Prídem do izby s inkubátorom... a inkubátor nikde. Izba je úplne prázdna. Krvi by sa mi nedorezal...
Ihneď zamierim do doktorskej izby v očakávaní zlých správ. Človek akosi prirodzene očakáva zakaždým to najhoršie.
"Jáj, vám sme to nepovedali? Jej stav bol taký uspokojujúci, že sme ju dnes ráno preložili od nás na obyčajnú JIS, na 6.poschodie."
Spadne mi zo srdca obrovský balvan. Normálny balvanisko! Čo som si vlastne myslela? Všeličo, ale že preklad, vlastne povýšenie 🙂 príde tak skoro a z ničoho nič ma vôbec nenapadlo. Nič tomu nenapovedalo. Asi potrebovali urgentne miesto pre iné predčasniatko.
Vyveziem sa teda výťahom na 6, od teraz už budem chodiť sem, ak sa náhodou niečo nepokašle (výrazne ma na to upozornili). Chvíľku mi trvá, kým sa oťukám, režim tu už nie je taký prísny. Nie je potrebné navliekať sa do zeleného plášťa, ale poriadna dezinfekcia rúk zostala. Prekvapením je pre mňa skôr fakt, že niektoré mamičky sem púšťajú aj s rúškami na tvári, zrejme nie sú úplne zdravé. Paradoxne potom vyznieva veľký nápis na vstupných dverách, že vstup v čase chrípkového obdobia, ako aj chorým rodičom, je zakázaný. Ok, ja som v poriadku, nemusím sa ničoho báť.
Sofinka je zatiaľ stále v inkubátore, zase toľko vecí sa lusknutím prsta nezmenilo. Hadičky aj prístroje zostali, akurát má v izbe ďalších kamošov, konečne nie je sama. Miestnosť je dosť veľká, zmestia sa tam 4 inkubátory, či postieľky. Áno, toto oddelenie je určené pre väčšie predčasniatka, dokonca aj pre niektoré donosené detičky, ktoré majú po narodení zdravotné problémy.
Na jednu sestričku pripadá viac detičiek, naozaj majú čo robiť, kým všetky v 3-hodinových intervaloch prebalia a nasondujú. Pomoc rodičov je tu vítaná, púšťajú ich k základným činnostiam. Tu ma naučili cez otvorené okienka na inkubátore prebaliť drobčeka, ale aj vytiahnuť ju a klokankovať. Zatiaľ je to pohodlnejšie s asistenciou sestričky, ale časom sa to naučím aj sama a v stanovenom čase si ju môžem sama vybrať, zapoja jej do sondy prinesené mliečko, striekačku držím vysoko nad ňou a pomaličky jej mliečko steká, ležiac už v mojom náručí. Potom si ju popestujem, prikladám na telo, takto môže aj pol hodinku-hodinku spinkať. Za chvíľu sa opakuje celý kolotoč. Sú dni, keď prichádzam už okolo 9-tej a zostávam tu až do 16-tej. Cez obed sa idem najesť alebo na chvíľku prejsť, keď spí. Inokedy sa otočím domov a späť aj 2x za deň.
Vládne tu už veselšia atmosféra, vo vzduchu necítiť toľko strachu a napätia. Tu umiestnené detičky sú už viac-menej za vodou, aspoň z môjho pohľadu. Celé týždne sa stretávame s rovnakými mamičkami, konečne sa trochu socializujeme a povzbudzujeme drobčekov v nových pokrokoch.
Podobný osud neuveriteľne spája.
Zažila som to už pri mojej hospitalizácii v Ružinove, potom počas 2-týždňového núteného pobytu po pôrode na Antolskej a napokon na detskej JIS. Všade som stretla úžasné mamičky, boli sme si navzájom oporou, riešili sme rovnaké problémy, delili sme sa o svoje životy... Spolupatričnosť v ťažkých chvíľach často nahradila nedostatok empatie zo strany doktorov a odlúčenosť od našich rodín.
Teraz sme tu, na 6 poschodi a stretávame sa denne na niekoľko hodín pri susedných inkubátoroch. Rozprávame sa o všetkom možnom a čas nám letí akosi s ľahkosťou.
Presne 2 mesiace po narodení, s váhou cez 1700g, usúdi ošetrujúca lekárka, že je načase začať rehabilitácie, čaká nás postrach všetkých mamičiek, Vojtovka. Presunúť Sofinku zapojenú na kyslík na pult nie je žiadna sranda. Samozrejme, že si pri tom zakaždým vytiahne sondu a musia jej ju zaviesť späť. Na scénu však prichádza ďalšia zlatá duša, naša úžasná fyzioterapeutka, v tom čase zamestnaná v nemocnici. Ukazuje mi ako správne chytať, nosiť a polohovať predčasniatko. Začíname hneď aj s prvým vojtovkovským cvikom, stláčaním bodu na hrudníčku. Nie je to sranda, pár krát si to potrebujem zopakovať, aby som si ozrejmila, aká má byť reakcia bábätka, ale cvik zvládnem a neskôr cvičím už len pod dozorom a nakoniec sama.
Popri tom nastáva kolotoč vyšetrení, mnohé treba zopakovať viac krát, ach tu to niekde začalo a doteraz neskončilo.
Asi si ma videla vtedy s ruskom na tvari 😀 Sice sestricky mi za kazdym nadavali a snazili sa presvedcit aby som to rusko dala dole, ale nepresvedcili a nepustit tiez nemohli. Bola som zdrava, ale vzhladom na to, ze manzel bol vtedy mesiac chory a nemohla som vediet ci nahodou nebudem aj ja, tak som sa neodvazila prijst bez ruska za malou, najma ked som vzdy cestovala mhdckou, kde stale niekto kasle alebo sopli.