspäť do postele. Ranný budíček, pred 6-tou už makám na gauči znovu. A potom znovu a znovu a znovu... 

Deň mám organizovaný odsávaním, všetky aktivity ako návšteva nemocnice, deti a krúžky sa musia zmestiť do medziobdobia. Na dlhšie návštevy nosím odsávačku a fľašky so sebou. Keď je mliečka viac, mrazím ho a nosím do nemocnice. Tam je potrebné zapísať presne prinesené množstvo, označiť fľaštičku menom a dátumom a uložiť do chladničky. Prinesené mliečko sa mrazí, odkladá na horšie časy, príp. keď dieťatko podrastie a nebudú mu už prinesené zásoby stačiť. Pri 3-4 ml 8x denne vyzerá prinesená fľaška 300-400 ml ako obrovské množstvo. Čím ďalej, tým však produkcia klesá, ešte rýchlo narobiť domáce zásoby a dúfať, že drobček sa čoskoro pricucne a bude sa chcieť kojiť. Dovtedy mi nezostáva nič iné, len dúfať, že produkcia mlieka vydrží. Nikto totiž nevie koľko môže trvať Sofinkin nemocničný pobyt.

Aby to nestačilo, hneď po pôrode sa mi v nemocnici zlomil zub, veď sa hovorí, že každé dieťa stojí zub, u mňa to tento krát platilo. Tak ma po mesiaci čaká vytrhnutie zvyšnej časti, čoho sa značne bojím, netuším ako zareaguje oslabené telo, či nebudem potrebovať ďalšie antibiotiká aj ja. Našťastie to zvládnem celkom dobre a môžem sa sústrediť sa rodinu a Sofinkin boj. 

Okrem toho mám na čele akýsi výrastok. Kým som ležala, nebolo času nič riešiť, ale teraz si ho dám rýchlo vypáliť. Na prekvapenie, po 2 týždňoch sa zjaví znova. Do frasa, čo to má byť. Opäť smer kožné a keďže sa ani viacerí kožní nevedia zhodnúť o čo sa jedná, dostávam odporučenie na chirurgickú extrakciu a histológiu. Všetko chcem stihnúť, kým je Sofi v nemocnici, mám veru čo robiť.

Pomaličky sa teším ako Sofinka priberá, už má 1300g, znižujú jej kyslík, okolo nej ubúdajú prístroje, zvyšujú jej dávky mliečka, všetko je na dobrej ceste.

Po 6 týždňoch od narodenia ju prídem štandardne pozrieť, oblečiem si zelený plášť, vydezinfikujem ruky, zamierim do jej izby s inkubátorom... a inkubátor nikde. Izba je úplne prázdna. 

Krvi by sa mi nedorezal...

PS: Ďakujem všetkým, ktorí prišli s naším príbehom až sem. Chcem v tomto bode zareagovať na vaše správy. Veľmi si vážim vašu podporu, ale bodu o tom aká som silná musím oponovať. Keby to tak bolo, dám to celé s väčšou gráciou a dlhodobý stres by sa tak negatívne nepodpísal aj pod moje zdravie. Napriek tomu verím, že uverejnenie ťažkého príbehu, ktorý je zároveň svedectvom o zázraku v dnešnom uponáhľanom svete, zanechá vo viacerých stopu nádeje... nádeje, že nikdy netreba prestať veriť.